Literatúra, rovnako ako každé umenie, obohacuje náš život a je dôležitou súčasťou života mnohých z nás. Nemohla preto zostať ani mimo záujmu psychológie. Existujú rôzne podoby vzťahu medzi psychológiou a literatúrou. Čítanie kníh môže byť nástrojom na podporu duševného zdravia, na rozvíjanie našich kognitívnych schopností. Knihy tvoria dôležitý prvok v rozvoji dieťaťa. Jedinečný význam rozprávok ako prvých príbehov, ktoré nás formujú, pretrváva aj do dospelosti v podobe príbehov, ktoré formujú aj náš dospelý život.
Psychológia a literatúra: Spojenie pre duševné zdravie
Psychológia je veda o psychike, duši. Pojmom duša sa už od staroveku rozumela nehmotná substancia (podstata) ako nositeľka života a duševného diania. Je to sústava vedeckých disciplín, ktoré sa zaoberajú štúdiom psychiky, vedou o prežívaní a správaní živých bytostí. Je to veda o človeku. Vo svojom okolí vidíme, že ľudia majú rozličné záujmy, ktorým sa venujú a niektorí sa venujú tomu, že študujú prežívanie a správanie ľudí.
V 20. potulke sa v rozhovore s psychologičkou a autorkou poviedok Janou Turzákovou dozviete, aké výskumy potvrdzujú pozitívny vplyv čítania na psychiku človeka. Čítanie, odjakživa sme tak nejako intuitívne cítili, že prospieva človeku a aj štúdie to potvrdzujú. Výskumy ukázali, že počas čítania sa aktivuje množstvo nervových okruhov. Čítanie podporuje tvorbu neuronálnych prepojení a tie zlepšujú celkové fungovanie mozgu. To znamená, že keď musíme zapojiť pozornosť a sledovať slová, zlepšujú sa aj naše pamäťové schopnosti. Takisto čítanie prispieva k budovaniu slovnej zásoby. Vieme, že vďaka tomu máme lepšie komunikačné, konverzačné zručnosti a od toho sa odvíja výkon v škole a neskôr v práci. No a niektoré štúdie dokonca naznačujú, že čítanie by mohlo byť prevenciou zhoršovania kognitívneho výkonu. U seniorov, ktorí pravidelne denne čítajú, zaznamenali výskumníci dobré kognitívne schopnosti napriek veku.
Tí z nás, ktorí majú záujem o lepšie medziľudské vzťahy, by určite mali túto silnú stránku čítania kníh poznať. Tým, že čítame beletriu, teda príbehy o prežívaní nejakých postáv, ktoré sú obzvlášť v dobrých knihách veľmi dobre do hĺbky vykreslené, umožňuje nám to lepšie rozumieť pocitom, túžbam, presvedčeniam iných. To psychológovia súhrnne nazývajú „teória mysle“. Je to nejaký súbor zručností, ktoré sú kľúčové na to, aby sme si mohli budovať a udržiavať medziľudské vzťahy. Keď čítame knihu, vstupujeme totiž obrazne akoby do topánok niekoho iného, takže sme nútení situáciu a iných ľudí z inej perspektívy.
Čítanie ako nástroj na zmiernenie stresu a zlepšenie spánku
Čítanie má aj ďalšie pozitívne účinky na našu psychiku. Jedna štúdia z roku 2009 naznačuje, že už 30 minút čítania denne má potenciál znižovať krvný tlak, tep a takisto pocity duševnej nepohody. Totiž, vďaka knihám môžeme zažívať rôzne dobrodružstvá, cestujeme po svete, osudovo sa zamilujeme, a to všetko z pohodlia gauča, so šálkou čaju v ruke.
Rovnako tí, ktorí trpia nespavosťou, určite dajú za pravdu, že keď sa človek zobudí po takej prebdenej noci, veľmi ťažko sa mu funguje. Spánok je úplne kľúčový pre celkové zdravie. A o čo dôležitejší je, o to ťažšie niekedy môže byť zaspávanie. Myseľ sa nám potuluje po všetkých možných kútoch, srdce búši, cítime sa čerství, nie a nie zaspať a čím viac pozeráme na hodiny, tým sme nervóznejší. A práve vtedy je najlepším riešením zobrať do ruky knihu. Príbeh nám umožní sa zrelaxovať, uvoľniť. Ale platí tu, že by sme mali mať na nočnom stolíku nejakú starú dobrú klasickú papierovú knižku. Žiadne tablety a čítačky, pretože je to super, že sa do malej mašinky vojde veľa knižiek, ale umelé svetlo, ktoré z nich vyžaruje, mozog práveže nabudí a nepripraví na spánok, práve naopak.
