Provokujúce, vtisnuté do snehu, križujúce lesné cestičky či oráčiny, tak trochu... Provokujúce, vtisnuté do snehu, križujúce lesné cestičky či oráčiny, tak trochu zahalené tajomstvom. Stopy veľkých šeliem. Kto by nechcel spoznať príbeh, ktorý v sebe ukrývajú. Sledovanie stôp poskytuje prehľad o druhoch zveri žijúcej v revíri. V prípade niektorých veľkých šeliem sú odtlačky láb často jediný dôkaz ich prítomnosti. Čítať zo stôp je však umenie. „Už v dávnej histórii si šľachta pri love vážila sprievodcov, ktorí dokázali perfektne vystopovať zver a doviesť lovca až k cieľu. Aj dnes v Afrike sprevádzajú poľovníkov profesionáli, ktorí podľa stôp a pobytových znakov vedia určiť druh i veľkosť zveri a posúdiť, či je vhodná na odstrel,“ hovorí MVDr. Rudolf Janto. Poznávanie stôp má veľký význam z loveckého aj chovateľského hľadiska. Je použiteľné i pri riešení sporov medzi poľovníkmi a ochranárskymi aktívmi, čo sa týka počtu veľkých šeliem. V neposlednom rade stôp znalí návštevníci prírody ľahšie predídu nepríjemnej kolízii, hlavne s medveďom. Priblížme si preto indície našich najväčších predátorov, teda medveďa, vlka a rysa!
Medveď
Odtlačok medvedej končatiny si nepomýlite so žiadnou inou stopou. Typická je prítomnosť piatich prstov s pazúrmi. Nosný vankúš prednej laby je širší ako dlhší a zadná laba je pomerne dlhá, odzadu úzka a vpredu sa rozširuje. Veľkosťou a tvarom pripomína ľudskú šľapaj, ale päta sa nápadne zužuje. „Len stopu medvieďaťa teoreticky možno zameniť za stopu väčšieho jazveca, ktorá je však pomerne úzka, s dlhšími pazúrmi. No v praxi sa to stáva málokedy,“ vysvetľuje R. Janto. Meria sa šírka prednej a dĺžka zadnej laby. Pri šírke prednej laby dvanásť centimetrov váži medveď okolo sto kilogramov. Závisí to však od ročného obdobia a potravných možností, hlavne od úrody plodonosných drevín, najmä bukvíc. Niekedy je stopa užšia, meria napríklad jedenásť a pol centimetra, ale medveď váži až stoštyridsať kilogramov, lebo si vytvoril bohaté zásoby tuku. Môže to byť aj naopak. „Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že ulovený medveď mal prednú labu širokú až dvanásť a pol centimetra, no vážil iba necelých deväťdesiat kilogramov. Príčinou bol deficit tukových zásob,“ hovorí odborník. Dodáva, že hmotnosť našej najväčšej šelmy sa ťažko odhaduje, aj keď je možnosť ju pozorovať za dobrých svetelných podmienok. „Zmýlite sa bez ohľadu na to, či má na sebe letnú, alebo zimnú srsť. Rozdiel môže predstavovať dvadsať až tridsať kilogramov.“
Vlk
Predná končatina vlka zanecháva stopu širokú osem až deväť centimetrov, zadná o niečo užšiu. Zreteľne vidieť stredový vankúšik a odtlačky štyroch prstov s pazúrmi. Charakteristický znak premiestňovania je čiarkovanie. Ak sa svorka presúva na iné stanovište a neloví, ťažko zistíte, z koľkých členov pozostáva. Vlky totiž kladú končatiny do jednej línie, akoby terénom prechádzala len jediná šelma. Náročné je odlíšiť aj to, či skutočne ide o stopy vlka, a nie túlavého psa. „Je to veľký problém i pre skúsených poľovníkov. Stopy treba dlhšie sledovať, niekedy aj niekoľko sto metrov, kým sa neobjaví nejaké typické znamenie. Keď napríklad vlky začnú loviť, rozídu sa. Naproti tomu dvojica či skupina psov nepôjde v jednej stope, ale vedľa seba. Výnimkou je