Appenzellský salašnícky pes patrí do štvorice typicky trikolórne sfarbených švajčiarskych salašníckych psov. Je to živý, temperamentný, sebavedomý a nebojácny spoločník. K cudzím ľuďom je mierne podozrievavý, je to dobrý strážny pes, ktorý sa nedá podplatiť. Vďaka inteligencii tohto plemena sú to veľmi dobrí študenti. Vzhľadom na svoju povahu a potrebu pohybu sa nehodí do bytu. Appenzellský salašnícky pes je trojfarebný, stredne veľký a takmer hranato stavaný. Je svalnatý a obratný a je z neho dobrý strážny, domáci alebo hospodársky pes.
Uhľovo čiernu srsť s hnedým pálením a typickými bielymi znakmi si väčšinou spájame s bernským salašníckym psom. Tento roztomilý medvedík je v Slovenskej republike obľúbeným rodinným psom. Málokto však tuší, že bernský salašnícky pes má aj bratranca v rovnakom sfarbení. Appenzellský salašnícky pes je oddaný rodinný pes pôvodom zo Švajčiarska. Patrí do skupiny salašníckych psov pochádzajúcich z tejto horskej krajiny, z ktorých najznámejší je bernský salašnícky pes, ďalej medzi ne patrí veľký švajčiarsky salašnícky pes alebo entlebušský salašnícky pes. Konkrétne appenzellský salašnícky pes je najpopulárnejší vo svojom domovskom prostredí, teda vo Švajčiarsku, a ďalej vo Fínsku.
I. Povaha a temperament
Appenzellský salašnícky pes je čulý, temperamentný, sebavedomý a nebojácny. Je prirodzene teritoriálny a preto výborne stráži zverené územie a dom. Pri strážení je nepodplatiteľný, ostražitý a pri každom podozrení šteká. Cudzím nedôveruje, ale nebýva agresívny. Je učenlivý, rýchly a inteligentný, rád ale jedná na vlastnú päsť, čo je potrebné dôsledne krotiť a usmerňovať ho od útleho veku. Nakoľko má sklony k dominantnosti, nehodí sa príliš do rúk začiatočníka. Podriadi sa iba človeku s jasnou autoritou.
K svojim pánom je veľmi milý, oddaný a lojálny. Je to svojhlavý pes. Oproti pokojnému a miernemu bernskému salašníckemu psovi je appenzellský tvrdohlavejší. Čo by mohlo, pri jeho temperamente a dalo by sa povedať aj ostrosti, začiatočníkovi celkom zavariť. Toto plemeno vyžaduje už isté skúsenosti a preto ho úplným začiatočníkom príliš neodporúčame. Jeho strážne vlastnosti sú neoceniteľné. Stráži naozaj aktívne a prejavuje sa mohutným štekotom. Ak správnou výchovou túto záľubu nepodchytíte, pravdepodobne budete stálym odberateľom štupľov na spanie pre seba, aj široké okolie.
Appenzellský salašnícky pes je aktívny, temperamentný a povahovo vyrovnaný pes. Je prirodzene teritoriálny a preto výborne stráži zverené územie a dom. Pri strážení je nepodplatiteľný, ostražitý a pri každom podozrení šteká. Cudzím nedôveruje, ale nebýva agresívny. Je učenlivý, rýchly a inteligentný, rád ale jedná na vlastnú päsť, čo je potrebné dôsledne krotiť a usmerňovať ho od útleho veku. Nakoľko má sklony k dominantnosti, nehodí sa príliš do rúk začiatočníka. Podriadi sa iba človeku s jasnou autoritou.
