Prvá časť seriálu nás zoznámi s päťročným chlapcom, ktorý spolu so svojim otcom chatárom žije vo Vysokých Tatrách na horskej chate.
Chlapec, ktorého rodičia sa rozviedli, žije tak trochu osamelo a preto sa veľmi poteší, keď mu otec privedie na chatu malé šteniatko, vlčiaka Baka.
Spolu s Bakom obsluhujú turistov a chodia na dlhé prechádzky.
Jedného dňa však ktosi Baka poraní.
Chlapec sa o neho stará, ale zranenie oka je vážne.
A tak musia psa zniesť dole do doliny.
Chlapec zostane na chate spolu s otcovou priateľkou Janou, no zo strachu o Baka, iba naľahko oblečený stále vybieha z teplej chaty do studenej tatranskej zimy.
Musím trochu doplniť obsah: 1.časť - jeden z chatárov priniesol na chatu psa Baka, spriatelí sa s Martinom, 2.časť - Bakovi turista zranil obočie, chlapec ochorie, 3.časť - neďaleko spadla lavína, Baka učia hľadať v snehu, 4.časť - Bak nájde stratenú turistku; nespravodlivo ho obvinia, že útočí na ľudí - musí preč z chaty, 5.časť - chlapec je v meste u mamy, v škole dostane 5 za namaľovanie 3-nohej lavičky, ktorú naozaj objavil, 6.časť - v horách spadla lavína, pod lavínou našli mŕtveho človeka, Bak v chovateľskej stanici zdochol.
Krásne prostredie Vysokých Tatier.
Drsné prostredie a veľké priateľstvo chlapca a psa, ktoré bohužiaľ končí veľmi smutne.
Sledujeme nádherné priateľstvo (aj keď s veľmi smutným koncom) hlavného detského hrdinu Martina so psíkom Bakom, ale aj veľa zla, ktoré je v ľuďoch.
Hory sú iný svet - nádherný, no zároveň nič neodpúšťajú.
Páči sa mi ako aj v tom čase sa tvorcovia snažili verne zachytiť krásu našich veľhôr, ale taktiež aj ich krutosť.
Detstvo v horách, ktoré prežíva malý Martin je úžasné, a vidieť, keď sa presunie k mame dole do mesta, ako sa spočiatku vôbec nevie zaradiť do bežného života a stále je mysľou pri psíkovi Bakovi a v horách.
Obrovská nostalgia. Pamätám, keď som tento seriál pozeral ako malý chlapec so svojím starým otcom. Vryl sa mi hlboko do pamäte, aj keď nie jednotlivými scénami, ale celkovým feelingom. Keď som si ho pustil teraz po štyridsiatke, opäť sa ten pocit dostavil a preniesol som sa do krásnych bezstarostných detských čias. Za ten čas sa mnohé zmenilo, čo je prirodzené, vo mne sa vybudovala láska k Tatrám a horám všeobecne, o to viac som si užil jednotlivé zábery, ktoré vznikli viac než pred 35 rokmi. Navyše Zbojnícku chatu, kde sa seriál natáčal, som už navštívil, tak o to viac som si to celé užíval.
Na tú dobu veľmi vydarený seriál, určite nie len pre deti.
Obrovská nostalgia. Pamätám, keď som tento seriál pozeral ako malý chlapec so svojím starým otcom. Vryl sa mi hlboko do pamäte, aj keď nie jednotlivými scénami, ale celkovým feelingom. Keď som si ho pustil teraz po štyridsiatke, opäť sa ten pocit dostavil a preniesol som sa do krásnych bezstarostných detských čias.
Za ten čas sa mnohé zmenilo, čo je prirodzené, vo mne sa vybudovala láska k Tatrám a horám všeobecne, o to viac som si užil jednotlivé zábery, ktoré vznikli viac než pred 35 rokmi.
Navyše Zbojnícku chatu, kde sa seriál natáčal, som už navštívil, tak o to viac som si to celé užíval.
Sledujeme nádherné priateľstvo (aj keď s veľmi smutným koncom) hlavného detského hrdinu Martina so psíkom Bakom, ale aj veľa zla, ktoré je v ľuďoch.
