Túžba je z ľudského hľadiska veľmi zložitý a náročný pojem. Týka sa to najmä citovej oblasti, ktorá je u ľudí veľmi rozvinutá. Ako je to so psami? Ako dlho si pes pamätá svojho majiteľa po jeho smrti alebo opustení?
Každý majiteľ psa už aspoň raz videl svojho psa v smutnej nálade. To, že psy majú nálady a cítia emócie, môže potvrdiť každý, kto s nimi strávil aspoň niekoľko dní. O príznakoch radosti u psov tiež niet pochýb. To sú faktory, na ktoré psy zvyčajne v každom prípade reagujú s eufóriou. Ale čo smútok a túžba?
Doteraz neexistujú komplexné a presvedčivé štúdie, ktoré by ukázali, ako psy chápu túžbu. Z vedeckého hľadiska je ťažké povedať, či psovi skutočne chýba jeho majiteľ v zmysle slova, ako ho chápu ľudia. Hoci to nemožno jednoznačne spochybniť, je skutočne ťažké predstaviť si situáciu, v ktorej pes v neprítomnosti svojho majiteľa robí hlbokú analýzu svojho smútku a túžby.
Psy žijú predovšetkým v prítomnom čase. Nemajú schopnosť analyzovať, čo bolo v minulosti alebo čo sa môže stať v budúcnosti. To neznamená, že si vôbec nepamätajú niečo, čo sa stalo v minulosti, alebo ľudí, ktorí sa v minulosti objavili. Znamená to, že akceptujú situáciu, v ktorej sa práve nachádzajú.
Chýba pes svojmu majiteľovi až po určitom čase, keď je preč?
V istom zmysle áno, ale všetko závisí od výchovy a návykov daného psa. Ak prvých niekoľko mesiacov života psa bol vždy niekto s ním doma a zrazu táto osoba začala odchádzať do práce, pes sa ocitne v úplne novej situácii a možno mu ani tak nechýba, ako skôr ho trápi náhla samota. Je to pre neho jednoducho nová situácia, s ktorou sa musí naučiť fungovať. To však neznamená, že psom vôbec nechýba, keď zostanú doma sami. Chýba im ich spoločnosť, ale v prípade dobre opatrovaných psov je to skôr očakávanie ako túžba, ktorú možno prirovnať k ľudskému pocitu, keď sa milovaná osoba vydá na dlhú cestu.
Zabudne pes na svojho majiteľa, keď si zvykne na novú situáciu?
Na tomto mieste stojí za to uviesť neuveriteľne dojímavé príbehy psov, ktorí verne čakali na svojich majiteľov po ich smrti. Každý deň chodil Hačiko na stanicu, aby privítal svojho pána, ktorý sa vracal vlakom z práce. Jedného dňa majiteľ nečakane zomrel v práci a Hačiko na neho nasledujúcich 10 rokov verne čakal na tom istom mieste ako vždy. Chýbal Hačikovi jeho pán? Hoci je ťažké to jednoznačne potvrdiť, intuícia naznačuje, že Hačikovi musel chýbať jeho majiteľ.
Pri racionálnom vysvetlení jeho správania by sa dalo hovoriť o obyčajnom návyku alebo práve o úzkosti vyplývajúcej z náhlej zmeny situácie. Ľudské chápanie túžby nás však núti myslieť si, že Hačiko musel pociťovať smútok a túžbu po svojom pánovi. Môžete si však byť istí, že Hačiko si svojho majiteľa pamätal 10 rokov, a to hovorí veľa o pamäti a náklonnosti psov.
S veľkou pravdepodobnosťou môže aj spomienka psa na svojho starého majiteľa vydržať skúšku časom a dokonca aj rodiacu sa náklonnosť k novému majiteľovi.
Chýba psovi iný pes?
Na tému psej túžby je tiež zaujímavé vedieť, či psovi chýba iný pes? Opäť tu chýbajú vedecké dôkazy, že pes reálne postráda svojho brata, spoločníka alebo priateľa rovnakého druhu. Existuje veľa dôkazov o tom, že psy si nepamätajú svojich súrodencov, od ktorých boli odobraté. Keď sa ako šteniatka dostanú do nového domova, nezriedka v nich vidíme túžbu a smútok.
Ak bol vzťah psov blízky, môže sa objaviť túžba a smútok. Môžu to potvrdiť majitelia dvoch psov, z ktorých jeden zomrel a druhý zostal sám a v novej situácii. Táto nová situácia vyvoláva obavy. Chýba psovi? Všetko nasvedčuje tomu, že áno, ale skôr nie takým chápavým spôsobom ako človek. Pes nemusí poznať čas alebo dôvod konkrétnej situácie, ale určite vie, kedy jeho majiteľ odchádza.
Prečo sa pes tvári "vinným"?
Roztrhané vankúše, rozhryzené topánky a obžuté nabíjacie káble, pričom po celom dome máte umelecké dielo vytvorené z toaletného papiera. Pravdepodobne by ste medzi majiteľmi psov len ťažko hľadali niekoho, kto sa s podobným scenárom ešte nikdy nestretol. Niet sa čo čudovať, keďže naši štvornohí miláčikovia dokážu niekedy narobiť poriadny chaos.
