Ešte pred niekoľkými rokmi žil Kiko aj so svojou mamou na ulici. V podstate na nej vyrastal. Nemali domov. Pokusy síce boli, ale vždy po niekoľkých týždňoch z tej či onej školy vypadol a dlho sa tam neukázal. Ulica nebola dobrým učiteľom. Urobila však svoje a vybrala si za to daň. Aj s úrokmi. automaty, bitky... Keď prišiel do košického Domova na pol ceste, bolo to vari v hodine dvanástej.
"Ak by nie, minimálne by som sedel vo väzení alebo by som sa prefetoval k smrti. Keď sa na to pozerám s odstupom času, bolo to so mnou stále horšie a horšie. Ako keby som chcel dosiahnuť v sebazničovaní rekord," spomína muž, ktorý v posledných rokoch prešiel naozajstným životným prerodom. Aj keď dostať sa zo šikmej plochy nebolo preňho vôbec jednoduché...
Ernest nepozná svoju skutočnú rodinu. Snažili sa mu ju od útleho detstva nahradiť tety v detskom domove v Nižnej Kamenici. "Neviem o nich nič. Neviem, ako sa volajú, kde sú, či mám súrodencov," hovorí o svojej minulosti. Po tom, čo ukončil strednú odbornú školu, dal sa na externé štúdium kuchárskeho remesla a odboru spoločného stravovania. "Mám ešte dva roky pred sebou. A čo ďalej? Chcem sa vypracovať až na šéfkuchára," dokladá na vysvetlenie Ernest, ktorý sa do tajomstiev praktického kulinárstva zaúča v jednej z košických reštaurácií.
Rudo, talentovan odchovanec detského domova v Snine, je v domove na pol ceste nováčikom. Jeho obyvateľom sa stal len v júni tohto roku. V tom čase z detského domova odísť, k rodine ísť nechcel. Nevidí tam budúcnosť. Kvôli neadekvátnym podmienkam, v ktorých žijú, ozrejmuje. Teraz pracuje na získaní pedagogického minima. Méty? "Ťažká otázka. Hlavne nech doštudujem, aby som sa potom mohol v živote niekde uplatniť. A ak sa mi podarí, ísť aj na vysokú školu. To by som si chcel vyskúšať. Prečo nie?!" hovorí odhodlane mladý muž, ktorý má za sebou pôsobenie vo viacerých občianskych združeniach, ba i v umeleckej škole.
Trojicu mladých mužov spája podobná minulosť. Bezpečia, ale i zodpovednosti za seba aj za iných, nemali v sebe zakorenený hodnotový systém, ba ani etické zásady. Domov na pol ceste, ktorý v Košiciach vedie už štyri roky Judita Varcholová, sa takmer dvadsať rokov zaoberá sociálnym poradenstvom, štandardizáciou a kvalitou sociálnych služieb. "Zjednodušene povedané, pripravujeme ich na samostatný život," predstavila krátko organizáciu riaditeľka. Mladí ľudia sa učia hospodáriť, variť, starať sa o čistotu a hygienu. Nemajú tu žiaden obslužný personál, ktorý by to za nich urobil. Niektorí z nich študujú, ďalší pracujú na dohodu alebo brigádnicky.
Prešovský domov na pol ceste nazvali jeho zakladatelia z neziskovej organizácie Relevant príznačne - Hniezdo. Potrebný čas tu hľadalo šestnásť dievčat, predovšetkým, odchovankýň detských domovov na východnom Slovensku. Aj Angelu, ktorá dovtedy vystriedala vari päť či šesť azylových domov. "Som spokojná. Uvidíme...," vraví zručná dievčina, ktorej nerobí problém vyrobiť rôzne vianočné drobnôstky a ozdoby z prírodných materiálov. Monika je obyvateľkou Hniezda len mesiac. Ešte sa iba "rozkukáva". O svojej minulosti veľmi hovoriť nechce, no predsa len prezrádza, že prešla detským domovom v Sečovciach i pestúnskou rodinou. "Chcem pokračovať ďalej a študovať hygienu potravín v nadstavbe a potom aj vysokú školu," načrtáva odhodlane svoje plány. Mnohé dievčatá tu trávia svoje dni. Niektoré študujú, ďalšie brigádujú, iné majú riadnu prácu. "Naším cieľom je, aby sa dievčatá stali samostatnými. Verte, nie je to vôbec jednoduché."