Hory sú iný svet - nádherný, no zároveň nič neodpúšťajú.
Páči sa mi ako aj v tom čase sa tvorcovia snažili verne zachytiť krásu našich veľhôr, ale taktiež aj ich krutosť.
Detstvo v horách, ktoré prežíva malý Martin je úžasné, a vidieť, keď sa presunie k mame dole do mesta, ako sa spočiatku vôbec nevie zaradiť do bežného života a stále je mysľou pri psíkovi Bakovi a v horách.
Na tú dobu veľmi vydarený seriál, určite nie len pre deti.
Prečo sa v midlife prestávame cítiť istí sami sebou? V strednom veku sa znížené sebavedomie neobjaví len tak znenazdajky. Býva odozvou na viacero zmien, ktoré sa v tejto životnej etape prirodzene odohrajú a ich vedľajším účinkom je oslabenie sebaobrazu a sebahodnoty. Nejde pritom o náhly zlom. Skôr o postupné posúvanie pôdy pod nohami. Telo začne vysielať iné signály než kedysi. Energia sa správa nevyspytateľnejšie. Príspevok Prečo sa v midlife prestávame cítiť istí sami sebou? Sedem dôvodov. V strednom veku sa znížené sebavedomie neobjaví len tak znenazdajky. Nejde pritom o náhly zlom. Skôr o postupné posúvanie pôdy pod nohami. Telo začne vysielať iné signály než kedysi. Energia sa správa nevyspytateľnejšie. To, čo nám dlhé roky dávalo zmysel a pocit hodnoty sa vyčerpáva alebo prestáva prinášať naplnenie. Aj vnútorný hlas, ktorý nás kedysi poháňal, sa mení. Pokles energie a vitality, problémy so spánkom, zmeny vzhľadu, náročnejšia regenerácia, hormonálne výkyvy a zdravotné ťažkosti dokážu potichu podkopávať pocit „mám to pod kontrolou“. Keď sa mení telo, mení sa aj identita: Kto som, keď už nefungujem tak ako predtým? Sebahodnota býva nevedomky prepojená s užitočnosťou: s výsledkami, vysokým tempom a efektívnym prepínaním medzi mnohými rolami. V midlife sa výkonové piliere často otrasú v základoch: deti odrastajú, kariéra postojí alebo krachne, objavia sa limitácie kvôli zdravotným problémom, pridá sa diskriminácia na trhu práce. Porovnávanie sa stáva kontrastnejším a ostrejším: mladší sú rýchlejší / viditeľnejší / pohotovejší / flexibilnejší a starší sú „suché autority“. Midlife človek sa cíti paralyzovaný pri sedení na múriku bez slobody voľby, na ktorú stranu zoskočiť: ešte nie do starého železa, ale už ani nie úplne nadupaný. Nekompromisná bilancia: sny vs. V tomto období prichádza odniekiaľ z nevedomia prehodnocovanie a rekapitulovanie: Čo som chcel*a? Čo som dosiahol*a? V midlife už človek bez sebaklamu vie, čo všetko je možné pokaziť a prekaziť. Má s tým bohaté skúsenosti a celkom slušnú zbierku emočných zranení. A aktívny kritický hlas, ktorý vyhadzuje na oči, čo všetko sa dá robiť inak a lepšie. Mať nažité je výhoda aj pasca. Zvyšuje sa „nákladnosť omylov“, ktorá pobáda k opatrnosti a perfekcionizmu. Chorobnosť v rodine aj vlastná, straty z rozchodov partnerských a priateľských, pribúdajúce úmrtia blízkych, zvýšené nároky na starostlivosť o rodičov, tlak hypotéky, nespokojnosť v práci, hroziace nedobrovoľné zmeny a syndróm prázdneho hniezda umocňujú pocity nekonečnej únavy z dlhodobého manažovania života. Keď je nervový systém preťažený a zahltený, psychika produkuje viac impulzov v prospech pochybností. To, čo sýtilo sebavedomie