Rozhodnutie o eutanázii psa je pre každého majiteľa mimoriadne ťažké. Je to emocionálne náročný proces, ktorý zahŕňa aj veterinárneho lekára. Táto téma sa dotýka straty nádeje na zlepšenie života domáceho zvieraťa. Rozhodnutie by sa malo vždy zvážiť s blízkymi, hoci jeho okamih by sme najradšej odložili.
Keď si berieme psa do domu, myslíme na jeho potreby, výchovu a čo najlepšie využitie spoločného času. Bohužiaľ, život píše rôzne scenáre. Choroby, nehody a niekedy jednoducho nemohúcnosť spojená so starobou nás privedú do bodu, keď normálne fungovanie psa už nie je možné. Keď rôzne terapie neprinášajú želaný účinok a pes nezmeniteľne trpí intenzívnymi bolesťami, nie je schopný pohybu ani potravy, stojí za to zvážiť, aká je úroveň jeho komfortu a či existuje nejaká šanca na zlepšenie.
Eutanázia sa vykonáva u zvierat všetkých vekových kategórií a z rôznych dôvodov. Spoločným znakom psov, ktorí sú jej vystavení, je bolesť, utrpenie a nemožnosť priniesť im úľavu. S pribúdajúcim vekom sa môžu prejaviť rôzne ochorenia vnútorných orgánov. Tieto však nie sú vždy spojené so starobou - niekedy sa oveľa skôr prejaví, že náš domáci miláčik nie je v dobrej kondícii. Liečba často prináša úľavu, ale nie vždy sa nám podarí zbaviť sa ochorenia natrvalo. Dysfunkcie niektorých orgánov môžu zostať so zvieraťom po celý jeho život.
Stáva sa tiež, že potreba rozhodnúť o eutanázii na nás padne nečakane. Dôvodom môže byť napríklad dopravná nehoda, vážne uhryznutie psom alebo iný druh vážneho zranenia. V mnohých situáciách sa pes aj jeho opatrovateľ môžu naučiť fungovať inak - príkladom je absencia končatiny, slepota alebo rozsiahle rany, o ktoré sa treba starať.
Rozhodnutie o eutanázii psa je pre majiteľa psa veľkým utrpením a zároveň zodpovednosťou. Všetky spoločne strávené chvíle - dobré aj zlé - nás veľmi viažu k našim domácim miláčikom, preto sú aj emócie sprevádzajúce eutanáziu silné. Je to pochopiteľné, a preto sa veterinári snažia nájsť pre takéhoto pacienta špeciálny čas a priestor.
Proces eutanázie
Zákrok sa vykonáva vo veterinárnej ordinácii. Na začiatku lekár použije premedikáciu podaním intramuskulárnej injekcie. Môže to znamenať dočasnú, ale nie veľmi intenzívnu bolesť. Zviera sa postupne do 5 - 10 minút upokojí a menej reaguje na vonkajšie podnety. Určite sa zníži jeho úzkosť, strach a bolesť, ktorú pociťuje.
Keď je zviera uvoľnené a jeho vedomie je znížené, lekár zriadi intravenózny vstup, aby touto cestou podal správny liek na spanie. Niektorí majitelia chcú naozaj zostať so svojím zvieraťom až do úplného konca. Rozlúčku znášajú oveľa lepšie, keď vedia, že svojho psíka sprevádzali v posledných chvíľach.
Veľmi zriedkavo sa stáva, že po podaní premedikácie nasleduje reflex vracania. Donedávna tieto lieky viedli v mnohých prípadoch k vracaniu, ale nová generácia liekov tomu predchádza. Po podaní sedatívneho lieku sa môže svalstvo zvieraťa viac alebo menej silno chvieť. Je to spôsobené nervovými impulzmi, ktoré sa stále uvoľňujú, a úplne to nesúvisí s vedomím alebo utrpením zvieraťa. Hoci sa tieto reakcie vyskytujú občas a v drvivej väčšine prípadov pes úplne zaspí, je dobré si zapamätať iný obraz domáceho zvieraťa.
Čo po eutanázii?
Mnohí opatrovatelia sa pýtajú, čo bude ďalej s ich domácim miláčikom. S telami zvierat sa vždy zaobchádza s náležitou úctou. Treba pripomenúť, že v niektorých krajinách nie je povolené pochovávať telá zvierat do zeme. Z toho vyplýva, že pozemok alebo záhrada sú miesta, o ktorých nemôžeme uvažovať po právnej stránke.
