Nakreslil som si 3500 kilometrovú čiaru na mape, vzal som si dva týždne dovolenky a naložil som jeden cestný bicykel. Pripravený na divoké hory, šabľozubé psy naháňajúce cyklistov, zlé cesty a húfy medveďov, som vyrazil smer Rumunsko. Plán bol prejsť bicyklom cez Rumunsko skrz naskrz. Pozrieť dunajskú úžinu „Železné vráta“ na juhu, starobylé mestá v Transylvánii, vydupať epické stúpania Transalpinu a Transfagarasan, zapadnúť do karpatského vidieka na severe krajiny a nakoniec zabehnúť aj do Moldavska a separatistického Podnesterska.
Vyrazil som v piatok po práci, dňa 13.8., smer Maďarsko. Nie že by som si tých útrpných 400 km po nudnom a ufúkanom Maďarsku nemohol skrátiť vlakom, ale ak sa dostanem do cieľového Rumunska vlastnými silami, celá akcia získa iný cveng. Maďarské cesty vedia cestného cyklistu celkom vytrestať, análne aj mentálne. Nekonečne rovno a hrboľato.
Prvá etapa: Maďarské roviny
Cieľom prvého dňa bolo iba prejsť čo najviac, aby som ten druhý dorazil až do Rumunska. Bol výpek a vôbec mi to nešliapalo. V nohách som necítil energiu a riť ma omínala. Maďarsko je svojské. Najpriamejšia a najlepšia okreska obvykle dostane označenie „zákaz bicyklov“, stratí krajnicu a frčia po nej húfy kamiónov. Cyklista sa motá po dedinkách po zaplátanom asfalte a križuje cik-cak ako na ceste z krčmy, dvakrát dlhšou trasou. Sem tam sa primotá do cesty cyklochodník, ktorý je však viac za trest ako na úžitok. Na ceste vodiči zazerajú, ale cyklochodník je zväčša rozhrkaný, hrboľatý a pre cestný bicykel absolútne nevhodný.
Celá maďarská etapa bola o hlave. Upol som svoju myseľ na mesto niekde 40 km vpredu a nekonečne rovnými cestami s výhľadom na kukuričné a obilné polia som pomaly ukrajoval vzdialenosť. V danom meste som potom upol myseľ na ďalšie 40 km vzdialené mesto a takto som to zopakoval asi desaťkrát, kým som mal túto krajinu konečne z krku.
Traduje sa, že na juhovýchode Maďarska je typická maďarská pusta. Taká tá préria s koňmi a kravami s dlhými rohmi. To je kravina. Taký pohľad som zažil iba raz, kde asi na 5 km medzi kukuricou vymedzili národný park. Inak sú to nekonečné lány polí. Úplne rovnako záživné ako u nás na Podunajskej nížine.
Jediné naozajstné pozitívum Maďarska sú všadeprítomné modré studničky na vodu. Sú v každej dedine a v letných horúčavách je to naozaj tá najlepšia vec, ktorú mohli Maďari dať svetu. Ale aby som nebol iba kritický, tak Maďarsko má pekné mestá, fajn krčmičky v každej dedine a vodiči sú veľmi ohľaduplní.
Večer druhého dňa, po cca 400 km, som sa zapadnutými maďarskými dedinkami blížil k rumunskej hranici. Neďaleko bola aj tá srbská a mňa pokúšalo zakomponovať do trasy ďalšiu novú krajinu. Nakoniec som však Srbsko nechal na inokedy. Nechcelo sa mi riešiť obmedzenia na hraniciach, karantény a iné chujoviny, ktorými sa ľudstvo snaží zachrániť svoju za počítačmi stratenú imunitu. Premýšľal som aj nad tým, že noc ešte strávim na maďarskej strane. Miestne autobusové zastávky boli veľmi komfortné. Ktovie, ako to bude v Rumunsku. No neodolal som. Unavený z tej roviny, chcel som byť už v inej krajine. Na tej istej rovine, ale za čiarou :)
Vstup do Rumunska: Mýty a realita
Prechod hraníc bol bezproblémový. Nikto nič nekontroloval, iba si pípli občiansky a bol som na druhej strane. Mal som trochu obavy, aké to Rumunsko bude. U nás sa o Rumunsku chyruje kadečo. Ako z rumunskej dácie vyskáče 12 mocných cigáňov so zlatou reťazou na krku, vezme mi bicykel a zje ma ako prílohu ku psovi. Ako zmizne asfalt a zostane len tankodrom. Ako sa na mňa vrhne svorka vlkodavov, či ako z kukurice vyskočí medveď, ktorý nebude mať iné na práci, ako sa za mnou hnať. A potom z kukurice vyskákú cigánske deti a budú sa hnať za medveďom, aby ho dali do guláša. Proste, skoro rovnaký boj o holé prežitie ako v Spišskej Novej Vsi. Ako som počas celého výletu zisťoval, máločo z toho sa zakladá na pravde.