v 30-tke cez dokazovanie a budovanie, už po štyridsiatke nedáva taký zmysel. Midlife často vyžaduje prechod od „sebavedomia z výkonu“ k „sebavedomiu z vnútornej opory“. Tú potrebuje ťahať cez hodnoty, hranice, sebaúctu, sebasúcit a objavovanie zmysluplnosti.Takéto prelaďovanie vie byť dočasne destabilizujúce, lebo spotrebúva veľa energie a kapacít. Dôkazy vs. V akých situáciách ste si začali o sebe myslieť, že už na niečo nestačíte? Kto/čo dnes tvorí vaše porovnávacie zrkadlo? Z úprimných odpovedí si zostavte stratégiu, kam má smerovať vaša pozornosť, aby ste mali prístup k príležitostiam, ktoré vašu hodnotu podporia. Nepotrebujete si robiť zbierku toho, čo všetko ste nestihli, nedokázali, nezvládli…Potrebujete dôkazy, že sa viete vynájsť, improvizovať a zostať pritom zvedaví, otvorení a odvážni bezpečne riskovať. Bez toho, aby ste si vopred zúfali, že čo keď sa niečo nepodarí. Midlife nás neučí mať odpovede. Učí nás zostať v kontakte so sebou aj vtedy, keď sa staré istoty rozpadávajú a nové sa ešte len tvoria. Byť krásny znamená byť sám sebou. Nemusia vás akceptovať druhí. Vy sa musíte akceptovať. Každý deň sa učím, aby ma priestor medzi tým, kde som a kde chcem byť, inšpiroval a nie desil. T. E. Príspevok Prečo sa v midlife prestávame cítiť istí sami sebou? Sedem dôvodov. Oceňujte sa za malé kroky. Malé výhry často prehliadame, lebo sa nezdajú dosť „veľké“ na to, aby stáli za pozornosť. Lenže práve z nich sa skladá motivácia, odolnosť aj zdravý pocit sebaúcty. Bez nich sa cesta k cieľom mení na tlak a vyčerpanie. Koľkokrát denne si poviete: „To sa nepočíta!“ Hoci malé kroky vyzerajú nenápadne, dokážu urobiť veľký rozdiel. Príspevok Oceňujte sa za malé kroky. Menia všetko. Malé výhry často prehliadame, lebo sa nezdajú dosť „veľké“ na to, aby stáli za pozornosť. Lenže práve z nich sa skladá motivácia, odolnosť aj zdravý pocit sebaúcty. Hoci malé kroky vyzerajú nenápadne, dokážu urobiť veľký rozdiel. Malé výhry sa nám javia ako nepodstatné. Namiesto toho, aby sme si všímali drobné momenty napredovania, sústreďujeme sa na to, ako ďaleko ešte musíme zájsť. Často si až neskôr uvedomíme, že osobné víťazstvá máme ľahko dostupné, len ich potrebujeme uznávať. Lenže to sa učíme skôr za pochodu. Naša spoločnosť je zameraná na veľké, zásadné úspechy. Tie malé akoby neboli „hodné príbehu“. Uznanie vlastných úspechov, akokoľvek malých, posilňuje pozitívny sebaobraz, sebahodnotu a sebavedomie. Keď vidíme, čo sme už dokázali, rastie odhodlanie pokračovať. Dôležité je aj to, ako pristupujeme k nedokonalosti a zlyhaniam. Ak chyby vnímame ako učiace sa skúsenosti, prestaneme mať pocit, že snaha bola „premárnená“. Môže pomôcť aj päťsekundové pravidlo: nasledovať dobrú myšlienku hneď a urobiť malé dobro pre seba alebo pre niekoho blízkeho. Účinné môže byť aj vizuálne „precvičovanie“ úspechu: predstavujte si scenár, v ktorom ste dosiahli cieľ. Bagatelizujeme neraz aj láskavosť: že niekomu pomáhame, podporujeme ho a sme tu pre neho. Veľa závisí tiež od hraníc a odvahy povedať „nie“. Má to zásadný vplyv na to, ako sa držíme svojho zámeru, koľko máme kapacity a energie. Neustále