Československý vlčiak (čes. československý vlčák) je psie plemeno uznané v FCI v skupine 1 pod číslom 332. Pod vedením Ing. Karla Hartla bol v roku 1955 vypracovaný projekt na získanie služobného plemena spĺňajúceho mimoriadne požiadavky kladené na psa pri službe v pohraničnej stráži vtedajšieho Československa. Náčelník služobnej kynológie pohraničnej stráže Karel Hartl vypracoval projekt na získanie krížencov vlka so psom. Projekt zahŕňal okrem preskúmania otázok medzidruhového kríženia v rámci biológie, dedičnosti a biometrie aj problematiku fyziologických rozdielov medzi psami, vlkmi a ich krížencami.
Prvé krížence sa narodili v CHS Libějovice zo spojenia vlčice Brity a nemeckého ovčiaka Cézara z Březového hája. Narodilo sa päť šteniat (1 pes a 4 suky), z ktorých sa v ďalšej plemenitbe uplatnila suka F1 Bety a suka F1 Berta. Berta odchovala v CHS Šamorín niekoľko generácií krížencov druhej filiálnej generácie. Z Bertiných šteniat sa v ďalšom chove uplatnila suka Osa a psy Old a Odin, ktorí prispeli svojím genetickým materiálom aj medzi prvými civilnými chovateľmi. Z potomstva Bety bolo odchovaných niekoľko vrhov druhej až štvrtej filiálnej generácie a tiež prvé spojenia dvoch krížencov druhej filiálnej generácie. F3 potomkovia suky F2 Osa vytvorili početnú základňu tvorenú 66 psami a 40 sukami.
Druhá línia bola vytvorená z potomkov vlčice Berty a nemeckého ovčiaka Kurta z Václavky. Prvý vrh tvorilo šesť šteniat, ktoré sa narodili dňa 21. mája 1960. V ďalšej plemenitbe sa uplatnil pes Bikar. Tretiu líniu tvoria kríženci vlka Arga so sukou nemeckého ovčiaka Asta z SNB, ktorí sa narodili v roku 1968 v CHS polície v Býchoroch. K ďalšej plemenitbe boli použití pes Ink z SNB a jeho sestra Bara z PS v CHS Malacky. Už prvé krížence boli podrobované výcviku a testované na schopnosť sociálnej väzby na človeka. Psy boli buď zaraďované do služby, alebo ich predávalali civilným chovateľom.
V 60. rokoch 20. storočia bol chov ČSV na Slovensku organizovaný iba v chovateľskej stanici PS v Malackách pod vedením majora Františka Rosíka. V roku 1968 došlo k zmene vo funkcii náčelníka kynológie PS a program chovu krížencov bol zastavený. Mjr. Rosík a členovia Bratislavskej brigády PS však vytvorili podmienky pre ďalší chov československého vlčiaka. V roku 1974 obohatil chov ďalší vlk Šarik, ktorého potomkovia sa uplatnili aj v civilnom chove.
V roku 1966 vznikol návrh budúceho štandardu plemena a Ing. Hartl sa pokúsil o jeho registráciu v civilnej plemennej knihe a založenie klubu. V tej dobe bolo pre založenie klubu potrebné zastrešiť ho v tzv. Národnom fronte a chov následne riadil Zväzarm (Zväz pre spoluprácu s armádou), ktorý odmietol registráciu krížencov. Ďalší pokus o založenie klubu v roku 1970 opäť zlyhal. Koncom 60. rokov prišiel rozkaz, ktorým bol experiment kríženia vlka a nemeckého ovčiaka, resp. ďalšie vzájomné kríženie už vzniknutých krížencov, zastavený. Posledný vrh krížencov v Česku sa narodil v roku 1971 a nasledujúcich 10 rokov sa nenarodilo jediné šteňa. Krížence však zostali na Slovensku, kde pod vedením mjr. Františka Rosíka, kríženie pokračovalo.
Na Slovensku preto vznikla silná iniciatíva za uznanie československého vlčiaka ako plemena. A chovateľská základňa, aj v čase jeho uznania, sa nachádzala najmä v slovenskej časti spoločnej republiky. Klub vznikol až v roku 1981, keď sa Český svaz chovatelů podujal zapísať československého vlčiaka do hlavnej plemennej knihy v Prahe. O rok neskôr bol československý vlčiak vtedajším Federálnym výborom chovateľských zväzov ČSSR uznaný za národné plemeno. FCI uznala československého vlčiaka v roku 1989.
