Slovenský kopov je jediné národné poľovnícke plemeno Slovenska a patrí medzi najznámejšie duriče v strednej Európe. Toto plemeno sa historicky využívalo na lov diviačej zveri, a to vďaka svojej odvahe, vytrvalosti a vynikajúcemu čuchu. V predošlom článku sme sa venovali pôvodu a histórii nášho národného plemena - slovenského kopova. Jeho dnešná oficiálna podoba je stanovená štandardom FCI č. 244.
Starobylé plemeno, ktoré sa na území dnešného Slovenska formovalo už v stredoveku a nadväzuje na tzv. panónske duriče, používané v celej strednej Európe. Ako samostatné plemeno sa však stabilizoval až na začiatku tohto storočia, oficiálne toto povodne česko-slovenské plemeno uznali dokonca až roku 1963. V strednej Európe existovala už odnepamäti skupina psov, typických duričov, používaných na stavanie a lov zveri. Plemeno má horský pôvod, predkov dnešných kopovov chovali hlavne myslivci, ktorí potrebovali spoľahlivého, nebojácneho a odvážneho psa pre lovenie zveri, ktorý bol ideálne adaptovaný na miestne podmienky. Základom dnešnej podoby slovenského kopova sa stal výber, nie kríženie viac rozdielnych plemien. Plemeno sa na území Slovenska chovalo niekoľko storočí, v minulosti však nevypadalo rovnako ako dnes. Spočiatku boli uprednostňovaní skôr vysokonohé telesne silnejší jedinci. Ich výška sa pohybovala od 40 do 65 cm. Boli sfarbené prevažne čierno, s hrdzavohnedým pálením, na srsti sa často vyskytovali biele škvrny. Prvý písomný doklad je z 17. -18. stor, písalo sa v ňom o zákaze krížiť kopovy s inými plemenami. K ustáleniu jednotného farebného rázu sa pristúpilo v roku 1915. Neskôr sa ustanovila aj znížená výška do 50 cm (na naháňanie zveri sa totiž nesmeli používať vysokonohé duriče). Za začiatok novodobého chovu plemena sa považuje rok 1936, kedy bol usporiadaný prvý chovný zvod slovenských kopovov v Banskej Bystrici. Vyberali sa tu chovné jedince, ktoré mali poslúžiť ako základ kontrolovaného chovu. Prvé zápisy do plemennej knihy a vydávanie rodokmeňov začalo v roku 1940. V roku 1963 Medzinárodná kynologická federácia uznala slovenského kopova za samostatné plemeno. Prvé zápisy do plemennej knihy a vydávanie rodokmeňov sa začalo od roku 1940, keď sa založila Slovenská plemenná kniha psov.
Slovenský kopov je jediné národné plemeno Slovenska a patrí medzi najznámejšie duriče v strednej Európe. Toto plemeno sa historicky využívalo na lov diviačej zveri, a to vďaka svojej odvahe, vytrvalosti a vynikajúcemu čuchu. Pôvodný kopov bol robustnejší a väčší než dnes, čo mu pomáhalo prenikať ťažkým horským terénom. V 20. storočí sa kynológovia Koloman Slimák, Andrej Renča a František Siget rozhodli prispôsobiť kopova slovenským lesom, čo vyústilo v súčasný vzhľad a veľkosť plemena.
Celkový vzhľad a stavba tela
Slovenský kopov je vždy čierny s hrdzavohnedým až mahagónovým pálením na pyskoch, nad očami, vnútornej strane ušníc, končatinách, spodnej strane chvosta a na zadku. Má ľahšiu stavbu tela, ale pritom pevnú kostru obdĺžnikovitého tvaru. Výška súk v kohútiku je 40-45 cm, psov 45-50 cm. Srsť je stredne dlhá s hustou podsadou. Rámec tela je pretiahnuto obdĺžnikový. Mozgovňa je ľahko klenutá, má tvaru pretiahnutého obdĺžnika. Nosný chrbát je rovný, v pomere k lebke dlhý, ale nie príliš široký.
Hlava je primerane veľká voči telu. Nos je vždy čiernej farby, primerane veľký, nozdry sú mierne otvorené, koniec nosa je mierne zašpicatený. Papuľa je rovná, v pomere k lebke primerane dlhá a nie príliš široká. Pysky sú kratšie, priliehajúce, neprevísajú, sú tenké so zreteľným kútikom. Čeľuste sú pravidelné, pevné, s dobre vyvinutým úplným chrupom.