sústreďovanie sa iba na veľké ciele môže viesť až k vyhoreniu. Keď sa zvyšujú nároky, často od seba očakávame, že nepoľavíme. Výkon potrebujeme vyvažovať aktivitami, ktoré nás nadľahčujú, hoci nie sú merateľné. Naháňanie sa nás zároveň oberá o „tu a teraz“. Drobné zlepšenia a malé víťazstvá v každodennosti sú pritom silným zdrojom motivácie. Motivácia sa nevytratí odrazu. Vidieť a uznať malé víťazstvá posilňuje sebareguláciu, sebaovládanie a sebariadenie. Uvedomenie si prekážok, ktoré sme zdodali, posilňuje odolnosť. Výskum kreativity a motivácie ukazuje, že pre motiváciu nie sú rozhodujúce len veľké prelomové momenty, ale konzistentný pokrok, aj keď je malý. Malé výhry vytvárajú „špirálu smerom nahor“. Je namieste pochváliť sa: primerane a s pokorou. Sebadôvera je pozitívna. Keď uznáme malé víťazstvá, spúšťa sa uvoľňovanie dopamínu, ktorý zohráva dôležitú úlohu v plánovaní a dosahovaní úspechu. Ku každej si dopíšte: „Čo to vypovedá o mne?“ (napr. Vyberte si niekoho, komu chcete poslať jednu vetu uznania. Je o tom ukázať niečo zo svojho snaženia každý deň. Fandite samým sebe a oceňujte sa za každú námahu a každé prekonanie sa. Príspevok Oceňujte sa za malé kroky. Menia všetko. Koľkokrát si za posledný mesiac povedala „áno“, aj keď tvoje telo kričalo „nie“?Bolesť žalúdka. Tlak na hrudi. Zovreté hrdlo. Únava. Smútok. Príspevok Webinár AUTENTICITA V AKCII - 26.3. Koľkokrát si za posledný mesiac povedala „áno“, aj keď tvoje telo kričalo „nie“?Bolesť žalúdka. Tlak na hrudi. Zovreté hrdlo. Únava. Autenticita je jemná pevnosť.Tvoriaca tichú pravdu, ktorá v tebe zostáva aj vtedy, keď sa okolie mení.Je to schopnosť povedať: „Som tu. Takáto. Na tomto webinári sa nebudeš „naprávať“. Keď si muž a tieto slová s tebou rezonujú, si vítaný. Vyjadri sa. Zostaň verná sebe.Bez pocitu viny. Termín: 26. Príspevok Webinár AUTENTICITA V AKCII - 26.3. Na začiatku nového by sme radi tušili odpovede na otázky: Aký bude? Čo by som mal*a zmeniť? Kam smerujem? Indície často neprichádzajú zvonka, ale z ticha, ktoré si dovolíme vytvoriť. Otázky, o ktorých idem písať nie sú návodom na dokonalý rok, ale pozvánkou k väčšej dôvere v seba aj v svet. Najskôr však osobné vyznanie. Na začiatku nového by sme radi tušili odpovede na otázky: Aký bude? Čo by som mal*a zmeniť? Poznáte ten zvláštny pocit, keď sa vám zdá, že sa vám život vymyká spod kontroly? Robíte čo máte. Snažíte sa. Plánujete. Zažila som také obdobie. Bolo to náročné. Mala som pocit, že nič nedáva zmysel, že sa mi všetko opakuje dookola a ja stále neviem, čo s tým. Najhoršie bolo, že mi nedochádzalo, že zbytočne budem hľadať dôvody, prečo to tak je. Dobré bolo, že som začala sama sebe liezť nervy, čo ma poháňalo k aktivite. Až neskôr som pochopila, že sa mi život nesnažil ublížiť. Na tieto otázky neexistujú jednoduché odpovede. Keď to niekto tvrdí, zavádza. Neexistujú ani spoľahlivé skratky. Existuje cesta. Lenže čia je to mapa? Neraz nie je naša vlastná. Je to mapa, ktorú nám odovzdalo prostredie, ktoré na nás vplývalo, a ktoré nás formovalo. Veľkú časť života žijeme tak nejako automaticky, cez staré vzorce, strachy, predpoklady, domnienky