Staroveké legendy hovoria o národe, ktorý žil v strednej Ázii pred 35 000 rokmi. Títo ľudia mali krásne chlpaté psy krémovej farby. Títo priateľskí púštni ľudia boli porazení svojimi nepriateľmi a boli nútení utiecť na sever cez celé Mongolsko až na ľadové pláne Arktídy. Príbeh rozpráva o obetavých psoch, ktorí pomáhali tomuto národu prežiť v neľútostnej zime. Ich srsť postupne bledla pod lúčmi arktického slnka a sneh a ľad ju postriebril, aby sa ligotala na končekoch - tak ako večne zamrznutá krajina, v ktorej museli žiť.
Samojedi, pôvodne chovaní kmeňmi Nencov, nazývanými aj Samojedi, získali svoje meno podľa týchto sibírskych národov, ktoré ich využívali v drsnom podnebí Sibíri, v chlade a snehu. Tieto psy slúžili ako pracovné zvieratá, najmä ako strážcovia sobov, pričom ich statočne chránili pred vlkmi a medveďmi. Pomáhali tiež Nencom pri love a pri ťahaní saní.
Písal sa rok 1733 a v Rusku sa začala Veľká severská expedícia, niekedy nazývaná aj Sibírsko-tichooceánska či Druhá Kamčatská expedícia. Expedícia trvala desať rokov, bolo do nej zapojených viac ako tisíc ľudí a nespočetné množstvo ťažných psov a sobov. Námorní dôstojníci, vedci, kupci, lovci… Ich mená môžeme nájsť na veľkej časti mapy Arktídy zvečnené v názvoch morí, ostrovov, mysov, úžin. Celý projekt bol myšlienkou cára Petra I., ktorý cieľavedome podporoval výskum odľahlých, takmer neznámych končín svojej obrovskej ríše. A tu sa svet po prvý krát dozvedel o pôvodných obyvateľoch týchto nehostinných končín, o Evenkoch, Čukčoch, Eskimákoch i Samojedoch, nazývaných aj Nencami, o spôsobe ich života i o ich všestranných psoch. A keďže oni dokázali prežiť v nehostinných podmienkach arktickej tundry, stali sa učiteľmi prežitia polárnych expedícií, hľadajúcich cestu na severný pól.
Skutočnosť je ale trošku iná… Arktída je severná polárna oblasť zemegule s celkovou rozlohou asi 25 mil. km². More je tu takmer po celý rok zamrznuté a ostrovy z väčšej časti pokrýva ľad a sneh. Na nezaľadnených častiach je večne zamrznutá pôda s porastom tundry. Živočíšstvo je chudobné počtom i druhmi. Pre arktickú klímu je charakteristická nízka teplota vzduchu, ktorá praje dlhej zime, chladné a krátke leto (2 až 3 mesiace), silný vietor, hmly a časté sneženie. V období polárnej zimy a polárnej noci na póle slnko 179 dní nevystúpi nad horizont a v tejto dobe je v oblasti strednej časti Severného ľadového oceánu, v severovýchodnej časti Hudsonovho zálivu a v oblasti strednej Sibíri až k 55. stupňu severnej šírky priemerná teplota -30 °C. Teploty pod nulou sa tu vyskytujú približne 200 - 300 dní v roku.
Neznalosť týchto faktov spôsobila v 15. až 19. storočí záhubu nespočetného množstva severských expedícií, vyslaných s cieľom nájsť prieliv do Orientu, či po prvý raz vztýčiť zástavu toho či oného štátu na nedotknutom severnom póle. Lode odvážnych kapitánov, ktorí vplávali do arktických vôd s predstavou voľného oceánu, boli ponechané svojmu osudu, keď vmrzli do ľadových krýh a tieto ich postupne rozdrvili. Posádky, len slabo vybavené na podmienky polárnej zimy, boli nútené prezimovať v krajine večného ľadu. Mnohí z nich tieto výpravy neprežili, ďalší zmizli nevedno kam. Ale večná túžba za ľadovým dobrodružstvom, inak nazývaná aj polárna horúčka, bola príčinou ďalších a ďalších ciest do Arktídy i Antarktídy.