Cesta Route 66, známa aj ako „Matka ciest“ alebo „Hlavná ulica Ameriky“, je dnes skutočným symbolom nostalgie a pripomienkou zlatých čias cestovania. Kdekoľvek sa po nej vyberiete, na každom kilometri vás čaká príbeh. Aj keď už nie je oficiálnou diaľnicou, jej duch žije ďalej vďaka nadšencom, historikom a miestnym podnikateľom, ktorí robia všetko pre to, aby túto legendárnu trasu udržali živou.
Route 66, otvorená v roku 1926, bola kedysi hlavným spojivom medzi Chicagom a Los Angeles. Počas rokov však bola nahradená modernejšími diaľnicami, čo viedlo k tomu, že niektoré jej úseky začali chátrať. Napriek tomu sa našli nadšenci, ktorí sa rozhodli, že jej sláva nesmie byť zabudnutá.
V mnohých mestách a dedinách pozdĺž trasy sa miestne komunity spojili, aby obnovili staré čerpacie stanice, motely, reštaurácie a ikonické neóny, ktoré kedysi lemovali cestu. Napríklad v meste Williams v Arizone sa podarilo znovuotvoriť pôvodnú Route 66 ako turistickú atrakciu, pričom sa dodnes zachovala atmosféra 50. a 60. rokov. Veľkou mierou k záchrane Route 66 prispeli aj organizácie ako Route 66 Association, ktoré pracujú na tom, aby sa zachovala historická hodnota cesty. Niektoré ikonické miesta na Route 66 získali štatút národnej historickej pamiatky, čím bola ich hodnota oficiálne uznaná. Jedným z nich je napríklad Cadillac Ranch neďaleko Amarilla v Texase. Táto netradičná umelecká inštalácia pozostáva z niekoľkých starých Cadillacov, ktoré sú čiastočne zakopané do zeme. Ďalším príkladom je Santa Monica Pier v Kalifornii, kde Route 66 končí. Ikonický nápis „End of the Trail“ (Koniec trasy) je povinnou zastávkou pre každého, kto cestu absolvuje.
Route 66 už dávno nie je len obyčajnou cestou. Jedným z najznámejších festivalov je „International Route 66 Festival,“ ktorý sa každoročne koná na rôznych miestach pozdĺž trasy. Mnohé mestá tiež organizujú vlastné podujatia, napríklad zrazy motorkárov, ktorí si Route 66 často vyberajú ako svoju „trasu snov“.
Cestovanie po Route 66 nie je len fyzickým presunom z miesta na miesto - je to cesta do minulosti. Keď sa vydáte na túto cestu, ocitnete sa v svete, kde neexistovali GPS navigácie a mobilné telefóny, kde sa ľudia zastavili na hamburger v miestnom bistre a kde neónové svetlá osvetľovali nočnú cestu. Predstavte si, že šoférujete starým Chevroletom po nekonečných cestách Arizony, s Elvisom Presleyom hrajúcim v pozadí. Zastavíte sa na čerpacej stanici, kde vám zamestnanec natankuje benzín a umyje čelné sklo, a potom si dáte milkshake v retro reštaurácii.
Cesta po legendárnej Route 66, ktorá sa tiahne od Chicaga až po Santa Monicu, je snom mnohých cestovateľov a milovníkov dobrodružstva. Táto ikonická trasa, známa aj ako „Hlavná ulica Ameriky“ alebo „Matka ciest“, ponúka jedinečnú kombináciu histórie, kultúry a nostalgie. Aby ste si túto cestu užili naplno, je dôležité ju dobre naplánovať. Route 66 má približne 3940 kilometrov a prechádza ôsmimi štátmi - Illinois, Missouri, Kansas, Oklahoma, Texas, Nové Mexiko, Arizona a Kalifornia. Prečo takýto časový horizont? Route 66 nie je len o presune z bodu A do bodu B. Naopak, je to cesta plná zastávok, objavovania a fotenia.