Jeho obranný inštinkt môže byť v určitých situáciách aj na škodu. Appenzellský salašnícky pes, vďaka svojmu neveľkému rozšíreniu, iste bude budiť pozornosť ako na cvičisku, tak v psom parku alebo na prechádzke v meste. Tento švajčiarsky pes má ideálnu veľkosť aj do menšieho bytu a skvelé vlastnosti rodinného a strážneho psa. Jeho vrodenú ostražitosť a nedôveru voči cudzím ľuďom je potrebné podchytiť hneď v mladom veku, aby sa nesprávnym vedením nestal zdeseným či dokonca agresívnym. Vysoká inteligencia a ochota spolupracovať so svojím majiteľom ho robí psom veľmi vhodným k všestrannému výcviku. Výcvikom podporená dobrá ovládateľnosť spolu s mrštnosťou a rýchlosťou zase nájde uplatnenie pri rôznych psích športoch - od dogdancingu cez flyball až po agility.
Appenzellský salašnícky pes je vynikajúci strážca so silným ochranným inštinktom a vysokou mierou ostražitosti. Je prirodzene nedôverčivý voči cudzím ľuďom a nedá sa len tak ľahko „podplatiť.“ Tento pes potrebuje včasnú a dôslednú socializáciu, aby sa z neho stal vyrovnaný spoločník. Už od šteňacieho veku je dôležité, aby sa zoznamoval s rôznymi situáciami, ľuďmi, inými psami a prostredím. Pri správnom vedení je Appenzellský salašnícky pes lojálnym, oddaným a hravým členom rodiny, ktorý vyžaduje aktívny životný štýl.
Jeho hustá srsť mu umožňuje celoročný pobyt vonku s podmienkou zateplenej búdy. Appenzellský salašnícky pes nie je určený pre domasedov: tento mimoriadne energický pes pochádza z Appenzellu zo Švajčiarska a pôvodne bol chovaný ako farmársky a pastiersky pes. Je milovníkom prírody, ktorý tiež rád šteká a dobre sa cíti buď v spoločnosti športovo-aktívneho majiteľa, ktorý mu poskytne dostatok výbehu, alebo tiež v role rodinného psa. Napriek svojmu temperamentu je veľmi spoločenský, a k svojmu pánovi má veľmi blízky vzťah. Avšak v spoločnosti ostatných členov rodiny je tiež veľmi spoločenský a radostný. Tento živý pes miluje hranie a šantenie s deťmi - môže sa však stať, že najmä mladé psy svojich kamarátov pri hre z čistej bujarosti a radosti z hry „cvaknú“ do nohy, čo je myslené samozrejme priateľsky, ale je to nežiaduce. S tou správnou zmesou lásky a dôslednosti je spoločný život s appenzellským salašníckym psom zvyčajne veľmi bezproblémový a harmonický. Dobre si vychádza tiež s ostatnými zvieratami v domácnosti. K cudzincom sa správa s určitou nedôverou, ale nepôsobí agresívne, ani nehryzie - aj keď v prípade skutočného nebezpečenstva by neváhal svojich „chránencov“ brániť.
II. Vzhľad
Appenzellský salašnícky pes je stredne veľký, kvadraticky stavaný pes. Kohútiková výška psov sa pohybuje v rozmedzí 52 - 56 cm, sučiek 50 - 54 cm. Obojsmerná tolerancia je 2 cm. Veľkostne harmonická, mierne klinovitá, pomerne plochá hlava je najširšia medzi ušami, od ktorých sa rovnomerne zužuje smerom k ňufáku. Nos je čierny alebo tmavo hnedý, zodpovedajúci farbe srsti. Silný chrup má pravidelný nožnicový zhryz, toleruje sa aj skus kliešťový, ako aj absencia niektorých zubov či ich zdvojenie. Pomerne malé oči mandľového tvaru majú mať živý výraz a čo najtmavšiu farbu. Pomerne vysoko a široko nasadené uši trojuholníkového tvaru v pokoji priliehajú k tvári. Krátky silný a suchý krk prechádza v silné a kompaktné telo. Stredne dlhý, pevný a rovný chrbát pokračuje krátkymi pevnými bedrami a pomerne krátkym zadkom. Chvost je husto osrstený, zo spodnej strany je srsť trochu dlhšia. Hruď je široká, hlboká a siaha až k lakťom s výrazným predhrudím. Končatiny sú svalnaté, rovné a paralelné, nie príliš úzke.
