Dnes vám predstavíme plemeno, ktoré sa vyznačuje vytrvalosťou a húževnatosťou. Najzaujímavejším znakom sú jeho sivomodré oči a oceľovosivá srsť, ktorá evokuje priam kráľovský pôvod. Štíhla postava a elegantné držanie tela dodávajú tomuto plemenu osobitý šarm. Viete o akom plemene dnes bude reč?
História plemena
Pôvod weimarského stavača nie je celkom jasný. Existujú viacero verzií o jeho pôvode. Weimarský stavač bol po prvýkrát uznaný ako samostatné nemecké plemeno po oficiálnom zápise do nemeckej plemennej knihy v roku 1896. Jeho pravdepodobným predchodcom boli tzv. sivé psy. Ich priaznivcom bol sv. Ľudovít, ktorý ich choval na svojom dvore do roku 1450. Nemeckí chovatelia sa koncom 70-tych a začiatkom 80-tych rokov pokúšali stanoviť plemenné znaky weimarského stavača. V roku 1879 po vypracovaní prvej verzie plemenných znakov bol weimarský stavač označený za „modrú” mutáciu nemeckého krátkosrstého stavača.
Nesporne jedným z prvých, kto preukázateľne choval weimarského stavača, bol na konci 18. storočia nemecký veľkovojvoda Karol August z Weimaru. V tom čase bolo plemeno chované výhradne šľachtou. Už vtedy si weimarský stavač získal ľudí nielen svojím vzhľadom a spoľahlivosťou pri love, ale aj svojou vyrovnanou a priateľskou povahou. Oproti vtedajším zvykom boli weimarskí stavači chovaní v spoločnosti rodiny a nie vo svorkách na chovateľských staniciach, ako bolo vtedy u šľachty obvyklé. V roku 1897 bol v Nemecku založený exkluzívny Spolok pre chov weimarských stavačov, ktorý mal za cieľ dohliadať na čistotu chovu podľa prísne daných pravidiel. Nikto, kto nebol členom klubu, si nesmel weimarského stavača zakúpiť a správať.
V roku 1929 dostal Američan Howard Knight povolenie vstúpiť do klubu a priviezť weimarské stavače do USA. Nemci však chránili chov natoľko, že do Ameriky poslali dvoch vykastrovaných psov. Až v roku 1938 sa Knightovi podarilo získať tri sučky a psa a mohol začať s chovom v Amerike. Prvý chovateľský klub tam bol založený roku 1942 a v rovnakom roku sa rase dostalo oficiálneho uznania. Oficiálny plemenný štandard plemena bol vypracovaný nemeckým a rakúskym klubom v roku 1935.
Charakteristika
Weimarský stavač patrí medzi poľovnícke plemená psov. Poľovnícke plemená sú známe tým, že každý druh a rasa sa využívajú na konkrétnu činnosť. To však neplatí o weimarskom stavčovi, ktorý je využiteľný takpovediac na všetko. Dokáže vyháňať zver z nory, vyhľadávať ju, keď zacíti stopu - zmeravie, zastane so zdvihnutou prednou labou a je veľmi dobrý aj na prinášanie zveri. Je to veľmi inteligentné plemeno, ktoré sa rýchlo učí. Pokiaľ ho však nechcete vycvičiť za „poľovníka“, pripravte sa na to, že svoju poľovnícku povahu nezapriete. Bude „poľovať“ sám. Znamená to to, že keď napr. zacíti zver vo voľnej prírode, alebo zbadá vtáctvo, prejaví svoj pudový postoj - zastane so zdvihnutou prednou labou.
Weimarský stavač je stredne veľký až veľký poľovný pes športového vzhľadu. Stavba tela je typická pre pracovné psy. Telo je štíhle, krásne tvarované a dobre osvalené. Hlava je v pomere k telu, pysky sú mierne previsnuté, zuby majú nožnicový skús. Uši sú vysoko nasadené a zvesené dosahujú zhruba ku kútiku papule. Okrúhle oči sú jantárovej farby, tmavé až svetlé; pri šteniatach modré. Chvost môže byť skrátený v niektorých krajinách. Dlhosrstá varieta má dlhšiu kryciu srsť a podsadu; krátkosrstá varieta má hustú srsť bez alebo s malým množstvom podsady. Samca sa ľahšie identifikuje podľa výraznej striebornošedej srsti; výška u psov 59-70 cm, u fien 57-65 cm.
Najvýraznejšou črtou okrem farby srsti sú jeho oči - jantárové, tmavé až svetlé, s inteligentným výrazom. Chvost býva buď zakrátko, alebo dlhší podľa variantu. Celkovo plemeno predstavuje obraz uhladeného pôvabu a rovnováhy.
