Švajčiarsko je domovom štyroch uznávaných salašníckych plemien psov: Veľký švajčiarsky salašnícky pes, Bernský salašnícky pes, Appenzellský salašnícky pes a Entlebušský salašnícky pes. Každé z nich má svoje jedinečné vlastnosti, no zároveň zdieľajú spoločnú históriu a typické trojfarebné sfarbenie. V tomto porovnaní sa zameriame na dve z menších plemien - Entlebušského salašníckeho psa a Appenzellského salašníckeho psa, pričom poukážeme na ich podobnosti, rozdiely a špecifiká.
Pôvod a história
Predpokladá sa, že predkovia švajčiarskych salašníckych psov prišli do Álp so starorímskymi légiami. Tieto psy sa vyvíjali v izolovaných horských oblastiach, čo im pomohlo zachovať si svoju pôvodnú pracovnú povahu. Entlebušský salašnícky pes a Appenzellský salašnícky pes patria do rovnakej skupiny FCI 2 - Pinče, bradáče, molosoidné plemená a švajčiarske salašnícke psy, sekcia 3 - Švajčiarske salašnícke psy.
Za prvú zmienku o entlebušskom salašníckom psovi je považovaný článok z roku 1889, no oficiálne bol zapísaný do švajčiarskej plemennej knihy až v roku 1927. Appenzellský salašnícky pes je bežne uvádzaný ako dlhšie existujúce plemeno, zrejme chované po dlhšiu dobu v okolí Appenzellu. Z počiatku bol entlebušský salašnícky pes považovaný za krátkonohú a krátkochvostú variantu appenzellského salašníckeho psa.
Rozdiely medzi týmito dvoma plemenami sa prehĺbili postupne, a až približne od začiatku 21. storočia sú patrné na prvý pohľad. Od počiatku ich výraznejšie delila iba dĺžka chvosta. Appenzellský salašnícky pes mal chvost stočený špirálovito na chrbte, zatiaľ čo entlebušský salašnícky pes mal chvost prirodzene krátky alebo kupírovaný hneď po narodení.
Vzhľad a charakteristiky
Entlebušský salašnícky pes je najmenším zo švajčiarskych salašníckych psov. S kohútikovou výškou od 44 do 52 cm u samcov a 42 do 50 cm u sučiek sa radí ku stredne veľkým psom. Je to svalnatý dobytkársky pes s dlhým chrbtom, ktorý v ramenách meria od 40 do 53 cm. Majú krátke, robustné nohy, nápadnú čiernu, bielu a pálenú srsť a pozornú, priateľskú tvár. Krátka, hustá srsť sa tesne prilieha k telu a zdôrazňuje silnú, svalnatú postavu s mierne pretiahnutým formátom. Hoci pôsobí mierne zavalitým dojmom, je mimoriadne rýchly a pohyblivý.
Appenzellský salašnícky pes je tiež stredne veľké plemeno, s kohútikovou výškou okolo 48 až 58 cm a váhou 24 až 33 kg. Má dobre stavané, kvalitné osvalenie. Tlama je klinovitá s tmavým nosom. Uši sú zo široka nasadené a voľne visia. Krk je svalnatý, chvost je vysoko nasadený, husto osrstený a silný. Pri pohybe je zatočený tesne nad krížami, nesený uprostred alebo po strane.
Typickým vizuálnym rozpoznávacím znakom je chvost: entlebušský salašnícky pes má chvost dole zvesený, zatiaľ čo appenzellský salašnícky pes má výrazne stočený nad chrbtom. Appenzell môže byť aj hnedo sfarbený trikolor (tzv. havana), entlebuch jedine čierny trikolor. Pri pohľade na oboch súčasne uvidíme jasné rozdiely v utváraní hlavy, ale aj v postave.
Oba psy sú typické trojfarebným zbarvením srsti. Čierna základná farba pokrýva trup, krk, hlavu a chvost, a vytvára tak atraktívny kontrast k bielym a hnedočerveným znakom. „Dvojité oči“, tvorené hnedočervenými škvrnami na očiach, sú typické pre oba tieto salašnícke psy.
Povaha a temperament
Entlebušský salašnícky pes je inteligentný, temperamentný a oddaný pes. Je veľmi pohyblivý a hbitý, rozhodne nie je psom, ktorý by čakal dlhé dni na spoločnú aktivitu. Jeho akčný charakter a vynaliezavosť môžu mnohých prekvapiť, rovnako ako občasná tvrdohlavosť. Je mimoriadne vynaliezavý a svoj intelektuálny potenciál vie využiť aj nesprávnym smerom, napríklad pri otváraní chladničky. Má takmer vrodené žebranie o jedlo a bohatý hlasový prejav. Je optimista a rodený klaun, ktorý miluje hry a zábavu, preto je vynikajúcim partnerom pre deti. Na svojej rodine je veľmi závislý a miluje ju, no nie je typickým psom jedného pána. Potrebuje zamestnanie a úlohy, vtedy je vďačný, pohodový a nadšený rodinný pes. Je ostražitý, nebojácny, s vrodeným hlídacím a obranným pudom. S návštevami si zvyčajne udržuje odstup, ale po čase sa môže skamarátiť. Je teritoriálny a viazaný na svoj pozemok, netúla sa ani nebehá za zverou.