A tak sa znovu vraciame do Ruska, ktoré v 18. storočí počas Veľkej severskej expedície objavilo ľudí schopných v Arktíde prežiť. Eskimáci, Čukčovia, Samojedi. Tieto kočovné národy síce nechápali, prečo sa tí bieli čudní ľudia vybrali na sever, ale v ich povahách bolo zakorenené navzájom si pomáhať. A tak pomáhali svojimi tisícročnými vedomosťami ľuďom, ktorí o Arktíde nevedeli skoro nič. Kedy sa na severe našej pologule objavili ľudia, dodnes presne nevieme. Zatiaľ najstaršie archeologické nálezy sú z územia medzi riekou Ob, Bajkalským jazerom a horným tokom rieky Leny (12 tisíc až 10 tisíc rokov pred n.l.). Najstaršími obyvateľmi Arktídy boli pravdepodobne ľudia pôvodu východoázijského, snedej pleti, ktorí boli na sever vytlačení silnejšími kmeňmi. Postupne sa naučili prežiť v nehostinnej tundre a svojmu životu sa dokonale prispôsobili.
Písal sa rok 1891 a Robert Edwin Peary sa vybral pokoriť severný pól. Namiesto toho ale zostal po celý rok v osade Grónskych Eskimákov. Chce sa od nich učiť. Chce sa vyhnúť osudu nepripravených výprav pred ním. Eskimáci sú mu blízki. Áno, sú špinaví, aj zavšivavení. Ale nepoznajú faloš ani pokrytectvo. Nelichotia, ale ani nenapadnú zozadu. Na neochotu či urážku rýchlo zabudnú. Vedia, že vo dne v noci číha spoločný nepriateľ. Neúprosný. Má sto tvárí a každá zvestuje smrť. Mráz, fujavica, puklina v ľade, hlad nemožno ich porátať. A jednotlivec s tým nepriateľom nič nezmôže. Vzdorovať mu možno len spoločne. A tak Eskimáci namiesto toho, aby sa hašterili, škriepili a kynožili, vzájomne si pomáhajú. Spolu lovia, ak treba, vzájomne sa ratujú, spravodlivo podelia medzi všetkých korisť, ktorú ulovil niekto z nich. Pomoc pokladajú za čosi prirodzené, samozrejmé. Podobne ako ich dojemná pohostinnosť… Medzi nimi našiel radosť zo života a jeho pravý zmysel. Odučil sa tomu podvedomému úsiliu panovať, ktoré je príznačné nám bielym v styku s primitívnymi národmi. Pochopil, že ho poúčajú nie z pýchy, ale im to káže vekmi preverená skúsenosť. Odučil sa chvatu, ktorý môže na cestách zahubiť. Odučil sa aj egoizmu. Eskimáci by už dávno vyhynuli, stratili sa z povrchu Zeme, keby nežili v spoločenstve. V tom je ich sila.
6. apríla 1909 dosiahol Robert Edwin Peary, jeho spoločník Matt a štyria Eskimáci spolu so 40 psami ťahajúcimi 4 sane severný pól Zeme. Prvý v dejinách sveta.
Samojedi (Nenci) boli dlhší čas zaraďovaní medzi historicky vymreté národy Eurázie, veľmi málo sa vedelo o ich pôvode i kultúre. Novšie archeologické a etnografické výskumy poskytli informácie o pôvodných ázijských národoch, medzi ktoré patria aj Nenci. Pôvodne obývali územia dnešného Mongolska, migrovať severozápadným smerom začali už počas neskorého pleistocénu. Niektoré kmene prekročili Beringov prieliv, stali sa prvými obyvateľmi Severnej Ameriky (Indiáni). Títo sa neskoršími presunmi dostali na Aljašku, do Kanady a Grónska (Eskimáci). Iní zostali na severe Európy (Laponci), ďalší sa presunuli na sever Ruska a vytvorili národy Samojedov, Čukčov, Jakutov, Komiov, Evenkov, Chantov, atď. Títo sa ďalej delili podľa oblastí, ktoré obývali, takže potom sa hovorilo o rôznych etnických skupinách toho-ktorého národa, napr. o Ostiackych Samojedoch, Tunguzských Samojedoch a pod. Kmene Samojedov migrovali na svoje súčasné územia na začiatku prvého tisícročia nášho letopočtu. Sídlili na hranici Európy a Ázie, presnejšie medzi Bielym morom a Jenisejom, na polostrove Tajmyr, na území s rozlohou 1 787 000 km².
