Od zákopov prvej svetovej vojny až po trosky po zemetrasení - psy už dávno nie sú len miláčikmi domácnosti. V ťažkých chvíľach ukázali odvahu, vernosť a oddanosť, ktorá inšpiruje aj dnes. Poď s nami spoznať psov, ktorí sa navždy zapísali do dejín ľudstva.
Chov zvierat je jedna z prvých uvedomelých činností človeka, ktorá výrazne ovplyvnila jeho vývoj. V prvopočiatkoch ich spolužitia mu pes pomáhal pri love zvierat, neskôr pri ochrane stád. Vďaka tomu, že pes je veľmi variabilný druh, rozšíril sa do všetkých končín sveta a dokázal plniť priania človeka od drsného severu našej zemegule až po trópy. Dokázal plniť priania človeka ako pes spoločenský, lovecký, vojenský, pastiersky atď.
V celej histórii ľudstva bolo puto medzi človekom a psom nerozbitné. Tieto zvieratá boli mimoriadne dôležité aj počas vojny, čo potvrdzujú dobové novinové správy. Okrem túlavých psov to boli aj domáci miláčikovia. Pes domáci (canis lupus familiaris alebo canis familiaris) sa niekedy považuje za samostatný druh, inými vedeckými kruhmi zasa za poddruh vlka. Vlk je najbližším príbuzným psa a pravdepodobne jeho predkom. O druhu pes domáci môžeme hovoriť približne od obdobia 15 000 rokov pred Kr. Do tohto obdobia archeológovia kladú prvé odchovy psích šteniat v ľudských príbytkoch, ktoré boli krížené už len medzi sebou a nevyskytovalo sa prekríženie s divo žijúcim vlkom. Pes domáci je teda najstaršie domestikované zviera, ak vôbec možno proces pridruženia sa psa k človeku nazvať domestikáciou. Pes totiž nebol človekom „skrotený“, alebo prinútený zotrvať pri človeku násilím. Pes sa pre súžitie s človekom rozhodol dobrovoľne, na základe obojstranných výhod. Najskôr pes pomáhal človeku pri love, neskôr sa stal strážcom a ochrancom ľudských obydlí. V neskorších dobách, ako sa postupne vyvíjalo mnoho psích plemien, poskytoval pes človeku čoraz viac užitočných služieb. Všeobecne sa za hlavného predka psa považuje vlk, s ktorým je pes geneticky, anatomicky, výzorovo aj povahovo najviac spriaznený.
Nie všetci vedci sú však zajedno v tom, či bol jediným predkom psa domáceho vlk, alebo sa na jeho vývoji podieľali aj iné druhy šeliem psovitých (šakal, kojot, líška,...). Väčšina odborníkov, napr. renomovaný britský veterinár a kynológ Bruce Fogle, sú toho názoru, že vlka možno považovať za jediného predka psa. Rozdiely v anatómii raných psích plemien spočívajú skôr v rozdieloch rôznych plemien vlkov, z ktorých boli domestikovaný. Iní odborníci, ako napr. známy americký psychológ a kynológ Stanley Coren, sa domnievajú, že sa o vznik psa domáceho zaslúžili aj iné psovité šelmy. U niektorých psích plemien možno totiž nájsť niektoré anatomické znaky, ktoré sa nevyskytujú u vlkov, ale napr. u líšok alebo kojotov áno. Coren sa domnieva, že jednotlivé ľudské spoločenstvá boli v praveku príliš oddelené (a výskyt domestikovaných psov príliš častý a roztrúsený) na to, aby mohli pochádzať všetci psi z jedného zdroja. Domnieva sa, že tak ako v mnohých prípadoch mohlo prísť k domestikácii vlčích mláďat, mohla si rovnakým spôsobom iná skupina ľudí na inom konci kontinentu osvojiť opustené mláďatá líšky, kojota, šakala, alebo inej psovitej šelmy. Neskôr sa tieto skupiny navzájom stretávali, a zatiaľ čo si ľudia medzi sebou vymieňali kožušiny, nástroje a potravu, ich svorky psov si vymieňali genetický materiál. Preto sa dnes Coren nazdáva, že genetický základ psa obsahuje určité percento krvi aj iných psovitých šeliem ako vlk - a to v závislosti od psieho plemena.