len situácia, ak sú psy unavené alebo je taký hlboký sneh, že sa pohybujú jeden za druhým. Okrem toho psy nezanechávajú spomenutú čiaru a často odbočujú do strán, v podstate kľučkujú. Vlk to robí, iba ak poľuje a prenasleduje zver,“ uvažuje veterinár a skúsený poľovník. Odlišný býva aj tvar stôp. Kým odtlačok prednej končatiny vlka je predĺžený, psia stopa je okrúhlejšia. Vlk má niekedy stredné prsty vzadu zrastené, no nie je to pravidlo. Jeho bočné prsty sú posunuté viac dozadu, takže v stope pôsobia kratším dojmom, psie smerujú dopredu a sú dlhšie. Vlk zväčša našľapuje na oveľa väčšiu plochu ako pes, ktorého stopa závisí od plemennej príslušnosti. „Ale aj pri rovnakej hmotnosti vlk zanechá masívnejší odtlačok ako pes.“
RysyKým stavy medvedej a vlčej populácie sú na Slovensku pomerne vysoké, početnosť rysov podľa doktora Janta napriek celoročnej ochrane nestúpa. Za pravdepodobnú príčinu považuje premnoženie potravných konkurentov, najmä vlkov, a tiež choroby. Stopy rysa sú preto v revíroch vzácnejšie. Prezrádza ich jednoznačne okrúhly tvar, a keďže ide o mačkovitú šelmu, za normálnych okolností v stope nevidieť pazúry. Predná laba vytvára väčší odtlačok ako zadná, široká je šesť až osem centimetrov. Aj rys sa snaží šetriť energiu, stopy preto vedú väčšinou priamo, bez kľučkovania. Navyše rád využíva chodníky a miesta, kde sa nemusí predierať porastom či vyhýbať iným prekážkam.
Čo ešte prezradia stopy a pobytové znaky
Zo stôp medveďa sa dá približne určiť aj jeho vek. Asi do dvoch rokov sú chodidlá menšie. Trojročný jedinec vážiaci približne sto kilogramov má, ako sme uviedli, prednú labu širokú okolo dvanásť centimetrov a zadnú dlhú približne dvadsať centimetrov. „Neskôr sa tieto rozmery menia len postupne, čím je však stopa väčšia, tým bude medveď starší, s väčšou telesnou hmotnosťou.“ Vek dospelého vlka však zo stôp nezistíte, lebo jednoročný aj päťročný jedinec zanecháva približne rovnaký odtlačok. Ani pohlavie šeliem zo stôp, podľa odborníka, neurčíte, hoci väčšia stopa a dlhší krok dávajú tušiť samca. Odhaliť však môžete zranenie končatiny. Ak stopy šelmy nie sú rovnomerné, dá sa zistiť, ktorú nohu zaťažuje obmedzene, respektíve ju vôbec nekladie na zem. „Viackrát som pozoroval medvedicu, ktorá mala prednú končatinu zahojenú pravdepodobne po strelnom poranení. Na snehu bolo zreteľne poznať, že ju celkom neohýbala. Našľapovala iba prednou časťou laby s pazúrmi, ktorou 'písala' v snehu súvislú čiaru. Dokonca som videl, že mala pri sebe tri medvieďatá,“ spomína R. Janto. Podľa vzdialenosti jednotlivých stôp sa dá predpokladať aj rýchlosť pohybu zveri. Napríklad vlk má pomerne dlhé končatiny a jeho stopy sú pri bežnom pohybe vzdialené asi pol metra. Pri kluse sa predlžujú a počas behu už nekladie nohy do jednej línie, ale odtláča všetky štyri chodidlá vedľa seba. Podobne to platí pri ostatných šelmách. V lete sa stopy najlepšie určujú v rozmočenej zemine na chodníkoch zveri, na poľných cestách, zoraných poliach alebo v zarosených nízkych porastoch tráv. V zime ich dobre vidieť v mäkšom mokrom snehu, najmä na obnovci. V priaznivom počasí sa dá zistiť aj to, či zver prechádzala terénom cez deň pri oteplení, alebo navečer, keď už sneh primŕzal. Bez psa ich nenájdete ani na suchej stvrdnutej pôde.