V súčasnosti sa kremáciou a pochovávaním zvierat zaoberá čoraz viac spoločností. To umožňuje opatrovateľovi domáceho miláčika rozhodnúť napríklad o individuálnej kremácii svojho zvieraťa. Potom je možné získať urnu s popolom domáceho zvieraťa. V poslednom čase sa zriadili aj cintoríny pre domáce zvieratá.
Náklady spojené s eutanáziou
Ošetrenia vykonané vo veterinárnej medicíne sú spoplatnené. Taktiež eutanázia. Ceny sa líšia a závisia predovšetkým od veľkosti psa. Náklady sa vždy odvíjajú od množstva liekov, ktoré sa zvieraťu podávajú. Z tohto dôvodu je ťažké pred zákrokom jednoznačne určiť, koľko stojí uspanie vášho psa.
Ďalšie náklady súvisia s kremáciou. Tu ceny stanovujú spoločnosti, ktoré sa o to starajú. V mnohých prípadoch sa veterinárna klinika postará o odovzdanie zvieraťa takejto spoločnosti, takže majiteľ si nemusí robiť ďalšie starosti a platí všetky poplatky v ordinácii.
Vyrovnávanie sa so stratou
Opatrovatelia psov sa s emóciami po strate vyrovnávajú rôznymi spôsobmi. Mnohí sa rozhodnú zaobstarať si ďalšieho psa, ktorý im pomôže vyrovnať sa s prázdnotou, ktorá vznikla. Iní, naopak, štvornohého psa dlho nechcú. Takíto ľudia potrebujú čas, aby si spomenuli na svojho domáceho miláčika a v niektorých prípadoch si oddýchli od svojich povinností.
Kedy zvážiť eutanáziu?
Kritický zdravotný stav domáceho zvieraťa vždy vyvoláva mnoho otázok. Majitelia cítia povinnosť priniesť mu úľavu, ale napriek ich úprimným úmyslom to nie je vždy možné. Pri zvažovaní, kedy psa uspať, je vhodné zamyslieť sa nad tým, či trpí bolesťami, strachom, či môže pokojne spať a jesť a či má radosť zo života.
Zákon hovorí jasne, dôvodom k eutanázii zvieraťa je napr. nevyliečiteľná choroba, celkové vyčerpanie, alebo zranenie, ak je to spojené s trvalým utrpením zvieraťa. To, či zviera skutočne objektívne trpí, by mal odborne posúdiť veterinárny lekár a nemožno vychádzať iba z pocitov či názorov chovateľa, ktorý žiada o eutanáziu. Hoci je názor majiteľa zvieraťa samozrejme veľmi dôležitý a nemožno ho úplne ignorovať.
Vek nie je diagnóza. Vek nie je choroba. Vek nemusí byť utrpenie. Vek nie je dôvod k eutanázii. Niekedy ľudia chcú uspať zviera, pretože je staré a stáva sa utrpením pre svojich majiteľov, nie že by vek bol utrpením pre to zviera. Často majitelia uvádzajú, že sa zviera pomočuje, alebo, že je slepé a vráža do predmetov. Slepota a inkontinencia sú však často v takýchto prípadoch práve príznakom staroby, rovnako ako u ľudí. Nemusí to hneď znamenať, že zviera trpí alebo má nejaké neliečiteľné bolesti.
Veterinárny lekár stojí často pred neľahkou úlohou, kedy musí vychádzať najmä z anamnézy (histórie), ktorú mu poskytnú majitelia a z klinického či iného špecializovaného vyšetrenia zvieraťa a určenie diagnózy. Ak však zviera klinicky, podľa odborného a objektívneho názoru nejaví známky bolestí, zlého zdravotného stavu či nejaké vážnej choroby, je ťažké takéto zviera utratiť. Zvlášť ak majitelia z nejakého dôvodu nedovolia vykonať nejakú ďalšiu diagnostiku (napr. vyšetrenie krvi, röntgen či sonografické vyšetrenie) problémov, ktoré u svojho zvieraťa uvádzajú.
