Nemecký ovčiak, ľudovo označovaný aj ako vlčiak, je snáď najznámejšie psie plemeno na svete. Jeho skutočná história siaha na prelome 19. a 20. storočia, hoci ovčiarske psy podobnej telesnej stavby sa v Nemecku vyskytovali už skôr. Snahy o zjednotenie exteriéru a vytvorenie plemena sa začali naplno prejavovať v druhej polovici 19. storočia.
V Nemecku má chov ovčiarskych psov pomerne dlhú tradíciu. Už v šiestom storočí existoval zákon, ktorý tvrdo trestal páchateľa za zabitie ovčiarskeho psa. Neskôr už ovčiarski psi nemuseli čeliť veľkým šelmám, ktoré boli väčšinou vyhubené; ich úlohou bolo udržať stádo v vymedzenom priestore. V Nemecku žilo mnoho takýchto psov, ktorí sa však líšili stavbou tela, dĺžkou srsti aj sfarbením. Württemberskí psi boli štíhlejší, naopak psy zo severného a stredného Nemecka vynikali skôr mohutnosťou.
Za jedného z prvých nemeckých ovčiakov dnešného typu je považovaný potomok von Kniggových psov, Hektor, neskôr známy ako „Horand von Grafrath“. Týmto psom sa dostal do rúk kynológ a rytmajster Max Emil Friedrich von Stephanitz, ktorý v roku 1899 založil klub Der Verein für Deutsche Schäferhunde (Klub nemeckých ovčiakov, skratka SV) a snažil sa o vytvorenie ideálneho ovčiarskeho psa.
Horand meral v kohútiku 60 cm, mal krátku srsť, vzpriamené uši a tmavé sfarbenie. Bol zároveň prvým jedincom zapísaným do plemennej knihy. Mal mnoho úspešných potomkov, medzi nimi aj psa menom Hektor von Schwaben. Samotný Hektor, narodený v januári 1898, mal 141 potomkov, mnohí z nich z početnej príbuzenskej plemenitby.
Von Stephanitz nebol významný len vďaka založeniu klubu a vytvoreniu štandardu, ale predovšetkým ako veľký propagátor plemena nielen medzi ľudom, ale aj v armáde a polícii. V novembri 1901 vydal spis, v ktorom nemeckých ovčiakov presadzoval a odporúčal na pracovné nasadenie. Jeho snahy však zaznamenali skôr chladný ohlas: nemecká armáda naďalej preferovala erdelteriérov a medzi ľuďmi boli na vzostupe skôr border kólie. Větší prielom nastal až okolo roku 1908, keď tieto psy začala hojne využívať polícia. Plemeno začalo rýchlo naberať na popularite a šírilo sa nielen po Európe - napríklad už v roku 1913 bol založený americký spolok German Shepherd Dog Club of America.
Rozšírenie a vývoj plemena
V českých krajinách sa prví jedinci objavili pravdepodobne v roku 1905 pri príležitosti výstavy v Prahe, ktorej sa zúčastnil aj Horand von Grafrath a jeho dvaja potomkovia. V roku 1912 bola v Brne založená Pobočka rakúskeho spolku pre chov nemeckého ovčiaka a po prvej svetovej vojne tu sídlil aj prvý založený klub chovateľov. Populácia v Česku zaznamenala veľký nárast až v 60. rokoch.
Medzi rokmi 1936 a 1938 prebiehalo ďalšie zušľachťovanie, ktoré malo zlepšiť exteriér nemeckých ovčiakov. Namiesto toho však prinieslo kratšie končatiny a príliš dlhú zvažujúcu sa zadnú časť tela. Už vtedy sa objavovali snahy o zlepšenie situácie krížením, niektoré problémy však pretrvávajú dodnes. Potom prišla druhá svetová vojna, počas ktorej boli tieto psy hojne využívané nielen Nemcami, ale nasadili ich aj Američania. Celkovo 15 psích čiat bolo vycvičených vo výcvikových táboroch K9, sedem z nich zamierilo do Európy a osem do Pacifiku. Po skončení vojny však už vojenský výcvik psov nebol taký potrebný, takže väčšina amerických psích jednotiek bola zrušená. Napríklad kórejskej vojny sa zúčastnila iba jedna.
