Bíglové patria do skupiny poľovných psov, kde je sfarbenie z hľadiska štandardu definované ako „akékoľvek sfarbenie uznané pre duriče“, teda poľovné psy. To znamená, že žiadne sfarbenie, žiadna farebná kombinácia neodpovedá viac štandardu než nejaká iná. Rozmiestnenie farieb, farebných škvŕn, bodiek je celkom ľubovoľné s výnimkou povinne bielej špičky chvosta. Podľa štandardu FCI existuje jediná oprávnená výnimka, a to je pečeňové sfarbenie. Uznanými farbami pre duriče sú čierna, biela a hnedá. Každá z nich môže mať širokú škálu farebných odtieňov rôznej intenzity.
Bígl je stredne veľký, podsaditý poľovný pes. Môže byť až 40 cm veľký s hmotnosťou až 18 kg. Jeho skôr krátke nohy sú obzvlášť silné a prepožičiavajú bíglovi rýchlosť a výdrž. Hlava bígla je podlhovastá, jeho nízko posadené zaokrúhlené a prevísajúce uši sú základným poznávacím znakom tohto plemena. Môže mať rôzne farby, okrem inej pečeňovo červenú. Najtypickejšie sfarbenie v sebe nesie dve farby: hnedú/bielu, hrdzavú/bielu, zlatú/bielu, objavuje sa aj trojfarebná varianta, a to čierna/hnedá/biela. Avšak špička chvosta by podľa spísaných noriem mala byť pre toto plemeno vždy biela.
Najčastejšou farbou je trojfarebná kombinácia čiernej, hnedej a bielej farby, ale prípustné je akékoľvek sfarbenie povolené pre duriče, s výnimkou jantárovo hnedej farby. Hrudník je dobre stavaný s dobre klenutými rebrami. Oči sú tmavohnedé s bystrým výrazom. Pevný chvost má strednú dĺžku a je dobre osrstený. Býva nesený veselo a nestáča sa nad chrbát.
Varianty sfarbenia
Takto sfarbení bígli majú rôzne veľké škvrny či bodky čiernej, hnedej a bielej farby. Je to sfarbenie najbežnejšie a mnohokrát je mylne vykladané ako jediné správne. Hnedá býva v odtieňoch od svetlohnedej až žltej až po výraznú červenú hnedú. Farba sedla je od čiernej, po hnedočiernu, sedlo môže byť buď celistvé, alebo môže byť rozdelené na rôzne ohraničené nepravidelné škvrny. To, či bude mať aj dospelý pes výrazné tmavé sedlo záleží na dedičnosti.
Ďalšou variantou trojfarebného sfarbenia je pes s vysokým podielom bielej farby, kde hnedé škvrny a sedlo sú redukované do pár nepravidelne ohraničených, zvyčajne oválnych škvŕn kdekoľvek na chrbte a na bokoch. Medzi krajnou variantou čierneho celistvého sedla, bokov a zvyšku chrbta v nejakej variante hnedej a opačnou variantou, takmer biely pes s niekoľkými tmavými škvrnami vo farbe hnedej a čiernej je nepreberné množstvo prechodných variant.
Jednou z variant trojfarebného sfarbenia je varianta blue-tan-white (modrá-hnedá-biela), kedy čierna je geneticky zriedená do šedivého odtieňa, ktorý je veľmi podobný sfarbeniu modrých dog. Tento farebný ráz je vidieť najmä u niektorých amerických línií, avšak v kombinácii so svetlým okom alebo s okom s nazelenalým orámovaním dúhovky, ktorá sa často s takýmto sfarbením spája, nemožno vďaka farbe oka takéto bígle využívať v chove.
Angličania niekedy bígle s veľkým podielom čiernej (často v podobe sedla) označujú ako „Black Blanked“, t.j. podľa intenzity hnedej sa potom rozlišujú variety sfarbenia tzv. lemon/white (citrónová/biela), kde hnedá je veľmi svetlá, skoro žltá a biela má smotanový nádych, tan/white (hnedá je tu svetlo hnedá až hnedá) a red/white (výrazné hnedé až hnedočervené sfarbenie, môže mať nádych do oranžovej až tehlovej farby. Je zaujímavé, že pre lemon/white sfarbenie býva charakteristické veľmi tmavé, skoro čierne sfarbenie nosovej huby, kdežto rázy tan/white a red/white majú nosy sfarbené mäsovo či pečeňovo. Z pohľadu genetiky je vidieť, že sfarbenie nosovej huby je u lemon/white bíglov kontrolované inou skupinou génov než u tan/white a red/white bíglov.