a očakávania. Keď Jung hovorí o nevedomí, myslí tým všetko v nás, čo nevidíme, nechceme vidieť alebo sme sa naučili potláčať - pocity, túžby, strachy, traumy, vzorce správania, presvedčenia prevzaté z detstva a prostredia, v ktorom sme vyrastali. Tieto obsahy pribúdajúcim vekom nezmiznú. opakovane sa ocitáme v rovnakých typoch vzťahov (napr. Jung nepopieral existenciu nepriaznivých okolností či náhod, ale upozorňoval, že to, čo považujeme za osud, je často len nespoznaná psychická dynamika. To, čo si neuvedomujeme, nás ovláda. Život s nami neustále komunikuje.Nie cez slová, ale cez pocity. Opakujúce sa situácie. Zlyhania. Vzťahy. Intuíciu. Ja som po dvadsiatke všetko vnímala ako problém a vôbec mi nedochádzalo, že v skutočnosti dostávam odkazy, že mám niečo zmeniť. Potrebovala som sa naučiť, že emócie sú kompas. „Nič sa nikdy nedeje len tak. Táto myšlienka buddhistickej učiteľky, mníšky a spisovateľky Pemy Chödrön ma sprevádza doteraz. Bolo oslobodzujúce zistiť, že nemusím zmeniť svet. Keď sa začalo meniť moje vnímanie, začal sa meniť aj môj život. Keď už začíname vidieť, čo ďalej?Sebapoznanie je len začiatok.Ďalším krokom je vedomá, slobodná voľba.V sebe máme silu. „Medzi stimulom a reakciou je priestor. V tomto priestore je naša sila vybrať si odpoveď. Ten priestor je miestom, kde sa rodí osobný rozvoj. Nie preto, že sa musíme vylepšiť, zmeniť alebo opraviť. Preto, že sa chceme stať vedomejšími. Pravdivejšími. Celistvejšími. Súcitnejšími. Robte malé, udržateľné kroky. Dôverujte neviditeľnej práci, ktorú robíte vo svojom vnútri znova a znova, než vám prinesie uvoľnenie a dobrý pocit zo seba.Proces návratu k sebe je ako pozvanie vyrásť. Spomaliť sa. Zastaviť sa. Nájdite si 10 minút ticha a položte si tieto otázky. Bez hodnotenia nad odpoveďami uvažujte a vyberte si z nich niečo, čo vám pomôže budovať operačný systém svojho dobrého života. Neexistuje jeden princíp, jedna axióma, jedno pravidlo. Nie sme tu na to, aby sme všetko mali pod kontrolou. Ako sa vyrovnávaš s obmedzeniami (ak nejaké vnímaš), ktoré pribúdajúce roky prinášajú? Aktuálne riešim skôr len obmedzenia, ktoré mi nastavuje moja vlastná hlava a trochu telo, ktoré som nikdy nejak veľmi nešetril. Aktuálne riešim skôr len obmedzenia, ktoré mi nastavuje moja vlastná hlava a trochu telo, ktoré som nikdy nejak veľmi nešetril. Ja stále hovorím, že síce mam hardvér päťdesiatnika, ale softvér je stále tínedžerský. Snažím sa svoju hlavu neustále prekvapovať a dávať jej nové a nové podnety. Mám rád nové miesta. A nemusia byť len ďaleko. Pred vlastnými myšlienkami totiž neutečieme. Moja hlava stále produkuje blbé nápady. Každé narodeniny si odpovedám na svoje celoživotné otázky, aby som zistil, či už som dosť starý, a tým pádom aj dosť múdry. Jedna z nich je napríklad, kam sa stratí biela farba, keď sa roztopí sneh? No dobre, tak pôjdem hlboko do vnútra. Mám strach z toho, že ma nechá „v štichu“ môj mozog. Jednoducho, že mi odíde hlava a ja budem odkázaný na pomoc. Bojím sa toho byť príťažou. Nechcem si nechávať veci na bucket liste. Chcem ich zažiť, kým som pri „sile“. Ale pominuteľnosť beriem fatalisticky. Inšpiruje