Najproblematickejšie je to u zvierat, s ktorými majitelia nechodia na veterinu pravidelne, ale prídu náhle s požiadavkou na eutanáziu. Vždy by sa mali veterinárom ohodnotiť základné parametre kvality života a ak vidia, že sú tieto parametre zachované, a nezistia sa problémy, ktoré napr. majitelia uvádzajú, že ich zviera má, nemôže takéto zviera utratiť. Nie len kvôli zákonu, ale hlavne kvôli svojmu vlastnému presvedčeniu.
Smútok zo straty domáceho maznáčika; vysvetlenie bolesti | Sarah Hoggan DVM | TEDxTemecula
Nenechať svojho prítele trpieť je jediné správne rozhodnutie. Len otrlý človek by sa mohol pozerať na trpiace zviera a hovoriť si, že príroda si pomôže. Prial by to aj sám sebe, aby mu niekto pomohol, až nebude východisko, až bude neskonale trpieť a čakať na smrť ako na zmilovanie. Hlavne si nemyslite, že to robíme s chladnou hlavou, keď už sa pre uspávanie človek rozhodne, trpí viac, než si umíte predstaviť.
Je to ako s ľuďmi. Psy s nami dýchajú hnusný vzduch, dostávajú sa do kontaktu s rôznou "chémiou" vo všetkom, trpia stresom, pretože sme stresovaní my. Sú s nami v dobrom aj v zlom, preto si zaslúžia čo najľahší odchod. Pred sto rokmi psi pracovali a dožívali sa vyššieho veku, dnes majú lepšiu stravu i starostlivosť a dožívajú sa vyššieho veku a trpia na dôchodkové a civilizačné choroby.
Je to smutné, ale nie len psy. Pozrite sa, ako často sú chorí ľudia, na aké choroby umierajú. Je to všetkým, vzduch znečistený, slniečko agresívne, čo jeme, ani nehovorím. Keď pes trpí, mal by mu človek pomôcť od bolesti.
Vždy sa utácalo. Robili to ľudia pokútne, alebo zavolali poľovníka. Alebo si myslíte, že sa niekto s potešením pozeral na to, ako mu pes, ktorý mu roky slúžil, v neznesiteľných bolestiach umiera niekoľko dní? My, ľudia, môžeme len závidieť, že to nejde aj u nás.
Je to síce smutné, ale nie len psy. Pozrite sa, ako často sú chorí ľudia, na aké choroby umierajú. Je to všetkým, vzduch znečistený, slniečko agresívne, čo jeme, ani nehovorím. Keď pes trpí, mal by mu človek pomôcť od bolesti.
Vždy sa utácalo. Robili to ľudia pokútne, alebo zavolali poľovníka. Alebo si myslíte, že sa niekto s potešením pozeral na to, ako mu pes, ktorý mu roky slúžil, v neznesiteľných bolestiach umiera niekoľko dní? My, ľudia, môžeme len závidieť, že to nejde aj u nás.
Áno, utácalo sa. Poľovníci, sekera, kladivo... Zdá sa vám to asi morbídne, ale predtým sa nedávali injekcie na uspanie a potom na zastavenie srdiečka.... A tiež teraz viac ľudí cíti súcit so zvieraťom a dajú ho uspať, než nechať trpieť.
Je to ako s ľuďmi. Psy s nami dýchajú hnusný vzduch, dostávajú sa do kontaktu s rôznou "chémiou" vo všetkom, trpia stresom, pretože sme stresovaní my. Sú s nami v dobrom aj v zlom, preto si zaslúžia čo najľahší odchod.
Je to ruzne, jedna fena mi umrela sama, ale na nemoc. Za tri dni po vypuknutí vo 12 rokoch. Obličky, srdce a koniec. Keď som ju vtedy videla ako lapá po dychu, chcela som zavolať vetovi, aby ju uspal. Ale mali sme rozbor krvi v jednaní a bola nádej, že podľa toho začne liečiť. Za pár hodín umrela sama. Nevidím v tom zas tak veľký rozdiel.
Potom mi 12-ročného psa prešlo auto. To bolo najhoršie. Ten pocit viny... odporúčam knižku od Konrada Lorenzla.. výstižne tam píše o smrti psa.
A čo je to podľa vás boha prirodzená smrť? Nikto neumrie len tak, pretože je starý... umrie pre to, že je starý, slabý a napadne ho nejaká choroba, na ktorú umrie....
Niektorí psi na dedine, ktorí majú možnosť odísť do ústrania, tak odídu, vrátiť sa nechcú a majiteľ ich proste nenájde. Oni si odídu umrieť. Stáva sa to ale zriedka, pretože väčšina psov má taký dohľad, že túto možnosť nemajú.