Srsť je poschodová, pevná a priliehajúca. Krycia srsť je hustá a lesklá. Čierna, hnedá alebo sivá hustá podsada ňou nemá presvitať. Základná farba je čierna alebo havanská hnedá s, pokiaľ možno, symetrickými hnedo-červenými a bielymi znakmi. Malé hnedo-červené znaky (škvrny) nad očami. Hnedo-červené znaky na lícach, na hrudi (vľavo a vpravo v oblasti ramenného kĺbu) a na končatinách, pričom hnedo-červená je vždy medzi čiernou respektíve havanskou hnedou a bielou.
Typický pre plemeno je klinovitý tvar hlavy so stredne veľkými, mandľovými očami, ktoré majú živý a čulý výraz. Uši sú nasadené vysoko, trojuholníkového tvaru a priliehajú k lícam. Telo je dobre osvalené, čo odráža pracovné korene plemena. Chvost je nasadený vysoko a často nesený nad úrovňou chrbta v oblúku. Srsť je krátka, lesklá a pokrytá hustou podsadou, čo umožňuje psovi znášať rôzne klimatické podmienky. Vzhľadom k štruktúre a dĺžke srsti netreba prílišnú starostlivosť ani časté kúpanie. Jeho kožúšok má veľkú samočistiacu schopnosť.
III. Vzťah k deťom a domácim maznáčikom
Appenzellský salašnícky pes, rovnako ako jeho väčší bratranec, miluje svoju rodinu. Platí to aj pre deti. Avšak vzhľadom k vyššiemu temperamentu, je viac než vhodné na seba deti a psa naozaj dôkladne zvyknúť, a naučiť ich vzájomnému rešpektu a správnemu správaniu. S cudzími deťmi by mohol appenzellák robiť „poriadok“, najmä ak by nadobudol dojem, že jemu zverená domáci drobotina je v ohrození. Samce bývajú v dospelosti trochu neznášanlivé k iným samcom. Avšak to sa dá vhodným výcvikom a socializáciou eliminovať.
Trojfarebný elegán je skvelým kamarátom detí všetkých vekových kategórií.
IV. Výchova a výcvik
V rukách skúseného majiteľa je appenzellský salašnícky pes doslova poklad. Vhodný k všestrannému výcviku, psím športom, záchranárčine a mnohým iným odvetviam kynológie. Je však takmer nutné disponovať nejakými skúsenosťami, predovšetkým s výchovou. Ako je napísané vyššie, čas ušetrený na údržbe nenáročného zovňajšku, musíte (a mnohokrát niekoľkonásobne) investovať do jeho správnej a včasnej socializácie, výchovy a výcviku. U tohto plemena je obzvlášť dobré vyberať od naozaj kvalitného chovateľa, ktorý sa šteňatám intenzívne venuje, a v tomto smere vám psíka v podstate „predpripraví“. Zanedbaná výchova a socializácia majú neraz za následok pretočenie jeho prirodzenej nedôvery až v agresivitu alebo ustrašenosť. Namiesto sebaistého a ostražitého strážcu a ochrancu sa tak ľahko môže stať, že budete mať doma labilný uzlíček nervov alebo agresora.
Prirodzená inteligencia a ochota spolupracovať ho presne vystihujú. Tieto vlastnosti oceníte predovšetkým pri výcviku a športoch. Ideálnym partnerom pre appenzellského salašníckeho psa budú aktívni ľudia, obľubujúci pobyt v prírode.
