Slovenský kopov: Národné plemeno s dušou poľovníka

Slovenský kopov je v Česku pomerne málo známy, zatiaľ čo na Slovensku je už roky považovaný za národné plemeno. Tento ušľachtilý pes má vznešený pôvod, tvrdú hlavu, neohrozeného ducha a nekonečnú energiu, ktorou vás proste musí uchvátiť. Navzdory jeho všestrannosti sa však zďaleka nehodí pre každého.

Všeobecná charakteristika slovenského kopova

V kocke môžeme slovenského kopova popísať ako temperamentného a energického psa so zdravým prístupom aj k pomerne náročnej práci, ktorý sa ideálne hodí pre športovo založeného aktívneho, ale predovšetkým dôsledného človeka, ktorý si bude u psa vedieť získať rešpekt, dalo by sa povedať, že najlepší spoločník je toto plemeno pre mladých skúsených myslivcov či psovodov.

I. Povaha

Povaha slovenského kopova je v porovnaní s inými plemenami vcelku zložitá. Pes potrebuje veľa vašej pozornosti, aktívneho pohybu a psychického aj fyzického zamestnania, lebo v prípade, že ho nemá, sa začína veľmi rýchlo nudiť, a to väčšinou neveští nič dobré. Veľká výhoda tohto plemena je v tom, že je vďaka jeho inteligencii schopný sa vám vo veľa veciach prispôsobiť. Pokiaľ viete, ako na to a dokážete si s takto tvrdohlavým zvieraťom poradiť, môže byť kopov absolútne bezproblémový pes, ktorý zvládne aj spolužitie s deťmi, či ďalšími zvieratami v jednej domácnosti.

II. Vzhľad

Prvé, čo nás pri pohľade na kopova zaujme, budú pravdepodobne jeho oči. Síce ich má obvykle vsadené pomerne hlboko, sú veľké a nesmierne živé, vždy čierne ohraničené čiernou linkou. Uši má kopov stredne dlhé posadené pomerne nízko po stranách hlavy, visí vždy zvislo dolu, na koncoch sú výrazne širšie než pri koreni a zaguľatené. Hlavu má pes primerane veľkú k telu, ktoré je kratšie, dobre osvalené, zvlášť v oblasti bedier a zadných nôh. Kopov má tiež výrazný hrudník zužujúci sa smerom ku slabinám. Nohy nemá plemeno nijak extra dlhé, zato ale šikovné a silné. Sfarbením aj stavbou tela môže kopov pripomínať dobermana, ale je viditelne menší a robustnejší. Srsť je skôr krátka a hrubá, pevne prilieha k telu a psa tak dobre chráni pred nepriaznivými vnútornými vplyvmi. Plemeno má silnú kostru, celkovo je podsadité a veľmi húževnaté.

Slovenského kopova radíme medzi menšie až stredné plemená, v dospelosti pes dosahuje výšku v kohútiku okolo päťdesiat cm, sučky sú celkovo drobnejšie. Váha psa sa pohybuje od pätnásť do dvadsať kilo, u sučky je to trinásť až osemnásť.

III. Vzťah k deťom a domácim zvieratám

Slovenský kopov je lovecké plemeno, ktoré bolo vyšľachtené a dodnes je hojne využívané pre lov diviakov a líšiek, aj menších zvierat, napríklad zajacov a kún. Lásku k zvieratám tak pochopiteľne nemá v povahe. Ak vyrastá šteňa od útleho veku v jednej domácnosti s ďalšími domácimi zvieratami, je veľká šanca, že si na ich prítomnosť zvykne a nebude si ich všímať, aj tak by ste ho ale nikdy nemali nechávať společne bez dozoru, u tohto psa bohužiaľ nikdy neviete, kedy sa v ňom prebudí lovecký inštinkt. Podobné je to v prípade kopova aj s deťmi. Plemeno sa hodí skôr k väčším deťom, ktoré sú , ak im vysvetlíte, ako sa k psovi majú správať, schopné toto rešpektovať a príliš ho zbytočne nedráždiť.