Psi na dvore, ktorí sa neliečili a umreli v 6-8 rokoch? Koľko tých krížencov ste za život videla? Keď nepočítam zrazenie autom, postrelenie "poľovníkom" a pod. Súhlasím s tým, že psy trpia na civilizačné choroby, ale tiež si musíme sami priznať, že zúžením krvného riečiska (hovorím o čistokrvnom chove) a modernou líniovou a príbuzenskou plemenitbou sme naše "civilizované" plemená zdravotne znevýhodnili natoľko, že sa nedožijú ani tých 8 rokov (wolfhound, bernardín, ....... a mnoho ďalších) - a hlavne so sústavnou lekárskou starostlivosťou a potravinovými doplnkami.
Psi na dvore, ktorí sa neliečili a umreli v 6-8 rokoch? Koľko tých krížencov ste za život videla? Keď nepočítam zrazenie autom, postrelenie "poľovníkom" a pod. Súhlasím s tým, že psy trpia na civilizačné choroby, ale tiež si musíme sami priznať, že zúžením krvného riečiska (hovorím o čistokrvnom chove) a modernou líniovou a príbuzenskou plemenitbou sme naše "civilizované" plemená zdravotne znevýhodnili natoľko, že sa nedožijú ani tých 8 rokov (wolfhound, bernardín, ....... no tomu, že na dedinách nebola medzi voříšky príbuzenská plemenitba sa nedá nič iné než zasmiať! Bola dokonca v ďaleko väčšej miere než u čistokrvných psov, len tam k nej bola narozdiel od čistokrvného chovu selekcia, takže prežili len tí silnejší a odolnejší.
Niektorí psi na dedine, ktorí majú možnosť odísť do ústrania, tak odídu, vrátiť sa nechcú a majiteľ ich proste nenájde. Oni si odídu umrieť.
Ja beriem utratenie ako poslednú možnosť, ale krásnu. Je to podľa mňa to najlepšie riešenie, ak zvieratko trpí, má bolesti, nejde mu už pomôcť a tak. Je strašné k tomu súhlasiť, že zrovna ja musím rozhodnúť o tom, či sa mu tá injekcia dá alebo nie, ale myslím, že je to lepšie, než aby sa trápil. Beriem to ako poslednú službu, čo môžem urobiť svojmu parťákovi. Musia sa trápiť len ľudia, zvieratá za nič nemôžu a týmto im ich trápenie ukončíme. Aspoň tak si to vykladám ja. Píše sa to lepšie, ale horšie je držať psíka v náručí, či už doma alebo na veterinárnej stanici a povedať veterinárovi, že mu ju môže pichnúť. Vždy premýšľam nad tým, čo keby náhodou sa jeho stav zlepšil alebo mu ešte niečo mohlo pomôcť. Podľa mňa je proste utratenie lepšie, než pozerať na psíka, ako sa trápi, trpí a plače od bolesti. Stačí mi pozerať na ľudí v práci pred smrťou a vyčítam si, že im nemôžem pomôcť. Niekedy by som aj tú injekciu priala, ako babičke či dedkovi, čo už len bezvládne ležia na posteli, než mu naposledy dotuká srdiečko......
Vždy sa utácalo. Robili to ľudia pokútne, alebo zavolali poľovníka. Alebo si myslíte, že sa niekto s potešením pozeral na to, ako mu pes, ktorý mu roky slúžil, v neznesiteľných bolestiach umiera niekoľko dní? My, ľudia, môžeme len závidieť, že to nejde aj u nás.
Áno, utácalo sa. Poľovníci, sekera, kladivo... Zdá sa vám to asi morbídne, ale predtým sa nedávali injekcie na uspanie a potom na zastavenie srdiečka.... A tiež teraz viac ľudí cíti súcit so zvieraťom a dajú ho uspať, než nechať trpieť. To sa vám len zdá, že inak tí psíkovia nevedia umierať..
Ja som tiež nechala svojho psíka uspať - nemohol chodiť, nemohol čúrať, nejedol, len občas si lízol vody, vet povedal, že operáciu v jeho veku neodporúča.. bolo to hrozné a bolo to tak.. a ľudia? Verím, že niektorí veľmi trpia, ale prečo nie je uznaná eutanázia neviem. (alebo viem, jasné že by sa to zneužívalo) ale povedala by som, že v mnohých nemocniciach takú "eutanáziu" majú..
