Psy sprevádzali človeka v každom vojnovom konflikte už od momentu, keď ľudia domestikovali prvé vlky. Vojenskí psi majú veľmi dlhú históriu začínajúcu už v staroveku. Od výcviku v boji až po ich použitie ako prieskumníkov, strážcov, poslov a stopárov. Jedna z prvých zmienok o účinkovaní psov vo vojne pochádza z roku 525 pred Kristom. Perzský veľkokráľ Kambyses II. ich využil v bitke proti Egypťanom vediac, že Egypťania majú voči zabíjaniu psov morálne výhrady. V bitke pri Pelúsiu (525 pred Kristom) Cambyses II. nasadil psov, mačky a iné zvieratá, ktoré Egypťania považovali za posvätné. Tým, že tieto zvieratá postavil do prvej línie, údajne dokázal prinútiť Egypťanov, aby prestali používať svoje zbrane. Počas neskorej antiky používal Hun Attila vo svojich vojnových ťažení veľkých vojnových psov. Iné civilizácie používali obrnených psov na obranu karaván alebo útokov na nepriateľov. Na Ďalekom východe vychoval vietnamský cisár Lê Lợi svorku 100 psov, ktorých schopnosti boli dostatočne pôsobivé na to, aby ho povýšili na veliteľa pluku jednotiek. Neskôr Fridrich Veľký z Pruska používal psov ako poslov počas sedemročnej vojny s Ruskom. Aj Napoleon počas svojich ťažení používal psov. Antickí Gréci vyšľachtili pre vojenské účely plemeno zvané molossus, ktoré neskôr úspešne využívala Rímska ríša. Hoci molossovia vyhynuli, ich priamym potomkom je mastif. Mastifov do boja proti Indiánom nasadili napríklad aj španielski conquistadori v 16. storočí.
Prvé oficiálne použitie psov na vojenské účely bolo v USA. Svoju úlohu psy zohrali i v priebehu 1. svetovej vojny. V prvej svetovej vojne už Američania využívali stovky psov ako poslov na prenášanie správ medzi zákopmi. V roku 1917 otvorili v Anglicku školu pre výcvik vojenských psov. Využívali sa na rôzne účely, niektoré hľadali ranených vojakov, iné zasa ťahali guľomety. Táto snímka vznikla v roku 1917. Pes, ktorý patril Červenému krížu, na nej nachádza raneného vojaka. Vycvičený bol tak aby štekotom neupozornil nepriateľa. Namiesto toho vzal ranenému prilbu a priniesol ju svojmu pánovi. Medzi psími poslíčkami v prvej svetovej vojne vynikal Satan. Vyznamenal sa počas bitky o Verdun. Hoci jeho pána zabili, dokázal doniesť poštového holuba k jednotke francúzskych vojakov uväznených pod guľometnou paľbou. Tí poslali správu veleniu, ktoré im na záchranu vyčlenilo posily.
Počas americkej občianskej vojny v rokoch 1861 až 1865 využívali vojaci Konfederácie i Únie psy na hľadanie jedla a vody. Niektoré zvieratá sa dokonca stali maskotmi plukov, mnohé však zomreli na zranenie utŕžené v boji či na vyhladovanie.
Seržant Stubby (* 1916 - † 16. marec 1926) bol pes amerického pôvodu bojujúci v prvej svetovej vojne a oficiálny maskot 102. pešieho pluku v Connecticute. Robert J. Conroy, vojak, ktorý sa v tej dobe nachádzal na vojenskom výcviku, našiel psa v okolí Yale University. Nazval ho Stubby. Ostatní vojaci si Stubbyho rýchlo obľúbili. Naučili ho základné povely, vo výcviku niekoľko vojenských povelov. Americká divízia, v ktorej slúžil aj Robert J. Conroy dostala povel presunúť sa do Francúzska. Pes Stubby mal pôvodne zostať v Spojených štátoch, ale Conroy ho prepašoval na loď Minnesota. Ukrýval ho vo vedre na uhlie, no neskôr ho predstavil námorníkom, ktorí si ho okamžite obľúbili. Keď loď dorazila do Francúzska a dôstojník zistil, že bol do jeho krajiny prepašovaný pes, chcel ho poslať späť do Spojených štátov. V roku 1918 yankeeovská divízia dostala povel, aby zamierila na frontovú líniu pri Chemin des Dames. Zobrali so sebou aj Stubbyho ako maskota divízie. Jeho prvé zranenie spôsobil jedovatý plyn. Vojaci ho zobrali na pohotovosť, kde sa dal čoskoro dokopy. Všetko zlé je na niečo dobré, vraveli vojaci po tom ako zistili, že vďaka tomuto zraneniu dokázal Stubby neskôr rozoznať pach yperitu aj na viac kilometrovú vzdialenosť. Vďaka tejto schopnosti raz Stubby zachránil americké jednotky, keď väčšina vojakov ešte spala. Stubby sa neskôr naučil hľadať a zachraňovať zranených vojakov. Stubby sa naučil rozoznávať rôzne jazyky ako bola angličtina, francúzština, či nemčina. Keď raz slúžil pri Argonne, rozoznal nemeckého zveda, ktorý sa snažil zmapovať francúzske zákopy. Stubby začal na nemeckého špióna hlasno štekať. Keď si zved uvedomil, že je prezradený, snažil sa utiecť, ale Stubby ho zastavil kúsancom do nohy. Po týchto hrdinských činoch ho veliteľ 102. pešieho pluku povýšil na seržanta. O niekoľko mesiacov bol seržant Stubby dvakrát vážne zranený pri granátovom útoku. Zranený bol aj jeho pán, Robert J. Conroy. Obaja už ďalej nemohli v boji pokračovať. Týmto sa seržantova 18 mesačná služba v boji skončila. Seržant Stubby posledný raz vydýchol počas spánku v roku 1926. Zomrel ako 9 až 10 ročný pes.