Nebola to moja prvá návšteva tejto krajiny. V Rumunsku som už bol pred pár rokmi cestou do Istanbulu. Navštívil som Deltu Dunaja a popri pobreží som sa presunul do Bulharska. Ale prímorsko je iné ako zúrivé vnútrozemie.
Spoznáš, čo je to pes, vraveli, a rumunské cesty. Prvé prekvapenie bolo, že asfalt sa hneď za hraničným priechodom radikálne zlepšil. Už žiadny kostitras, ale krásny rovný chrumkavý asfalt a k tomu perfektný západ slnka. Cestu lemovali tradičné rumunské kamenné kilometrovníky a ako dekorácia do krajinky sa objavilo aj prvé túlavé hovädo psieho druhu. O lokálnych psoch som počul veci, pri ktorých blednú závisťou aj morské príšery, hady a krakeni z námorníckych legiend. Tento chlpáč si ma však vôbec nevšímal.
Asfalt sa zlepšil, ale skončili pohodlné drevené zastávky. Zakempovať nebolo veľmi kde a keďže po zotmení to štekalo odvšadiaľ, nechcel som sa len tak vyvaliť do nechráneného poľa. Tak som pokračoval ešte asi dve hodiny tmou. Kým sa tak stalo, prešiel som aj celkom veľkým mestom Sannicolau Mare. Nebol to žiadny civilizačný šok. Mesto ako ktorékoľvek iné na Slovensku či v Maďarsku. Cigáňa som nevidel ani jedného, hoci Rumuni sú takí dvojakí. Polovica tmavá ako Taliani, polovica bledá ako my. Takže sa to ťažko identifikuje.
V noci som sa často budil a počúval. Približuje sa ten štekot? No reálne ma nevyrušilo nič štvornohé a zubaté.
Cesta do Temešváru a prvé rumunské reálie
Ráno som tak mohol valiť do Temešváru a užívať si prvé rumunské reálie z cestnej dopravy. Tu bola zmena cítiť k horšiemu. Maďarskú praktizovanú 70-tku a pekné oblúky pri predbiehaní vystriedala rumunská 100-vka a žiadne oblúky. Nič príjemné. Ale pre človeka vychovaného bratislavskou dopravou ešte stále v norme.
V najbližšom mestečku som si vybral rumunské lei z bankomatu a zastavil som sa na pivo. Fľaše boli v požehnanom rozmere 0,66 litra, či dokonca 0,75 litra. Ako pivoslávnemu liehovistovi sa mi tu začínalo páčiť.
Ubijajúce roviny však pokračovali. Stále som čakal, kedy prídu tie povestné rozbité rumunské cesty. Ale nič. Perfektný asfalt držal celý deň. V Temešvári som si obzrel centrum mesta. Opäť som bol príjemne prekvapený.
Výpek silnel, teploty sa ťahali k 40-tkam, a cestu z Temešváru som si celkom oddrel. Bola to taká frekventovaná polodiaľnica, dlhá rovná cesta, hlavný ťah na Srbsko. Absolútne nevhodná pre cyklistov, ale inú cestu mi mapa neukazovala. Často som sa obzeral, a ak išla skupinka kamiónov, vypratal som sa z cesty radšej dolu. Rumuni cyklistu rýchlo naučia reflexom a lízať tesne kraj cesty. Preč boli časy bratislavských hipsterov, ktorí sa tvária, že sú v Holandsku.