Môj starý otec bol napojený na prístroje v bezvedomí... Keď tam bol asi tri dni, prišla k nám doktorka, či by sme nepodpísali papier, že ho môžu odpojiť, pretože vraj na tých prístrojoch nesmie byť dlho, že by mu to ešte priťažilo atď., že mu urobia dieru do krku, aby mohol dýchať.. Tak moja mama podpísala... Nič sa nedialo a za pár dní nám povedali, že ho odpojili a dali na JIPku, tak som bola šťastná, že to je asi lepšie, že je na JIPke, ale oni mu žiadny otvor na dýchanie neurobili a do dvoch dní zomrel - udusil sa vraj hlienami... Potom som sa známeho, ktorý robí v nemocnici, pýtala, prečo ho musia odpojiť a on povedal, že preto, že je ten prístroj drahý a je ich málo, tak prípady, u ktorých vidia, že by skončili na LDNke, proste odpoja so súhlasom príbuzných..
Kurník, prečo ľudia nemôžu odísť dôstojne a nechajú ich trpieť????
Pretože existuje invalidný vozík, keď nemôže chodiť, ako pre ľudí. Holt niekto si libuje v dobros*er*stve. a raduj sa, ako sú všetci(?) spokojní.
Nebudem čítať dvanásť rokov starú diskusiu, ničmenej vozík pre psov rozhodne nepovažujem za dobros*er*stvo. Psy vážne neriešia hendikep a stres z toho, že majú vozíček alebo im chýba noha. To len my ľudia sme zbytočne zaujatí.
Psí kamaráti sú dnes nedeliteľnou súčasťou mnohých domácností. Na rozdiel od minulosti, kedy bol pes využívaný ako pracovná sila, je teraz stále častejšie maznáčikom, ktorého jedinou úlohou je robiť majiteľom spoločnosť. Takíto psi sú chápaní ako právoplatní členovia rodiny, a tomu zodpovedá aj sila vzťahu, ktorý k nim páníčkovia majú. Avšak psí život je oveľa kratší ako priemerná dĺžka dožitia človeka, preto musí každý majiteľ počítať s tým, že raz príde nevyhnutná chvíľa rozlúčky.
Každý majiteľ zhruba vie, aká je priemerná dĺžka dožitia psieho plemena, ktorého príslušník mu doma robí radosť. Pre laika možno prekvapivo sa malí psíkovia dožívajú oveľa dlhšieho veku ako veľké plemená, drobunká čivava sa môže pri dobrej starostlivosti dožiť až dvadsiatich rokov, aj keď priemerná dĺžka dožitia sa udáva okolo 14 rokov. Oproti tomu napríklad impozantný vlkodav sa dožíva priemerne iba siedmich rokov.
Psí seniori sa podobajú ľuďom
Všeobecne je možné na každom psovi pozorovať známky starnutia. Medzi tie najznámejšie a ľahko rozpoznateľné patrí šedivenie srsti, oslabovanie zmyslov, predovšetkým zraku a sluchu, zmena nálady a temperamentu. Starší pes už nie je taký aktívny, neteší sa z hier ako predtým, nemá chuť na dlhé prechádzky, môže horšie chodiť. Môže mať problémy s prijímaním potravy, čo súvisí aj s horším stavom chrupu, starší psi bývajú často obézni, alebo naopak chudnú, vyhľadávajú teplo a pohodlie. Psí seniori skrátka majú podobné príznaky starnutia ako my ľudia.
Pre majiteľov to znamená prispôsobiť režim veku zvieraťa, dávať mu stravu vhodnú pre jeho vekovú kategóriu, dopriať mu primerané prechádzky, ale tiež dostatok odpočinku a vhodné podmienky, napr. mäkký pelech na bezpečnom, teplom mieste. Majiteľom psa, ktorému už takmer neslúži zrak, sa nedoporučuje začať prestavovať byt, keďže zviera sa v ňom orientuje po pamäti, a pod.