Predstavte si, že sa zastavíte v ikonických miestach ako Cadillac Ranch v Texase, Wigwam Motel v Arizone či Santa Monica Pier v Kalifornii. Ak by ste sa cestou ponáhľali, riskujete, že prehliadnete mnohé skryté poklady, ako sú opustené mestečká duchov, retro motely či malé rodinné reštaurácie, kde čas akoby zastal.
Plánovanie správneho obdobia na cestu je kľúčové. Najlepším obdobím na cestovanie je jar (apríl - máj) alebo jeseň (september - október). Na jar vás poteší pohľad na rozkvitnutú prírodu a jeseň zas ponúka nádherné farebné lístie, najmä v severných štátoch trasy.
Transport: Auto či motorka? Jedným z najväčších rozhodnutí, ktoré musíte urobiť, je výber dopravného prostriedku. Tradične je Route 66 spojená s obrazom klasického amerického auta - možno starý Chevrolet alebo Mustang. Bez ohľadu na vašu voľbu, kľúčové je jedno: spoľahlivosť vozidla. Route 66 zahŕňa aj odľahlé úseky, kde môžete jazdiť desiatky kilometrov bez toho, aby ste narazili na čerpaciu stanicu alebo opravovňu. Ak plánujete prenájom vozidla, uistite sa, že máte dostatok miesta na batožinu a pohodlie na dlhé hodiny za volantom. Aj keď je Route 66 známa trasou, nie všetky jej úseky sú dnes oficiálne značené.
Ubytovanie a strava: Cestovanie po Route 66 môže byť cenovo flexibilné, v závislosti od vášho štýlu a preferencií. Ubytovanie: Cenovo dostupné motely nájdete už od 40 - 70 € za noc, zatiaľ čo unikátne historické miesta, ako je Wigwam Motel, môžu stáť viac. Strava a atrakcie: Rodinné reštaurácie ponúkajú cenovo dostupné jedlá za 10 - 15 € na osobu, no ikonické miesta a atrakcie, ako sú múzeá alebo výlety, môžu zvýšiť vaše náklady.
Route 66 nie je len cesta - je to dobrodružstvo, ktoré vás prenesie do minulosti a ukáže vám, čo znamená sloboda na americký spôsob. Vďaka správnemu plánovaniu si môžete byť istí, že vaša cesta bude nezabudnuteľná.
The Rise and Fall of Route 66: How America’s Most Iconic Road Was Forgotten
Transformácia, ktorá sa na Slovensku začala pred viac ako 20 rokmi, detské domovy preorientovala na domovy rodinného typu. Pre deti sú tak len prestupnou stanicou na ceste späť k ich biologickej alebo náhradnej rodine. Detské domovy u nás zanikli, nahradili ich centrá pre deti a rodiny. Konštatoval to predseda organizácie Úsmev ako dar Jozef Mikloško. „Systémová transformácia sa začala na začiatku tohto milénia a dnes môžeme konečne povedať, že naše centrá pre deti a rodiny sme priviedli do 21. storočia. Zmena bola skutočne nevyhnutná, aby sme dokázali poskytnúť adekvátne zázemie deťom vyňatým z rodín. Komplexne potvrdila novú filozofiu náhradnej starostlivosti a premenila internátne zariadenia na 'rodinné typy', čo dnes znamená sieť samostatných skupín a profesionálnych rodičov. Transformácia vyvrcholila v premene domovov na centrá pre deti a rodiny," vysvetlil Mikloško.
Podľa organizácie centrá navyše nepracujú len s deťmi, ale so širokým kruhom dieťaťu blízkych ľudí s cieľom vrátiť ho čo najskôr späť do biologickej alebo náhradnej rodiny. Predtým bolo bežné, že ak dieťa skončilo v detskom domove, zostalo tam až do dovŕšenia dospelosti. Vďaka podpore rodín a profesionálnych rodičov sa darí umiestňovať deti do rodín, aby v centrách nestrávili celé detstvo. Priemerná dĺžka pobytu sa tak znížila z ôsmich až desiatich rokov na štyri.