Appenzellský salašnícky pes je čulý, temperamentný, sebaistý a nebojácny. Je to veľmi činorodý pes, ktorý potrebuje veľa pohybu. Jeho temperament a povaha ho predurčujú na široké využitie, či už ako pastierskeho, strážneho alebo záchranárskeho psa, je vhodný na agility. Miluje vodu a je skvelý plavec. Je to výborný hlídač, najmä preto, že je nedôverčivý voči cudzím ľuďom. Je nebojácny, inteligentný a čulý. Vie vzbudiť rešpekt hlasitým štekotom a miernou ostrosťou. Na rozdiel od entlebušského psa, ktorý sa môže skamarátiť s návštevami, appenzeller si zvyčajne udržuje odstup. S deťmi a inými zvieratami si rozumie, ak je od mala správne socializovaný.
Výchova a socializácia
Výchova oboch plemien nie je náročná, pokiaľ majiteľ vie, čo robí. Sú to vnímavé, pomerne ľahko ovládateľné a učenlivé psy. Potrebujú však dôslednú výchovu a socializáciu už od šteniatka, aby sa stali vyrovnanými a ovládateľnými spoločníkmi.
Entlebušský salašnícky pes potrebuje autoritatívneho, dôsledného a vyrovnaného majiteľa. Najlepšou motiváciou sú pamlsky. Je dôležité ho zamestnávať a poskytovať mu dostatok aktivít, inak môže z nudy vykazovať nevhodné správanie. Včasná socializácia je kľúčová, aby sa naučil zvládať kontakt s ľuďmi a zvieratami.
Appenzellský salašnícky pes je tiež veľmi učenlivý a pozorný. Potrebuje skorú výchovu a venovanie sa mu, inak svoju energiu presmeruje na deštruktívne správanie. Miluje dlhé prechádzky a nikdy nebude otrávený či unavený. Nehodí sa pre ľudí, ktorí nemajú čas na jeho výchovu.
Zdravie a starostlivosť
Entlebušský salašnícky pes je vo všeobecnosti považovaný za zdravé plemeno s minimálnou náročnosťou na starostlivosť. Péče o srsť je ľahká, postačí občasné prekefovanie. Napriek malému vzrastu sa potýka s dyspláziou bedrových kĺbov, rovnako ako ostatné švajčiarske salašnícke psy. Môže sa u neho vyskytnúť aj dedičná slabozrakosť (PRA) či šedý zákal.
Appenzellský salašnícky pes je známy svojou dlhovekosťou a takmer žiadnymi dedičnými chorobami, okrem dysplázie, ktorá sa vyskytuje u všetkých väčších plemien. Péče o srsť je nenáročná, postačí pravidelné vyčesávanie.
Oba psy potrebujú vyváženú stravu zodpovedajúcu ich veku a úrovni aktivity. Dôležité je zabezpečiť dostatok pohybu a mentálnej stimulácie.
Dokumentárny film o služobnej kynológii FS
Zhrnutie rozdielov
Aj keď sú si tieto dve plemená v mnohom podobné, existujú kľúčové rozdiely:
| Vlastnosť | Entlebušský salašnícky pes | Appenzellský salašnícky pes |
|---|---|---|
| Veľkosť | Najmenší zo švajčiarskych salašníckych psov (42-52 cm) | Stredne veľký (48-58 cm) |
| Chvost | Prirodzene krátky alebo kupírovaný; zvesený nadol | Dlhý, husto osrstený; stočený nad chrbtom |
| Temperament | Inteligentný, temperamentný, oddaný, vynaliezavý, občas tvrdohlavý, spoločenský v rámci rodiny | Čulý, temperamentný, sebaistý, nebojácny, nedôverčivý k cudzím, viac teritoriálny |
| Vzťah k cudzím | Zvyčajne si udržuje odstup, ale môže sa skamarátiť | Nedôverčivý, ostražitý, dobrý hlídač |
| Využitie | Pastiersky, strážny, rodinný pes, vhodný pre aktívnych majiteľov | Pastiersky, strážny, záchranársky pes, vhodný na agility, miluje vodu |
| Starostlivosť o srsť | Minimálna, občasné kefovanie | Minimálna, občasné kefovanie |
| Zdravie | Sklony k dysplázii bedrových kĺbov, PRA, katarakta | Všeobecne zdravý, sklon k dysplázii |
Podoba medzi týmito dvoma plemenami môže byť pre laikov matúca, no ich odlišnosti v exteriéri, najmä v tvare a postavení chvosta, ako aj v temperamentných črtách, ich robia jedinečnými. Oba psy sú skvelými spoločníkmi pre aktívnych ľudí, ktorí im dokážu poskytnúť dostatok pohybu, mentálnej stimulácie a lásky.
tags: #entlebussky #salasnicky #pes #vs #appenzellsky #salasnicky