Lepšie začalo byť až po pár desiatkach kilometrov a odbočke za Moravitou. Konečne prázdne dedinské cesty. Zapadol som do malého dedinského obchodíku. V Rumunsku nie sú studničky na vodu. Resp. sem tam sú, dokonca sa veľmi podobajú na tie maďarské, ale sú to len hrdzavé pozostatky, ktoré nikdy nefungovali. Potreboval som doplniť palivo. Pred obchodom sedela skupinka domácich chlapíkov. Pili pivo a obzerali ma. Kúpil som si pivo a kus osudnej slaniny na večer. K tomu sa ešte dostanem. Posadil som sa k domácim. Za chvíľu sme už živo debatovali o všetkom možnom. Moje prvé nazretie do tajov rumunského jazyka. A taktiež zistenie, že naozaj im nerozumiem ani prd. Ale v tejto časti Rumunska vedia všetci aj po srbsky. Takže komunikácia tu je stále ešte v pohode oproti zvyšku krajiny.
Prvé kopce a nečakané problémy
Roviny neskončili ani v Rumunsku. Či je fakt najnižšie, to netuším, ale rozhodne to je najväčšia paródia na horské sedlo. Po 130-tich kilometroch prišli prvé brdky. Na konci tretieho dňa nekonečných horúcich rovín som ich vítal ako dar z neba. V diaľke sa črtali kopce a pod kolesami sa cesta konečne trochu vlnila. Na jednom takomto brdku v poli, ktorý bol asi taký drsný ako bratislavský Starý most, sa zrazu objavila tabuľa. Dealul Cacova, 180 m n. m. Do večera som prešiel mestom Oravita. Bolo mi jasné, že dnes kvótu 200 km nedám. Po včerajších 270-tich km nebolo síl. Ešte stále som sa cítil nenaštartovane a akosi lemravo. Ale možno to robili tie 40 stupňové teplá a nonstop pobyt pod slnkom.
Dedinky v tomto kraji boli zaujímavé svojimi domami. Mnohé domy v nich boli akoby vykladané mozaikou malých kamienkov. Celkovo pôsobili pomerne chudobne a zabudnuto. Ale pre cyklistiku to bol príjemný zvlnený kraj s malou dopravou.
Stmievalo sa, predo mnou sa dvíhali vyššie kopce, a tak som to zabalil. Obloha bola jasná, dnes som nešpekuloval a ostal som na vrchole terénnej vlny, na poli, za kríkmi kúsok od cesty. Vychutnal som si západ slnka a pohľad na neďaleké srbské hory. A ešte som si vychutnal slaninu.
V noci som sa prebral. Niečo nebolo dobre, niečo nebolo správne. Kým som zistil čo, už ma krútilo a tyčkoval som vedľa karimatky tak, že aj komáre, ktoré ma dovtedy otravovali, padali mŕtve na zem. Potom som sral. To zahubilo aj posledné vytrvalé jedince. Slanina z večera za to mohla. Už keď som ju jedol, cítil som, že to nie je ono. Ale to je tak. Zahryzol som raz, hmm… má to nejakú divnú chuť, ale asi sa mi to len zdá. Zahryzol som druhýkrát, hmm… fakt to má divnú chuť. Privoňal som. Nevonia to. Nemám však nič iné na jedlo a som hladný. Dám tomu ešte šancu. Štyri hryzy sú polovica slaniny. Takže kým som to definitívne vzdal, polovica bola vo mne. Tú noc som už viac nenaspal a ráno som sa ledva postavil na nohy. Bol som úplne bez energie. Bolo mi jasné, že dnes to nepôjde podľa plánu.
Dunajská úžina a návrat k civilizácii
Ráno som sa ako-tak vydal na cestu. Pomaličky ako dôchodca. Hladný, so žalúdkom na vode, zanechávajúc za sebou len spúšť. Skopcovitelo sa. Prišlo prvé horské sedlo cestou do mesta Moldova Veche, kde som sa mal napojiť k Dunaju. Stále to bolo len na úrovni Pezinskej Baby, ale trpel som. V polovici som si dokonca musel dať pauzu. Moja vrchárska hrdosť trpela ako Slovák vykázaný z Auparku počas lockdownu. Oddychoval som na odpočívadle spolu s kamiónom a presviedčal som sa, že ten kilák na vrchol ešte dám. Z vrcholu prišlo pár kilometrov zjazdu. Takže to šlo aj takej lemre dokakanej ako ja.