Appenzellský salašnícky pes je veľmi činorodý pes, ktorý potrebuje veľa pohybu. Jeho temperament a povaha ho predurčujú na široké využitie, či už ako pastierskeho, záchranárskeho psa, je vhodný na agility a smelo postráži dom. Miluje vodu, je skvelý plavec. Toto plemeno treba od šteňata výchovávať a venovať sa mu, inak svoju energiu presmeruje na deštruktívne správanie. Appenzeller miluje dlhé prechádzky, nikdy nebude otrávený či unavený. Nehodí sa pre ľudí, ktorí nemajú čas na jeho výchovu. Je veľmi učenlivý a pozorný.
Prirodzená inteligencia a ochota spolupracovať so svojím majiteľom ho robí psom veľmi vhodným k všestrannému výcviku. Výcvikom podporená dobrá ovládateľnosť spolu s mrštnosťou a rýchlosťou zase nájde uplatnenie pri rôznych psích športoch - od dogdancingu cez flyball až po agility.
Jeho strážne vlastnosti sú neoceniteľné. Stráži naozaj aktívne a prejavuje sa mohutným štekotom. Ak správnou výchovou túto záľubu nepodchytíte, pravdepodobne budete stálym odberateľom štupľov na spanie pre seba, aj široké okolie. Hoci je na údržbu nenáročný, čo sa týka stránky výchovnej - dalo by sa povedať - že je to presne naopak. Appenzellskému salašníckemu psovi sa treba mladom veku naozaj intenzívne venovať a najmä nepodceniť socializáciu. Najmä k cudzím ľuďom býva veľmi nedôverčivý.
Socialize Your DOG in Public - Real World Dog Training
V. Zdravie a starostlivosť
Zdravie appenzellského salašníckeho psa by sa dalo označiť za železné. V chove sa pravidelne röntgenujú bedrové a lakťové kĺby kvôli dysplázii. Iné vyšetrenia chovné jedince povinné nemajú. Napriek tomu odporúčame k prečítaniu tento súpis vyskytujúcich sa chorôb, zverejnených na stránkach Klubu švajčiarskych salašníckych psov - odkaz tu. Sami chovatelia sa nezmieňujú o žiadnej špeciálnej starostlivosti, ktorú by appenzellák potreboval. Platí teda to isté, čo u všetkých plemien alebo krížencov. Preventívne kontroly očí, zubov, uší a pazúrov a povinné očkovanie. Údržba srsti je, okrem obdobia pĺznutia dvakrát do roka, takmer nulová. Stačí občas prekartáčovať alebo v prípade veľkého znečistenia okúpať. Inak si u neho vystačíte s čistou vodou či vlhkým uterákom.
Appenzellský salašnícky pes patrí medzi povestných svojou dlhovekosťou a nemá takmer žiadne dedičné choroby (okrem dysplázie, ktorá sa vyskytuje u všetkých väčších plemien).
Torzia žalúdka - život ohrozujúci stav, ktorý si vyžaduje okamžitú veterinárnu starostlivosť. Appenzellský salašnícky pes sa dožíva priemerne 8 až 12 rokov.
Starostlivosť o appenzellera sennenhunda si vyžaduje pozornosť venovanú jeho jedinečným vlastnostiam a potrebám. Tieto psy sú známe svojou vernosťou, inteligenciou a bezhraničnou energiou, preto je nevyhnutné poskytnúť im primeranú fyzickú a duševnú stimuláciu. Pravidelný pohyb, ako sú rýchle prechádzky, výlety a hry, je nevyhnutný na to, aby boli šťastní a zdraví. Appenzellerom sa darí v aktívnych domácnostiach a radi sa zapájajú do psích športov a aktivít, ako sú agility, výcvik poslušnosti a skúšky pasenia, ktoré poskytujú nielen pohyb, ale aj duševné výzvy. Ich trojfarebná srsť je relatívne nenáročná na údržbu, ale prospieva jej občasné kefovanie, aby sa odstránili uvoľnené chlpy a zabránilo sa ich zrastaniu. Okrem srsti je dôležitá aj starostlivosť o uši, ktoré je potrebné pravidelne kontrolovať a čistiť, aby sa predchádzalo infekciám. Pazúriky treba skontrolovať a podľa potreby skrátiť.