Pachový tunel
V priestore, kde sa zver pohybuje, sa vytvára takzvaný pachový tunel. Ten nesúvisí len s dotykom končatín so zemou alebo vodnou hladinou, ale aj s vylučovaním pachov živočícha pachovými žľazami na rôznych častiach tela. Často však mierny vánok posunie pachový tunel i niekoľko metrov od pôvodnej dráhy pohybu zveri. „Ak psa nasadíte na čerstvú stopu, pôjde v pachovom tuneli aj vtedy, keď ho vietor odkloní. Stáva sa, že vodič psa vidí znaky stopovej dráhy a má dojem, že pes nepracuje správne.“ Tento tunel sa zachová, v závislosti od poveternostných podmienok, od niekoľkých minút do päť až šesť hodín. Zvyšky pachu, ktoré sa udržia v stopách, rozpoznajú svojím citlivým čuchom už len farbiare. „Podľa skúseností z nášho regiónu, najstaršia stopa, ktorú farbiar vypracoval, mala štyridsaťosem hodín. Patrila jelenej zveri,“ hovorí R. Janto.
Pobytové znaky
Šelmy si značia svoje teritórium aj pobytovými znakmi, najmä trusom, močom, pazúrmi a zubami. Vlk kladie trus v šúľkoch, ktoré sú tvrdej konzistencie, sivej až bielej farby, môžu byť zvápenatené. Obsahujú nestrávené zvyšky koristi, väčšinou srsť a úlomky kostí. Na porovnanie, trus psa býva pospájaný mäkšou masou nevyužitej potravy, býva tmavší, bez srsti zveri, často s rastlinnými zvyškami. Vlk umiestňuje trus na nápadné, neraz vyvýšené miesto, alebo na križovatky chodníkov a cestičiek zveri. K pobytovým znakom vlka patria tiež hrabaniská s uľahnutou a vyšklbanou trávou. Veľmi sa podobajú srnčím hrabaniskám. „Ak vlk vytvorí takéto hrabanisko na mieste, kde nerastie tráva, môže tam zanechať aj stopy po pazúroch.“ Čo sa týka označovania drevín, ak srnec parožkami strúha celé pásy kôry na kmienku, vlk vytvára len drobnejšie záhryzy a odhrýza bočné vetvičky. Kmienok navyše postrieka močom. Rozdiel je i v rozsahu značkovania. Prísne teritoriálny srnec necháva „vizitky“ na pomerne malom území počas leta, zato vlk na veľkej ploche a robí to aj v zime. Ďalší pobytový znak je zavýjanie vlkov, často celej svorky naraz. Medveď kladie trus v hrubých šúľkoch alebo kôpkach. Keďže ide o všežravca, vo výkaloch sa nachádzajú jadierka, kôstky a ďalšie zvyšky plodín, ktoré práve dozrievajú v prírode. Vzhľadom na to, že netrávi tak dokonale ako vlk, trus obsahuje veľa balastu. Na jar po zimnom spánku, keď má šelma obmedzené zdroje potravy, snaží sa nájsť uhynuté zvieratá. Trus vtedy býva redší a tmavší, jednoliaty, bez zvyškov rastlín. Lokalitu, kde má medveď stabilný zdroj potravy, si intenzívne označuje. „Ak sa naučí chodiť na vnadiská pre zver, husto ich pokrýva výkalmi. Keď tam poľovníci vyložia napríklad väčšie množstvo obilných zvyškov, medveď ich označí priamo v kope, aby k nim nechodila iná zver,“ uvádza doktor Janto. Predátor dáva svoju prítomnosť v revíri najavo tiež poškodzovaním kôry a olamovaním konárov drevín. Zvykne sa tiež obtierať chrbtom o stromy, pri získavaní potravy rozhrabáva mraveniská, prevracia skaly, rozbíja práchnevojúce pne, vyhrabáva osy a včely. Rys, podobne ako ostatné mačkovité šelmy, svoj trus zahrabáva do zeme.
