Starý kubánsky rybár Santiago sa po mnohých neúspešných lovoch, na ktorých mu predtým pomáhal malý chlapec, vydáva na more sám. Santiago je starý, chudý a vyziabnutý človek. Jeho šiju pokrývajú hlboké vrásky a tvár je pokrytá hnedými škvrnami od slnečných lúčov odrážajúcich sa od hladiny mora. Ruky má posiate hlbokými jazvami od lán, s ktorými vyťahoval ťažké ryby. Okrem očí farby mora, veselých a nepokojných, všetko na ňom bolo staré. Býval v chatrči z tuhých listov kráľovskej palmy. V nej bola posteľ s vojenskou dekou, stôl, jedna stolička a ohnisko na hlinenej podlahe. Na stene visel obrázok Najväčšieho Srdca Ježišovho a obrázok Panny Márie Cobreskej - pamiatka po žene. Fotka jeho ženy ležala v poličke, lebo sa mu za ňou cnelo.
Rybárčil na Golfskom prúde už 84 dní bez úlovku. Rybárčil na starej bárke. Mal na nej sťažeň, plachtu, ktorá bola sama záplata, debnu s lanami, hák a harpúnu s návnadou, kyjak a škatuľu s návnadami. Prvých 40 dní s ním chodil aj chlapec Manolin, no potom mu rodičia kázali, aby prešiel na inú bárku. Tam sa mu aj zadarilo, ale stále chcel ísť radšej so starcom, lebo si ho obľúbil. Chlapec sa o starca staral a pomohol mu vypraviť sa na posledný lov.
Ráno 85. deň sa zobudil a šli na terasu, kde si dali kávu. Zrazu okolo neho preletela lietaúca ryba. Pociťoval k nim nehu, veď na oceáne boli jeho najlepšími priateľmi. V duchu oslovoval more vždy v ženskom rode, teda ako "la mar", ale mladší rybári na motorových člnoch ho menujú "el mar", používajú teda mužský rod. Videl niekoľko chalúch a medúz - nemal rád medúzy a pohľad na korytnačky, ktoré ich požierali, starca potešil. On sám ich rád zašľapoval po búrke na pobreží. Mal rád korytnačky zelenkasté i karety práve pre ich eleganciu. Všetky ľutoval. Ľudia sa väčšinou správajú ku korytnačkám bezcitne, lebo keď ich zabijú a rozštvrtia, srdce im bije celé hodiny. Starec si pomyslel, srdcia máme rovnaké a aj ruky a nohy. Ich vajcia jedával po celý máj, aby v septembri a októbri mal dosť síl na veľké ryby.
Z vody začali vyskakovať tuniaky a vrhali sa na drobné rybičky. A práve vtedy sa na lano jeden chytil. „Tuniak germo,“ povedal nahlas. Už si ani nepamätal, kedy začal rozprávať nahlas. Na mori platilo pravidlo cnosti nevravieť, keď netreba, a starec túto cnosť uctieval a dodržiaval. Teraz, keď tu nebol chlapec, často vyslovoval svoje myšlienky nahlas, veď nikomu neprekážali.
Už vôbec nevidel pobrežnú zeleň, iba vrcholky modrých pahorkov. Keď pozrel na laná, jedným prudko trhlo. Opatrne povolil lano a pocítil ďalšie trhnutie. Chvíľu sa nič nedialo a starec sa začal báť, že ryba odplávala. Potom ho napadlo, že iba oboplávala návnadu a bol šťastný, keď pocítil jemné trhanie a potom akúsi ohromnú a neuveriteľnú ťarchu. Popúšťal ho čoraz hlbšie. Vytiahol ho asi trištvrte metra a začal ním prudko mykať. Lano sa naplo a bárka sa nenáhlivo rozbehla na severozápad. Pomyslel si, že ju to zabije, ale o štyri hodiny ryba vytrvalo plávala na šíre more.
Neskoro v noci si spomenul na chlapca. Keby tam bol s ním, aspoň by mu pomohol a všetko toto videl. Na staré kolená by nik nemal byť sám. Ale proti tomu niet pomoci.