Ďalšou možnou variantou dvojfarebného bígla je čierna/biela, ale tento typ sfarbenia je veľmi vzácny. Jedinou farebnou variantou tohto typu sfarbenia je biela. Toto sfarbenie je veľmi vzácne a jedinci s týmto sfarbením majú v skutočnosti veľmi svetlé hnedkasté škvrny či škvrny, ktoré sú však viditeľné až pri pohľade zblízka.
Jedinci sfarbení v type pied sú takí, ktorí majú vo farebných škvrnách namiešané (namelírované) všetky 3 farby základného sfarbenia a len biela vytvára ešte samostatné škvrny. Podľa toho, ktorá z farieb vo farebných škvrnách a bodkách prevláda, sa potom bígli označujú ako lemon/pied (prevažujú svetlé až krémové chlpy namiešané s čiernymi a bielymi), hare/pied (prevažujú hnedé chlpy nad čiernymi a bielymi, tak že pripomínajú srsť zajaca, odtiaľ aj označenie tejto varianty zajačí melír), a badger/pied, kde prevládajú čierne chlpy (jazvečí melír). Farebné varianty s pied sú najmenej sa vyskytujúcou variantou farebných rázov u bígla. V súčasnosti je u nás relatívne často vidieť práve sfarbenie hare/pied.
Pre harepiedy je charakteristické, že sa rodia s tmavým lemovaním okolo očí a tak sa pri narodení dajú odlíšiť od dvojfarebných bíglov, a potom je pre nich charakteristické aj sfarbenie nosovej huby, kedy svetlejšie partie v strede nosa vytvárajú škvrnu, ktorá pripomína motýľa (butterfly nose).
Mottled sú bígli, ktorí majú v bielych škvrnách (hlavne na nohách, ňufáku) malinké fliačky hnedého alebo čierneho sfarbenia, pripomínajúce piehy na ľudskom tele. Tieto drobné fliačky sa môžu vyskytovať spolu so všetkými farebnými variantami, a potom rozoznávame tzv. tricolour mottled (trojfarební kropenatí), lemon mottled (citrónoví kropenatí), tan mottled (hnedí kropenatí), a red mottled (červení kropenatí).
Šteniatka, ktoré sa narodia ako mottled majú charakteristické tmavé fliačky na vankúšikoch labiek, ktoré s vekom splývajú a tmavnú, takže typický mottled má tmavé vankúšiky labiek. Ďalší charakteristický rys je, že biela farba mottled bíglov býva skôr smotanová než čisto biela a veľmi často je vidieť okolo ňufáku a na konci labiek smotanové až špinavo svetlo hnedé sfarbenie. Nosy typických mottled bíglov mávajú zvláštny šedo hnedý nádych.
Charakteristické fliačky mottled bíglov sa tiež objavujú počas niekoľkých dní po narodení, na rozdiel od fliačkov hnedej až čiernej farby, ktoré tvoria takzvané „flecked“ alebo „ticked“ sfarbenie, ktoré sa objavuje až v 6-8 týždni veku. Mottled bígli sú chovaní dnes len v niekoľkých chovateľských staniciach, ktoré sa pokúšajú toto vzácne sfarbenie zachrániť a snažia sa takto sfarbených bíglov vkrížiť do výstavných línií bíglov. Pretože sfarbenie má v tomto prípade prednosť pred drobnými nedostatkami v stavbe, títo bígli nie sú väčšinou výstavnými šampiónmi a ich hodnota pre chov je tvorená práve ich sfarbením.
V USA platí pre bíglov štandard AKC, ktorý sa v niektorých parametroch trochu od FCI štandardu odlišuje. Častejšie sa tu objavujú farebné varianty, ktoré sa v Európe viac či menej nevyskytujú, ako „diluted“ (čo možno preložiť ako vyblednuté či zriedené), a varianty ako „čokoládový trikolor“ a pod., ktoré sa s pokračujúcimi importmi z USA môžu objaviť časom aj v Európe.
Bíglovia môžu mať na hlavách biele lysinky rôznej veľkosti a šírky, ale môžu mať hlavu celú bielu alebo celú hnedú, môžu mať aj inak sfarbené uši než hnedé. Ich končatiny bývajú zvyčajne biele, ale niektorí bígli ich majú hnedé a len na konci majú biele ponožky, niekedy ani to nie.
