Štajerský durič je plemeno psa, ktoré vzniklo v druhej polovici 19. storočia v Štajersku, historickom regióne v Rakúsku. Jeho vznik sa datuje do 19. storočia, keď chovateľ Karl Peintinger skombinoval krvnú líniu istrijského hrubosrstého duriča a hanoverského farbiara. Týmto krížením sa mal získať ľahší pes, ktorý by bol pohyblivejší vo vysokohorských podmienkach. Pokus sa podaril a nové plemeno sa dokonale osvedčilo a osvedčuje. Plemeno bolo vyšľachtené na lov vysokej zveri, najmä diviakov, v ťažko dostupných alpských lesoch.
Štajerský durič si udržal všetky dobré povahové vlastnosti svojho hannoverského predka. Je pomerne pokojný a ovládateľný a má výborný nos. Preto sa s úspechom používa aj v práci na pofarbenej stope a nezahanbí ho ani farbiar. Nie je síce taký ostrý a útočný ako slovenský kopov, ale napriek tomu je veľmi vhodný pri love na diviačiu zver. Je inteligentný, temperamentný s dobrou ovládateľnosťou, vyrovnanou povahou, bez známok agresivity alebo bojazlivosti voči okoliu. Voči ľudom je priateľský. Napriek jeho priateľskej povahe je náruživý pri práci a odvážny pri kontakte so zverou. Pri práci je vytrvalý s vynikajúcim čuchom a orientáciou v teréne.
Celkový Vzhľad a Stavba Tela
Štajerský durič je stredne veľký pes s takmer štvorcovým telesným rámcom. Je to stredne veľký elegantný durič takmer štvorcového telesného rámca. Srsť je len mierne zvlnená, ale nie nápadne huňatá, skoro bez lesku, na dotyk tvrdá a hrubá. Na hrudi a zadnej strane predných nôh sú slabo vystupujúce zástavice. Celkový výzor: Prostredne veľký, so silným svalstvom, chvost väčšinou nesie rovno, ale kosákovito stočený dohora. Má inteligentný, veľmi vážny, ale nie zlý pohľad. Výška v kohútiku 40 až 50 cm. Hlava: Stredne veľká, temeno mierne vyklenuté, tylový hrboľ dobre vyvinutý. Papuľa je od čela trochu odsadená, čierna, vpredu rovno zrezaná, s neprevisnutými pyskami. Chrup je dobre, presne na seba priliehajúci. Osrstenie je dobré, kratšie než na tele, vytvárajúce fúzy. Oči: Jasné, väčšinou hnedé až žlté, múdre. Krk: Hrubý, nie príliš dlhý, trochu ohnutý dohora. Ušnice: Nie príliš veľké, hladko priliehajúce, osrstenie hladšie a mäkšie. Hrudník: Hlboký, objem predstavuje 66 až 79 cm. Brucho. Chrbát: Široký, dĺžka od tylového hrboľa až ku koreňu chvosta je 65 až 70 cm, ale nikdy pod 65 cm. Končatiny: Rovné, svalnaté, prsty uzavreté, s nie príliš veľkými vankúšikmi. Chvost: Stredne dlhý, nikdy nesmie byť stočený, pri koreni hrubý, dobre osrstený, na spodnej strane tvoriaci kefku, nie však zástavicu, nesený zľahka kosákovité dohora.
Štajerský hrubosrstý durič má žltú až červenú farbu, hrubú srsť s výraznými fúzmi a s obočím. Výzorom pripomína dosť farbiara. Vysoký je okolo 50 cm. Jeho prednosť pred našim kopovom spočíva v poslušnosti a v ovládateľnosti. Veľmi dobre sleduje i chladnú stopu a často nahradí výkonom i farbiara.
Švajčiarsky durič je staré keltské plemeno psov, ktoré sa za dvetisíc rokov svojej existencie takmer nezmenilo. Dalo základ aj pre šľachtenie francúzskych a talianskych duričov, ktoré sú však väčšie a ťažšie. V súčasnosti patria podľa štandardu Medzinárodnej kynologickej federácie do šiestej skupiny FCI medzi stredne veľké duriče, pričom pod číslom 59 sú štyri farebné rázy, a to bernský, jurský, lucernský a schwyzský.