Domestikácia psa
Tieto texty nás vedú k úvaze: kedy a kde nastala zmena a z vlka sa stal pes. Najstaršie archeologické stopy nás zavedú do jaskyne vo švajčiarskych Alpách v strede Európy, do obdobia približne 14 a pol tisíc rokov pred Kristom. Práve tu bol objavený spoločný hrob pravekého lovca a psa - vlka. Dôkaz začiatku spolunažívania človeka a psa - vlka? Vnucuje sa mi otázka, ako sa tento pes dostal do spoločného hrobu? Isté je ale to, že ich priateľstvo prekonalo hranice spolužitia na tomto svete. Môžeme len predpokladať, či človek nachádzal opustené šteňaťa vlka, snáď ich aj cieľavedome odoberal vlčím svorkám, alebo úmysel spoločného nažívania bol obojstranný a pre oboch aj výhodný. Nech už to bolo tak, či onak, tento spoločný hrob je skutočne výnimočný. Pozostatky psa mali v porovnaní s vlkom kratší ňufák, menšie tesáky a nožnicový zhryz chrupu. Vlk má ňufák výrazne dlhší a zhryz kliešťový. Nevyvrátiteľný to dôkaz evolučnej premeny z vlka na psa. Takéto hroby však nájdeme aj v Prednej a Strednej Ázii, Číne či v Afrike. A možno už v tomto období proces pridružovania sa psa k človeku nazvať domestifikáciou psa? Nie, ešte nie. Pes sa začal vyvíjať pred 30 až 50 tisíc rokov pred Kristom pravdepodobne z niektorého plemena sivého vlka, na základe drobnej genetickej mutácie a bez toho aby mal k tomu súhlas Mr. Charlesa Roberta Darwina. Urobil to sám, dobrovoľne a nenapodobiteľne, bez výrazného prispenia človeka. A aká to bola genetická mutácia? Bola to znížená hladina stresového hormónu v krvi, čo spôsobilo menšiu pripravenosť na útok či útek? Táto drobná odchýlka umožnila priblížiť sa týmto vlkom k ľudským obydliam a využívať nové možnosti na prežitie, ktoré začala pre nich vytvárať ľudská populácia po ukončení štvrtohornej doby ľadovej. Počas niekoľkých desiatok tisíc rokov sa psovi podarila nielen anatomická zmena, ale dokázal aj niečo, čo sa nepodarilo žiadnemu inému živočišnému druhu na tejto planéte. Hľadať najstaršie psie plemeno je naozaj veľmi náročné. Ak si to ale zjednodušíme na hľadanie najstaršieho žijúceho psieho plemena, razom sa ocitneme v Starom Egypte, kde nachádzame precízne zdokumentovaný život človeka a psa.
Staroveký Egypt a basenji
Ľudia v Starom Egypte uctievali psa ako strážcu podsvetia a sprievodcu do kráľovstva smrti. Tu je potrebné poznamenať, že nerozlišovali psa, šakala a líšku. Všetkých nazývali rovnakým menom. Z pohľadu Egypťanov to pre psa znamenalo veľké ocenenie, pretože povyšovali kult smrti nad všetko ostatné. Aj ich boh Anubis mal ľudské telo a psiu hlavu. Egypťania sa o svojich psích miláčikov starali naozaj príkladne. Dávali im mená, boli často pochovávané so svojimi pánmi a na papyrusových zvitkoch nachádzame záznamy o prvej veterinárnej starostlivosti. Dôkazov o ich vzťahu je mnoho. Medzi najstaršie zobrazenia patrí basenji, ktorý bol priamym predchodcom dnešných plemien. Pes typu basenji nemal divú zver loviť len priamo, ale na tú dobu špecifickým spôsobom; na krku mali zvončeky a zver vyhľadávali a nasmerovali do pascí. Basenji bol považovaný za dar od bohov a zároveň aj zdroj problémov, keď Egypťania verili, že dary je potrebné bohom vrátiť v časoch núdze. Vznik starovekých psov a ich vzťah k ľuďom nám teda ukazujú archeologické nálezy a texty, ktoré naznačujú dlhú spoločnú históriu.