Ohľadom sfarbenia má bígl jedinú povinnosť. Je zaujímavé, že poľovníci v strednej Európe preferovali a dodnes preferujú duriče, potažmo bíglov trojfarebné a argumentujú tým, že dvojfarebné varianty je možné si zamieňať s líškou. Poľovníci vo Veľkej Británii a časti západnej Európy preferujú duriče svetlé a argumentujú tým, že sú v lesnom teréne dobre viditeľní a nezameniteľní so zverou. To, že práve u duričov bola udržiavaná taká farebná variabilita malo absolútne pragmatický dôvod. Takáto farebnosť a škvrnitosť s výrazným podielom bielej je viditeľná iba u domestikovaných zvierat, nie u lesnej zveri.
Je pravda, že dnes padá veľa predsudkov voči svetlým a dvojfarebným variantám bíglov, najmä v krajine, ktorá je kolískou bíglov, vo Veľkej Británii. Každý bígl je vďaka svojmu sfarbeniu neopakovateľný originál. Každý chovateľ môže chovať a vystavovať svoju obľúbenú farebnú variantu bígla. Štandard nerieši veľkosť, symetriu alebo rozmiestnenie farieb (s výnimkou požiadaviek na biely koniec chvosta). Je však pravda, že farba a rozmiestnenie farebných škvŕn môže vytvárať farebné ilúzie, čo niekedy hrá pre vystavovateľa bígla a niekedy proti nemu. Dobrý rozhodca by mal s hrou farieb počítať a mal by posudzovať skutočnosť a nie farebné ilúzie.
Pripomeňme si, že trojfarební bígli sa rodia obvykle čiernobiely, ale od chvíle, čo sa narodia, začne čierna farba na okrajoch čiernych škvŕn hnednúť. Najviac nápadný je tento jav na hlave šteniat. Dvojfarební bígli, najmä red/white varianta sa rodia s definitívnym rozmiestnením výrazných hnedých škvŕn či bodiek.
Milovaný pes: Bígl | Psy 101
Správanie a temperament
Bígl je malý, temperamentný a nezávislý, veselý spoločník pre deti i dospelých. Má vyrovnanú povahu bez známok agresivity alebo bojazlivosti. Vďaka svojmu svorkovému pôvodu sa výborne znáša s ostatnými. Neznášanlivé alebo agresívne jedince bývali z chovu odstránené a vďaka tejto prirodzenej selekcii dnes bígl vyniká svojou bezkonfliktnou povahou.
Bígl je inteligentný, učenlivý pes a rád sa učí nové veci. Nie je ťažké ho vycvičiť. Osobitný dôraz by sa mal klásť na nácvik poslušnosti, zvlášť dôsledné privolanie. Nevyhovuje im typický dril cvičák, lepšie výsledky dosiahnete za pomoci maškŕt a odmien. Zástupcovia tejto rasy môžu byť tvrdohlaví, ale ak im jasne a dôsledne vymedzíte úlohu vo svorke, podvolia sa a budú to rešpektovať.
Bígl je tulák od prírody. Keď zachytí v prírode čerstvú stopu, bude ju sledovať a môže zmiznúť na celé hodiny. Preto buďte pri prechádzkach obozretní a zastavte psa skôr, než sa slepo vydá za svojím nosom. Hoci má odolnú srsť a mohol by žiť vonku, potrebuje kontakt so svojou rodinou a ochotne si zvykne na pobyt v byte. Na to pozor, ak necháte bígla zlenivieť, bude sa len tak potĺkať domom, škrabať za uchom a sústrediť sa na jedlo. Pretože je toto plemeno náchylné k prejedaniu a obezite, nedovoľte, aby sa tak stalo.
Bíglovia sú zlodeji potravín. Ak sa dostanú do špajze, dôkladne ju prečistia. Sú ochotní napchať sa na prasknutie. Je nutné krotiť ich apetít a zabrániť prejedaniu. Kŕmna dávka by mala byť rozdelená do viacerých denných jedál. Nie je dobré nechávať granule v miske po celý deň. Lepšie je naplniť misku viackrát denne a po chvíli nezhltnutú potravu odstrániť z dosahu psa. Druh krmiva a veľkosť kŕmnej dávky závisí na úrovni aktivity psa.
Bígl presne vie, čo chce. Po svojich predchodcoch, poľovníckych psoch, zdedil skvelý čuch a takisto rýchlosť. Svojmu pôvodu vďačí tiež za nutkanie k lovu - tak sa môže stať, že sa Vám bígl stratí v kroví aj napriek Vášmu volaniu, pretože práve spozoroval zajaca.