Povaha a Temperament
Štajerský durič je energický, odvážny a veľmi vytrvalý pes. Vyniká svojou nebojácnosťou a nezávislosťou, čo mu umožňuje pracovať v náročných terénoch a loviť zver samostatne. V domácom prostredí býva oddaný a lojálny k svojej rodine, ale môže byť rezervovaný voči cudzím ľuďom. Je inteligentný, temperamentný s dobrou ovládateľnosťou, vyrovnanou povahou, bez známok agresivity alebo bojazlivosti voči okoliu. Voči ľudom je priateľský. Napriek jeho priateľskej povahe je náruživý pri práci a odvážny pri kontakte so zverou. Pri práci je vytrvalý s vynikajúcim čuchom a orientáciou v teréne.
Štandard plemena uvádza, že štajerský durič má inteligentný, veľmi vážny, ale nie zlý pohľad. Oči sú jasné, väčšinou hnedé až žlté, múdre.
Sfarbenie a Osrstenie
Sfarbenie štajerského duriča je najčastejšie červeno-plavé až tmavočervené, občas s bielymi znakmi na hrudi. Srsť je drsná, netvorí chumáče, bez lesku, na dotyk tvrdá a hrubá. Osrstenie je len mierne zvlnené, ale nie nápadne huňaté, skoro bez lesku, na dotyk tvrdé a hrubé. Na hrudi a zadnej strane predných nôh sú slabo vystupujúce zástavice. Zafarbenie: Černasté a plavožlté, biela škvrna na prsiach sa povoľuje, iné biele odznaky sú neprípustné. Pôvodné "pančušky" sa šľachtením odstránili.
Švajčiarsky durič má štyri farebné rázy: bernský, jurský, lucernský a schwyzský.
Využitie a Potomkovia
Štajerský durič je poľovný pes, použiteľný ako durič aj ako farbiar. Niekedy sa chová aj ako príjemný spoločník. Švajčiarske duriče sa vo Švajčiarsku používajú na lov všetkých druhov zveri. Francúzi si švajčiarske duriče veľmi obľúbili, pochváliť sa môžu najmä schwyzskými a jurskými psami, ktoré v revíroch dosahujú excelentné výkony. Nóri používajú hlavne schwyzské duriče, v menšej miere lucernské, a to na všetky druhy zveri, počnúc zajacmi a končiac losmi. Švajčiarske duriče prenikli aj do Švédska a čiastočne do Talianska, kde však väčšmi uprednostňujú domáce plemená. Niekoľko psov jurskej variety používajú aj v Kanade, najmä na lov zajacov.
V Čechách je štajerský durič pomerne vzácny. Vyskytuje sa najmä na Slovensku.
Výcvik a Starostlivosť
Štajerský durič žiada si veľa pohybu a veľmi dôsledný výcvik na privolanie. Všetka výchova musí prebiehať bez najmenšieho náznaku hrubosti, inak sa pes stáva plachým. Výcvik štajerského hrubosrstého duriča by mal byť založený na pozitívnej motivácii a konzistentnom prístupe. Tento pes potrebuje skúseného a dôsledného majiteľa, ktorý dokáže zvládnuť jeho nezávislú povahu. Vďaka svojej inteligencii je schopný rýchlo sa naučiť rôzne úlohy, najmä ak súvisia s jeho loveckými inštinktmi, ako je stopovanie a sledovanie zveri.