V pomere k svojej veľkosti potrebuje appenzellský salašnícky pes veľmi malé množstvo potravy. Strava, ktorá je príliš bohatá alebo má vysoký obsah energie, vedie nielen k obezite, ale môže mať aj vážne následky, najmä u psov, ktoré sa ešte nachádzajú v rastovej fáze. Neprimeraný príjem bielkovín, minerálov a vitamínov môže viesť k zrýchlenému rastu, čo následne vedie ku kĺbovým alebo svalovým problémom, ako aj k chorobám vnútorných orgánov. Znakom psa s nadváhou je okrem nedostatku pohybu aj to, keď už nie je možné ľahko nahmatať rebrá a bedrá. Menšie dávky krmiva, ale zato kvalitného krmiva, spomaľujú rýchlosť rastu a majú tak pozitívny vplyv na kosti, svaly a orgány. To neznamená, že by ste svojho štvornohého priateľa mali nechať hladovať, pretože aktívny appenzell samozrejme nesmie byť podvýživený. Krmivo musí pokrývať dennú potrebu energie a musí dodávať psovi potrebné živiny, minerály a vitamíny. Okrem požadovaného obsahu energie a bielkovín by malo krmivo obsahovať aj vápnik, fosfor a vitamín D3. Aby ste zabránili nadváhe Vášho salašníckeho psa, je nevyhnutné mu zabezpečiť veľa pohybu.
Vzhľadom na náchylnosť k torzii žalúdka by mal po jedle nasledovať odpočinok, aby sa predchádzalo tejto nebezpečnej komplikácii. Posledné kŕmenie dňa by nemalo byť neskôr ako o 19:00.
VI. Náročnosť
Náklady na „prevádzku“ appenzellského salašníckeho psa sú takmer minimálne. Strihovú úpravu, trimovanie alebo nákladnú profesionálnu kozmetiku u neho nevyužijete. Kvalitnej stravy tiež pri jeho veľkosti nespotrebujete enormné množstvo. Vďaka jeho pevnému zdraviu aj návštevy u veterinárneho lekára bývajú spravidla preventívneho charakteru. Jediné, v čom je appenzellský salašnícky pes naozaj náročný, je potreba času.
Appenzellský salašnícky pes nie je vyloženě obr, přesto nejde ani o žádného drobečka. Sice jde o poměrně odolného psa vůči nepříznivému počasí, přesto se nehodí k celoročnímu pobytu venku. Má velmi silný ochranitelský instinkt, což může být v určitých situacích nevhodné. Občas dokáže nějakou maličkost vyhodnotit jako hrozbu a může být zaděláno na velký problém.
Je to pes vhodný na různé sportovní aktivity. Toto plemeno trpí především záchvaty tvrdohlavosti, z různých pasteveckých a ovčáckých plemen jde tak o jedno z plemen, které se necvičí až tak snadno jako ostatní.
Appenzellský salašnícky pes je pomerne málo rozšírené plemeno, čo znamená, že jeho chovateľská základňa je stále malá. Aj keď milovníkov tohto psieho plemena nájdete nielen vo Švajčiarsku, ale aj v Nemecku, Rakúsku, Českej republike, Fínsku a v ďalších krajinách, patrí appenzellský salašnícky pes k plemenu psov, ktorému hrozí vyhynutie. Veľmi malá chovateľská základňa appenzellského salašníckeho psa a predpokladaný počet vhodných chovných zvierat si vyžaduje veľmi zodpovedný a rozvážny chov, aby sa zabránilo dedičným chorobám typickým pre toto plemeno.
Napriek tomu, že je na údržbu nenáročný, čo sa týka stránky výchovnej - dalo by sa povedať - že je to presne naopak. Appenzellskému salašníckemu psovi sa treba mladom veku naozaj intenzívne venovať a najmä nepodceniť socializáciu. Najmä k cudzím ľuďom býva veľmi nedôverčivý.