Psy našli uplatnenie aj počas druhej svetovej vojny, a to v rovnakých oblastiach ako v rokoch 1914 až 1918. Teriéry na fotografií mali dokonca vlastné plynové masky. V rokoch 1941 využívali Sovieti v boji proti nemeckým tankom psy. Už počas prvej svetovej vojny boli psy využívané a ich úlohou bolo vyhľadávanie, ale aj varovanie pred nebezpečenstvom, akým bol napríklad útok plynom. Sovieti však čoskoro prišli na to, že pes môže veľmi dobre poslúžiť aj ako zbraň. Až okolo roku 1930 sa začala formovať myšlienka, že pes môže poslúžiť nielen ako pátrač, ale aj ako zbraň. V roku 1924 bola v Moskve dokonca založená škola na výcvik psov, cieľom však bolo zvieratá vycvičiť ako pomoc pri komunikácii, prenášaní zásob, pátracích či záchranných akciách. V výcvikových centrách sa preto tréneri začali zameriavať práve na túto úlohu. Pôvodným plánom bolo pripevniť nálož psovi na chrbát, naučiť ho, aby pribehol k tanku, potiahnutím za popruh nálož pod tankom zložil a utekal späť k majiteľovi, ktorý by nálož odpálil. Nanešťastie, ukázalo sa, že to nebol práve najlepší nápad. Pes totiž nie vždy dokázal zubami popruh uvoľniť a nálož spustiť na zem. Neraz sa preto k majiteľovi vrátili s náložou, za čo im hrozil trest. Nedokončenie úlohy totiž mohlo mať smrteľné následky. Sovieti preto prišli s ďalším nápadom. Na nálož pripevnili drevenú páčku a bomba explodovala po tom, čo sa páčka niečoho dotkla. Ani tréning nebol prechádzkou ružovou záhradou. Psy boli týrané a neraz vyhladované. Aby úlohu splnili, pod cvičné tanky im dávali tréneri jedlo. Pes si potom myslel, že nájde jedlo pod každým tankom a vrhal sa do samovražednej misie. Do roku 1941 sa pes stal bežne používanou zbraňou a v prvej svetovej vojne ich bolo proti Nemcom nasadených až 30. Misia sa však pre ne neskončila dobre, vojaci totiž na psov strieľali a nejeden bol poranený alebo zabitý. Zvieratá síce boli zvyknuté na hluk, nie však na skutočné guľky lietajúce okolo uší. Neraz preto odmietali vyjsť z úkrytu alebo vbehli do zákopov a nálož vybuchla tam, kde nemala. Ďalším problémom bolo, že sovietske tanky fungovali na naftu a tie nemecké na benzín. Pes sa preto skôr vybral za známym pachom a omylom tak vyhodil do vzduchu sovietsky tank namiesto nemeckého. Protitankové psy boli napriek neúspechom trénované až do roku 1996 a na zabíjanie ich nevyužívali len Sovieti, ale aj Japonci a Američania. Podobným spôsobom chceli Američania využívať psy na dobývanie opevnených pozícii nepriateľa, do praxe ho však nikdy neuviedli.
Napriek všetkému sa protitankové psy zúčastnili ďalších misií, napríkladKurskej bitky. Tej sa zúčastnilo 16 psov a zničených bolo 12 nemeckých tankov. Američania si do Vietnamu priviezli asi štyritisíc psov. Stali sa výbornými pomocníkmi najmä pri pohybe v džungli, detekovaní nástražných výbušných systémov a včasnom varovaní pred blížiacimi sa delostreleckými projektilmi. Po konci vojny boli psy buď ponechané vo Vietname, alebo usmrtené injekciou. Vlna nevôle v radoch verejnosti prinútila americké úrady schváliť nový zákon, ktorý povoľoval adopciu vojnových psov po skončení konfliktu.
Vojnové psy námornej pechoty: Pravdivý príbeh dobermanov z druhej svetovej vojny
PREŠOV - Včera našli v troch východoslovenských okresoch nebezpečné pozostatky po druhej svetovej vojne. Predpoludním počas kynologického výcviku v blízkosti obce Vyšný Komárnik v Svidníckom okrese vyňuchal v lese policajný pes mínometný granát z druhej svetovej vojny. Rovnako predpoludním oznámil policajtom lesný hospodár, že naďabil v blízkosti chaty Príslopec v okolí obce Runina v okrese Snina delostrelecký granát z toho istého obdobia. Popoludní našiel 15 -ročný Varechovčan v Stropkovskom okrese najbohatší nález pozostatkov z druhej svetovej vojny. Muníciu vo všetkých troch prípadoch zneškodnili policajní pyrotechnici. Z Prešova informovala policajná hovorkyňa Magdaléna Fečová.
Keď istá 40-ročná Nemka išla na prechádzku so svojím psom, netušila, aké prekvapenie ju čaká. Pes našiel na zemi funkčný americký ručný granát z druhej svetovej vojny. Zobral ho do zubov a priniesol majiteľke. "Okamžite spoznala, že je to starý, zhrdzavený ručný granát. Pes ho na príkazy ženy poslušne pustil na zem," uviedla polícia v západonemeckom meste Erkrath. Žena potom zavolala políciu, ktorá zablokovala oblasť a expertný tím stále funkčný granát zneškodnil. V Nemecku je aj viac ako 60 rokov po konci druhej svetovej vojny veľa neobjavenej munície, ktorá doteraz nevybuchla. Jej náhodné objavy niekedy vedú aj k evakuáciám celých budov.