Vlastnosti a využitie
Weimarský stavač je inteligentný, ľahko cvičiteľný a veľmi vytrvalý. Nie je vhodný ako „pejko na maznanie“; má kráľovskú krv, je hrdý, no počúva svojho pána. Voči ľuďom nie je agresívny, je spoľahlivý pri vystavovaní a v práci vo vode. Má výrazný pud pracovať po odstrele - držanie stopy a dohľadávanie. Je všestranné plemeno, náruživé, s poľovníckym zmyslom systematického a vytrvalého hľadania. Je vhodný ako spoločník, hodí sa pre vidiecke aj mestské prostredie. Má nebojácnu a priateľskú povahu, ochranný inštinkt, je poslušný, prispôsobivý a čulý. Miluje deti a spoločnosť iných psov.
Je to pes, ktorý je zároveň pozorný, citlivý a ovládateľný, so systematickým a vytrvalým hľadaním, nie však nadmerným temperamentom. Nos má výnimočnej kvality; je ostro na škodnú a dravú zver, zároveň ostražitý, ale nikdy agresívny k ľuďom. Často býva označovaný aj ako „pes-aristokrat“ a jeho výchova vyžaduje dôslednosť a trpezlivosť. Weimarský stavač je vhodný aj ako rodinný pes, no potrebuje skúseného majiteľa, ktorý dokáže správne viesť jeho energiu a inštinkty.
Vychovanie, starostlivosť a zdravie
Samotný výcvik nie je náročný, pes však potrebuje veľa pohybu a preto k nemu treba aj pána, ktorý má na psa dostatok času. Je inteligentný a nadšený za dobrý výkon a patričnú pochvalu. Výchova a výcvik musia byť dôsledné už od šteniatka; pes je veľké a sebavedomé plemeno, preto je lepšie ho viesť skúsenému chovateľovi. Krátka srsť si vyžaduje minimálnu starostlivosť, dlhosrstá varianta zase viac starostlivosti a pravidelného česania. Všeobecne je plemeno zdravé, no náchylné na nadúvanie a torziu žalúdka, preto by mala byť kŕmna dávka rozdelená do dvoch denných jedál a pred/po jedle by sa nemala robiť nadmerná aktivita.
Weimarský stavač je veľmi aktívny a vyžaduje pravidelný pohyb; bez toho môže nadmerne štekkať alebo hľadať zábavu, často v interiéri. Vo vzťahu k deťom sa dobre znáša, no časom môže pre svoj lovecký pud udržiavať väčšiu pozornosť na zvieratá v domácnosti. S inými zvieratami býva väčšinou tolerantný, avšak s mačkami a vtákmi treba opatrnosť kvôli jeho prirodzenému loveckému inštinktu. U seniorov býva vhodný skôr pokojnejší, menej aktívny variant.
Štandard a vzhľad
Hlavné varianty srsti: krátkosrstý a dlhosrstý. Striebornosivá, jelenia sivá alebo myšacia sivá farba, s prípadnými prechodmi medzi odtieňmi. Hlava a ušnice bývajú svetlejšie. Krátkosrstý variant má hustú srsť prilehačku; u dlhosrstého variantu sa srsť vyznačuje dlhšími zásterami a medziprstím.
Výška dospelého psa: 59-70 cm, výška suky 53-63 cm. Proporcie tela: pomer dĺžky tela k výške v kohútiku približne 12:11. Očenie: jantárové oči, tmavé až svetlé, s inteligentným výrazom. Chvost môže byť kratší alebo dlhší podľa štandardu v danej krajine. Plemeno je štíhle, svalnaté a elegantné; jeho vzhľad pôsobí dojem aristokracie a športovej elegancie.
Použitie a adaptácia
Weimarský stavač je všestranný: strážca, poľovné plemeno využívané na rôzne činnosti. V zahraničí sa používa aj ako záchranársky, terapeutický, policajný pes a pomocník pri stopovaní drog. V posledných rokoch je veľmi obľúbený ako rodinný spoločník a sprievodca. Je vhodný pre aktívnych majiteľov s dostatkom času na pohyb a výchovu.
Tabuľka: porovnanie variánt a základných údajov
| Varianta | Výška | Srsť | Vlastnosti |
|---|---|---|---|
| Krátkosrstá | 59-70 cm (samci) | Hustá, bez podsady alebo s malým množstvom podsady | Energi, ľahká starostlivosť |
| Dlhosrstá | 59-70 cm (samci) | Dlhá krycia srsť s podsadou | Vyššia údržba, elegantný vzhľad |