Tento polostrov sa nachádza v severozápadnej Sibíri a severne od arktického kruhu vyčnieva do Arktického oceánu. Je to vlastne najsevernejšie položená časť Európskeho kontinentu. Klíma je charakteristická dlhými studenými zimami s teplotami pod nulou priemerne 250 dní v roku a krátkym letom (2 - 3 mesiace). V lete je pôda tundry na povrchu rozmočená, tvoriaca okolo riek močariská, v zime je celá zmrznutá. Na severe pokrytá machmi a lišajníkmi, južnejšie už trávy vytvárajú zelené lúky a nízky porast trpasličích briez a vŕb (50-100 cm), na najjužnejších územiach sa už vytvára vyšší porast lesov (2 - 3 m), tvoria ho predovšetkým vŕby, brezy a olše. Faunu tvoria soby, pižmone, polárne medvede, líšky, vlci, hranostaje, jelene, zajace, rosomáky, medvede hnedé a grizly, vydry, veveričky, sovy, snehule a na ostrovoch aj tulene a mrože. Práve tieto druhy tvorili podstatnú časť jedálnička kmeňov žijúcich na tomto území.
Samojedi mali malú postavu, pokožku skôr žltej farby, vysoké lícne kosti, zošikmené tmavé oči a malé vyduté nosy. Národ Samojedov bol tvorený jednotlivými rodinami, prípadne osadami viacerých rodín, ktoré migrovali po tundre. A práve soby podmieňovali trasy ich pohybu po území Sibíri. Presnejšie bola to potrava pre soby - machy a lišajníky - ktorá určovala, kedy a kam sa kmeň presunie. Spočiatku soby len lovili, neskôr postupným zdomácnením ich aj chovali v stádach. Množstvo sobov v rodine sa stalo znakom bohatstva a moci. Boli to teda kočovní ľudia, ktorí sa živili nielen lovom a rybolovom, ale aj chovom sobov, ktoré na rozdiel od iných nomádov využívali najmä ako ťažné zvieratá, teda nielen na mlieko či mäso. Chov obrovských stád sobov vyžadoval aj dobrých pastierskych psov. Nenci chovali psy, ktoré volali Bjelkier (doslova biele psy, ktoré sa rodili biele), ktoré im strážili stáda sobov, príležitostne pomáhali pri love a pri ťahaní saní. Je zaujímavé, že termín Bjelkier používali aj na označenie bielych polárnych líšok a ľadových medveďov.
Ich obydliami boli stany zo sobích kožušín tvaru típí, ktoré sa dali ľahko rozložiť a presunúť na iné miesto, keď soby spásli všetok mach. Na ťahanie nákladov na saniach používali predovšetkým soby, aj keď v letných obdobiach sa na rozmočenej pôde lepšie osvedčili psy, zapriahnuté do malých lodí tvaru kanoe, ktoré ťahali po riečkach a močarinách. Ich tradičný odev - dlhé kabátce s kapucami - bol vytvorený takisto zo sobích kožušín, otočených kožušinou dovnútra. Srsť sobov je dutá, takže tvorí materiál s vynikajúcimi izolačnými vlastnosťami.
Náboženstvo Samojedov bolo založené na uctievaní zvierat a malo prvky šamanizmu. Šaman bol vedúcou osobnosťou kmeňa, hovoril ústami duchov a vedel predvídať, kde sa objavia stáda sobov či inej zveri, liečil chorých, učil umeniu uchovávať potraviny a častokrát podstupoval rôzne nebezpečné skúšky, napríklad žil určitú dobu sám v pustatine, aby sa mu zjavili vízie, ako postupovať v budúcnosti.
Samojedi boli medzi severskými nomádmi veľmi unikátny národ, hlavne pre ich blízky osobný a pracovný vzťah k ich psom. Ako som už spomínala, sami ich nazývali Bjelkier, ale v Rusku sa tieto psy volali aj menom Vojnajka (v preklade vedúci, strážny, lovecký alebo bojovný pes), alebo neskôr termínom Lajka (vzťahujúcim sa na všetky severské psy špicovitého vzhľadu). Tieto psy neboli len biele, ale aj čierne, hnedé alebo kombinované. Tvarom tela a vzhľadom sa však neodlišovali od dnešných samojedských psov.