Lebka je mierne zaokrúhlená na temene, obdĺžnikového tvaru, so zreteľnými nadočnicovými oblúkmi. Badateľná je čelná ryha s hmatateľným tylovým výstupkom. Čelový sklon je asi 45°. Smer pozdĺžnych os nosového chrbta a lebky je približne rovnobežný.
Oči prezrádzajú živosť a odvahu. Sú hlbšie vsadené, tmavé, mandľového tvaru. Očné viečka sú vždy čierne.
Uši sú nasadené kúsok pod rovinou oka, priliehavé, zaokrúhlené, stredne dlhé.
Krk je dobre nasadený, nesený v uhle asi 135°, kratší, svalnatý, bez voľných záhybov kože.
Predné končatiny: Plece a rameno sú kratšie, dobre vyvinuté a svalnaté. Ramenný uhol tvorí asi 110°. Predlaktie smeruje kolmo dolu a je suché. Zápästie je krátke, záprstie taktiež kratšie, mierne sklonené. Labky sú oválne, prsty dobre klenuté. Pazúry sú vždy čierne a silné. Vankúšiky na labkách sú vždy tmavé, dobre vyvinuté.
Trup: Hruď je široká, dobre vyplnená. Hrudník je stredne hlboký, mierne široký a dlhý. Rebrá sú oblúkovité, šikmo nasadené. Chrbát je rovný, stredne dlhý. Bedrá sú kratšie, dostatočne široké, pevné, svalnaté. Brucho a slabiny sú mierne vtiahnuté. Zadok je kratší, stredne široký a zaoblený.
Zadné končatiny: Stehno je dostatočne široké, primerane dlhé a svalnaté. Holeň je široká, primerane dlhá, dobre osvalená. Päta je asi 15 cm vysoká, mierne široká. Pätový uhol je asi 150°. Priehlavok a predpätie je dlhé asi 8 cm. Smeruje mierne dopredu. Je bez vlčích pazúrikov. Labky sú oválne, prsty uzatvorené a dobre klenuté. Vankúšiky prstov sú dobre vyvinuté, tmavej farby.
Chvost je nasadený o niečo nižšie, ako je rovina chrbta, primerane silný, ku koncu sa zbiehajúci. Siaha po pätový kĺb. V pokoji je nesený zvisle dolu, v akcii šabľovito hore v uhle asi 150°.
Srsť
Srsť je dlhá 2 až 5 cm, stredne hrubá, priliehavá a hustá. Na chrbte a chvoste je dlhšia. Podsada je hustá, najmä v zimných mesiacoch, ale nesmie chýbať ani v lete.
Pokžka
Pokžka je tmavá až čierna, priliehavá, bez voľných záhybov.
Hmotnosť
Hmotnosť slovenského kopova sa pohybuje od 15 do 20 kg.
Povaha a využitie
Slovenský kopov je odvážny temperamentný pes, dostatočne silný, prispôsobený pre vnikanie do lesných húštin. Dokáže niekoľko hodín hlasito sledovať čerstvú stopu. Vyniká smelosťou a vytrvalosťou. Má výborný čuch a neobyčajne vyvinutý orientačný zmysel. Je to temperamentný pes s výrazne vyvinutým orientačným zmyslom a skvelým čuchom. Toto plemeno má obdivuhodnú schopnosť vytrvalo sledovať teplú stopu celé hodiny a hlásiť, bez ochabol. Na stope je výrazne hlasný. Vyniká tiež značnou ostrosťou; preto je vo svojej domovine používaný najmä na lov čiernej a škodnej zveri. Je odvážny, silný, tvrdohlavý, neúnavný a nezávislý. Ak svojho vodcu uznáva, je k nemu veľmi lojálni. Ku svojej rodine je veľmi milý a prítulný. Je tiež dobrý strážca.
Prednostne sa používa na lov diviačej zveri ako durič. Vhodný je na individuálny aj spoločný lov, prehľadáva malé aj veľké húštiny. Ako durič pracuje na veľkom priestore. So záujmom hlasito sleduje aj stopy inej zveri (jelenej, danielej, muflonej, srnčej, zajačej, medveďa, rysa, líšky, mačky…). Osvedčil sa aj na dohľadávanie postrelenej zveri. Vhodný je do podhorských a horských revírov, ale aj do rovín. Osrstením vyhovuje aj pre poľovanie na snehu.
Slovenský kopov je inteligentný, temperamentný a ostrý, preto poľuje najmä na diviaky. Výborný nos ho predurčuje na dohľadávanie všetkej raticovej zveri, kde sa dokáže vyrovnať aj farbiarom. Používa sa ako strážny a poľovný pes. Je znášanlivý s inými psami a vhodný ako pes pre aktívnu rodinu.