Ak sa domovy starali o zverencov iba do 18 rokov a potom ich vypustili do života bez ďalšej pomoci, centrá s nimi pracujú do veku 25 rokov. „Za dôležité považujeme vzdelávanie vychovávateľov a profesionálnych rodičov. Treba však upriamiť pozornosť na fakt, že pre dieťa je najlepšie zostať v biologickej rodine. Pomáhať rodinám v núdzi, ktorým hrozí vyňatie dieťaťa, je lacnejšie, ako zaplatiť ústavnú starostlivosť,“ zdôraznil námestník generálneho riaditeľa Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Pavel Bryndzák. Ústavná starostlivosť o jedno dieťa stojí štát mesačne 17.000 eur.
Rodiny žijúce a vzdelávajúce svoje deti na cestách tvoria globálnu komunitu. Samých seba označujú ako “worldschooleri“ a vzájomné komunitné vzťahy nadväzujú napríklad aj na worldschoolingovom summite, ktorý býva dvakrát do roka v rôznych mestách sveta. Prichádza zelený transportér s vyklápateľnou strechou podobnou ako stan. Tento skromný priestor je pre päťčlennú dánsku rodinu už celé týždne domovom. Je to však iba prechodné bývanie, táto dánska rodina býva totiž v autobuse. Už v ňom prešli pár tisíc kilometrov a ich pravidelné zástavky sú u priateľov, alebo u miestnych pocestných. Jasper a jeho žena Cecilie, sú dánsky manželský pár. S troma deťmi a jedným psom cestujú v autobuse prerobenom na ich domov a najnovšie aj so zeleným vanom z druhej ruky. Ich trinásťročný syn Storm vyrastá mimo školských lavíc a spolu s dvoma mladšími sestrami sa vzdelávajú „na ceste“. Ich príbeh mimo domova a mimo školy začal pred desiatimi rokmi, keď Cecilie prekonala vážnu chorobu a deti odmietali ďalej chodiť do školy. V Dánsku sú dobré podmienky na vyučovanie detí mimo školy.
Ďalšia nomádska rodina z Austrálie posunula cestovanie s domácim vyučovaním ešte ďalej. David s manželkou Junko a dvoma deťmi svoje zážitky z ciest natáča. „Začali sme v Japonsku a momentálne cestujeme po Európe. Ako novinár a filmár som často nemal čas byť s deťmi, keďže som bol dlho v práci. Teraz si užívam čas, ktorý môžem stráviť so svojou rodinou. Moja manželka Junko je učiteľkou na základnej škole a ja sám mám tiež skúsenosti s výučbou novinárčiny a angličtiny v Japonsku. Deti učíme na ceste cez projektové vyučovanie. Napríklad teraz naša sedemročná dcéra Juna pracuje na tvorbe malej knihy o krajinách, ktoré navštívila. O cestovaní na plný úväzok sme uvažovali posledných desať rokov.
Rodiny žijúce a vzdelávajúce svoje deti na cestách tvoria globálnu komunitu. Samých seba označujú ako “worldschooleri“ (svetoškoláci, pozn. red.) a vzájomné komunitné vzťahy nadväzujú napríklad aj na worldschoolingovom summite, ktorý býva dvakrát do roka v rôznych mestách sveta. Worldschoolingový summit je päťdňová rodinná konferencia. Po nádvorí pobehujú tínedžeri a deti rôznej národnosti, veku, rasy, zázemia, alebo náboženstva. V spoločných aktivitách s lektormi nadväzujú priateľstvá, zatiaľ čo rodičia sa počas prednášok a workshopov zaoberajú témami ako alternatívne modely školstva, zdieľanie obáv z domáceho vyučovania či stratégie digitálneho nomádstva. Mnohí z rodičov, ktorí sa rozhodli pre domáce vzdelávanie - doma alebo na cestách, pracujú na diaľku a ich hlavným pracovným nástrojom je počítač.
