Bulteriér bol vyšľachtený medzi rokmi 1860 - 1870 krížením anglických buldokov s bielymi, dnes už neexistujúcimi staroanglickými teriérmi. Cieľom bolo vyšľachtiť ostrého psa ako sú teriéry a odolného, tvrdého a odvážneho psa ako je buldog. Bulteriér mal byť zdatný zápasník v aréne, pričom však mal byť priateľský k ľuďom. Zo začiatku sa na exteriér veľmi neprihliadalo, išlo najmä o vyšľachtenie psa na zápasy, neskôr sa však s vývojom v spoločnosti aj z bulteriéra stal pes atraktívny, vhodný na výstavy. Bulteriér bol vyšľachtený Jamesom Hinksom v anglickom Birminghame. V šesťdesiatych rokoch sa stala obľúbenou biela farba, preto bol bulteriér systematickým vyraďovaním strakatých jedincov a krížením s dalmatíncom vyšľachtený na čisto bieleho. Dodnes sa však udržali aj farebné varianty. Najväčší rozmach zaznamenal bulteriér koncom devätnásteho storočia, kedy patril medzi najmódnejšie psi v Anglicku, obľúbený aj medzi vyššími vrstvami. Vďaka tomu sa pretvoril z pôvodne čisto bojového plemena na plemeno spoločenské.
Bulteriér je stredne veľký, svalnatý a mohutný pes. Má pevné a silné končatiny so širokými tlapkami. Predné nohy sú rovnobežné. Má dlhú, silnú, hlbokú hlavu so špecifickým - pri prednom pohľade - vajcovitým tvarom a "klabonos" (nosný chrbát vyklenutý dohora). Vrchol lebky je plochý. Nos musí byť čierny a zahnutý nadol. Spodná čeľusť pevná a hlboká. Malé, úzke a hlboko šikmo uložené trojuholníkové oči so smutným výrazom. Oči sú hnedé až čierne, nežiaduca je modrá alebo svetlá farba. Malé, tenké, blízko posadené a priliehajúce uši nosí vzpriamene. Chrup má silný s nožnicovým skusom, spodné zuby za prednými. Tak ako celé telo, aj krk je svalnatý a mohutný. Lopatky tesne priliehajú k hrudnému košu s výrazným spätným sklonom, takže zvierajú až pravý uhol. Krátky, štíhly chvost je nízko nasadený a nosený vzpriamene. Pri prednom pohľade pôsobí hruď masívnym až zavalitým dojmom. Krátka srsť býva čisto biela alebo sfarbená, pričom pri farebnej srsti s bielymi značkami musí prevládať farebná plocha. Srsť je tuhá, takmer bez podsady. Schválenými farebnými variáciami je okrem čisto bielej aj tricolor (trojfarebná kombinácia biela, hnedá a čierna) a žíhaná (tmavé pásovanie na hnedom podklade). Nežiaduce je modré a pečeňovohnedé (do fialova) zafarbenie. Pre výstavných psov je dôležitý vzhľad hlavy (podľa možnosti ideálne vajce), celkový postoj (rovné predné nohy, zadné bez vykrúcania do strán), osvalenie (dôležitý je celkový vyvážený, rovnomerný výraz) a tvar očí (zošikmené, prižmúrené, nie okrúhle).
Dnes je bulteriér predovšetkým spoločenské plemeno. Je šľachtený predovšetkým ako plnohodnotný člen ľudskej svorky. Bulteriéry sú veľmi prítulné a "rodinne" založení. Vďaka svojej vytrvalosti a krvi teriéra nie je vhodný "na gauč", alebo "na reťaz", potrebuje trvalé zamestnanie - preto je vhodný na rôzne kynologické športy. Uplatní sa aj v poľovnom výcviku. Je nadmieru pohyblivý, vie vynikajúco behať a skákať, čo je na plemeno s takými krátkymi končatinami až udivujúce. Je známy svojou bystrosťou a inteligenciou, ktorú vie šikovne využiť (aj aby sa vymanil spod pravidiel, ktorými sa má riadiť). Často sa používa pri canisterapii, pretože pre zvýšený prah bolesti znesie i "hrubšie" zaobchádzanie. Je vynikajúci obranár územia, chráni všetkých členov svorky (vrátane ostatných domácich zvierat).