Psychologické poviedky a ich vplyv na zmierňovanie úzkostí a depresií
Čítanie by podľa niektorých výskumných zistení mohlo pomáhať ľuďom, ktorí trpia úzkosťami a depresiami. Ľudia, ktorí majú duševné ťažkosti, sa môžu často cítiť izolovaní. A práve čítanie ponúka možnosť na chvíľu uniknúť realite, zahĺbiť sa do prežívania postáv. Aj naše postavy v knihách zrejme prežívajú ťažké situácie, rôzne emócie, s ktorými si nevedia rady. A to neraz môže osvetliť naše vlastné túžby, problémy. A každý z nás si zaslúži na chvíľu tie ťaživé starosti, spomienky na minulosť a obavy z budúcnosti zasunúť do úzadia a dovoliť si pri čítaní knižky byť prítomný tu a teraz.
No a ešte takou samostatnou kapitolou pri duševnom zdraví sú svojpomocné knižky, svojpomocné príručky, ktoré môžu ponúkať návody, ako si poradiť s rôznymi duševnými ťažkosťami. Nie je to zrejme samostatná dostatočná terapia pre každého, ale ako súčasť s iným typom liečby, či už medikamentóznej alebo psychoterapie, môže byť čítanie knižiek tiež povzbudením. Nedávno napríklad vyšla na Slovensku knižka od Johna Moea. Autor sám trpí depresiou a nahráva podcasty s ostatnými ľuďmi, rôznymi aj mediálne známymi umelcami, ktorých táto choroba tiež trápi. A práve zdieľanie príbehov pomáha aj mnohým ľuďom, ktorí si to doma vypočujú, že nie sú so svojím problémom sami.
Význam čítania pre deti: Rozvoj kognitívnych a emocionálnych schopností
Výhody čítania sú podobné ako pri dospelých čitateľoch. Čítanie knižiek s deťmi vedie k zlepšeniu kognitívnych schopností. Malé deti ešte majú niekedy ťažkosti so sústredením, s počúvaním, s disciplínou, s pamäťou. A to všetko môže pomôcť rozvíjať práve to, že sedia s rodičom a počúvajú zaujímavý príbeh.
Zlepšovanie kognitívnych a jazykových schopností sa potom odrazí aj na zlepšenom výkone v škole. Deti majú lepšiu slovnú zásobu, lepšie dokážu komunikovať a ono to následne sprostredkovane zvyšuje aj sebaúctu, pretože keď sa mi niekde darí, mám lepší sebaobraz. Lepšie sa tam cítim, môžem tam lepšie napredovať a viac toho získavať. Takisto čítanie rozvíja predstavivosť, fantáziu a podporuje napríklad aj zvedavosť. Vieme, že zvedavosť má vzťah s inteligenciou aj tvorivosťou.
Kniha môže byť aj príležitosťou na spoznanie nových vecí, napríklad strašidelných vecí. Vieme, že mnohé rozprávky sú strašidelné. So strašidelnými vecami môžu byť spojené aj silné emócie a je fajn spoznať ich v bezpečnej situácii. Takisto sú knihy možnosťou spoznávať svet v bezpečnej situácii. Takisto sú knihy možnosťou spoznávať svet, svoju a iné kultúry a príležitosť viesť deti k tolerancii a takisto pomáhajú porozumieť príčinám, následkom, logickým dôsledkom činov. No a v neposlednom rade to, čím sa vyznačujú rozprávky najviac je rozdiel medzi dobrom a zlom.
Situácia, kedy si rodič s dieťaťom číta, predstavuje príležitosť podporiť vzťah. Môže to byť pekný, intímny rituál pred spaním alebo príležitosť upokojiť sa, zrelaxovať uprostred hektického dňa. A to je práve návyk, ktorý i deti môžu poniesť aj do dospelosti ako nástroj na prevenciu stresu.
Výhodou kníh je to, že môžeme vyhľadať knihu, ktorá dieťa zaujíma, ktorá napríklad zobrazuje každodenný život hrdinov v ich veku. Takže sa môžu deti v určitých situáciách, ktorými vývinovo prechádzajú, cítiť menej osamelo. Kniha im môže pomôcť prekonať obavy, alebo im ukázať, že je v poriadku prežívať rôzne emócie v spojitosti so situáciami, ktoré môžu riešiť: príchod nového súrodenca, škôlka, škola… Ku všetkým týmto témam určite nájdeme pekné knihy. Takisto môže byť čítanie príležitosťou na rozhovor, niekedy počas dňa je ťažké nájsť si tú chvíľu, kedy sa s dieťaťom posadíme a porozprávame o tom, čo ho trápi.