VII. História
Appenzellský salašnícky pes je jedným zo štvorlístka salašníckych psov pochádzajúcich zo Švajčiarska. V roku 185 bolo toto plemeno prvýkrát popísané v knihe Život zvierat vo svete Álp (český preklad). Rovnako ako ostatné salašnícke psy, má za predkov rímskych dobytkársky psov. Už v roku 1906 bol založený prvý chovateľský klub a plemenná kniha. Ako samostatné plemeno ho FCI uznala v roku 1989. Meno dostal podľa oblasti vo Švajčiarsku, kde bolo plemeno pôvodne chované. Aj keď sa jedná o plemeno pomerne málo rozšírené, bola by škoda, keby si nenašlo cestu do viacerých domácností u nás i vo svete.
Pôvod Appenzellského salašníckeho psa siaha až do stredoveku. Toto švajčiarske plemeno bolo chované najmä v horskej oblasti Appenzell, kde slúžilo ako strážny a pracovný pes, pomáhajúci pri pasení dobytka a ochrane stád. Ako samostatné plemeno bol Appenzellský salašnícky pes uznaný až koncom 19. storočia, pričom prvý štandard plemena stanovil Max Seiber. V 20.
Appenzellský salašnícky pes patrí medzi čtveřici salašnických psů původem ze Švýcarska. Historie plemene patrně sahá až do středověku, jeho původ je ovšem nejasný. Roku 1853 bylo plemeno poprvé popsáno, konkrétně v knize Život zvířat ve světě Alp. Jako mnoho dalších salašnických psů mezi jeho předky patří římští honáčtí psi. Roku 1906 vznikl první chovatelský klub a následně i plemenná kniha. FCI plemeno uznalo v roce 1989.
V roku 1853 bol appenzellský salašnícky pes po prvý krát popísaný v časopise „Život zvierat alpského sveta “ ako „štekajúci, krátkosrstý, stredne veľký, viacfarebný salašnícky pes „, „plemeno vyznačujúce sa pravidelným pruhom bielej farby, čiastočne používané ku stráženiu chatrčí, čiastočne k paseniu stád „. V roku 1895 vyzval veľký zástanca plemena, starosta Max Sieber SKG, aby pre appenzellských salašníckych psov niečo urobili. V roku 1898 udelil vládny poradný zbor kantóna St. Gallen 400 švajčiarskych frankov na pozdvihnutie chovu appenzellských salašníckych psov. Na príkaz SKG bola založená komisia, aby stanovila charakteristické znaky plemena. Na výročnom jarmoku v Alstätten sa objavilo 9 psov a 7 súk. Získali prémie vo výške od 5 do 10 švajčiarskych frankov. Následne na prvej medzinárodnej výstave psov vo Winterhure v roku 1898 sa v pokusne zavedenej triede objavilo osem appenzellerov. Vďaka pobádaniu Prof. Dr. Alberta Heima, ktorý sa angažoval za švajčiarske salašnícke psy a appenzellského salašníckeho psa aj pomenoval, bol v roku 1906 založený „Klub appenzellských salašníckych psov“ s cieľom viesť a udržať plemeno v svojej prirodzenosti. Povinnými zápismi šteniat do plemennej knihy appenzellských salašníckych psov sa začal cielený čistý chov. V roku 1914 vypracoval Prof. Dr. Alebert Heim prvý platný štandard plemena. Prapôvodná oblasť chovu bola Appenzell, dnes je plemeno rozmiestnené po celom Švajčiarsku a chová sa aj za hranicami krajiny. Pojem „appenzellský salašnícky pes “ je dnes jasne stanovený a plemeno ako také je jednoznačne vyčlenené spomedzi ostatných švajčiarskych salašníckych psov.
tags: #appenzellsky #salasnicky #pes #povaha