Nemeckí ovčiaci boli spočiatku Američanmi nasadzovaní vo vojne vo Vietname ako strážne psy pri leteckých silách. Od roku 1953 strážili nemeckí ovčiaci aj české pohraničie a boli tu na tento účel najvyužívanejším plemenom. V tom roku bola v Prackoviciach nad Labem založená chovateľská stanica Z Pohraniční stráže, ktorá ovčiakov cvičila špeciálne na ochranu vtedajších hraníc. Mimo nich cvičila aj bígle, bloodhoundy, labradorské retrívery alebo dobrmany. Jej prevádzka bola ukončená v roku 2011, avšak v roku 2018 bola znovu otvorená. Od roku 1962 fungovala navyše aj chovateľská stanica v Domažliciach, ktorá cvičila pre policajnú službu nemeckých ovčiakov a belgické malinoisy.
Od roku 1990 funguje v Česku súčasný hlavný zastrešujúci spolok: Český klub nemeckých ovčákov. Súčasný šľachtiteľský program je vedený jednotlivými zastrešujúcimi klubmi v každej krajine, avšak existujú aj samostatné šľachtiteľské programy. Veľké rozdiely možno pozorovať medzi európskymi a americkými nemeckými ovčiakmi. Americkí nemeckí ovčiaci sú totiž chovaní prakticky čisto pre vzhľad.
Štandard plemena a jeho variácie
Bližšie k téme Shiloh ovčiak, ktorý je spomenutý v pôvodnom zadaní (aj keď nie v poskytnutom texte), je potrebné uviesť, že Shilohský ovčiak je americké plemeno, ktoré vzniklo krížením nemeckého ovčiaka, šarplaninca a kaukazského ovčiaka. Jedným z dôvodov bol lepší zdravotný stav, väčší vzrast a pokojnejšia povaha. Shilohský ovčiak zosobňuje dojem vznešenosti, vyžaruje vyššiu auru inteligencie, ktorá navodzuje pocit kráľovskej múdrosti a sily. Je mocne stavaný s neprekonateľnou krásou a eleganciou, poskytuje obraz skutočnej rovnováhy, každá časť je totiž v harmonickom pomere k ostatným častiam a k celku. Obrovské rozmery nijako neuberajú z jeho hrdého držania tela a jeho pohyb sa zdá byť ľahký a nenútený. Jeho celková oddanosť a vôľa pracovať je najlepšie viditeľná na jeho ostražitých očiach a veselom postoji a prístupe. Stydlivost, krehkosť, podráždenosť, brutalita a nedostatok elánu a čilosti poškodzujú celkový charakter tohto plemena. Určité množstvo odmeranosti je prijateľné za predpokladu, že nie je spojené s akýmkoľvek druhom ostrieľanej ostychavosti.
Štandard nemeckého ovčiaka uvádza, že tieto psy sú stredne veľké, robustne stavané a mohutné. Telo má obdĺžnikový formát a je dobre osvalené. Hmotnosť u dospelých psov (samcov) sa pohybuje medzi 30 a 40 kg, u feniek je to 22 až 32 kg. Psy merajú v kohútiku 60-65 cm, fenky 55-60 cm. Hlava má klinovitý tvar, mierne klenuté čelo a dobre vyvinutú hornú a dolnú čeľusť. Pomer medzi temenom a obličajovou časťou by mal byť 1:1. Šírka temena by mala zodpovedať jeho dĺžke. Uši by mali byť stredne veľké, vzpriamené a natočené dopredu. Ak sú v pokoji sklopené, nie je to považované za chybu. Oči majú mať čo najtmavšiu farbu a sú stredne veľké, mandľového tvaru. Svetlá farba je nežiaduca. Nosová huba musí byť čierna, chrup úplný s nožnicovým zhryzom. Krk je silný, bez visiacej kože a s dobre vyvinutým osvalením.