Bulteriér je veľmi citlivý na vonkajšie podnety a vo svojom vývojovom období má medzi 5 - 8 mesiacom tzv. "obdobie strachu", často popisované v odbornej literatúre. Pes odmieta chodiť von, prehnane reaguje na každý hluk a snaží sa zaliezť do čo najtesnejšieho priestoru. Neexistuje na to liek, iba láskyplné správanie a veľa trpezlivosti, pokiaľ to neprejde.
Bulteriér reaguje na všetky "bojové" podnety, na bitky medzi deťmi a fyzické dotyky (hlavne cudzích osôb) s členmi "svorky" a ihneď sa zamieša do sporu resp. napadne protivníka. Preto treba dávať pozor, aby príliš horlivé privítanie návštevy nevyhodnotil ako povel na útok. Je však na mieste spomenúť aj niektoré negatívne vlastnosti tohto plemena. Vďaka svojmu pôvodnému určeniu (bojový pes) a sile vyžaduje pevnejšie vedenie. Príslovečná je jeho tvrdohlavosť a zaťatosť, s ktorou noví neskúsení majitelia nerátajú a nedokážu ju zvládnuť a preto viacero mladých psíkov končí eutanáziou. Slovami nemožno vyjadriť tvrdohlavosť tohto plemena. Ak bulteriér chce niečo dosiahnuť, snaží sa o to za každú cenu. Ak nechce ísť na prechádzku, neurobí ani jediný krok a budete ho musieť ako sochu nosiť. Tohoto psa pritom nemožno vychovávať žiadnym násilím. Takáto "výchova" len zvyšuje jeho zaťatosť a nezvládnuteľnosť. Pes je známy aj pomstychtivosťou (čo je inak len ľudská vlastnosť) a ak mu zabránite urobiť niečo čo chce, pomstí sa vám zničením niečoho iného. Nemá rád samotu, majiteľ, ktorý ho necháva dlho samého, riskuje zdemolovanie bytu. Bulteriér miluje "svoju svorku" a nedopustí žiadny útok na ňu, treba však naňho pri prechádzkach dávať pozor, aby prehnaná "obranná iniciatíva" neskončila napadnutím iného zvieraťa alebo človeka. Tohoto psa by mal vonku viesť len človek, ktorý ho dokáže plne zvládnuť. Bulteriér nevaruje brechotom, má skôr tendenciu "preventívne" prekvapivo zaútočiť.
Bulteriér je pomerne zdravé, genetickými chorobami pomerne nezaťažené plemeno. Pri šľachtení boli použité plemená biely anglický teriér a dalmatín, ktoré vďaka svojmu zafarbeniu nesú genetickú vlohu pre hluchotu. Preto sa najmä u bielych bulteriérov aj dnes môže vyskytnúť hluchý jedinec. Občas sa prejavujú ochorenia srdca, biele jedince sú náchylné na kožné problémy a ochorenie obličiek. Niekedy sa vyskytne aj predkus (zuby spodnej čeľuste pred zubami hornej čeľuste), a tiež problémy s kĺbami zadných končatín. Srsť je hrubšia, viac-menej bez podsady, na niektorých miestach veľmi krátka. Preto sa bulteriér musí chrániť v lete pred spálením na slnku a v zime pred omrzlinami a prechladením. Bulteriér je tiež náchylný na kožné ochorenia (brucho má takmer holé), ľahko sa pri prechádzke poškriabe a môže dostať infekciu kože, ktorá sa len obtiažne lieči. Najbežnejšou chorobou plemena je demodikóza, čo je parazitárne ochorenie kože spôsobené roztočmi. Roztoč napáda chlpové folikuly a spôsobuje vypadávanie srsti a druhotnú bakteriálnu infekciu.
Obdobia vývoja a strachu u psov
Vývoj šteňaťa od narodenia až po dospelosť prebieha určitými obdobiami, ktoré sú z hľadiska jeho života veľmi podstatné. Samozrejme hlavná perióda, kde sa toho deje najviac, je obdobie šteňacieho veku. Pes toho musí veľa pochytiť, s mnohými vecami sa zoznámiť a spracovať ich.
Obdobie od narodenia do 14 dní: V tomto čase je šteňa bez termoregulácie, narodí sa hluché, slepé a je teda plne závislé na matke. Tá mu skrze svoje telo zaisťuje teplo a olizovaním jeho vymiešavanie. Ku koncu tohto obdobia sa otvárajú šteniatkam oči, ale zatiaľ sú schopné rozlišovať iba svetlo a tmu. Nahmat a čuch im funguje hneď od narodenia. V tomto období až 90 % času prospí a pohyb je obmedzený iba na centimetre, kedy hľadá miesto pri strukoch. Čo už umia veľmi dobre je kňučanie.
