Vzťah človeka k psovi však nebol vždy a ani dnes nie je najlepší. Ľudia psami bežne pohŕdali, zanedbávali ich, bili a kynožili viac, než akékoľvek iné domáce zviera. Dokonca aj v spoločnostiach, ktoré psov milovali alebo boli na nich veľmi závislé, napríklad lovci a pastieri, sa k psom správali zle. Ľudia všade na svete považovali a považujú psy nielen za verné, oddané a obetavé, ale aj za pažravé, sebecké, otravné, nehanebné a pokorné. Tento dvojaký prístup k psom sa premietol aj do nášho jazyka: psota, psovský, zmlátiť ako psa, ako zbitý pes, ako besný pes, zúrivý ako pes, unavený ako pes, chorý ako pes, ako pes za kosťou, ako pes o chvost atď.
Pes sa stal pomocníkom, symbolom, atribútom, či vteleným mnohých bohov lovu, lesov, cestovania, liečenia i podsvetia. Pes (alebo vlk alebo šakal) totiž vstúpil do náboženských predstáv týkajúcich sa smrti takmer všade na svete. Ľudia takmer na celom svete a v rôznych dobách dávali psa, jeho hlavu, zuby alebo len psie figúrky ako talizman pod základy budov, palácov, chrámov i domov, pod hradby a mestské brány, pod prahy dverí i do hrobov, aby človeka chránil pred zlom, nepriateľmi, zlodejmi, démonmi a chorobami.
Autor poskytuje pohľad na výskyt psa v antickej Európe a vo vybraných náboženských systémoch a ukazuje, ako rôzne kultúry chápu ich význam v rámci rituálov, symboliky a mytologických obrazov. Pes v mytológii, náboženstve a folklóre staroveku a stredoveku skúma, ako sa menila úloha psa od antických dôb až po stredovek, pričom kladie dôraz na kontinuitu a zmeny v náboženských predstavách a kultúrnych predstavách o smrti, ochrane a posmrtnom živote.
Pes v antických civilizáciách a jeho ambivalentný obraz
Gréci a Rimania vnímali psy pozitívne. V každodennom živote psy strážili stáda, pomáhali pri love, poskytovali zábavu, dávali človeku lásku, boli mu oddaní. Vysoko bola cenená ich vernosť, oddanosť, rýchlosť, odvaha, bystrosť. Vzťah človeka k nim môžeme vyčítať nielen z dochovaných písomných prameňov prevažne literárnej povahy, ale aj z diel výtvarného umenia. Napriek tomu môžeme konštatovať, že pes bol vnímaný rozporuplne.
Na Blízkom východe bol pes považovaný za nečisté zviera, pretože bol požieračom odpadkov, mŕtvol a zdochlin. V Biblii sú takmer všetky zmienky negatívne, pes bol symbolom chamtivosti, sebectva, obžerstva, nečistoty a hriechu. V Starom zákone je pes zmienený dvatridsaťdvakrát, často v spojení s mŕtvolami či nepriateľmi. V Novom zákone sa pes stal symbolom pohanov, nepokrstených a neveriacich. Pes mohol personifikovať aj diabla, žida alebo pohanský národ.
Hoci aj Židia a moslimovia si cenili psa pre jeho užitočnosť a ďalšie prednosti, nechovali ho ako domáceho maznáčika. Tento odmeraný vzťah k psovi sa prejavil aj v ranom kresťanstve, neskôr v ňom však prevážili pohanské európske tradície a pes zostal neoddeliteľnou súčasťou života stredovekého človeka. Naopak, v starovekej Perzii zoroastriáni psa uctievali a bol hneď druhým tvorom po človeku.
Psie figúrky a hlavy slúžili ako talizmany, ktoré chránili komunitu pri stavbách i v domoch. Pes sa stal poslom, symbolom, atribútom a dokonca vtelením bohov lovu, lesov, liečenia a podsvetia. V mnohých mytológiách sa pes stal prvou alebo poslednou bytosťou, ktorú duša vidí počas posmrtej cesty. Čierny pes je častým motívom ako posol smrti a strážca podsvetia; v mnohých kultúrach sa farba psa spája s mystériom a rituálmi súvisiacimi s Bohom a smrtiou.
Pes v európskom folklóre a stredoveku
Rozporuplný vzťah k psom sa prejavoval aj pri používaní nadávok. Od staroveku boli najbežnejšie nadávky do psov a šeliem. Časom ale u psov nakoniec prevážil pozitívny prístup. Pes zostal neoddeliteľnou súčasťou života stredovekého človeka. Autor práce predstavuje psom nielen v antickom Grécku a Ríme, ale aj v kultúrach Keltov a Germánov. Odtiaľ sa presunieme do ešte starších civilizácií, do Egypta, Mezopotámie a Malej Ázie. Pozrieme sa aj na nie práve najlepšie postavenie psa, dokonca až odpor a nepriateľstvo k nemu, ktoré sa vyvinuli v monoteistických náboženstvách Blízkeho východu.
Autor predznamenáva, že kniha Pes v mytológii, náboženstve a folklóre staroveku a stredoveku je veľmi pútavým čítaním, ktoré erudovane a zároveň veľmi čítavo približuje premeny vzťahu človeka a psa v období staroveku s „nakročením“ do stredoveku. Plánuje napísať trilógiu: druhý zväzok bude venovaný psovi vo stredoveku, tretí pak vlkom a vlkodlakom.
Historický kontext a výsledky výskumu
Publikácia Bystrického predstavuje súčasť širšieho výskumu v oblasti dejín zvierat a ich vzťahu s ľuďmi. POROVNANIE kultúr ukazuje, že pes bol vždy súčasťou náboženských predstáv a mýtických obrazov spojených so smrťou, ochranou a rituálmi. Pes v staroveku bol nielen spoločníkom, ale aj prostriedkom na zabezpečenie ochrany pred zlými silami a chorobami a často slúžil ako most medzi svetom živých a svetom mŕtvych.
Zhrnutie a umelecký a vedecký prínos sledovaného diela
Pes v mytológii, náboženstve a folklóre staroveku a stredoveku ponúka inovatívny pohľad na európske dejiny od vynálezu kníhtlače až po Francúzsku revolúciu, pričom si všíma život ľudí pochádzajúcich z rôzneho prostredia. Šiestimi ústrednými témami - jednotlivci v spoločnosti, politika a moc, kultúrny a intelektuálny život, náboženstvo, ekonomika a technológia - sa zaoberá v dvoch chronologických sekciách, 1450 - 1600 a 1600 - 1789. Európu poníma ako celok ohraničený na východe Osmanskou ríšou, na severe Švédskom a na juhu Portugalskom. Obracia pozornosť aj na európske kolónie v zámorí a integruje náboženské, etnické, rodové, triedne a regionálne rozdiely.
Autorka nabáda čitateľov premýšľať o kontinuitách aj zmenách v tomto formujúcom sa období. Dejiny sú plné paradoxov, prekvapivých zvratov a kuriozít. Pes je zároveň symbolom vernosti, ochrany a spirituality v mnohých kultúrach a dejinách, čo potvrdzuje aj výskum na prepojenie medzi duchovným a každodenným životom človeka a psa.