Srsť tohto plemena je nenáročná na údržbu, vyžaduje si iba občasné česanie. V období pĺznutia je vhodné pravidelne odstraňovať odumreté chlpy. Taktiež je dôležité pravidelné čistenie uší, pretože ich visíci tvar môže prispievať k hromadeniu nečistôt. Štajerský hrubosrstý durič je celkovo zdravý a odolný pes, čo sa odzrkadľuje v jeho dlhovekosti. Medzi potenciálne zdravotné problémy patria dysplázia bedrového kĺbu alebo ochorenia spojené s pohybovým aparátom, čo je typické pre aktívne a pohybovo zaťažené plemená. Kŕmenie by malo byť prispôsobené jeho vysokej aktivite a loveckým potrebám. Štajerský hrubosrstý durič vyžaduje kvalitné krmivo s dostatkom bielkovín na podporu svalovej hmoty a tuku na zabezpečenie energie. Štajerský hrubosrstý durič je vhodný pre skúsených majiteľov, ktorí sú schopní mu zabezpečiť pravidelnú fyzickú a mentálnu aktivitu. Najlepšie sa hodí pre aktívnych ľudí, poľovníkov alebo obyvateľov vidieka, kde môže naplno rozvinúť svoje lovecké inštinkty.
Chyby a Nesprávne Vlastnosti
Chyby u štajerského duriča zahŕňajú príliš úzku hlavu, laločnaté alebo dolu končité ušnice, slabé nohy; veľmi krátky, hrubý alebo veľmi dohora ohnutý chvost. Príliš dlhé, kučeravé a veľmi mäkké osrstenie. Chybou je aj každé iné osrstenie než je uvedené vyššie. Slovenský kopov má ťažkú ovládateľnosť a neposlušnosť, čo je dôsledok najmä nedostatočného výcviku a nesprávneho vedenia.
Pri štajerskom duričovi sa za chyby považujú aj neprimerané proporcie, príliš úzka hlava, laločnaté alebo dolu končité ušnice, slabé nohy, príliš krátky, hrubý alebo veľmi dohora ohnutý chvost. Taktiež príliš dlhé, kučeravé a veľmi mäkké osrstenie, alebo akékoľvek iné osrstenie než je predpísané. Pri sfarbení sú neprípustné iné biele odznaky ako povolená škvrna na prsiach.
Vzniká tu aj nová forma národného nízkonohého plemena duriča, ktorý vychádza zo slovenského kopova. Hlavne jedince menšieho rámca, ktoré nespĺňajú štandard slovenského kopova z hľadiska telesného rámca ale aj sfarbenia. Na dosiahnutie požadovaných exteriérových a pracovných vlastností boli použité i ďalšie poľovné plemená psov. Použité sú iba plemená posilňujúce jeho vlastnosti duriča a psa na dohľadávanie raticovej zveri.
Porovnanie s Inými Duričmi
Štajerský durič sa od slovenského kopova líši tým, že nie je taký ostrý a útočný, ale je veľmi vhodný pri love na diviačiu zver. Jeho prednosťou oproti slovenskému kopovovi je aj poslušnosť a ovládateľnosť. Štajerský hrubosrstý durič sa podobá dosť farbiara. Jeho prednosť pred našim kopovom spočíva v poslušnosti a v ovládateľnosti. Veľmi dobre sleduje i chladnú stopu a často nahradí výkonom i farbiara.
Jazvečíkovitý durič sa podobá úplne jazvečíkovi, len má väčšiu a mohutnejšiu postavu. Nie je to notorický durič každej zveri a je pomerne ľahko ovládateľný. Farbu má prevažne čiernu, s mahagónovými znakmi ako náš kopov.
Tatranský durič je nové plemeno psa, ktoré má zodpovedať požiadavkám výkonu práva poľovníctva. Ide o nízkonohé plemeno duriča strednej až malej veľkosti v type slovenského kopova. Je nenáročné na priestor a výživu, pomerne ľahko prenosné, odolné, bez významnejších zdravotných problémov. Vhodný na prácu duriča a farbiara.
Švajčiarsky durič je starobylé plemeno, ktoré dalo základ aj pre šľachtenie francúzskych a talianskych duričov. V zurišskej katedrále sa zachovalo vyobrazenie podobných psov už z roku 1100 nášho letopočtu. Ako ostatné duriče, aj tieto nadväzujú na psy starých Keltov. V stredoveku sa používali na lov zajacov, líšok ale aj vysokej zveri. Na rozčlenenie do jednotlivých plemien, ktoré sa dnes pokladajú za samostatné, sa však čakalo až do začiatku tohto storočia.