Obdobie od 15. do 28. dňa veku: V tomto období postupne začína počuť a prerezávajú sa mu prvé zúbky. Šteňa je stále veľmi závislé na svojej matke, ale už zvláda prijímať aj kašovitú stravu.
Obdobie od 4. do 6. týždňa veku (primárna socializácia): Toto obdobie je v období štěňacieho veku asi to najdôležitejšie. Väčšinou je rozdelené na dve periódy a síce primárnu socializáciu, ktorá prebieha smerom k matke, súrodencom, voči psom všeobecne a tiež k chovateľovi.
Obdobie od 6. do 14. týždňa veku (sekundárna socializácia): Nasleduje sekundárna socializácia a tá je zameraná smerom k prostrediu, objektom.
Obdobie od 3. do 6. mesiaca veku: V tomto období sa veľmi rýchlo až prekotne rozvíjajú schopnosti šteňaťa, teraz už mladého psíka. Často sú šteniatka už v nových domovoch, kde sa im majiteľ venuje individuálne. V tomto období sa tiež často stávajú úrazy a je treba na šteňa zvýšene dohliadať. Opäť je citeľne oslabený pud sebazáchovy, preto dohliadajte na psie hry a pozerajte, kam šteniatko lezie či skáče. Aby napríklad nenarazilo vo vysokej rýchlosti do stromu alebo nedajbože nespadlo zo skaly.
Obdobie od 6. do 12. mesiacov veku (puberta): Jedinec si hľadá miesto v sociálnej štruktúre rodiny, kde žije. Môžu nastať pokusy k dominancii, neposlušnosti. Väčšinou začína obdobím pohlavnej dospelosti. Psi dospievajú podľa veľkosti plemena okolo 6. - 9. mesiaca v prípade malých plemien. U veľkých psov je to potom 9 - 12 mesiacov. Feny dospievajú s nastupujúcim prvým estrom, teda háraním, čo nastáva niekedy medzi 6 - 12 mesiacmi. V tomto období nastupuje aj obdobie strachu, ktoré je medzi 7. - 10. mesiacom.
Všetky tieto periódy v sebe striedajú obdobia zvýšenej odvahy nasledujúce po obdobiach strachu. Periody strachu sú u psa/vlka evolúciou naprogramované a slúžia k ich ochrane v divočine. V prírode sa v tomto čase vlčatá dostávajú mimo svojich rodných hniezd. Vyliezajú z nôr a skúmajú svet okolo. Avšak zoznamujú sa s okolím pod dozorom matky. Periody strachu sú aj pre psa podstatné. V tejto dobe sa šteniatka väčšinou dostávajú do nových domovov. Je tam všetko úplne inak ako u chovateľa. Chýba matka, chýbajú súrodenci. Niekedy je v rodine starší pes, ktorý potom čiastočne nahradí šteniatku matku - aspoň v začiatku. Inokedy sa musí šteniatko upnúť na ľudskú svorku. Sama ale vnímam ako lepšie, aby sa šteniatko do nového domova dostalo ideálne pred týmto pomerne dôležitým predelom. V dobe, kedy nové podmienky prijme ľahšie a nie je to pre neho taký stres.
Prvé obdobie strachu sa týka hlavne chovateľov a v literatúre sa moc neuvádza. Je zhruba okolo 5. týždňa veku a šteniatka v ňom reagujú pomerne chúlostivo na hlučné prostredie a tiež na nové podnety. Neznamená to ale, že ich uzavrieme do zvukotesnej ulity a počkáme, až také obdobie pominie. Len trochu spomalíme v ich zoznamovaní s novými vecami, ale toto zoznamovanie s novým stále prebieha.
Na prvé obdobie strachu nadväzuje prvé obdobie odvahy. To prebieha od 6. do 8. týždňa. V tomto čase šteniatka rýchlo akceptujú všetko nové. Ich pud sebazáchovy je hodne znížený, preto na ne musíme dávať pozor my. Teraz má zmysel ich vystavovať veľa novým podnetom - môžu spoznávať nových ľudí (ideálny čas na návštevu budúcich majiteľov), nových psov (samozrejme takých, ktoré šteniatku vedomky nebudú ubližovať, sú stabilné v povahe a navyše o nich vieme, že sú zdraví a pravidelne očkovaní a odčervení), nové miesta (návšteva záhrady, oplotenej lúky, jazierka, tečúce potôčiky, voľná príroda,…). Je vhodné ich zoznámiť aj s deťmi. Tie totiž majú pre psov pomerne zvláštne reakcie - je vhodné ich šteniatkam predstaviť.