Uspatie môže byť správne rozhodnutie, hoci je pre majiteľa niekedy ťažké ho prijať
Aj starý pes môže spokojne žiť, ak sa majiteľ dokáže vžiť do jeho potrieb. Ale aj keď si to mnohí majitelia radšej nepripúšťajú, prídu chvíle, kedy je ich miláčik v takom zdravotnom stave, že je preňho život skôr utrpením, a v takom prípade je dobré zvážiť eutanáziu. Niekedy ju navrhne sám veterinár, ktorý pozná zdravotný stav svojho pacienta, ale veľa vecí môžu vysledovať aj sami majitelia. To, že sa blíži koniec, môžu naznačovať nasledujúce príznaky: inkontinencia moču i stolice, spomalený tep i dych, veľká únava či svalové kŕče, ktoré spôsobia, že pes má problémy s chôdzou, prípadne nedokáže chodiť vôbec.
Varianta uspatia, a to ako na veterinárnej klinike, tak v domácom prostredí, sa stáva akútnou, ak starý pes už nedokáže prijímať potravu ani vodu, nemôže chodiť, neovláda svoje vyprázdňovanie, trpí bolesťami, ktoré už nie je možné úspešne tlmiť, prípadne ochorie na nevyliečiteľnú chorobu (napríklad rakovinu, ktorá sa nedá operovať), ktorá postupuje a psovi spôsobuje čoraz väčšie problémy, ktoré už zásadne ovplyvňujú jeho život.
Správne by malo uspatie prebehnúť tak, že je psovi podané anestetikum, vďaka ktorému zaspí, a necíti už podanie ďalšej látky, ktorá mu spôsobí zástavu srdca a dychu. Jakkolvek je to situácia pre páníčka emocionálne nesmierne náročná, mal by mať na pamäti, že tým svojmu zvieraťu pomáha a že zviera nijako netrpí, naopak ho tento akt utrpenia zbaví. Napriek tomu niektorí majitelia nemajú silu v tejto poslednej fáze so svojím psom byť.
„Hlavným dôvodom, prečo sa ľudia rozhodnú odísť, je neistota a strach, čo bude ďalej,“ povedal veterinár Sean McCormack webu The Independent. Ak ale v sebe majiteľ nájde silu a so svojím verným druhom zostane až do konca, dá zvieraťu zvyknutému celý život na svojho majiteľa pocit pokoja a bezpečia. Avšak ak to skutočne nedokáže zvládnuť, je možno lepšie nechať zviera v starostlivosti odborníkov, aby naňho neprenášal vlastný stres a nervozitu.
V živote každého majiteľa, v podstate, akéhokoľvek zvieraťa, skôr alebo neskôr príde okamih rozlúčky. Koniec spoločnej cesty je vždy bolestivý bez ohľadu na to, či nastal náhle, či po strastiach spojených s dlhou chorobou. O téme, ako prijať smrť nášho psa, mačky, koňa, či iného zvieraťa, už toho bolo napísané veľa. Spôsobov, ako sa s tým vyrovnať, je toľko, čo ľudí. Každý človek sa so stratou blízkej bytosti vyrovnáva po svojom a potrebuje k tomu svoj čas.
Áno, mám na mysli okamih, kedy stojíme pred otázkou, kedy a či nadešla chvíľa pre odchod nášho zvieracieho parťáka. Kedy je onen "správny" okamih? Nie je treba hovoriť o tom, že každý z nás si želá, aby tento moment prišiel, na našej spoločnej ceste, čo najdlhšie. Z praxe som vypozorovala, že asi "najľahšie" sa ľudia vyrovnávajú so smrťou "starobou", teda keď zviera odíde v už pokročilom veku. Rovnako náhla smrť je v istom ohľade ľahšia na zmierenie. Ale čo keď je zviera choré, alebo staré a má bolesti? Ako spoznať, že už je čas? Ako spoznať, že bolesť je neznesiteľná, alebo ako spoznať, že zviera by už najradšej samo odišlo, ako spoznať, že tu zviera nedržíme len zo svojho egoizmu, či strachu z jeho straty a že ho zbytočne netrápi...