Význam klasických rozprávok
Klasické staré rozprávky, na ktorých sme my všetci vyrástli, sú prvé kľúčové príbehy, ktoré v živote počujeme. A tým pádom môžu formovať aj náš pohľad na dobro a zlo, na hodnoty. Klasické rozprávky sa vyznačujú tým, že je tam väčšinou jasné čierno-biele rozdelenie dobra a zla. Nie je to samoúčelné, má to význam, že to deťom poskytuje istotu. Vedia, že aj keď hrdina prechádza problémami, stačí vytrvať. Problémy sa dajú riešiť, takže to bezpečné prostredie jasné rozdelenie dobra a zla vytvára priestor, aby deti zistili, že každému sa nám môžu stávať zlé veci, ale stačí odvaha a dobrotá a môžeme ich prekonať.
Tak ako v rozprávkach existujú macochy, zlé sestry, draci, čarodejnice, ale dá sa nad nimi zvíťaziť, aj v reálnom svete nie sú všetci ľudia vždy iba dobrí, ale s určitými vlastnosťami a schopnosťami dokážeme dôjsť k zdarnému koncu. Rozprávky, hoci sú časovo aj možno tematicky vzdialené nášmu modernému každodennému životu, predsa len znázorňujú rôzne univerzálne strachy, túžby a sny. Deti vedia samozrejme, že tieto príbehy nie sú reálne, ale niektoré z tých problémov a pocitov sú presne také ako v našich každodenných životoch. A vďaka tomu, že ich vidia jasne, oddelené v rozprávkovom príbehu, ich môžu bezpečne spoznávať.
Takisto treba zdôrazniť, že v každej rozprávke sa dajú nájsť aj konkrétne posolstvá. Napríklad rozprávka O škaredom káčatku prináša posolstvo, že je dôležité byť empatický a milý na iných, aj keď sa líšia. Aj keď sa z káčatka stane labuť, zisťujeme, že nemožno súdiť iných len podľa zovňajšku. Každý z nás v sebe ukrýva veľký potenciál a možno potrebuje len trochu času, aby ho objavil. A to je pekné posolstvo aj pre deti, ktoré možno v aktuálnej svojej životnej situácii majú pocit, že úplne nezapadajú. Ale môže to byť dôležité posolstvo aj pre tých, ktorí svojím správaním niekedy možno maskujú vlastnú chýbajúcu sebadôveru a možno nevedomky ubližujú iným. Podobným príkladom sú Cisárove nové šaty. Vieme, že tam v závere dieťa ako jediné z davu nájde odvahu povedať pravdu v situácii, keď iní to nechcú alebo nedokážu.
Psychologické poviedky v dospelosti: Príbehy ako zrkadlo duše
Príbehy nás sprevádzajú v podobe rozprávok od detstva a sú dôležité aj v dospelosti. Aj v dospelosti radi čítame knihy, pozeráme filmy a seriály, ktoré zobrazujú nejaký príbeh. Už prví ľudia pri ohni si rozprávali príbehy, vďaka nim sa mohli naučiť niečo o svete, o iných, o sebe a cítiť sa menej osamelí.
Príbehovosť sa využíva aj v psychoterapii v rôznych podobách. Dlhoročne overenými sú napríklad skupinové terapie alebo svojpomocné skupiny. Takou známou sú napríklad anonymní alkoholici, kde ľudia majú príležitosť v nehodnotiacom bezpečnom prostredí zdieľať svoje príbehy. Tá skúsenosť, že aj iní prechádzajú nejakým trápením, ale zvládli to a sú tu a dokážu o tom povedať, môže byť veľmi užitočná aj pre toho, kto hovorí, aj pre tých, ktorí počúvajú. Takéto skupiny napríklad pacientov s rovnakou diagnózou, môžu byť veľkou pomocou v procese liečby.
Niekedy ľudia pre svoje ťažkosti nastúpia do psychoterapie, kde zistia, že keď majú o sebe hovoriť, že ten ich príbeh akosi nedrží pokope. Nedáva zmysel, nie je súvislý a práve s pomocou psychoterapeuta môžu skúšať objavovať posolstvá, ktoré si so sebou nesieme a tak akosi nevedomky s nimi ubližujeme. Často náš život formujú naratívy, ktorými sa napríklad obviňujeme alebo sme voči sebe nespravodliví. To nám následne pokriví sebaobraz a to nám môže brániť robiť v živote dobré rozhodnutia.