Od 8. - 10. týždňa (niektorá literatúra uvádza až týždeň 11.) opäť obdobie strachu. Šteňa by v tej dobe malo byť ideálne v novom domove a toto obdobie mu pomôže si ho zafixovať ako bezpečné miesto. Na toto obdobie opäť nadväzuje ďalšie obdobie zvýšenej odvahy a je vhodné, aby ho nový majiteľ využil k učeniu nových vecí. Je ideálne k započatiu výcviku a tiež k ďalšej socializácii. Napríklad návštevy nádraží, autobusovej stanice - niekde kde je veľa ľudí a je tam hlasno. Ďalšie zoznamovanie s deťmi. V prípade plemien, ktoré sa upravujú je super dať ho do salónu, aby sa obe dve strany spolu zoznámili, atď.
Bavíme sa o čase 3. - 6. mesiaca veku šteňaťa. V tomto období sa tiež často stávajú úrazy a je treba na šteňa zvýšene dohliadať. Opäť je citeľne oslabený pud sebazáchovy, preto dohliadajte na psie hry a pozerajte, kam šteniatko lezie či skáče. Aby napríklad nenarazilo vo vysokej rýchlosti do stromu alebo nedajbože nespadlo zo skaly.
To je medzi 6. - 8. mesiacom. Väčšinou u malých plemien nastáva skôr, u väčších plemien je to neskôr. Opäť sa vyplatí znížiť tempo poznávania nového a buďme psovi oporou - v prípade, že si nevie rady v niektorých situáciách, poskytneme mu priestor - aby si situáciu spolu s nami obzrel a pomôžeme mu ju správne vyriešiť.
Existuje ešte jedno obdobie strachu, v niektorých literatúrach pravda vynechávané. Alebo ho autori spájajú s predchádzajúcim obdobím. Je medzi 9. - 14. mesiacom a súvisí s pohlavnou dospelosťou. Tá u veľkostne malých plemien nastupuje skôr a u veľkých plemien neskôr. Súvisí teda s vyplavovaním pohlavných hormónov.
Považujem za vhodné obdobia zvýšenej odvahy použiť k socializácii a spoznávaniu nových vecí, ľudí, psov a okolia. Lepšie sa učia novým veciam a je fajn výcvik v takom čase rozumne podporiť. Dovedie to psíka ďalej a v nadväzujúcom období strachu potom upevníme to, čo sme v tejto zvedavej perióde začali. Psík sa tak cíti komfortne a my upravujeme tempo jeho potrebám. Určite sa vyplatí tieto obdobia vo vývoji psa poznať. Osobne mi zoznámenie, respektíve rozšírenie mojich znalostí o týchto obdobiach všeličo objasnilo a tiež ma nasmerovalo k úprave svojich chovateľských podmienok. Ale vezmime to poporiadku. Objasnil mi to fakt, prečo si traja z mojich odchovancov (z rôznych vrhov) zlomili nohu v časovo takmer podobnom období. A úprava chovateľských podmienok? Bežne som šteniatka dávala vo veku 9 týždňov s pocitom, že tým, že trávia v rodinnom kruhu viac času, tak im prospievam. Jasné, každý vývoj každého šteňaťa je individuálny. Napriek tomu v svetle vyššie spomenutého mi príde lepšie ich dať v období, kedy to moc neriešia, než ich vystavovať väčšiemu stresu. Premýšľala som aj opačne, či ich nedá až vo veku 12 týždňov. Ale tu som narazila trochu na svoje svedomie. Tým, že som už niečo odchovala, vidím, že po cca 9 - 10 týždňoch im už ako svorke šteniatok dohromady nemám čo ponúknuť. V tomto veku už potrebujú, aby sa im každému venoval človek individuálne. Čo vo svorke 5-8 šteniat je trochu nereálne. A ako situáciu vnímate vy?