Za vznik plemena, jeho uznanie a vytvorenie a organizovanie širokej chovateľskej základne na Slovensku nesie zasa zásluhu mjr. František Rosík. Je preto možné zovšeobecniť, že bez Ing. Hartla by neexistovali krížence, bez mjr. Rosíka by neexistovalo plemeno uznané ako československý vlčiak. Plemeno dosahuje výšku v kohútiku minimálne 65 cm (psy) a 60 cm (suky); horná hranica nie je stanovená. Telo má obdĺžnikový rámec s pomerom 9:10 (výška:dĺžka).
Toto plemeno sa vyznačuje dlhými bedrovými aj hrudnými končatinami, typické je žltosivé až strieborné sfarbenie so svetlou maskou a hustou srsťou s rovnými chlpmi. Československý vlčiak sa pohybuje klusom a je temperamentný, aktívny pes s mimoriadne vyvinutými zmyslami a orientáciou v teréne. Plemeno je veľmi naviazané na svoju rodinu či svorku. Vzhľadom na vznik krížením vlka so psom sa v chovaní prejavujú iné štruktúry správania a tieto krížence si zachovávajú anatomické prednosti vlka, čo umožňuje vytrvalé behanie, prispôsobenie klimatickým podmienkam a dobrú orientáciu v teréne.
Na druhej strane je československý vlčiak ťažšie vychovateľný, keďže ako vlk nerobí nič zbytočne. Nie je vhodné ho drilovať ako u nemeckých ovčiakov, pretože bez motivácie napríklad potravou nemá dôvod cvik vykonať. Zásadne neopakuje činnosť, pri ktorej mal negatívnu skúsenosť.
Charakter a význam pre majiteľov
Československý vlčiak je temperamentný a vyrovnaný pes so silným zmyslovým vnímaním. Je verný rodine a vyžaduje primeranú sociálnu väzbu a stimuláciu. V porovnaní s čisto domestifikovanými plemenami si zachováva štruktúry správania, ktoré môžu vyžadovať citlivý prístup k výcviku a motiváciu prostredníctvom potravy alebo aktivít v teréne.
Uvedie sa aj pridaná hodnota pre vyznávačov ekologických hračiek a memorabilia: plyšový pes inšpirovaný vzhľadom vlčiaka môže byť vhodnou dekoráciou alebo darčekom pre fanúšikov plemena. Rovnako existujú aj kovové tabuľky s motívom československého vlčiaka a ďalšie suveníry.
Kontext a ponaučenia z histórie
Historicky išlo o projekt zameraný na revitalizáciu určitého mixu vlastností, ktoré vtedy predstavovali vhodný profil pre služobné úlohy na hraniciach. Výsledkom bola plemenitba a postupná registrácia, ktorá v konečnom dôsledku viedla k medzinárodnému uznaniu.
Klub a asociácie získali oporu a plemeno bolo postupne registrované a uznané. Dôležitosť Hartla a Rosíka v histórii plemena je často zdôrazňovaná ako kľúčová pre vznik a zachovanie línie, ktorá sa neskôr stala súčasťou oficiálneho štandardu.
Faktory, ktoré ovplyvňujú výchovu
Plemeno má dlhé končatiny a výrazný pohyb klusom, čo si vyžaduje primeraný výcvik a aktívny životný štýl. Pri výchove je potrebné rešpektovať jeho vrodenú nezávislosť a tendenciu nejaké činnosti neopakovať, ak ju už raz zažil. Preto je dôležité motivovať psa vhodným spôsobom a neustále udržiavať komunikáciu s hlavnou rodinou.
Technické a štrukturálne údaje plemena
- Najnižšia výška v kohútiku: psy 65 cm, suky 60 cm
- Obdĺžnikový rámec tela s pomerom 9:10 (výška:dĺžka)
- Hustá srsť s rovnými chlpmi, žltosivé až strieborné sfarbenie a svetlá maska
- Charakter: vyvinuté zmysly, orientácia v teréne, vysoká lojalita k svorke
- Typický pohyb: klus
Moderné uplatnenie a popularita
Hoci pôvodne vznikol ako služobný pes, dnes je československý vlčiak čoraz viac vyhľadávaný aj ako spoločenský partner v rodinách. Výskyt chovateľských staníc a klubov sa zameriava na udržiavanie a rozširovanie genetickej diverzity a prepojenie s civilnými chovateľmi.