IV. Výchova a výcvik

Kopov je vysoko inteligentný pes, ktorý rozhodne nebude poslúchať každého. S výcvikom je potrebné začať čo najskôr. Ako majitelia musíte k výchove pristupovať trpezlivo a láskavo, zároveň ale byť dôsledný a nikdy psovi neustupovať, inak sa veľmi často stáva, že sa pomaly ale iste stane nezvladateľným. Nebojte sa nechať si radiť a pýtať sa niekoho, kto má s podobnými psami skúsenosti, u kopova je nesmierne dôležité nič nezanedbať a ozaj svedomito ho viesť k poslušnosti. Najlepšie si s kopovom poradí skutočný poľovník, ktorý psovi dopraje možnosť zúčastniť sa lovu, čo je tiež účel, ku ktorému bol pôvodne vyšľachtený. Tento pes dokáže byť pri správnom vedení veľmi intuitívne a je schopný aj samostatnej práce. To všetko je dôležité preto, aby pes zostal po celý život psychicky vyrovnaný a spokojný a neprejavovali sa uňho sklony k agresivite voči človeku.

V. Zdravie a starostlivosť

Slovenský kopov je krátkosrsté plemeno, takže nevyžaduje zvláštnu starostlivosť, nepĺzne výraznejšie než iné psy, starostlivosť o jeho telo je tak celkom nenáročná. V prípade, že pes žije celoročne vonku, čo je vďaka typu hustej srsti s podsadou možné, môže začať byť viac cítiť, preto bude najskôr čas od času potrebné psa vykúpať. Plemeno je pomerne mladé, na našom území má za sebou zatiaľ niekoľko desiatok generácií, línie bývajú väčšinou bezproblémové, pre plemeno nie sú typické žiadne choroby ani dedičné genetické vady. Je potrebné ale myslieť na to, že lovecké psy sú pri výcviku a práci viac vystavený riziku nákazy chorobami či parazitmi od divokých zvierat, s ktorými prichádzajú pri naháňačkách často do bezprostredného kontaktu. Je preto nemsierne dôležité pravidelne kontrolovať srsť a všímať si, či v nej nie sú napríklad kliešte, alebo blchy či vši. Veľmi nebezpečné sú tiež choroby divokých prasiat (napr. Aujeszkyho choroba) prenášané krvou zvieraťa.

VI. Náročnosť

Ako už bolo písané vyššie, slovenský kopov nie je plemeno vhodné pre začiatočníkov a pre ľudí bez ambícií do vyššieho športu či záujmu o aktivity spojené s dobytkárstvom a lovom. Pes je náročný predovšetkým na výchovu, pohyb a priestor. Je potrebné brať ohľad tiež na to, že bude pravdepodobne tráviť veľa času vonku na záhrade a nebol by určite od veci zateplený koterec s výbehom. Vzhľadom k tomu, že kopov je veľmi temperamentný pes, ktorý je takmer neustále v pohybe, je potrebné naozaj kvalitné kŕmenie a doplnky stravy, najviac sa pre tieto plemená doporučuje barfová strava (kŕmenie výhradne rôznymi druhmi surového mäsa).

VII. História

Slovenský kopov je na území Slovenska, kde má tiež, ako už názov napovedá, aj svoj pôvod, pomerne mladé plemeno, kde ich predkovia, veľké horské duriče typovo veľmi podobné dnešným kopovom, naháňali údajne zver v lesoch už na prelome 17. a 18. storočia. Názory na to, aké psy boli spolu krížené za účelom vyšľachtenia slovenského kopova, sa rôznia, niektoré pramene uvádzajú, že pôvodne bol krížený český fúzik s veľkými dobytkárskymi psami z Poľska, iné hovoria o zvieratách dovezených z Transylvánie či Balkánu. Pôvod slovenského kopova tak dodnes nie je úplne istý, jedno ale isté je, a to fakt, že k loveckým účelom bolo toto plemeno šľachtené a vedené prakticky už od úplného počiatku. Vzhľad kopovov sa drasticky menil, štandard plemena bol ustálený až v roku 1915, svoju povolenú výšku v kohútiku dostal ešte o niekoľko rokov neskôr. Pre naháňanie zveri bolo v tej dobe zakázané používať duriča s vysokými nohami, bolo tak žiadúce, aby bol kopov skôr menšieho vzrastu. Prvá plemenná kniha slovenských kopovov bola založená roku 1940, plemeno bolo však oficiálne uznané FCI až o 23 rokov neskôr.