Typický stereotyp kočovnej rodiny mimo školského systému bez stabilnej práce a trvalého miesta pobytu sa podobá obrazu dezorganizovanej “hipisáckej“ rodiny. Na Worldschool summite v Granade sa však ukazuje opak. Denná rutina teenagerov, ktorí sa učia mimo školy, je neštandardná. Napríklad šestnásťročná Amie z Austrálie síce začínala na klasickej škole, no teraz sa už štyri roky vzdeláva doma. „Mám priestor sa viac sústrediť na moje vášne. Učitelia v triede si musia poradiť s tridsiatimi deťmi v rôznych štádiách učenia sa, no ja sa doma môžem učiť vlastným tempom. Je na mne, s akými ľuďmi sa obklopujem. V škole som mala vždy problémy so socializáciou s ľuďmi v mojom veku. Napriek tomu, keď som odchádzala zo školy, mala som obavy. Teraz je to však oveľa lepšie.“ Amie dodáva, že má problémy s prokrastináciou. Snaží sa s tým pracovať pomocou online učebných pomôcok. „Mám kamarátov, ktorí chodia do klasickej školy. Vidia, ako žijem a cítim, že mi závidia slobodu. Niekomu však viac vyhovuje klasická škola. „Klasická škola ponúka možnosť žiť v komunite. Sú tam učitelia, ktorým sa môžete sťažovať na domáce úlohy. Na druhej strane však polovicu ľudí v škole nemáte radi a tú druhú polovicu ledva poznáte. Keď sa vzdelávate na cestách, trávite čas s ľuďmi, ktorých máte naozaj radi. Nikdy by som sa nevzdala môjho života na cestách kvôli tomu, aby som mal viac priateľov v škole. „Zo školského života mi toho veľa nechýba. Možno spoločnosť ľudí v mojom veku,“ pridáva sa 12-ročná Julia, ktorá nechodí do školy a vzdeláva sa na cestách po Európe a v Indii. „Milujem slobodu, ktorú mi dáva učenie počas cestovania. Trocha menej mi vyhovuje čas strávený samotným presúvaním sa. Je to občas vyčerpávajúce. Dospievajúci worldschooleri majú svoje sny: „Raz chcem pracovať v NASA. Veľmi ma fascinuje vesmír.“ „Ja milujem prácu so zvieratami. Nezáleží mi na tom, aký typ práce to bude, hlavné je, aby som bol medzi zvieratami.“ Ďalšia homeschoolerka chce byť spisovateľkou. „Chcem písať knihy.
Lucia Gomez sa snaží nedôveru Slovákov prelomiť. Je matkou troch synov, ktorí hovoria troma jazykmi. Svoje deti s manželom z Kolumbie vzdelávajú v prirodzenom multikultúrnom prostredí sami doma. Luciu k domácemu vzdelávaniu priviedol jej najstarší syn Samuel. Počas obdobia školskej dochádzky čelil problémom. “Bolo to trápenie pre každú stranu. Pre Sama, pre nás rodičov i pre učiteľku. Zlé známky, pokarhania, učenie sa do noci bez výsledkov. S podporou riaditeľky školy sme sa rozhodli Sama nechať na pol roka doma. Po pol roku domáceho vzdelávania sa Samkov stav výrazne zlepšil.
Podľa údajov Centra vedecko-technických informácii je v systéme domáceho vzdelávania na Slovensku približne päťsto detí. Oproti predchádzajúcemu školskému roku je to trojnásobne väčší počet detí. Slovenská legislatíva „domoškolákom“ nepraje. Chýbajú prepojenia rodín, ktoré sa rozhodli pre vzdelávanie doma. Rodičia učia deti hlavne individuálne. Aj Lucia Goméz s rodinou si uvedomila, že príklady ako sa to dá, potrebujú hľadať v zahraničí. „Keď som sa prvýkrát stretla s worldschoolermi z celého sveta, mala som pocit, že sa konečne cítim sama sebou.
Lainie Liberti sa spolu so svojim synom Mirom vybrala pred desiatimi rokmi do Mexika. Zanechala dobre platenú prácu v reklamnej agentúre, syna odhlásila zo školy a rozhodla sa na rok si oddýchnuť a trochu cestovať. „Počas prvého roku mimo Spojených štátov som nemala tušenie, že sa tam už nevrátim. Cez cestovanie sme objavili unschooling. Spôsob učenia cez kontext, mimo školy. So synom sme sa začali učiť spolu. Hranica medzi našim životom a učením sa začala miznúť. Prechádzali sme sa po ceste bohov v Grécku, učili sme sa požehnania pre inkskú bohyňu plodnosti Pačamama v Peru, učili sme sa o kultúrach krajín ako Ekvádor, Nikaragua, o americkej intervencii v Paname a tak ďalej. Unschooling presadzuje slobodu učiaceho sa vyberať si predmet výučby. Študenti sa učia cez svoje každodenné životné skúsenosti vrátane učenia sa hrou, cez domáce povinnosti, osobné záujmy a prirodzenú zvedavosť. Nadobudnuté vedomosti si spájajú asociatívne. To všetko vo vlastnej réžii alebo za minimálnej asistencie rodičov. Patria sem aj dobrovoľnícke pobyty v rôznych komunitách sveta alebo pomalé cestovanie s minimálne trojmesačnými prestávkami. Základom sú synergické rodinné vzťahy a správni mentori.