V Moldova Veche som hľadal obchod. Našiel som iba veľký supermarket, do ktorého som ísť nechcel. Takže som zašiel iba na pumpu. Kúpil som si veľkú kolu, croissanty a vyvalil som sa na trávu, kde som zbieral sily na ďalší postup. Z benzínky ma vyhnalo až sranie. V tejto otvorenej rovine nebolo také ľahké nájsť vhodné miesto. Musel som teda sprzniť pobrežie Dunaja. Popri tom sa na mňa dívala nejaká osamelá krava a prežúvala. Slnko pieklo na hlavu. Tie dni bolo naozaj horúco a tieňa na týchto rovinách bolo minimum.
Pobrežie Dunaja pri Moldova Veche. Boli tu naťahané nejaké potrubia a tvorila sa tu veľká piesočná pláň. Krajina zmenila ráz. Konečne skončili polia. Cesta teraz viedla pri Dunaji a poskytovala naozaj pekné pohľady. Áut bolo málo.
Pomaly som sa prepracúval dopredu a rovnako pomaly som aj začal pociťovať, že začína byť žalúdok pevnejší. Po pár kilometroch som stretol oproti idúceho cykloturistu. Prvého na tomto výlete. Bol tiež naložený ortliebami a odpočíval v tieni stromu. Dali sme sa do reči. Bol to Nemec a bol mierne vystresovaný. Vraj ho tam ďalej naháňali tri psy. „Veľké?“ pýtam sa. „Áno, veľké“, odpovedá. Tak to prišlo. Po civilizovaných rovinách sú tu konečne tie povestné rumunské trhače. Oči som mal na stopkách a pomaly som išiel vpred. Psy a medvede. Práve kvôli nim som na tento výlet úplne militantne zobral elektrický obušok. Cesta bola prázdna, autá žiadne. Z jednej strany kopec porastený kríkmi a stromami, z druhej strany húština spadajúca k Dunaju. Oči a uši som mal nastražené, pripravený som bol na všetko. Po troch kilometroch ma to prestalo baviť. Psov nikde. Normálne som bol sklamaný. Človek sa nachystá a pes sa niekam zašantročí.
Dediniek v tejto oblasti bolo poskromne. A navyše obchody v nich žiadne. Našiel som iba jeden. Tuším to bola dedinka Liubcova a tam hneď na začiatku v jednom dome som videl debničky s pivom. Žiadne označenie, ale skúsil som. Vnútri bola veľká miestnosť s lavicami a na jej konci miniobchodík. Doslova pár zošúverených banánov a cukroviniek. Ale kolu a pivo tam pre mňa domáci našiel. Inak milý chlapík, ako každý v tejto oblasti. Bol to Srb, takže sme aj celkom pokecali. Hoci, vysvetliť mu odkiaľ a kam idem bolo celkom problematické. O miestach, ktoré sa v Rumunsku chystám navštíviť, nevedel nič. Jeho znalosti skončili pri najbližšom okresnom meste. O Slovensku tiež nikdy nepočul. Najbližšie, čo dokázal identifikovať, bola Viedeň. Dôležité bolo, že žalúdok začal konečne trochu prijímať. Aspoň pivo, kolu a jeden banán. Liubcova bola posledná dedina na najbližších asi 30 km. To by v čerstvom stave nebol problém, no v mojom rozbitom stave to bola drina na dve hodiny.
Slnko pieklo. Cyklopočítač mi večer ukazoval, že od jedenástej pred obedom až do šiestej večer teplota neklesla pod 40 stupňov. Ja mám letný výpek rád, ale toto bolo už aj na mňa dosť. Voda sa rýchlo míňala a potom došla úplne. V takom teple a po pregrcanej noci by som pil ako špongia. Ale nebolo čo. Studničky nikde, a hoci vedľa tiekli kvantá vody v Dunaji, ja som bol vyprahnutý ako slovenský štamgast, keď mu zavrú krčmy.