Slovenský kopov je jediné národné poľovnícke plemeno Slovenska a patrí medzi najznámejšie duriče v strednej Európe. Toto plemeno sa historicky využívalo na lov diviačej zveri, a to vďaka svojej odvahe, vytrvalosti a vynikajúcemu čuchu. Pôvodný kopov bol robustnejší a väčší než dnes, čo mu pomáhalo prenikať ťažkým horským terénom. V 20. storočí sa kynológovia Koloman Slimák, Andrej Renča a František Siget rozhodli prispôsobiť kopova slovenským lesom, čo vyústilo v súčasný vzhľad a veľkosť plemena.

K vyšľachteniu slovenského kopova viedla potreba plemena vhodného na lov v slovenskom lesnom prostredí. Dnešné postavenie získal vďaka svojim vlastnostiam, ktoré z neho robia dokonalé pracovné poľovné plemeno. Slovenský kopov sa na území Slovenska choval niekoľko storočí, aj keď nie úplne v dnešnej podobe. Z jeho stavby tela a osrstenia vyplýva, že patrí do skupiny prastarých historických plemien psov, ktoré žili na našom území. Vývoj tohto plemena prebiehal v našich podmienkach a musel prejsť dostatočne dlhý čas, aby sa práve takto vyformoval.

Vznikajúce plemeno udržiavali najmä poľovníci, ktorí potrebovali spoľahlivého, nebojácneho a odvážneho psa pre poľovanie na zver, žijúcu na našom území. Výberom sa niektoré jeho povahové a exteriérové vlastnosti zachovávali, iné, nevhodné sa z chovu vyraďovali. Tento proces prebiehal postupne, prirodzene a nenásilne. Základom dnešnej podoby slovenského kopova sa teda stal výber. V tom je jeho podstatný rozdiel oproti mnohým iným plemenám, ktoré vznikali ako cieľavedomé kríženie dvoch alebo viacerých rozdielnych plemien.

V minulosti sa poľovníci zameriavali predovšetkým na jeho poľovnícke vlastnosti hlasito a vytrvalo prenasledovať zver, prípadne ju zastaviť a držať na mieste aj niekoľko hodín. Jednotný štandard, výška a sfarbenie boli iba druhoradé vlastnosti.

Prvé písomné zmienky o kopovoch sú zo 17. - 18. storočia a zakazuje sa v nich jeho kríženie s inými psami. Pod vedením slovenského kynológa Kolomana Slimáka sa v roku 1936 v Banskej Bystrici uskutočnil zvod kopovov, v ktorom sa vybrali vhodné jedince pre ďalší kontrolovaný chov a určili chovný plán. Prvé zápisy kopovov do plemennej knihy a vydávanie rodokmeňov začalo od roku 1940, kedy bola založená Slovenská plemenná kniha psov. Už vtedy bol vypracovaný štandard len málo sa líšiaci od dnešného.

Počas 70 rokov šľachtenia museli chovatelia prekonať množstvo prekážok. Nezabránili im však dosiahnuť úspechy, aké v začiatkoch azda ani nepredpokladali. Prví šľachtitelia sa stretávali s nepochopením až odmietaním zámeru vytvoriť z obyčajného duriaceho psa ušľachtilé plemeno, ktoré sa stane pre poľovníka nenahraditeľným pomocníkom. Dnes je im slovenský kopov dostatočnou odmenou. Bolo nepochybne šťastným rozhodnutím začať s jeho šľachtením. Samotná príprava projektu stála veľa času, odriekania, presviedčania, ale aj finančných prostriedkov. Čas ukázal, že slovenský kopov je pes, ktorý si zaslúži pozornosť a ani oficiálne schválenie v FCI (v roku 1963) mu neprinieslo toľko uznaní ako jeho výkon, ktorým neustále presviedča, že patrí medzi najlepšie duriče svojej triedy.

tags: #slovensky #polovnicky #pes