Cez noc priplávali k bárke dve sviňuchy. Tieto tvory mal tiež rád. Hrajú sa, šantia a milujú sa. Sú naši príbuzní ako lietaúce ryby. Potom mu prišlo ľúto veľkej ryby, ktorú dostal na háčik. Rozmýšľal, čo má asi za ľubom, keď sa tak čudne správa, alebo je tiež tak zúfala ako on? Na druhé lano sa chytila ryba, ale musel ho odrezať. Znovu ľutoval, že tam nie je chlapec. Spoliehať sa mohol iba na seba.
Ryba, ktorá ho ťahala, znovu prudko trhla lanom, spadol a pod okom si rozrazil tvár. „Počuj, rybka,“ oslovil ju nežne, „vydržím to s tebou do smrti.“
Časom sa rozvidnelo a ryba stále ťahala bárku, teraz už na sever. „Počuj, rybka,“ povedal, „veľmi sa mi páčiš a veľmi ťa obdivujem.“ V noci priletel na čln vtáčik a starec sa mu začal prihovárať. Rozhovor mu zdvihol náladu. V noci mu chrbát celkom zdrevenel a teraz ho prenikavo bolel.
Ryba už plávala oveľa pomalšie. Lano sa začalo dvíhať. Dvíhalo sa pozvoľna, ale sústavne a potom sa hladina oceánu vydula a ryba vyplávala. Vtedy ju starec uvidel po prvý raz. Bola o dve stopy dlhšia ako čln. Celá žiarila. Hlavu a chrbát mala tmavofialové a pruhy na bokoch boli široké a svetlolevandulové. Rypák mala dlhý a na konci zúžený ako rapír. Bol spokojný, hoci trpel, preto že v ľavej ruke mal kŕč a na pravej hlbokú ranu z lana, ale za nič na svete by nepriznal, že trpí.
Hoci nebol pobožný, pomodlil sa desať otčenášov a desať zdravasov za to, aby rybu chytil. Mesiac už dávno vyšiel, ale on spal a spal. Zobudilo ho až keď sa lano začalo prudko odvíjať. Ryba sa začala vyhadzovať a bárka vyrazila vpred. Starca šmarilo do predu na provu. Lano držal napnuté v rukách a znovu si spomenul na chlapca.
Keď ryba začala krúžiť, už po tretí raz vychádzalo slnko odvtedy, čo sa vydal na more. Ryba krúžila okolo člnu a starec napínal lano ako vládal. „Predsa nesklamem sám seba a nevystriem kopytá pre takúto rybu,“ povedal. „Panebože, pomôž mi vyhrať, keď sa mi teraz tak krásne darí. Veru pomodlím sa sto otčenášov i zdravasov. Teraz však nemám čas.“
Na chvíľu sa ryba prevalila na bok. Potom sa narovnala a znovu zakrúžila. Ryba ty ma zabíjaš, pomyslel si. Veď máš na to právo. Nikdy v živote som nevidel väčšieho, krajšieho, pokojnejšieho tvora, ako si ty, sestra moja. Pre mňa za mňa, zabi si ma! Pri ďalších okruhoch sa parkrát pokúsil rybu prevrátiť, ale ona sa vždy narovnala a odplávala. Už zamdlieval, keď pozbieral všetku bolesť, ale aj zvyšky síl i dávno stratenú hrdosť a postavil to všetko proti smrteľnej úzkosti ryby. A vtedy sa ryba prevrátila na bok a zvolna plávala na boku. Starec spustil lano, zdvihol harpúnu a celou silou ju vrazil rybe do boku hneď za veľkými hrudnými plutvami. Ryba sa naposledy vymrštila a s veľkým šplechotom sa zrútila do vody. Starca premáhala slabosť, cítil sa pod psa a takmer nevidel. Keď sa mu vrátil zrak, uvidel, že ryba leží na chrbte. Odviazal harpúnové lano a začal ju priväzovať o čln.