Majiteľ sa po príchode domov často cíti nahnevaný, sklamaný či dokonca zúfalý, zvlášť ak má pred sebou zničenú drahú koženú obuv. A keď prižmúri oko na psa, ktorý vyzerá akoby vedel, že „to prehnal“, všetko do seba akosi zapadá - veď ten „vinník“ sa tvári tak… previnilo! Lenže pozor, môže ísť o veľký omyl. Vyzerá to síce, akoby pes chápal, čo spôsobil, no je dosť pravdepodobné, že nejde o skutočné ľudské pocity viny, aké mu pripisujeme.
Môžete sa mýliť
Hlavný problém tkvie v tom, že akonáhle uvidíme psom spôsobenú škodu, zafunguje náš ľudský sklon k projektovaniu emócií a záver je jednoduchý: „Pes spôsobil neplechu. Vie, že nemal. Teraz sa tvári, že ho to mrzí.“ V skutočnosti však pes často vôbec nerozumie, čo ho čaká, len už odpozoroval, že keď nájdete nejakú spúšť, ste nahnevaní a prídu nepríjemné chvíle.
Majitelia psov potom opisujú tzv. „previnilé“ signály: pes skloní hlavu, niekedy ustrnie, inokedy sa začne krčiť, prípadne sa odtiahne. Môže dokonca zdvihnúť labku, stiahnuť chvost medzi nohy a nasadiť smutný výraz. Na prvý pohľad to všetko vyzerá ako jasný dôkaz viny. A možno dokonca aj výčitiek svedomia. Ale čo ak je to celé inak?
Zaujímavým faktom však je, že mnohé štúdie naznačujú, že nechválne známy psí „previnilý“ pohľad vôbec nemusí súvisieť s pocitom viny v ľudskom zmysle. V skutočnosti sa zdá, že tento pohľad či gestá vznikajú skôr ako reakcia na majiteľa, ktorý sa hnevá, než ako priznanie si vlastnej zodpovednosti.
Test poslušnosti, ktorý odhalil pravdu
V knihe Inside of a Dog (v preklade „V hlave psa“) autorka Alexandra Horowitzová opisuje dôležitý experiment, ktorý túto teóriu potvrdzuje. Niekoľkým majiteľom psov uložili pokyn, aby nedovolili svojmu psíkovi zjesť pripravenú maškrtu. Potom majitelia opustili miestnosť. Niektorí psi maškrtu naozaj zjedli, iní nie.
Keď sa majitelia vrátili, výskumníci tým, ktorých psy v skutočnosti poslúchli a maškrtu nechali tak, cielene povedali, že psík odmenu zjedol. Ako na to majitelia reagovali? Samozrejme, vyhrešili svojich chlpáčov. A výsledok bol fascinujúci: psi, ktorí nič zlé neurobili, sa tvárili rovnako „previnilo“ ako tí, čo maškrtu potajomky zjedli!
Z toho vyplýva, že prepadnuté ušká, smutné očiská a sklopený chvost neodrážajú len samotný fakt „vykonania prehrešku“, ale do veľkej miery reakciu na správanie sa človeka - rozladeného pána či pani, od ktorých pes vníma hrozbu alebo prichádzajúce napomenutie.
Pohľad psa na „vinu“
Aby sme pochopili psie správanie lepšie, je užitočné pozrieť sa naň z etologického hľadiska. Hoci sa nám môže javiť, že sa pes správa ako malé dieťa, evolučne i biologicky to funguje trochu inak. V 50. a 60. rokoch minulého storočia sa etológovia intenzívne zaoberali sociálnym správaním psov vrátane ich súdržných prejavov, známych aj ako submisívne správanie.
Psy - podobne ako mnoho iných spoločenských zvierat (a áno, človek je, biologicky vzaté, tiež živočích) - používajú submisívne signály na upokojenie napätej situácie v rámci skupiny. Ak príslušník skupiny vyjadruje hnev či nespokojnosť, druhý sa môže správať pokorne, aby zachoval sociálnu harmóniu.
Prečo to robia?
Takéto prejavy slúžia na zjednotenie skupiny a udržanie dobrých vzťahov medzi jej členmi. Patrí sem napríklad zdvihnutie labky, odvrátenie pohľadu, sklonenie hlavy, kňučanie alebo prevrátenie sa na chrbát s odhaleným bruchom. Povedomé? Presne takto sa totiž často správa pes aj vtedy, keď ho „prichytíte“ pri roztrhanom toaletnom papieri alebo inom probléme.
Ďalšie pozorovania navyše ukazujú, že tzv. „previnilý výraz“ môže byť prejavom zmierlivého správania, ktoré sa objavuje pri interakciách vyvolávajúcich stres či strach. Skrátka: pes vidí, že ste naštvaní alebo rozrušení, a snaží sa vás upokojiť. Možno tak reaguje aj v situáciách, keď sám presne nevie, prečo ste nahnevaní - ale už má skúsenosť, že roztrhané ponožky či rozhádzané vankúše vo vás takéto pocity vyvolávajú.
