Psí ostrov: Sci-fi dystopia s osobitým Andersonovským rukopisom

Japonské súostrovie, o dvadsať rokov v budúcnosti. Psia chrípka dosiahla epidemických rozmerov, jej ohnisko leží v meste Megasaki. Hrozí, že preskočí z psích nositeľov na človeka.

Starosta Kobayashi vyzýva k okamžitej karanténe. Teda k vyhosteniu a izolácii všetkých túlavých aj domácich psov. Oficiálnym dekrétom sa psov exilovou kolóniou stáva neďaleký ostrov slúžiaci zatiaľ ako skládka odpadkov. Stáva sa z neho Psí ostrov.

O šesť mesiacov neskôr na tejto opustenej skládke núdzovo pristáva jednomotorový, miniatúrne lietadlo Junior-Turbo Prop. Svorka piatich hladných a divokých psov v jeho troskách objaví dvanásťročného pilota. Je to Atari, sirota, ktorá je v pestúnskej opatere práve u starostu Kobayashi.

Wesa Andersona a jeho filmy mám rád. Robí si ich po svojom, vždycky do nich ukecá skvelých hercov, má sympaticky divný zmysel pre humor aj osobitý vizuálny štýl. Asi by som na to nemohol pozerať stále, ale každú jeho novinku si pozriem rád a ideálne čo najskôr. Na jeho Psí ostrov som sa tak logicky vcelku tešil, pretože už Fantastický pán Lišiak pred pár rokmi ukázal, že animované filmy sú pre Andersonovský štýl rovnako vhodné ako tie hrané. A navyše to vyzeralo dosť roztomilo.

Bohužiaľ nakoniec to nedopadlo úplne tak, ako by som si predstavoval. Podívame sa do blízkej budúcnosti, kedy japonské Megasaki City bojuje s podivnou chorobou, ktorú roznášajú psy. Všetci štvornohí hafani bez páničkov tak putujú nedobrovoľne na ostrovnú skládku, kde sú ponechaní svojmu osudu. Toto sa deje už pol roka a psí svet teraz privítal jedného nečakaného návštevníka. Je to Atari, adoptovaný syn starostu Megasaki City, ktorý ukradol lietadlo a odletel sem hľadať svojho psieho kamoša Flíčka.

Hneď po pristátí/páde narazí na partu miestnych drsňákov. Tí sa rozhodnú mu s hľadaním pomôcť, a tak začína cesta cez divočinu, v ktorej by sa najskôr páčilo aj Šialenému Maxovi a na konci sa možno ľudský a psí hrdina stretnú a zistia, že s tou smrtiacou chorobou to možno bolo trochu inak, než sa sprvu zdalo…

Prvú polhodinu sa zdá, že Psí ostrov je presne to, na čo som sa ako fanúšik Andersona tešil. Vyzerá to krásne, stop-motion animácia sa sem hodí viac, než keby išlo o klasický animák, suchý humor nechýba a celé je to sympaticky divné a úsmevné.

Tým, že síce vieme, čo si hovoria psy, ktoré hovoria (štekajú?) anglicky a máme k tomu titulky, ale pre japonských hrdinov potrebujeme buď preklad od profesionálnej tlmočníčky, alebo americkej študentky na výmennom pobyte. Vo filmovom Japonsku sa navyše štýlovo a pôsobivo mieša sci-fi, postapokalyptická atmosféra a taký ten tradične-filmový pohľad na krajinu vychádzajúceho slnka, takže pochopiteľne dôjde na sumo, exotické rituály alebo polonahé bábky šialene mlátiace do bubnov. To všetko však Anderson servíruje divákom s citom a úctou k Japonsku a jeho kultúre. Dobre sa na to pozerá.

Nanešťastie sa čoskoro ukáže, že to je tak trochu všetko. On ten Psí ostrov je aj cez všetku divnosť, osobitosť a svojskosť vlastne hrozne moc obyčajný. Keď si človek zvykne na nie úplne klasický vizuál a naladí sa na Andersonovskú vlnu ľahkej divnosti, pochopí, že nakoniec ide o úplne klasický príbeh o tom, ako sa ide z jedného miesta na druhé a počas tej doby si dvaja hrdinovia hľadajú cestu, niekto sa polepší a niekoho po zásluhe čaká potrestanie. A že to je v skutočnosti až moc predvídateľné, okukané a neoriginálne. Nikdy by som nečakal, že práve toto budem písať o novinke režiséra Života pod vodou, Až vyjde Mesiac alebo Grandhotela Budapešť.

Rozumiem tomu, že jeho Psí ostrov má byť do značnej miery pre deti a nemám s tým problém. Chápem, že pre menších divákov treba rozprávanie trochu prispôsobiť a nepreháňať to s blbnutím a experimentovaním, na druhú stranu od polovice sa mi do hlavy vkrádala dosť nepríjemná myšlienka, či náhodou nebude problém v tom, že režisérovi jednoducho došli nápady. Pevne dúfam v tú prvú variantu, ale jasno najskôr budeme mať až po ďalších filmoch.

V každom prípade je Psí ostrov asi najmenej Andersonovský film vôbec. Samozrejme to neznamená, že je zlý. Stále ide o celkom zábavnú, chytru, pekne vyzerajúcu a dobre vyrozprávanú podívanú, ktorá určite pobaví malých aj veľkých milovníkov psov. Vedľa starších vecí jedného z najsvojskejších tvorcov súčasnosti ale Psí ostrov pôsobí trochu ako keď si robíte čaj z už raz vymáchaného vrecúška. Nie je to proste tak dobré, ako by malo byť. A ako sme zvyknutí.

Pejskaři to však budú milovať stopercentne, o tom žiadna. Ja som však čakal viac. Popravde dosť viac.

tags: #psi #ostrov #ucinkujuci