Objavila sa dedina Svinita. Google ukazoval nejaké obchody, avšak ani jeden na mieste reálne nebol. Preliezol som celú dedinu, čo bolo veľmi ťažké, lebo tá mrcha bola v strmom kopci, ale nikde nič, kde by som dočapoval vodu. Jediný život som našiel na obecnom úrade. Rovno som tam vošiel. Objavil som tam dve tety, ktoré mi vodu napustili. Inak som už bol fakt rozhodnutý piť z Dunaja. Ako sa blížil večer, darilo sa mi občas bicyklovať aj v tieni, a keď som sa dostatočne napil, začalo to byť lepšie. Aj žalúdok už pôsobil, že by niečo zjedol. Mal som v nohách asi 100 km na jednom banáne a dvoch croissantoch.
Konečne som prišiel k slávnej dunajskej úžine s názvom Železné vráta. Kedysi to tu vraj bolo celkom divoké, rieka sa rýchlo prebíjala cez kopce. Potom postavili priehradu a skončila sranda. Ale aj tak to bol pekný pohľad. Zastavil som sa v obchodíku, zjedol som kompót a vypil opäť 3 litre vody. Železné vráta pôsobili ako taká malá morská promenáda. Vilky, chaty, penzióny, odparkované loďky a o kúsok ďalej, pri soche kráľa Decebala vytesanej do skaly, boli stánky s jedlom a suvenírmi. Do večera som stihol ešte prejsť mestom Orsova, kde som si dal v reštaurácii šalát. Žalúdok už chcel jesť, ale ešte som ho šetril. A opäť sa mi nedarilo nikde zakempovať. Skončil som nakoniec až v meste Baile Herculane, kde som sa zložil na terase jedného rozostavaného domu, už potme.
Rumunské hory a Transalpina
Nasledovné dva dni som začal spoznávať rumunské kopce. Najprv som išiel pekným no nekonečným údolím okolo jazera Prisaca. Potom som sa spustil do roviny okolo Targu Jiu. Odtiaľto to bol už iba kúsok k južnému koncu Transalpiny a mňa to lákalo. No odolal som. Nasledujúci deň hlásili dážď, nemalo cenu trieskať sa hore do 2 000 m n. m. do naozajstných hôr. Namiesto toho som zamieril na mesto Petrosani a Hunedoara. Cieľom bol Korvínov hrad. Obídem hory a Transalpinu vyjdem o deň neskôr zo severu. Deň som ešte držal hladovku a jedol som len ľahké veci. Až večer v meste Vulcan som si zadelil kebab 🙂 Po dvoch dňoch o hlade to bol ten najlepší kebab v živote. Týpek nechápal, že som tam pribicykloval za 5...
Transalpina and Transfagarasan by Bicycle
Nasledujúci deň som už vyrazil na sever. Po dlhej rovine, ktorá sa tiahla až k mestu Alba Iulia, som sa napojil na Transalpinu. Táto cesta je známa ako „Najlepšia cesta na svete“ a rozhodne si to zaslúži. Je to nekonečná séria zákrut a stúpaní, ktorá vás prevedie nádhernou horskou krajinou. Počasie mi prialo a užíval som si každý kilometer. Na vrchole som si dal zaslúžený oddych a pokochal sa výhľadmi. Zjazd bol rovnako úžasný ako výjazd, plný rýchlych zjazdov a technických zákrut.
Po zostupe z Transalpiny som pokračoval na severovýchod smerom k mestu Sibiu. Cesty boli opäť v lepšom stave a krajina sa menila na zvlnené kopce a polia. V Sibiu som si doprial zaslúžený odpočinok a preskúmal toto krásne historické mesto.
Posledné dni výletu som strávil prejazdom cez ďalšie rumunské regióny, ktoré mi ponúkli rôznorodé krajiny, od hôr po roviny. Stretol som sa s priateľskými ľuďmi, ochutnal miestne špeciality a zažil na vlastnej koži, ako sa Rumunsko líši od stereotypov.
Tento výlet bol pre mňa nielen fyzickou výzvou, ale aj cestou objavovania. Prekonal som svoje limity, spoznal novú kultúru a uvedomil si, že najväčšie dobrodružstvá často začínajú tam, kde končia naše predstavy.
tags: #predbiehanie #cez #uzke #miesta #pes