Sociálna adaptácia a zvládanie strachu
Mnoho chovateľov a psičkárov má problém so strachovým správaním u svojho psa. Psy majú často strach z konkrétnych vecí alebo situácií či prostredí. Pes prejavmi strachu dáva najavo vôľu sa podrobiť, neistotu, strach z poranenia a podobne.
Príčiny strachu u psov
- Zlý alebo nesprávny proces vštepovania (nedostatok skúseností v ranom šteňacom veku): Najkritickejšie obdobie medzi 3. až 12. týždňom života, kedy je potrebné šteniatko zoznamovať z mnohými vecami z okolia a domácnosti. Napríklad pri nedostatočnom kontakte s ľuďmi môže mať v budúcnosti šteniatko s ľuďmi horší vzťah. Alebo napríklad používanie bežnej domácej elektroniky ako je vysávač, práčka. Správny chovateľ by mal šteniatka s týmito vecami zoznámiť a ukázať, že nehrozí nebezpečenstvo a všetko je v poriadku.
- Nepríjemný zážitok: Ak pes prekoná v priebehu svojho života (či v šteňacom veku alebo aj neskôr) nejakú traumu, je pravdepodobné, že v rovnakej situácii bude reagovať strachovo na rovnaký podnet. Ak napríklad psíka alebo šteňa zjebe niekto cudzí s kapucňou na hlave, tak na ľudí s kapucňou bude aj v budúcnosti psík reagovať veľmi negatívne.
- Neúmyselné posilňovanie strachu majiteľom: Majitelia často reagujú neprimerane na strach u svojich psov a tým v nich nechtiac vypestujú, ktorý by inak nevznikol. Keď sa psík niečoho zľakne, reakcia majiteľa je väčšinou chlácholenie, utešovanie, dávanie pamlskov, čo u psa stresovú reakciu podporí.
- Dlhá samota: Psy sú svojím založením spoločenskí tvorovia. Potrebujú vedľa seba sociálnych partnerov, aby sa cítili bezpečne. Krátku samotu sú schopní tolerovať, keď sa to odmalička učia. Ale osem či desať hodín samoty, kedy sú všetci ľudskí členovia rodiny v práci a pes je sám na všetky zvuky a ďalšie vnemy, ktoré si nevie vysvetliť a nevie, ako na ne reagovať, to je ohromný stres. Niet divu, že najčastejším konzultovaným problémom je práve strach zo samoty.
- Stres a choroba: Svoj podiel na vzniku strachu máva tiež zlá skúsenosť. Silná búrka, petarda hodená pod nohy, napadnutia iným psom - to sú ohromne silné podnety, ktoré môžu mať za následok nefalšovaný posttraumatický šok. Nešťastník sa potom nielen trasie pri najmenšom podnete, ale odmieta akúkoľvek aktivitu, máva zažívacie problémy alebo dlhodobé nechutenstvo, má desivé sny a je oveľa náchylnejšie na infekcie, ale aj k ďalším orgánovým či dokonca nádorovým ochoreniam. Môže to však byť aj naopak - niekedy začnú psi prejavovať strach v súvislosti s nejakou chorobou. Najčastejšie sú to ortopedické ochorenia, ktoré psom spôsobujú veľkú bolesť. Psy sa potom začnú vyhýbať napríklad malým deťom, pretože sa boja, že im nestačí včas ustúpiť z cesty a stret bude bolestivý.
Ako si so strachom poradiť?
Mnoho krát už so strachom neurobíme nič, môžeme sa iba preventívne vyhýbať situáciám, ktoré strach spôsobujú. Pokiaľ má psík strach z premávky a zvuku motoru áut, voľte trasy, kde sa frekventovaným cestám vyhnete. Metóda vyhýbania sa stimulu strachu môže byť len dočasná, praktizuje sa väčšinou počas terapie a výcviku.
Pri zvládaní strachu je potrebné, aby sa majiteľ správal primerane v daných situáciách. Väčšinou netreba nasadzovať žiadnu terapiu, len sa treba správať správne pri prejave strachu. Keď ste na prechádzke a pes prejaví strach, musíte sa chovať prirodzene. Neodchádzať rýchlo z miesta, nechlácholiť psíka. Robte, akoby ste si ani nevšimli stimul, ani strach u psa. Ak psík nechce pokračovať v ceste, alebo začne ťahať, aby unikol, treba krátko, jemne šklbnúť vodítkom. Nedovoľte sa mu takto chovať, on svoj strach prekoná a bude nasledovať pána. Strach sa dá prekonať aj ak zbadáte stimul včas, napríklad psík sa bojí cyklistov a vy vidíte že sa k vám cyklista blíži a váš psík ho ešte nezbadal, skúste ho zaujať, dajte mu urobiť nejaké cviky, pokiaľ stimul neprejde.