Lainie sa plánovala po roku vrátiť so synom domov. „Zistila som však, že môj syn sa za ten jeden rok naučil viac, ako za štyri roky na základnom stupni.“ Rozhodli sa nevrátiť do starých koľají a pokračujú v cestovaní. Lainie začala zakladať online skupiny, ktoré združujú rodiny, ktoré učia deti mimo školského systému. Pred jedenástimi rokmi neexistovala komunita ľudí žijúcich podobným spôsobom. Preto založili Worldschool summit. Lainie Liberti uvádza ďalšiu aktivitu pre deti. Domov? Rizikom dlhodobého cestovania je izolácia. Podujatia, na ktorých sa tieto rodiny stretávajú, sú pre nich preto nesmierne dôležité. Potvrdzujú to aj mladí domoškoláci na summite v Granade. Boute má štrnásť rokov. Žije v autobuse, ktorým s rodičmi cestuje po svete. Do klasickej školy nechodí. „Na začiatku som mal problémy nachádzať priateľov. Neskôr som však začal skúšať nové veci, ako napríklad dobrovoľníctvo alebo cestovanie spolu s inými rodinami. To sú príležitosti, pri ktorých získavam nových priateľov. Boute dodáva, že má špeciálny vzťah s rodičmi. Trávi s nimi dvadsaťštyri hodín denne sedem dní v týždni v autobuse, v ktorom žijú. Tvrdí však, že ak by mal možnosť voľby, aj tak by si vybral worldschooling. U detí, ktorých životný štýl je cestovanie po svete s rodičmi, sa predstavy o domove líšia.
„Domov je pre mňa akákoľvek budova alebo vozidlo, v ktorej v danom čase bývam,“ hovorí napríklad Boute. Šestnásťročná Amie z Austrálie v tom zatiaľ nemá úplne jasno: „Ja sa cítim trochu zmätene, keďže úprimne neviem, kde je môj domov. Býval to fyzický objekt, kde som sa narodila.
Domáce vzdelávanie do štvrtej triedy základnej školy zaviedli na Slovensku v roku 2008. Vzdelávať doma však môže iba pedagóg s kvalifikáciou pre prvý stupeň. Ak kvalifikáciu rodič nemá, musí si pre dieťa nájsť učiteľa alebo učiteľku. Podľa mnohých rodičov „domoškolákov“ je tento spôsob preskúšavania neefektívny. Občianske združenie Domáce vzdelávanie na Slovensku sa snaží presadiť, aby boli doma vzdelávané deti hodnotené za portfólia, teda súbor úloh, ktoré musí žiak vypracovať za určité obdobie. Počet rodín, ktoré praktizujú akúkoľvek formu domáceho vzdelávania, vo svete rastie. Kanada a Rusko prežívajú boom v homeschoolovaní a po Británii patria medzi krajiny s najvyšším podielom domáceho vzdelávania na počet obyvateľov. Podľa opakujúceho sa amerického výskumu (National Centre for Education Statistics) dôvody, pre ktoré sa ľudia rozhodnú pre domáce vzdelávanie, zostávajú podobné. Hlavným motorom rýchleho rastu homeschoolerov v USA ostáva náboženské alebo etické presvedčenie a nesúhlas s hodnotami, ktoré ponúka daný školský systém. V Indii a Čile nespadá domáce učenie pod kontrolu štátu a je stále populárnejšie. Nie v každej krajine je však domáce vzdelávanie legálne. Napríklad Holandsko, Nemecko, Švédsko, či Španielsko homeschooling nepovoľujú. Za rizikové označujú napríklad extrémne prípady, keď dieťa zažíva v rodine násilie a nikto na to nepríde, alebo to, že dieťa od rodičov nedostane možnosť zvoliť si miesto domáceho vzdelávania skutočnú školu. Švédsko argumentuje právom dieťaťa učiť sa z objektívneho a na vede založeného curricula od pedagógov. V Nemecku ministerstvo školstva apeluje hlavne na socializačnú úlohu školskej dochádzky.