Hrebeň je slabo zvažujúci sa a napája sa naň aj mierne klenutá zadná časť tela. Hruď by mala byť úmerne široká, súdkovitý tvar je nežiaduci. Chvost siaha minimálne k priehlavkom a psi ho nosia zvesený. Srsť na jeho spodnej strane býva o niečo dlhšia než na zvyšku tela. Hrudné končatiny musia byť rovné, plecia a lopatky sú rovnakej dĺžky a zvierajú uhol medzi 90 až 110°. Ako ťažká vada je uvádzaný nedostatok pigmentácie. Ďalej aj zle postavené alebo nepevné uši a chyby chrupu. Vylučujúce vady sú albinizmus, biela farba srsti a výšková odchýlka od štandardnej výšky 1 a viac cm.
V rokoch 2008 a 2009 prebehli schôdze klubu Der Verein für Deutsche Schäferhunde, na základe ktorých bola podaná žiadosť na Medzinárodnú kynologickú federáciu (FCI) o zmenu štandardu. Konkrétne išlo o uznanie dlhosrstej varianty. FCI s návrhom súhlasila a od roku 2011 sú dlhosrstí jedinci považovaní za variantu nemeckého ovčiaka a možno ich uchovniť. Jedinci tejto varianty by mali mať dlhšiu, mäkkú a nepriliehajúcu srsť, chlpy môžu byť vlnité. Podstatne dlhšia srsť sa tvorí na bedrách, ušiach a zadnej strane nôh. Na chvoste tvorí prapor. Krátkosrstí jedinci by mali mať čo najhustejšie pesíky a rovné a priliehajúce chlpy.
Povaha a využitie
Nemeckí ovčiaci sú známi svojou vernosťou, inteligenciou a vyrovnanosťou. Hodí sa do rodín s deťmi a vychádza aj s inými domácimi zvieratami alebo psami. Navyše sa jedná o dobrého hlídača. Základný výcvik a výchova sú nutnosťou, rovnako ako dostatok pohybu a aktivít.
Štandard uvádza, že nemeckí ovčiaci „musia byť povahovo vyrovnaní, pevných nervov, sebavedomí, absolútne prirodzení (s výnimkou podráždenia), celkom dobromyseľní, ale pozorní a ovládateľní.“ Všeobecne sú títo psi temperamentní a pracovití, dokážu sa dobre prispôsobiť rôznym podmienkam. Sú vhodní ako rodinní psi a zároveň ako hlídací. Vďaka svojej učenlivosti sa hodia pre rôzne psie športy a bývajú uvádzaní ako jedni z najinteligentnejších psích plemien (spolu napríklad s border kóliou). Ich inteligenciu skúmal v 90. rokoch 20. storočia Stanley Coren, ktorý nemeckých ovčiakov umiestil vo svojom rebríčku, publikovanom v knihe The Intelligence of Dogs, na tretie miesto. Pred nimi sa dostali iba border kólie a pudle.
Podľa štúdie z roku 1999 v Austrálii na tamojších psoch bol nemecký ovčiak tretím najútočnejším plemenom. Pri zohľadnení počtu psov sa však posúva až na 38. pozíciu. Podľa štúdie publikovanej v Applied Animal Behaviour Science v roku 2008 sa z 292 zúčastnených nemeckých ovčiakov 13 z nich správalo agresívne k cudzím, 6 k vlastnému majiteľovi a 48 k iným psom. Charakteristickú povahu musí každý chovný pes preukázať na bonitačnej skúške organizovanej oficiálnym zastrešujúcim klubom.
Nemeckí ovčiaci sú vhodní pre skúsenejších chovateľov, ktorí sú schopní svojim psom ponúknuť dostatok pohybu a zábavy. Musia sa im venovať a základný výcvik a výchova sú nutnosťou. Ľahko sa prispôsobia nízkym teplotám a pobytu v byte aj vonku, avšak pri chove v byte je nutné venovať zvýšenú pozornosť neustále sa línajúcej srsti. Hustá srsť vyžaduje občasné česanie, ak má byť kvalitná a vhodná napríklad na predvedenie na výstave, tak každodenné.