Prešla celá hodina, kým ho prepadol prvý žralok. Starec mal teraz jasnú hlavu, prekypoval odvahou, len nádej mal malú. Žralok sa rybe zahryzol povyše chvosta. Vtedy mu starec prudko vrazil harpúnu do hlavy. Zaťal mu ju tam bez nádeje, ale rázne a nenávistne! Žralok sa chvíľu pretáčal na hladine, potom sa roztrhlo lano a on klesol do hĺbky.
Plavil sa zhruba dve hodiny. Polihoval na korme a žul mäso z ryby, keď zbadal prvého z dvoch žralokov. Žralok sa zahryzol do miesta, ktoré už bolo dotrhané. Starec mu vrazil do hlavy dýku, ktorú mal pripevnenú ku veslu. Ten sa pustil ryby a klesol ku dnu. Po chvíli zabil aj druhého žraloka a aj ten začal klesať ku dnu. „Len choď, galano. Prac sa ku dnu v hĺbke celej míle! Tiahni za svojim kamarátom, možno k svojej matke.“ „Kiežby to všetko bol len sen! Kiežby som ju nikdy nebol chytil!“ Keď sa prirútil ďalší, starec mu vrazil do mozgu nôž, ktorý sa pri tom zlomil. Ďalšie zaútočili pred západom slnka. Starec ich zabíjal drúkom odpíleného zo zlomeného vesla.
Asi okolo desiatej večer zbadal odlesk mestských svetiel a dúfal, že aspoň polovicu z ryby, ktorá mu zostala, privezie do prístavu. Zhruba o polnoci sa prihnal celý húf. Mlatil ich drúkom po hlavách a počul cvakanie čeľustí. Zrazu cítil, ako čosi po drúku chňaplo, a už ho nemal. Žraloka, ktorý sa vrhol rybe priamo na hlavu, začal mlátiť pákou od kormidla až cítil, ako sa norí do mäsa. Žralok rybu pustil a zmizol. Bol to posledný žralok, ktorý ho prepadol. Na rybe už totiž nebolo čo žrať. „Zožerte si to.“
Keď uvidel svetlá pobrežných osád pozdĺž brehu, začal sa tešiť na posteľ. Ako je ľahké prehrať. Nikdy som si nemyslel, že to môže byť také ľahké. Kto ťa vôbec porazil?
Keď vplával do prístavčeka, všetko už spalo. Vystúpil a priviazal bárku o skalu. Prehodil si sťažeň cez plece a až teraz zistil, že je na smrť unavený. Keď prišiel domov, napil sa a ľahol si s natiahnutými rukami s dlaňami nahor.
Ráno prišiel chlapec a našiel starca spať. V tom si všimol jeho ruky a rozplakal sa. Tíško sa vykradol z domu po trochu kávy a celou cestou usedavo plakal.
Na brehu zvedaví rybári merali lanom kostru ryby. Keď sa starec zobudil, začal sa rozprávať s chlapcom. Uvedomil si, ako človeku dobre padne, keď sa má s kým zhovárať, keď nemusí debatovať sám so sebou a morom. Rozprávali sa o tom, že sa starec musí rýchlo uzdraviť a ešte veľa chlapca naučiť. Z ryby ostala na brehu už len chrbtica, ktorá bola už len odpadkami, čakajúcimi na to, kedy ich odplaví voda.
MISIA KUBA - dokument o dvoch slovenských verbistoch pôsobiacich na Kube
Mistrovské dielo Ernesta Hemingwaya, novela, za ktorú získal Nobelovu i Pulitzerovu cenu za literatúru. Starec a more (angl. The Old Man and the Sea) je posledné významné dielo Ernesta Hemingwaya. Dielo je epickou metaforou o živote. Autor v ňom vytvoril pozoruhodnú alegóriu, kde starec predstavuje človeka, ryba prírodu a žraloci zlo okolo nás. Autor opisuje príbeh starca Santiaga, ktorý celý život chytá ryby. Alegorický príbeh o nezlomnosti ľudskej vôle, o neporaziteľnosti ľudského snaženia, o vzťahu človeka k prírode a iným tvorom. „Človeka je možno zničiť, ale nie poraziť.“