ma v tomto Avor. Môj pes. On nerieši. On vstane a teší sa aj na to málo, čo mu jeho život prinesie. Vie, že pôjde 3x za deň von, vie že dostane najesť a potom vie, aké oslobodzujúce je oddychovať a hrať sa. Keď nie som doma, tak sa obklopí tými, ktorých ma rád. Prdiacim Hrochom a Zajacom. Prevláči si ich všade so sebou. V čom to je iné, ako to, z čoho by sme sa ráno mali tešiť my? Buďme obklopení ľuďmi, ktorých máme radi. Moja 85-ročná mama túži žiť. Neverí svojmu veku. Túži chodiť po výletoch, chodí cvičiť na trampolíny, na yogu i pilates. Čo je úžasné, ale zároveň má chronické bolesti. Snažím sa jej vysvetliť, že sa z toho má tešiť. Ak ju niečo bolí, je to dôkaz toho, že žije. Prijmime to. Všetko. Čo nám prišlo do života. Aj bolesť, aj radosť, aj smútok. Aj straty aj nálezy. Prijmime samých seba. Nehovorme si, že sme na niečo príliš starí. Nie sme. Ak chceme žiť, žime. Ak chceme milovať, milujme. Proste robme všetko, čo robiť chceme. Večerná akadémia KRITICKÉHO MYSLENIA 24. Ako si udržať vnútorný pokoj v zrýchlenom svete - stoická múdrosť na každý deň Tlak, očakávania, neustále podnety, stres. Snažíme sa, fungujeme, reagujeme, zvládame. Čím viac sa snažíme udržať vysoké tempo, tým rýchlejšie míňame energiu a ocitáme sa v bludnom kruhu reaktívnosti. Filozofia stoicizmu pochádzajúca z antiky môže byť v dnešnom svete prekvapivo praktickým kompasom. Príspevok Večerná akadémia KRITICKÉHO MYSLENIA 24. Tlak, očakávania, neustále podnety, stres. Snažíme sa, fungujeme, reagujeme, zvládame. Čím viac sa snažíme udržať vysoké tempo, tým rýchlejšie míňame energiu a ocitáme sa v bludnom kruhu reaktívnosti. Neučí nás totiž ako „vyriešiť život“, ale ako si v ňom zachovať rozvahu, nadhľad a vnútornú stabilitu, aj keď nejde všetko podľa plánov. Termín: 24.2. Príspevok Večerná akadémia KRITICKÉHO MYSLENIA 24. Čítaná meditácia pre sebaprijatie Tento krátky sprievodca je pozvaním pre chvíle, kedy sa potrebujete zastaviť, nadýchnuť a pripomenúť si, že vaša hodnota nie je podmienená výkonom, ale tým, že jednoducho ste. Nech vám tieto slová pripomenú, že ste dosť práve takí, akí ste. Bez výkonu. Bez dokazovania. Bez obhajovania. Bez vysvetľovania. Medzi OTÁZKAMI a ODPOVEĎAMI - 21.4. Rozvojové debaty pre koučky a koučov venované zdieľaniu, podpore a vzdelávaniu. Diskusný formát MEDZI OTÁZKAMI a ODPOVEĎAMI je online stretnutie koučiek a koučov, ktoré s rešpektom a v súlade s etikou a štandardmi koučovacej profesie ponúka: Prečo si takúto skúsenosť dopriať: Ako to prebieha? Pre koho sú debaty určené? Príspevok Medzi OTÁZKAMI a ODPOVEĎAMI - 21.4. Online stretnutie v malej skupine koučov*iek (max. majú odhodlanie objavovať nové súvislosti a rozširovať si obzory. 