Cestovatelia, ktorí vo svojich expedíciách používali Bjelkier od Samojedov, sa zmieňujú o rôznych typoch psov čo do veľkosti i zafarbenia, v závislosti od oblasti, kde kmeň, od ktorého ich kupovali, sídlil. Z týchto zdrojov aj vieme, že niektoré kmene Samojedov využívali psy na ťahanie saní, iné len na lov a stráženie sobích stád. Takisto sa zmieňujú o rozdelení Samojedov na kočovné a nekočovné kmene. Tak či onak, jedno mali spoločné: svoje psy a ich prácu si veľmi vážili. Bolo bežné, že každý člen rodiny si vzal jedného psa so sebou do ich obydlia - veľkých stanov zo sobej kože nazývaných chooms a nechali psíka spať spolu s nimi pod sobími prikrývkami, aby ich zohrievali. Deti mali dovolené hrávať sa so šteniatkami, dospelé psy zasa strážili a ochraňovali deti počas neprítomnosti dospelých a ženy tohto národa často odchovávali šteniatka, ak toho fena z rôznych dôvodov nebola schopná. Tento fakt zdôrazňuje, ako veľmi si Samojedi svojich psov cenili a brali ich ako rovnocenných členov svojho spoločenstva aj jednotlivých rodín.
Je známe, že Samojedi často odmietali vzdať sa svojich psov a predať ich cestovateľom, v období, kedy títo začali prenikať na ich územia, a preto sa často stávalo, že psy sa jednoducho vyparili rôznymi pochybnými cestičkami. Samojedi boli veľmi jednoduchí ľudia a nebolo neobvyklé, že využívali týchto psov aj na kožušiny. Väčšinou to ale boli psy, ktoré neboli k človeku priateľské, boli agresívne alebo príliš veľkí jedáci, či príliš slabé psy. Takýmto spôsobom vlastne robili výber najvhodnejších jedincov pre ďalší chov. A keďže sa na svojich cestách po obrovskej tundre len zriedkakedy stretávali, nedochádzalo ani ku kríženiu rôznych psov, bola tu zachovaná určitá línia. Či už pôvodní chovatelia robili tento výber s určitým cieľom či nie, predsa len dodržiavali presné pravidlá. Hlavným kritériom výberu bola priateľská vyrovnaná povaha psa, jeho sila a vytrvalosť. Agresívne psy sa stali bez milosti ozdobou ich kožuchov.
Počas storočí sa neskôr vyvinulo silné a odolné plemeno, ktoré pracovalo bok po boku človeka, zabezpečovalo mu pohodlie domova a bojovalo neľútostne v bitkách za svojho pána, ktorého chcelo potešiť. Pôvod plemena samojedský pes sa datuje do obdobia tisíc rokov pred naším letopočtom, čím sa zaraďuje medzi najstaršie plemená vôbec. Podľa rôznych vedcov má samojedský pes veľa charakteristických znakov prehistorického psa. Bjelkiers psy sú teda veľmi podobné pôvodným psom a majú veľmi blízky vzťah k prvým psom-vlkom, ktorí sa priblížili k ľudským obydliam, aby vytvorili nekonečné priateľstvo.
Prvé, vlku podobné psy (Canis familiaris palustris), sa objavili pred 12 000 až 14 000 rokmi na juhu strednej Ázie. Prví lovci pociťovali pôvodne určitú spriaznenosť s vlkmi, kvôli ich podobnej sociálnej štruktúre a loveckým schopnostiam. Identická bola ľudská i vlčia svorka: hierarchické usporiadanie, nosenie jedla pre deti i starších obyvateľov, staranie sa o chorých i ranených, spoločné radosti i starosti, uchovávanie zásob na horšie časy. Spoločný lov vo svorke bol takisto rovnaký. Lovci si vzali prvé šteniatka k sebe a vzťah obdivu a uctievania prešiel k partnerstvu.
Samojed sa dostal do povedomia Európanov najmä vďaka britskému zoológovi Ernestovi Kilburnovi Scottovi, ktorý po trojmesačnom pobyte u Samojedských kmeňov v roku 1889 priniesol prvé exempláre tohto plemena do Anglicka. Taktiež nórsky objaviteľ Fridtjof Nansen spomínal tieto odvážne psy vo svojich dokumentoch o neúspešnej expedícii na severný pól v roku 1894, kde ocenil ich nenáročnosť a vytrvalosť. Prvý štandard plemena bol určený v Anglicku v roku 1909, približne v rovnakom čase, keď sa prvé samojedy dostali do Ameriky. Samojed bol oficiálne uznaný ako plemeno v roku 1913. V USA bol založený prvý oficiálny klub plemena s názvom Samoyed Club of America.