Zdravie a šľachtiteľské programy
Nemeckí ovčiaci sú zaťažení približne päťdesiatimi dedičnými chorobami. Tak vysoké číslo je pravdepodobne spôsobené príbuzenskou plemenitbou, ku ktorej hojne dochádzalo hlavne pri utváraní plemena. Sú náchylní predovšetkým k dysplázii lakťového (DLK) a bedrového kĺbu (DKK), ktorá je v ťažkom štádiu dôvodom aj na vylúčenie z chovu.
Veľké rozdiely možno pozorovať medzi európskymi a americkými nemeckými ovčiakmi. Americkí nemeckí ovčiaci sú totiž chovaní prakticky čisto pre vzhľad. Bežne sa rozlišujú dve línie: exteriérová a pracovná. Zatiaľ čo exteriérová sa sústredí viac na vzhľad, ktorý zodpovedá štandardu, pracovné jedinci sú povahovými vlastnosťami vhodnejší na prácu. Jedinci z prvej línie mávajú skosenejšiu zadnú časť, jasnejšie farby a zreteľné ohraničenie napríklad sedla, tiež sú povahovo miernejší.
Kritiku za chovateľský program nemeckých ovčiakov si vyslúžil napríklad anglický Kennel Club, pretože podporoval nepomerne skosenú zadnú časť a nezdravé postavenie zadných končatín. Aj z dôvodu množstva zdravotných ťažkostí nemeckých ovčiakov bolo v druhej polovici 20. storočia potrebné riešiť tieto problémy.
Ako naucit psa zaradit sa k nohe 2023
Nemenej známi sú aj československí vlčiaci. Títo psi majú širokú škálu možných využití, od slepeckých psov, až po policajné alebo spoločníkov. Predovšetkým v športovom využití sú im však veľkými konkurentmi belgickí ovčiaci malinois, ktorí sú rýchlejší, temperamentnejší a vytrvalejší. Napríklad v Spojených štátoch sú z týchto dôvodov u polície preferovaní malinoisi. Ako slepeckí psi sa využívajú už od 20. rokov 20. storočia, kedy vôbec prvýkrát na tento účel začala psy trénovať Dorothy Harrison Eustis.
Nemeckí ovčiaci sa tešia veľkej popularite na celom svete. Tá stúpala pomerne rýchlo: napríklad v Kennel Clube bolo v roku 1919 zaregistrovaných iba 54 jedincov. Od roku 2011 boli nemeckí ovčiaci najpopulárnejším psím plemenom v Česku s najviac zaregistrovanými šteniatkami. V závese za ním bolo iné nemecké plemeno: jazvečíky. Za rok 2017 bolo v Českém klubu německých ovčáků zapísaných 722 vrhov, teda 3885 jedincov. Ďalších 81 bolo importovaných. Oproti predchádzajúcim rokom je to pokles: v rokoch 2011-2015 bolo vždy zapísaných viac ako 4000 kusov.
Nemeckí ovčiaci sú populárni aj vo filmovom priemysle. Dôkazom toho je aj Rin Tin Tin (1918-1932), ktorý si za svoj život zahral v dvadsiatich siedmich hollywoodskych filmoch a má vlastnú hviezdu na Hollywoodskom chodníku slávy. Jeho potomok Rin Tin Tin Jr. si tiež zahral v niekoľkých snímkach. V komiksoch od DC tiež nemecký ovčiak Ace sprevádza Batmana a Robina. Mimo zábavného priemyslu vlastnil nemeckého ovčiaka napríklad Adolf Hitler. Často sa nechával fotografovať s rôznymi zvieratami, prevažne psami, a mal aj svojho obľúbeného: fenu Blondi. Tá pochádzala z chovateľskej stanice zo Sliezskych Kravař a hrala vlastnú rolu aj v nacistickej propagande. Nemecký ovčiak Antis je jediným psom, o ktorom je známe, že počas druhej svetovej vojny lietal v bombardéri. Ako kmeňový príslušník 311. bombardovacej perute.