Ľudia sa na mňa často obracajú s otázkou "už je čas, mám využiť možnosť eutanázie?". Vo väčšine prípadov je odpoveď od zvieraťa, či chce, alebo nechce odísť zo života, celkom jednoznačná. Napriek tomu sa najskôr pýtam majiteľa: ". . . a čo myslíte VY?" Môže sa to zdať ako divná, alebo dokonca nec citlivá otázka, ale som presvedčená, že majiteľ najlepšie sám cíti, či nadišiel čas nechať zviera odísť zo života a to nielen pre zviera samotné, ale aj pre neho. Aj to je veľmi dôležitá otázka, ktorou sa treba zaoberať. "Som ja pripravený prísť o fyzickú prítomnosť zvieraťa?" Lebo jedna vec je niečo vedieť, mať vedomie, že niečo je možné a môže sa stať a dokonca je to skôr, alebo neskôr nevyhnutné a stane sa. A druhá, celkom odlišná záležitosť je, keď sa to naozaj stane. Ja túto druhú možnosť nazývam "stretnutie s realitou" a na tú sa človek, bohužiaľ, nemôže nikdy dostatočne pripraviť. Aj keď si fakty v hlave porovnáme a vieme, že je to najlepšie riešenie, pre zviera potom často vyslobodenie . . . Preto je dôležité zaoberať sa aj otázkou: "Ako som ja pripravený/á na stratu?". To je možno dôvod, prečo len málokedy zdieľam ľuďom odpoveď, či je, či nie je čas, ale snažím sa pomôcť, aby si sami dokázali nájsť ten správny okamih. Lebo rozlúčka je vždy veľmi intímna a absolútne individuálna záležitosť, ktorá sa týka iba majiteľa a daného zvieraťa. Len oni dvaja (prípadne rodina) v skutočnosti vedia, ako a kedy.
Ak sme teda dospeli k záveru, že stav zvieraťa je preňho neúnosný a prišiel jeho čas, a my sami sme pripravení na rozlúčku a odhodlaní nechať ho odísť do iných sfér, potom odporúčam dohovoriť sa s ním. K tomu nie je potrebné žiadne špeciálne hlboké zručnosti v komunikácii so zvieratami. Stačí ho požiadať o jasnú správu, že chce odísť. Zvieratá rozumejú všetkému, čo hovoríme, a to aj v prípade, že sú hluché, a tak ich môžeme požiadať, aby nám dali jasné znamenie. Jednoducho a jednoducho k nemu hovorte. Zdieľajte s ním vaše pocity a starosti z jeho odchodu zo života. Povedzte mu, že máte strach, že sa trápi a že je bolesť pre neho neúnosná. Povedzte mu, že nechcete, aby sa trápil a žil v biede, a že aj keď to pre vás bude veľmi ťažké, necháte ho z tohto života odísť, ak to bude jeho želanie. Buďte úprimní v tom, ako to cítite. Požiadajte ho o jasné a nezameniteľné znamenie, ktorým vám sdeli, že chce odísť. Teda aby vo chvíli, keď bude chcieť opustiť tento svet, urobilo niečo, z čoho bude celkom jasné a absolútne nezameniteľné, že tomu tak je. Odporúčam napr. "keď 2 dni nebudeš ani žrať ani piť, znamená to, že chceš odísť a ja to budem rešpektovať". Zámerne odporúčam voliť stravu a pitie, pretože to je pre väčšinu zvierat do poslednej chvíle zásadné. Prosím nezamieňať s akútnym zdravotným stavom zvieraťa, kedy je potrebné vyhľadať veterinára, hovorím o zvierať, ktoré je dlhodobo v extrémne bolestivom a nekonformnom stave, väčšinou už v pokročilom veku, kde nie je šanca na uzdravenie, či akékoľvek zlepšenie jeho zdravia a životnej pohody.
Vždy je potrebné byť maximálne konkrétny a vyhnúť sa znameniam, ktoré sú dvojznačné, napr. "keď si ľahneš do predsiene", pretože sme ho tam nikdy nevideli ležať. Môže sa stať, že bude horúci letný deň a predsieň bude jediné chladné miesto, a tak si zviera ľahne na miesto, kde sme ho nikdy nevideli ležať. Potom začneme premýšľať, či si tam pes ľahol, pretože je čas, alebo preto, že mu bolo horúco. Nastane-li čas sa rozlúčiť a sprevádzať nášho zvieracieho kamaráta na poslednej ceste, potom to, čo budeme potrebovať, je veľa sĺz, ktoré očistia našu bolesť a ešte viac času, ktorý ju vylieči. Verte však, že zvieratá sú pri odchode z fyzického tela šťastné. Alespoň všetky zosnulé zvieratá, s ktorými som komunikovala, naozaj boli. Pri komunikácii s nimi som vždy mala veľmi ľahký a radostný pocit. Možno to je dôvod, prečo rada pôvodných obyvateľov či už Afriky, Austrálie, či Južnej Ameriky, smrť oslavujú.