Títo inteligentní psi, ktorými bígli sú, sa potrebujú neustále niečím zamestnávať. Bígli milujú hry, pri ktorých musia premýšľať, ale tiež agility alebo dlhé prechádzky so svojím majiteľom. Dôležité je, že sa niečo deje. Bígli sú radi všade a pri všetkom, preto sú vhodné predovšetkým pre veľmi aktívne osoby. V akčnej rodine s deťmi sa budú cítiť obzvlášť skvelo!
Jedna z vlastností ako psa zo svorky, je aj určitá nenásytnosť, čo sa týka stravy, pretože život v skupine znamená, že len ten najrýchlejší bude naozaj sýty. Chuť k jedlu u bígla nepozná hranice a nezastaví sa ani pred nezdravými či dokonca nebezpečnými vecami, napr. vianočnými kolekciami.
Bígl je svorkové a spoločenské zviera, má pokojnú vyrovnanú povahu bez známok agresivity a veľmi dobre sa znáša s cudzími ľuďmi, deťmi a priateľský a tolerantný je aj voči ostatným zvieratám. Pre svoj skvelý čuch je v dnešnej dobe často využívaný ako služobné plemeno napríklad na letiskách, colniciach alebo pre vyhľadávanie osôb. Najväčšiu popularitu si však získal ako rodinný priateľ a spoločník.
Nenechajte sa teda obmäkčiť smutným pohľadom z guľatých, lesklých očí a nekapitulujte, ale ukážte poriadne svojmu psiemu miláčikovi, kto je tu pánom. Ako inteligentné tvory sú bígli totiž veľmi učenlivé a pri troške dôslednosti v ňom nájdete skvelého štvornohého partnera!
História
Podľa niektorých historických prameňov siaha pôvod bíglov až do čias starovekého Grécka, kedy bolo údajne toto plemeno dovezené na územie dnešnej Anglicka a Francúzska. Samotné plemeno, tak ako ho poznáme dnes, začalo vznikať v Anglicku v priebehu 14. storočia. Počas vlády Eduarda II. (1307 - 1327) a Henricha VII. (1485 - 1509) sa stali veľmi populárne extrémne malí bígli, nazývaní tiež rukavička. Údajne boli tak malí, že ich bolo možné držať v ruke s rukavicou. Alžbeta I. mala svorku bíglov vysokých len 22 cm.
Okolo roku 1700 sa v Anglicku stal módny a obľúbenou činnosťou hon na líšku. Títo malí psi sa tiež používali na lov, ale ich popularita čoskoro upadla, pretože neboli dostatočne rýchli a prednosť bola daná väčším foxhoundom. Keby nebolo poľnohospodárov v Anglicku, Írsku a Walese, ktorí aj naďalej pokračovali s lovom zajacov a králikov, je možné, že by plemeno v tej dobe úplne vyhynulo.
V polovici 19. storočia na východe Anglicka v Essexe, založil reverend Phillip Honeywood svorku bíglov. Títo jedinci, ktorí boli chovaní hlavne pre svoje lovecké prednosti a nie kvôli vzhľadu sú dnes považovaní za základ moderného plemena bígel. Ďalším, kto sa významnou mierou zaslúžil o podobu bíglov, tak ako ich poznáme dnes, bol Thomas Johnson, ktorý sa sústredil aj na vizuálnu stránku tohto plemena. V roku 1890 bol v Anglicku založený prvý klub bíglov a bol vypracovaný prvý štandard plemena. V Amerike bol bígel uznaný ako plemeno v roku 1885 a počas 20. storočia sa rozšíril do celého sveta.
Toto dedičstvu nevďačí bígl len za svoj vzhľad, ale tiež za svoj priateľský charakter. Ako poľovný pes žijúci vo svorke presne vie, čo chce. Je inteligentný, snaží sa dosiahnuť cieľ a je priateľský. Tiež je až výnimočne spoločenský, čo z neho robí ideálneho spoločníka do rodiny!
Bígli našli využitie aj ako terapeutické psy pre svoju milú, jemnú povahu, ale vďaka nej boli bohužiaľ využívané aj ako pokusné zvieratá. Vlastne je toto plemeno jedným z najviac používaných práve vo vedeckej oblasti… Výborný čuch robí z bígla ideálneho ochrancu hraníc. V USA boli preto už v 80. rokoch bígli nasadzovaní pri hľadaní ilegálne dovážaných potravín, rastlín a zvierat, ktoré sa snažili ľudia dostať cez hranice.