Význam rozdielov
Rozdiely medzi psom a vlkom sú hlavne v správaní a anatómii. Nájsť fyzické rozdiely medzi domestikovaným psom a vlkom nie je ťažké. Pri plemenách ako Západosibírska lajka, Malamut alebo Husky je to trochu obtiažnejšie. Psi majú väčší počet šteniat v jednom vrhu. Psa od vlka odlíšite už podľa spôsobu pohybu. Najviditeľnejšie je to pri behu - vlk ladne pláva vzduchom, zatiaľ čo pes pôsobí ťažkopádne. Pri chôdzi vlk kladie vždy zadnú labu do stopy prednej laby. Všetky jeho stopy sú v jednej línii - tzv. čiarkuje. Naproti tomu pes väčšinou kladie zadné laby medzi stopy predných.
Vlk sa snaží maximálne šetriť energiou, jeho stopa je rovná s minimom zákrut, zatiaľ čo pes často odbieha od priameho smeru. Vlčíci zdedili po vlkovi aj túto vlastnosť a to je štýl pohybu - majú mimochodom v kluse. Pri pohybe vlk zvyčajne zdvíha nohu iba minimálne a jeho hlava býva sklápená spolu s chrbtom. Rozdiely v lebke sú tiež významné: veľkosť vnútorného uhla medzi očnou jamkou a lebkou sa líši (vlk 40-45°, pes 53-60°) a tvar vydutých častí lebky, kde sú umiestnené sluchové orgány. Tieto rozdiely opisuje aj známy vedec N. A. Iliin.
Meranie a vzťah k pobytovým znakom
Stopy sa líšia aj podľa veku a pohlavia zvieraťa, pričom vek dospelej populácie vlka nie je spoľahlivo určiteľný zo stôp. Predná laba medveďa, rozdiely medzi prednou a zadnou labou, a aj možnosti určiť zranenia sú dôležité. Trus slúži ako kľúčový pobytový znak: vlk kladie trus na viditeľné miesta a býva suchý, často so srstou a kostnými úlomkami; pes má trus tmavší a spojený menej úzkou masou. U medveďa trus býva v hrubých šúľkoch alebo kôpkach, s výživovým balastom; u rysa trus býva zahrabaný do zeme a bez pazúrov, lebo ide o mačkovitú šelmu. Pobytové znaky tiež zahŕňajú značkovanie drevín, hrabaniská a otieranie konárov. Tieto znaky slúžia na určenie teritória a aktuálneho stavu populácie v revíri.
Historické súvislosti a vývoj psa
Najstaršie archeologické stopy nás zavedú do jaskyne v Alpskej Európe, kde je spojený hrob pravekého lovca a psa - vlka. Dôkaz začiatku spolunažívania človeka a psa - vlka? Práve tu môžeme uvažovať o procese domestifikácie. Pes sa pravdepodobne vyvinul zo sivého vlka pred 30-50 tisíc rokmi v dôsledku genetickej mutácie, ktorá znížila stresový hormón a tým zlepšila adaptáciu na ľudské prostredie. Niektoré praveké plemená, ako basenji, dingoo a novoguinejský pes, majú dodnes spoločné znaky a genetické a morfologické spojenie so svojím predkom vlkom. Egypťania vyzdvihovali psov ako dôležitých spoločníkov a naši predkovia dodnes upozorňujú na spoločnú históriu medzi človekom a psom cez rôzne kultúrne artefakty a texty.
Praktické odporúčania pre pozorovateľa
Pri klzkom snehu a rozmokanej zemi sa najlepšie zisťujú stopy a pobytové znaky: letné aj zimné obdobia menia mieru viditeľnosti stôp; v období sucha a hlbšieho snehu je potrebné dlhšie sledovať čiarkovanie a formu stôp. V lete sú stopy často lepšie čitateľné na chodníkoch a poliach, v zime na mäkkom mokrom snehu a v obzvlášť priaznivých podmienkach aj na obnovci. Počas dažďa a sypkého snehu sa stopy rýchlo vymažú. Bez psa ich nenájdete ani na suchej tvrdej pôde. Vždy je potrebné všímať si vedľajšie znaky - pachový tunel, pobytové znaky a trus, ktoré pomáhajú rozlíšiť vlka od psa alebo rysa.
tags: #porovnanie #stopy #pes #vlk