Prečo je Slovenský kopov tak Výnimočný a Legendárny? Spoznajte Slovenský národný poklad
Chyby
Medzi chyby podľa štandardu patria:
- Vyššia postava ako predpisuje štandard.
- Iné sfarbenie ako čierne.
- Biele znaky.
- Nepresné ohraničenie kresby.
- Plochý hrudník je hrubá chyba.
Starostlivosť a výcvik
Slovenský kopov môže byť ubytovaný celoročne vonku. Starostlivosť o srsť je nenáročná. Jedná sa o loveckého psa, ktorého by si mal robiť len človek, ktorý pozná špecifiká plemena a vie mu poskytnúť dostatočné psychické i fyzické vyžitie. Nie je moc vhodný pre začiatočníkov. Hodí sa skôr pre skúseného poľovníkov, ktorý je dôsledný a vie, ako pristupovať k výcviku. Vyzrieva až okolo tretieho roku, potom sa z neho stáva výborný lovec do rozsiahlych terénov.
Zvládnutie jeho ohnivého temperamentu vyžaduje dôsledný výcvik a pevnú ruku. Výchova musí byť láskyplná, ale dôsledná a spravodlivá. Pes musí pocítiť vašu pevnú ruku a musí vo vás vidieť vodcu. Predpokladom pre úspešný výcvik je aj dobrá znalosť poľovníckej problematiky. Naučiť psíka dohľadať postrieľanú zver, využívať vietor pri hľadaní zveri, nájsť po starých vychladnutých stopách zaľahnuté diviaky môže len cvičiteľ, ktorý sám pozná danú problematiku.
Ak sa rozhodneme slovenského kopova chovať v byte, musíme mu urobiť útulný a pohodlný brlôžok, kde nebude nikomu prekážať a bude mať svoje súkromie. Nesporným pozitívom chovania psa v byte je jeho každodenný kontakt so svojím pánom, čo sa prejaví aj v jeho spolužití v revíri. Má veľkú potrebu každodenného výbehu.
Srsť slovenského kopova je krátka a tak si nevyžaduje až takú starostlivosť. Môžeme ju česať, prečesávať, najmä v dobe lienenia. Postačí však aj masírovanie gumovou rukavicou aj proti srsti s následným odstránením zbytkov srsti a lupín mäkkou handričkou. Ak pes žije v čistom prostredí, nie je potrebné časté kúpanie. Na kúpanie psa je nutné použiť len kvalitné prípravky, určené k starostlivosti o psa. Proti vonkajším parazitom, hlavne v lete, používame prípravky na odhmyzenie. Práve preto je dôležité denne si všímať srsť vášho miláčika. Pravidlom by sa taktiež mala stať pravidelná kontrola chrupu, vo veterinárnych ordináciách sú k dostatiu prípravky k čisteniu chrupu. Preto je dobré navyknúť k tomuto úkonu psa už od veku šteňaťa. Kontrolujte taktiež zvukovod, ktorý musí byť čistý.
Kvalita potravy ovplyvňuje jeho kondíciu a zdravie. Pre zaradenie psa do chovu je potrebné absolvovanie niektorej zo skúšok poľovných psov. Najčastejšie býva u kopova absolvovaná farbiarska skúška duričov. Tá je jednodenná a zúčastniť sa jej môže každý kopov s preukazom pôvodu od 10 mesiacov veku, pričom vodcovia musia mať minimálne 15 rokov a nemusia byť členmi poľovníckych združení.
Ak chceme slovenského kopova vystavovať s výcvikom, musíme začať už odmalička. Na výstave by sa nemal chovať bojazlivo, musí sa už od šteňaťa učiť kľudnej chôdzi na vodítku u ľavej nohy. Vhodné je navštíviť so psom ešte predtým, než ho budete vystavovať, niekoľko výstav len ako pozorovateľ.
Možná zámena
Slovenský kopov môže byť zamenený so vzácnym sedmohradským duričom alebo s dobermanom. Vzhľadom je podobný oblíbenému dobrmanovi a z poľovných plemien sa dá zameniť s poľským ogarom, sedmihradským honičom alebo rakúskym hladkosrstým brakýřom. Ogar patrí k loveckým plemenám rovnako ako kopov, ale je tiež väčší. Rakúsky honič má zrejme podobné predky ako kopov. Jedná sa o lovecké plemená podobného typu a ich rozpoznanie nie je na prvý pohľad jednoduché. Tento honič zvaný tiež transylvánsky pochádza z Maďarska. Exteriér je opäť veľmi podobný a rovnako tak história oboch plemien.