„Previnilé“ chovanie, aj keď pes nič neurobil
Ďalšia zaujímavá otázka znie: prečo sa pes schováva alebo sa tvári podozrivo ešte skôr, než zistíme, čo vlastne vyviedol? Niekedy sa vrátite domov, pes je zrazu celý skľúčený a vy následne objavíte skazu v obývačke. Čiže pôsobí to, akoby pes vedel, že urobil niečo zlé, ešte predtým, ako ste to vôbec zaregistrovali.
Na tento efekt poukazuje príklad z roku 1977, keď veterinár Peter Vollmer vo Wisconsine riešil prípad psa menom Nicki, ktorý údajne rozkúskaval papier. Veterinár poradil majiteľovi, aby ešte pred odchodom z domu sám roztrhal kus papiera, a to tak, aby to pes ani nespozoroval.
Keď sa neskôr majiteľ vrátil, Nicki sa správala „previnilo“, hoci tentoraz papier neroztrhala ona. Vysvetlenie? Pes reagoval nie na vlastný prehrešok, ale na náladu a emócie majiteľa, ktorý zbadal neporiadok (a ešte netušil, či to má na svedomí Nicki alebo niekto iný). Táto reakcia bola výsledkom očakávania, že „nahnevaný človek“ sa môže opäť hnevať na ňu, bez ohľadu na to, či niečo skutočne vyviedla.
Submisívne správanie nie je priznaním viny
Z etologického hľadiska je teda zrejmé, že submisívne chovanie psa je dôležitou súčasťou jeho sociálnych stratégií na udržiavanie pokoja v „svorke“ - či už je tou svorkou iný pes, alebo človek. V psom svete nejde v prvom rade o výčitky svedomia, ale o reakciu na hrozbu konfliktu. Je to spôsob, ako zmierniť napätie a zabrániť konfrontácii.
To môže vysvetľovať aj situácie, keď máte doma viacero psov a po návrate nájdete zničený gauč či rozhádzanú bielizeň. Pes, ktorý sa tvári skľúčene, nemusí byť vôbec tým pravým „vinníkom“. Možno to urobil jeho psí súrodenec, no práve on sa rozhodol „zaistiť pokoj v dome“ skôr, než sa stihnete nahnevať.
V konečnom dôsledku pes nechce, aby ste sa hnevali na kohokoľvek, a preto môže spontánne zaujať submisívne postavenie - stiahne chvost, prípadne inak naznačí, že je priateľ a nechce vyvolávať konflikt.
Poučenie pre majiteľov
Čo si z toho odniesť? Ak váš psík roztrhá vankúše alebo rozhryzie topánky, jeho smutný pohľad a skľúčené chovanie ešte vôbec nemusia znamenať, že „ľutuje“ svoje konanie vo význame ľudského chápania viny. Skôr je to dôkaz, že vníma váš hnev, bojí sa ďalšieho trestu alebo sa len snaží celú situáciu upokojiť.
Samozrejme, z dlhodobého hľadiska je dôležité psíka vychovávať a trénovať vhodnými metódami, aby ste predišli neporiadku či deštrukčnému správaniu. No nemali by sme za „vinným“ pohľadom hľadať úplne to isté, čo cítime my ľudia, keď nás kvári zlé svedomie. Psi skrátka myslia a konajú inak a ich sociálna logika je ovplyvnená inštinktívnymi i naučenými vzorcami.
Ak teda prídete domov a nájdete rozkúskanú obuv za stovky eur, namiesto toho, aby ste usúdili, že pes presne „vie, čo urobil a teraz sa trápi,“ skúste si uvedomiť, že vníma najmä váš hnev. Týmto ho môžete efektívne upokojiť a následne s rozvahou premýšľať, ako v budúcnosti podobným situáciám zabrániť.
Nákupy pre PSA | čo kupujem pre svojich psov?
Zhrnutie:
- Psí „previnilý“ výraz nemusí znamenať ľudsky chápanú vinu.
- Výskumy ukazujú, že psa výrazne ovplyvňuje správanie a nálada majiteľa.
- Submisívne signály slúžia na zmiernenie napätia a zachovanie harmónie vo svorke (v rodine).
- Ak máte doma viacerých psov, „vinník“ nemusí byť ten, ktorý sa tvári najviac nešťastne.
- Výchova a správne usmerňovanie psa sú dôležité, no netreba zabúdať, že pes vníma svet (a „vinu“) inak ako my.
- Aj keď váš pes môže pôsobiť dojmom, že si uvedomuje vážnosť svojho „hriechu“, v skutočnosti ide častejšie o reakciu na váš hnev a snahu udržať alebo obnoviť pokoj. Neznamená to, že psy nie sú schopné emócií, ale skôr, že pociťujú a komunikujú ich iným spôsobom, ako si my ľudia bežne myslíme.