📅 Termín: 21. Príspevok Medzi OTÁZKAMI a ODPOVEĎAMI - 21.4. Mgr. Ako sa vyrovnávaš s obmedzeniami (ak nejaké vnímaš), ktoré pribúdajúce roky prinášajú? Vnímam skôr pridanú hodnotu, ktorú mi pribúdajúce roky prinášajú. Pridanú hodnotu v tom, že... V malej lesnej dielničke bobor Egon s hrdosťou dokončuje novú policu z lieskových konárov a brezového dreva. Jeho radosť však zmení v sklamanie, keď veverička Elka a medveď Bruno zistia, že z police sa všetko kotúľa dolu. Filip je chlapec, ktorý sa cíti frustrovaný, keď nedokáže zdvihnúť ťažkú krhlu s vodou v záhrade svojho starého otca. Príbeh sa odohráva vnútri tela chlapca menom Filip, kde funguje veliteľské centrum Imunita pod vedením Generála Bdelého. Keď sa Filip hrá v záhrade svojej starej mamy a vdychuje vôňu žltých kvetov, do jeho nosa sa dostane peľ. V tajomnom meste Kremíkovo, ukrytom pod obrazovkou tabletu, žijú dva odlišné stvorenia - štíhly a energický Jednočko, ktorý neustále svieti a chce byť aktívny, a guľatá pokojná Nulka, ktorá preferuje ticho a tmu. Chlapec menom Jakub si pri hre na preliezačke zlomí ruku a musí navštíviť lekárku, ktorá mu pomocou röntgenu ukáže prasklinu v kosti. Veverička Elka a lišiak Alex objavujú svojho kamaráta zajačika Hopka, ktorý plače na lesnom pníku. Hopko je smutný, pretože má jedno oko hnedé a druhé modré, a ostatné zvieratká sa mu smejú. Zajačik Dupkáčik veselo zbiera ďatelinu na slnečnej lúke, keď zrazu narazí na líšku Ryšku. V okamihu nebezpečenstva sa v jeho tele aktivuje tajomný posol menom Adrenalín, ktorý sídli v malom velíne nad obličkami. Vo farebnom sklenom domčeku naplnenom sladkým malinovým nápojom žijú tisícky veselých bubliniek - múdra Perlička, netrpezlivý Blesk a Cifrík milujúci počítanie. V mestečku Telo žijú dvaja bratia z balónov - Dýchalko a Vdychalko, ktorí majú dôležitú úlohu pre celé mesto. Dýchalko každý deň doručuje čerstvý kyslík do všetkých domčekov, zatiaľ čo Vdychalko zbiera použitý vzduch plný oxidu uhličitého.
Červené autíčko Blesk sa pýši svojimi dokonale hladkými pneumatikami a vysmievá sa terénnej Terke s jej zubatými kolesami.
V Banánovom háji žije zvedavý opičiak Filip, ktorý je frustrovaný tým, že všetky banány sú zahnuté a nie rovné.
Stretáva múdreho orangutana Barnabáša, ktorý ho povzbudzuje, aby namiesto hnevu hľadal odpoveď na túto záhadu sám.
Chlapec menom Alex zažíva znepokojujúci fenomén - opakovane cíti vibrácie mobilného telefónu vo vrecku, no pri kontrole zisťuje, že telefón nič neoznamuje a dokonca ani nie je vo vrecku.
Filip je chlapec, ktorý sa cíti frustrovaný, keď nedokáže zdvihnúť ťažkú krhlu s vodou v záhrade svojho starého otca.
Sedemročná Eliška sa v nočnej záhrade pokúša poslať blikajúci pozdrav vzdialenej hviezde pomocou baterky.
Jej kamarát Filip pochybuje, či svetlo vôbec doletí tak ďaleko do vesmíru.
V pestrofarebnej detskej izbičke žije malá červená gumená prísavka menom Gumička, ktorá túži vyšplhať sa na vysokú hladkú stenu, aby mohla vidieť celú izbu zhora.
V lesnej čistinke sa veveričiak Filip a ježovka Elka stretávajú pri jazierku v prvý mrazivý deň jesene.
Filip objaví záhadný jav - kamienok sa vo vode potápa, ale kúsok ľadu veselo pláva na hladine.
Zvedavý kocúrik Murko chce zistiť, či sa lepšie šplhá po suchých alebo mokrých stromoch.
Spolu s kamarátmi, veveričkou Hrdzavkou a ježkom Fúzikom, uskutoční vedecký experiment.
Veverička Jela, jazvec Bruno a líštiak Filip stavajú hrad na lesnej čistinke, keď sa nad nimi objaví veľký tmavosivý mrak.
Filip sa bojí, že je mrak nahnevaný, zatiaľ čo Jela tvrdí, že oblaky nemôžu mať pocity.