Niekedy tie príbehy, ktoré si nesieme, nie sú naše, ale preberáme ich od niekoho iného, napr. od rodiča, ktorý nás kritizoval a ponižoval. Stále nám kdesi v pozadí, čokoľvek budeme robiť, budú naskakovať formulácie ako za nič nestojím, nič nedokážem. Alebo naopak, ak stále od rodičov počúvame, aké sme mali krásne idylické detstvo a sami to tak možno nevnímame, môžeme začať spochybňovať vlastné spomienky, vlastné prežívanie. Čo keď som len ja nejaká citlivka a detstvo bolo skutočne ideálne? Alebo čo ak nebolo? Môžem dôverovať svojmu vlastnému úsudku? Nie je chyba vo mne?
Príbehy sú dôležité. Niektorí teoretici hovoria, že príbehom, ktorí o sebe hovoríme, vlastne vytvárame svoju identitu, to, kto sme. Prepájame to, čo sa nám stalo, ako sme to prežívali, aký to má zmysel. Príbehy takisto hovoria o tom, ako chápeme svoju minulosť, čo očakávame od budúcnosti. Takže súčasťou naratívnej terapie je napríklad prerozprávať príbeh tak, aby bol náš, naozaj náš. Aby bol autentický, lepšie odrážal naše prežívanie. Treba preskúmať rôzne presvedčenia, ktoré nás životom sprevádzajú. Zistíme, že sme ich brali za vlastné, ale vlastne neboli naše. Neboli o nás a s triškou empatie voči svojmu dávnemu ja aj voči svojmu súčasnému ja sa vieme dopracovať k užitočnejším presvedčeniam, užitočnejším naratívom, ktoré nás môžu ďalej sprevádzať.
Niektoré výskumy (Robert Karen a Daniel Siegel) dokonca naznačujú, že vlastný súdržný príbeh, taký, ktorý drží pokope, má zmysel, sme s ním stotožnení, rozumieme tomu, čo nás ovplyvnilo, ako a prečo, je dôležitý, keď sú ľudia rodičmi. Súdržnosť príbehu našich rodičov umožňuje deťom, našim deťom naučiť veľa o vzťahoch a umožňuje im vnímať svet ako zrozumiteľný a bezpečný. Deti majú veľmi radi, keď rodičia rozprávajú napríklad o svojom detstve, svojich rodičoch, o tom, ako vyrastali. Keď ten príbeh drží pokope a je tam vidno jasné logické následky napríklad jasné vzťahy, deťom to dáva určitý pocit istoty, zrozumiteľnosti, bezpečia a samozrejme učí ich to veľa o vzťahoch.
Písanie ako forma terapie
Tieto príbehy pomáhajú nielen keď ich rozprávame, ale takisto zaujímavou témou pri ťažkostiach môže byť aj písanie. Teda nielen rozprávanie príbehov v rámci psychoterapie, ale aj taká verzia dostupnejšia ozaj každému, kto má notes a pero alebo počítač. Mnoho výskumov ukazuje, že písanie o ťažkých zážitkoch, ktoré sme prežili, umožňuje často tieto ťažké zážitky lepšie spracovať. Ak ich zasadíme do príbehu, začnú nám dávať zmysel, vidíme začiatok a koniec, a niekedy až ozaj ťažké traumy možno pomocou takéhoto písania nechať za sebou.
To by bolo aj vysvetlením, že mnohí z nás si v ťažkých životných obdobiach píšu denník, napríklad. V každodennom živote ten život ide veľmi rýchlo, je niekedy ťažké zorganizovať si myšlienky, spracovať emócie. Ale ono to kdesi stále buble a skôr či neskôr si to vyžiada našu pozornosť. Keď píšeme, môžeme si myšlienky, emócie utriediť. Nájdeme zmysel, ktorý v tom mohol byť od začiatku, len sme ho akosi nevideli, takže to ujasnenie nám pomáha nachádzať nové významy v takých udalostiach, v ktorých sme mohli byť odpojení. Napríklad pre ťažké emócie. Môže nám priniesť novú perspektívu, keďže uprostred náročných situácií nie je jednoduché pozrieť sa na svoj život z nadhľadu. Keď to však vidíme ako príbeh na papieri, ten nadhľad môžeme získať. Takisto tam môžeme vidieť tú lekciu, prečo sa nám to asi stalo a malo ma to niečo naučiť?