Skutočný nárast obľuby plemena nastal až po druhej svetovej vojne, najmä v 50. rokoch. Dnes sa tieto severské špice chovajú najmä ako rodinné psy, pričom sú tiež obľúbenými výstavnými psami.
Samojedi boli v kmeňoch Nencov považovaní nielen za pracovné psy a pomocníkov pri love, ale aj za plnohodnotných členov rodiny. Často spávali so svojimi ľuďmi v stanoch, čím poskytovali nielen spoločnosť, ale aj teplo počas chladných zimných nocí. Už v minulosti boli k ľuďom veľmi priateľskí a prítulní.
Samojed je spoločenský pes, ktorý vyhľadáva blízkosť svojich majiteľov, preto nie je vhodný na chov v koterci. Toto citlivé plemeno znáša odlúčenie od ľudskej "svorky" veľmi ťažko. Jeho veselá povaha a láska k ľuďom ho predurčujú na rolu rodinného psa, ideálneho pre domácnosti s deťmi. Deti doslova miluje a rád sa s nimi hrá. Plachosť alebo agresivita sú tomuto plemenu cudzie.
Samojed má hrdú a sebavedomú povahu, čo znamená, že od neho nemožno očakávať slepú poslušnosť. Napriek silnému putu k majiteľovi má sklon nasledovať vlastný úsudok, najmä ak povely považuje za zbytočné. Táto vlastnosť môže byť mylne považovaná za tvrdohlavosť, čo však neznamená, že je ťažko vycvičiteľný. Pri správnom prístupe, s pozitívnym výcvikom a jemným hlasom, sa z neho stane pes, ktorý ochotne poslúcha svojho pána.
Hoci bol samojed historicky lovcom, jeho lovecký inštinkt je dnes čiastočne potlačený. Pri pohľade na samojeda si všimneme jeho dobrosrdečný výraz, ktorý sa prejavuje akoby „úsmevom“ s prižmúrenými očami a kútikmi pier smerujúcimi nahor.
Výrazným znakom je jeho hustá biela srsť, ktorá na krku a pleciach vytvára hrivu podobnú tej, ktorú má lev. Táto hustá „hriva“ je najvýraznejšia u psov (samcov). Srsť na hlave a predných končatinách je krátka a hladká. Za ušami majú často trčiace chlpy, ktoré im dodávajú mierne šibalský vzhľad. Uši sú trojuholníkové a postavené vzpriamene.
Samojed má oproti iným severským psom mimoriadne dlhú, hustú srsť s podsadou, ktorá ho chráni pred chladom. Pre tieto vlastnosti preferuje pobyt vonku. Pôvodne mali samojedi aj hnedú a čiernu srsť, avšak dnešný štandard povoľuje len bielu srsť v rôznych odtieňoch, ako je bledo-béžová alebo krémová.
Samice dosahujú výšku okolo 53 cm, zatiaľ čo samce majú priemerne 57 cm v kohútiku.
Medzi najčastejšie zdravotné problémy, ktoré postihujú samojedov, patria cukrovka (diabetes mellitus), progresívna retinálna atrofia, hluchota, dysplázia bedrového kĺbu, dedičná nefritída, trpasličí vzhľad a pulmonálna stenóza.
Samojedi potrebujú nielen vyváženú stravu, ale aj správnu starostlivosť o srsť. Kúpanie by malo byť obmedzené len na nevyhnutné prípady, pretože časté kúpanie a agresívne šampóny môžu narušiť prirodzený lanolín v koži. Väčšina nečistôt sa odstráni sama, takže kúpanie je potrebné len, keď sa samojed zašpiní. Pravidelné kefovanie, približne 1 až 2-krát týždenne, je nevyhnutné. Ak sa pes pripravuje na výstavu, je vhodné kefovať ho častejšie, až 4-krát týždenne. Počas obdobia výmeny srsti je potrebné kefovať každý deň, pretože vtedy srsť vypadáva vo veľkých chumáčoch.
Kvalitná a vyvážená strava je pre samojedov kľúčová. Aby mal pes krásnu, lesklú srsť a bol spokojný, musí dostávať jedlo bohaté na živiny, minerály a vitamíny.