Campbelova metóda „veselá rutina“ - ak sa blíži stimul, skúsime vyvolať v psovi pocit šťastia, radosti, tak aby začal vrtieť chvostom. Napríklad sa prihovoríme podobným tónom ako „ideme von?“ zapískame na neho obľúbenou hračkou a podobne. Skrátka na každého psíka platí niečo iné na nabudenie dobrej nálady.
Prevencia je kľúčová: Starostlivý výber šteňaťa, správna socializácia a výchova a vylúčenie všetkých zbytočných strašiakov z psieho života.
Odborné poradenstvo: Ak sa psík niečoho bojí, je najlepšie sa poradiť s veterinárom venujúcim sa psie psychológiu. Ten vyberie tzv. desenzibilizačné cvičenia priamo na mieru konkrétnemu psovi a ak je to potrebné, predpíše aj vhodné lieky.
Výchova a socializácia: K vzniku strachu môžu významne prispieť chyby v socializačnej fáze, teda v období medzi šiestym a osemnástym, poprípade dvadsiatym týždňom. V tejto dobe sú šteniatka najcitlivejšie k vonkajším podnetom a vzorce správania, ktoré si vytvoria, potom používajú po celý život. Ak sú psy v tomto veku chované izolovane od ľudí, iných psov a ostatných zvierat a nezískajú skúsenosti s najrôznejšími situáciami, zvuky a pachy okolia, reagujú potom na tieto podnety nedôverčivo, vystrašene, agresívne.
Trpezlivosť a dôslednosť: Tréning na riešenie strachu u psov potrebuje čas a trpezlivosť. Na začiatku musíme zistiť, čo naše psy plaší. Na začiatku tréningu vystavujeme psa strachu len málo a pomaly toto množstvo zvyšujeme. Takto postupne znižujeme jeho strach. Po tomto tréningu sú psy sebavedomejšie a menej stresované.
Ako zastaviť strach a úzkosť u psov
Ignorovanie problémov a trestanie sú kontraproduktívne: Často si myslíme, že strach psa sa stratí sám, čo je veľký omyl. Ak trestáme psa za prejav strachu, cíti sa ešte viac ohrozený. Nedostatočná socializácia v mladosti je častou príčinou strachu. Zanedbanie odborného poradenstva tiež problém zhoršuje.
Strava a doplnky: Strava môže veľmi ovplyvniť správanie psa, obzvlášť ak má sklony k strachu. Je dôležité vyberať hypoalergénne stravy bez kuracieho mäsa a pšenice. Produkty ako CricksyDog, Juliet a Ted sú skvelé pre malé až veľké plemená. Pri výbere stravy myslite na špecifické potreby vášho psa a nezabudnite konzultovať s veterinárom.
Podpora psa: Hra je skvelým spôsobom, ako znížiť stres u vášho psa. S hračkami alebo interaktívnymi hrami môže váš psík zapojiť svoju myseľ do niečoho pozitívneho. To mu pomôže odvrátiť pozornosť od strachu. Používanie upokojujúcich doplnkov stravy môže byť tiež veľmi uitočné v prípade miernych záchvatov paniky.
Hudba: Je známe, že hudba má pozitívny vplyv na náladu psov, najmä reggae a jemný rock. Zistite, aký typ hudby má váš pes najradšej, a použite ju na jeho rozptýlenie vždy, keď vykazuje známky úzkosti.
Odborná pomoc: Ak pes často zažíva záchvaty paniky, bolo by najlepšie dohodnúť si stretnutie s veterinárom, aby ste zistili, či ide o nejaké klinické problémy, a potom požiadať o odporúčanie k skúsenému akreditovanému behavioristovi, ktorý vám pomôže vypracovať rozsah zmien správania na riešenie týchto problémov. Behaviorálna terapia je efektívna v boji proti strachu u psov. Pomáha miláčikom zvládnuť úzkostné a stresové situácie. Desenzibilizácia znamená postupné vystavenie psa situáciám, ktoré ho strašia. Tak si na ne pes môže zvyknúť. Kontrapozičný tréning potom spája tieto situácie s niečím pozitívnym.