„Slovo ´sloboda´ je v oblasti domáceho vzdelávania často zneužívané. Samozrejme deti slobodu potrebujú, no potrebujú aj stanoviť určité hranice a pravidlá správneho prístupu k učeniu sa. Pri každom type mimoškolského vzdelávania je potrebné stanoviť metódu individuálne. Erika Davis-Pitre. „Som presvedčená, že worldschooling ukazuje príklad toho, ako chápať svet celistvo. Po ukončení Fakulty ekológie a environmentalistiky na Technickej univerzity vo Zvolene prešiel profesiami ako skladník, inštruktor v detských táboroch, barman, manažér hudobného klubu, osobný asistent, amatérsky filmár alebo dobrovoľník. Po práci so znevýhodnenými ľuďmi sa rozhodol naplno venovať tretiemu sektoru, kde našiel motiváciu sa neustále vzdelávať a hodnoty, s ktorými sa dokáže stotožniť.
Odlúčenie od domova môže byť jedna z najťažších skúšok, s ktorými sa ako opatrovateľka v zahraničí stretneš. Večer, keď za tebou zaklapnú dvere izby, si možno spomenieš na vôňu domova, na smiech detí alebo na večery strávené s priateľmi. Namiesto obyčajného denníka si vytvor špeciálny „denník spomienok“, ktorý budeš zdieľať s rodinou. Každý člen rodiny si môže založiť zošit a do neho pridať svoje zážitky, fotografie, kresby, odkazy, či dokonca malé darčeky pre ďalších členov rodiny, s ktorými práve nemôžete byť spolu. Tip: Keď prídeš domov z turnusu, môžete si spolu prelistovať vaše zápisky a zasmiať sa na všetkom, čo ste pridali.
Namiesto klasického videohovoru skús zorganizovať virtuálne spoločné posedenie pri jedle, či pri káve, čaji… môžeš tak urobiť v čase svojej prestávky, alebo večer, po uložení klienta. Záleží na tom, aké máš v práci možnosti, ale iste máš počas dňa aspoň chvíľku času, stretnúť sa takto na diaľku so svojou rodinou. Dohodni sa s rodinou na rovnakom čase a pripravte si jedlo, alebo pitie. Potom si spolu sadnite pred kameru a jedzte, ako keby ste boli pri rovnakom stole. Tento jednoduchý rituál ti môže veľmi pomôcť na príklad na Vianoce, alebo počas nejakej významnej rodinnej oslavy, či udalosti, ktorej sa nemôžeš zúčastniť. Tip: Môžete si napríklad pripraviť aj rovnaké menu, bude to ako spoločné varenie, aj keď na diaľku.
Prines si so sebou kúsok domova, aj keď si stovky kilometrov ďaleko. Každé ráno si môžeš urobiť svoju obľúbenú kávu z domova, ktorú si si priniesla. Cítiť sa doma, aj keď si ďaleko, môže byť jednoduchšie, ak si vytvoríš svoj malý „domáci ostrov“. To znamená, že si zariadiš časť svojej izby tak, aby ti pripomínala domov.
Odlúčenie od rodiny a domova nemusí byť len o smútku a nostalgii. Čo keby si sa na to začala pozerať ako na dobrodružstvo? Využi čas v zahraničí na to, aby si sa naučila nové veci, objavila nové miesta a stretla nových ľudí. Tip: Vedieť, že si na ceste za dobrodružstvom, ti môže pomôcť zvládnuť smútok a pocit odlúčenia.
Môže byť ťažké vytvoriť si nové vzťahy, keď si v cudzine, ale práve tieto vzťahy ti môžu pomôcť cítiť sa menej osamelo. Neboj sa nadviazať kontakt s inými opatrovateľkami alebo ľuďmi, ktorých stretneš. Odlúčenie od domova je výzva, ale aj príležitosť. Je to šanca, ako sa dozvedieť nové veci a ako získať nové zážitky. Pamätaj, že aj keď si ďaleko, nie si sama. Tvoje spojenie s domovom je v srdci.