Starostlivosť a životné podmienky
Bígl je temperamentný a nezávislý spoločník, ktorý potrebuje pohyb a dlhé prechádzky. Pokiaľ nemá príležitosť ventilovať svoju energiu, môže sa uchýliť k ničeniu vecí alebo útekom. Hoci má odolnú srsť, ktorá ho chráni proti chladu a nepriaznivému počasiu, nie je vhodné ho chovať osamotene v koterci. Bígl je svorkové a spoločenské zviera a potrebuje stály kontakt so svojimi členmi rodiny.
Vďaka svojmu vzrastu a ochote prispôsobiť sa pobytu v domácnosti ho môžeme bez problémov chovať v bytoch. Bígl je čistotný pes, pokiaľ však nenájde niečo nádherne páchnuceho, v čom by sa vyváľal a všeobecne nevyžaduje časté kúpele. Starostlivosť o srsť nie je nutná, stačí ju pravidelne vykefovať. Pretože má zvesené uši, odporúča sa ich pravidelná kontrola, aby sa predišlo ušným infekciám.
Najlepším riešením v tomto prípade je dopriať psíkovi dostatok pohybu. Urobte z Vášho domáceho miláčika aktívneho psíka a zamestnávajte ho psychicky aj fyzicky. Takisto zdravá strava je alfou a omegou pri starostlivosti o psa. Nepodľahnite každému pohľadu, ktorý na Vás psík vysiela, predovšetkým ak ide o maškrty či zvyšky zo stola!
Zdravie
Bígl je aktívny, energický pes odolný voči nepriaznivému a daždivému počasiu. Sú to všeobecne zdraví psi, ale ako všetky iné plemená môžu byť náchylní k niektorým chorobám. K tým najčastejším patrí ochorenie medzistavcových platničiek, Dysplazia bedrového kĺbu, Glaukóm, Epilepsia.
Kvôli svojej zaoblenej stavbe tela ich často trápia vyskočené platničky a nadváha, ako aj meningitídna artritída. Bígl ako naháňajúci pes - vďaka tomu vykazuje neuhasiteľný apetít. Ak totiž žije pes v skupine, často dochádza k tomu, že sa nasýti len ten, kto je pri miske ako prvý. Tento charakterový rys však často vedie k nadváhe, predovšetkým u jedincov, ktorí žijú vo vnútri a majú menej pohybu.
Nadváha zaťažuje platničky aj kĺby. Práve z tohto dôvodu trápia bíglov, dlhého psa s krátkymi nohami, často vyskočené platničky. Môže sa u neho vyskytnúť aj meningitídna artritída, zvaná tiež beagle pain syndrome. Toto pomerne obvyklé zápalové ochorenie miechy, ktorého príčina nie je známa, vyvoláva hnisavý zápal miechy a ciev. Liečba sa môže tiahnuť niekoľko mesiacov a musia byť podávané dlhodobo antibiotiká.
Podobne často sa u bíglov vyskytuje tzv. Hound-ataxia, často zvaná ako degeneratívna myelopatia, čo je tiež neurologická choroba. Ide o degeneratívny zápal miechy a šedého tkaniva v mozgovom kmeni, čo sa prejavuje problémami pri pohybe a kŕčovým ochrnutím. Zdá sa však, že pre zviera je toto bezbolestné. Príčinou by mohlo byť prekŕmenie, ale stále sa o tom diskutuje.
Prevísajúce uši bígla môžu za ušné ochorenia. Usadzajúci sa sekrét či vniknuté cudzie telesá ako sú steblá trávy, spôsobujú bolestivé zápaly. Takisto hmyz, ako sú roztoče, sa v uchu psa cítia ako doma. Prvými príznakmi je trasenie hlavou alebo kladenie hlavy na stranu. Ani veľkým, guľatým očiam bígla sa choroby nevyhýbajú. Glaukóm, dystrofia rohovky alebo retina-atropia sú očné ochorenia, ktoré sa u bíglov vyskytujú veľmi často.
V súhrne je však bígl naozaj aktívny pes, navyše inteligentný, ktorý sa dožíva 12 - 15 rokov. Ten, kto chce svojmu psíkovi dopriať zdravý, dlhý život, by mal dbať na správnu stravu a dopriať psovi dostatok pohybu, aby sa tak zviera vyhlo nadváhe. Takisto je nutné pravidelne navštevovať veterinára kvôli pravidelným kontrolám zdravotného stavu zvieraťa.