6 techník denníkového vedenia, ktoré zmenia váš život
Rozdelenie literárnych žánrov: Poviedka, novela a román
Poviedka patrí medzi malé žánre epiky. Umelecky stvárňuje jednotlivú udalosť zo života človeka. Vystupuje v nej malé množstvo postáv, sú však vykreslené ako opravdivé ľudské charaktery. Do deja vstupujú sformované, nevyvíjajú sa. O ich živote pred opisovanou udalosťou sa autor zmieňuje iba akoby mimochodom. Tematicky môže poviedka čerpať z najrozličnejších oblastí života. Z hľadiska umeleckej výstavby sa pokladá za voľnejší útvar ako novela. No medzi novelou a poviedkou niet presných hraníc.
Novela predstavuje stredný epický žáner. Veľkú obľubu si získala u spisovateľov 19. storočia. Vznikla v Taliansku v období renesancie. Názvom novela sa pôvodne chcelo naznačiť, že ide o umelecké zobrazenie udalosti, ktorá sa vyznačuje novotou, neobyčajnosťou. Chcela sa oslobodiť od literárnych tradícií a snažila sa spracúvať nové, originálne námety.
Novela nepodáva komplexný a široký obraz človeka, ale iba určitý výsek, súbor niektorých udalostí. Má menší počet postáv ako román, jednoduchší dej, menej zložitú kompozíciu. Postavy novely sú obvykle na začiatku deja už ľudsky a charakterovo sformované a neprekonávajú počas trvania deja väčší vývin, čo súvisí aj s neveľkým rozpätím času zobrazených udalostí.
Román predstaviteľ veľkého epického žánru. Zobrazuje široký okruh života, obyčajne v dlhšom časovom rozpätí. Preto musí mať i veľký rozsah. Román je literárny útvar veľmi zložitý - využíva všetky tri zobrazovacie postupy: epický, lyrický i dramatický. Epický postup je však základný. Román je teda rozprávačským typom literárneho diela. Lyrický postup sa uplatňuje pri zobrazovaní pocitov románových postáv, pri opisoch a úvahách, dramatický pri zobrazovaní priamych rozhovorov medzi postavami. Všetky zobrazovacie postupy v románe tvoria jednotu zásluhou epického rozprávačského postupu. Preto je v románe veľmi dôležitý rozprávač.
S ním súvisí dej románu, jeho základom je rozprávanie udalostí. Autor necháva postavy konať, hovoriť, myslieť i cítiť. Dej románu obyčajne tvorí množstvo udalostí, ktoré sa dotýkajú mnohých ľudí. V románe teda vystupuje mnoho postáv. V románe rozoznávame hlavnú dejovú líniu (hlavné postavy) a vedľajšie dejové línie (vedľajšie postavy). Spisovatelia zobrazujú v románe konflikty - vyostrené vzťahy medzi ľuďmi, ich narastanie a vyvrcholenie. Všetky zložky románového diela musia byť starostlivo usporiadané, musia tvoriť jednotu. Toto premyslené usporiadanie všetkých zložiek románu sa nazýva kompozícia.
Z tematického hľadiska rozlišujeme román: dobrodružný, detektívny, historický, vedecko-fantastický, psychologický, spoločenský alebo sociálny, životopisný, autobiografický, cestopisný a pod. V 16. a 17. storočí je známy tzv. pikareskný román - jeho hlavnou postavou bol veselý tulák, šibal, ktorý putoval z miesta na miesto. V 18. storočí vznikali už psychologické romány. V 19. storočí nastal veľký rozvoj románu - vynikajúci románopisci: H. de Balzac, L. N. Tolstoj, F. M. Dostojevskij...
| Žáner | Rozsah | Počet postáv | Dej | Kompozícia |
|---|---|---|---|---|
| Poviedka | Malý | Malý | Jedna udalosť, priamočiara | Voľnejšia |
| Novela | Stredný | Menší | Výsek udalostí, jednoduchší | Jednoduchšia |
| Román | Veľký | Veľa | Široký okruh života, dlhšie časové rozpätie | Zložitá, s vedľajšími líniami |
Štúdium Tolstého poviedok i dnes vedie k rozvoju kritického myslenia, empatie a hlbšieho pochopenia samých seba i druhých. Osobne vnímam Tolstého pohľad na lásku a šťastie ako výzvu na hlboké zamyslenie nad vlastným životom, hodnotami i vzťahmi. Poviedky ako „Rodinné šťastie“ a „Kreutzerova sonáta“ nás učia obozretnosti voči vlastným ilúziám i otvorenosti k bolestivým pravdám - ponúkajú nielen literárne, ale aj životné poučenie.