Pes nevznikol ako jedno rovnako vyzerajúce plemeno, ktoré by sa neskôr rozdelilo na dnešnú širokú škálu psích plemien. Vzhľadom na pôvod psa, ktorý vznikol domestikáciou v rôznych kútoch našej planéty približne v rovnakom čase, musíme predpokladať, že už v prvopočiatkoch sa psi odlišovali. Najskôr samozrejme len mierne a to podľa toho, z akého druhu vlka (alebo inej psovitej šelmy) vznikli, resp. Canis familiaris intermedius - jeho dedičstvo nesú klasické lovecké plemená (napr. Neskôr sa rôzne kultúry stretávali, vymieňali si svojich psov a začínali experimentovať so šľachtením. Pes sa už nekrížil s divo žijúcimi príbuznými, ale jeho vývoj bol ľuďmi dokonca cieľavedomo usmerňovaný. Zo šteniat boli pre ďalší chov vyberané predovšetkým tie, ktoré najviac vyhovovali ľuďom.
Človeku sa vždy páči to, čo je zvláštne, iné. Preto boli vždy cieľavedomo vyberané zvláštne šteňatá alebo neobvyklé mutácie a tieto ďalej šľachtené. Taktiež sa neustále robili pokusy skrížiť rôzne typy psov odlišných plemien a zvýrazniť tak jednu žiadanú vlastnosť, alebo vytvoriť novú zaujímavú charakteristiku. Už od začiatku šľachtenia psích plemien badať orientácia na pracovné upotrebenie. Vytvárajú sa špecializované plemená na lov, ochranu majetku, ochranu stáda, ťažné upotrebenie, vojnové upotrebenie a podobne. Na tieto účely boli jedince vyberané a cvičené. Pracovne úspešné jedince sa ďalej chovali a dostali príležitosť mať potomstvo. Hoci sa o genetike v historických dobách veľa nevedelo, už len z praktických dôvodov sa nechovali pracovne neupotrebiteľné psy a preto sa ani ďalej nerozmnožovali. Až v neskorších dobách (19. a 20. V staroveku sa už stretávame s pomerne rozsiahlym chovom psov. Taktiež psie plemená už viac pripomínajú dnešné - moderné - plemená.
Rímska ríša dala svetu molosov. Ak aj pôvodné molosoidné plemená nevznikli v Itálii, určite možno pripísať zásluhu rímskym légiám o ich rozšírenie po celom vtedajšom svete. Rimania používali molosov ako strážne a vojnové psy. Typickým molosom pripomínajúcim staré rímske plemená je napríklad dnešný cane corso. Tak ako sa Rím spája s molosmi, starovekému Egyptu zasa je možné ďakovať za početné plemená chrtov. Na kresbách z hrobiek egyptských faraónov je možné nájsť vysokonohé štíhle psy s pretiahnutou papuľou, ktoré akoby z oka vypadli dnešným chrtom. Starovekí Číňania vyšľachtili veľa zaujímavých plemien. Plemená starej Číny sú charakteristické a nezameniteľné. Nordické národy ale i ďalšie severne umiestnené národy dali svetu zasa rozmanitú paletu špicov a severských plemien. Európa je domovom predovšetkým poľovných a pastierskych plemien. Nespočetné varianty poľovných duričov a tiež pastierskych psov a ovčiakov sa tu šľachtili, ale aj kombinovali s molosmi a chrtmi a tým položili základ celej palety dnešných európskych plemien. Pôvodné obyvateľstvo Ameriky zasa dalo svetu povestných naháčov. Stredný východ, hlavne arabské krajiny, Perzia a Turecko sú domovom rôznych typov východných chrtov.
Významní psí hrdinovia v histórii
Niektoré príbehy sa píšu v knihách - iné v odtlačkoch labiek na bojisku či v srdciach ľudí. Psí hrdinovia nám pripomínajú, že odvaha nemá vždy dve nohy. A niekedy stačí jeden pohľad, aby sme vedeli, že máme po boku niekoho výnimočného.
Prvá svetová vojna: Psy vo službách ľudstva
Počas prvej svetovej vojny bojovalo na fronte až 20 tisíc psov. Štvornohí chlpáči hľadali a zachraňovali zranených vojakov, no mali aj iné dôležité úlohy. O nehynúcej vernosti psov človeku sa málokedy polemizuje. Ale azda nikdy nebolo puto medzi človekom a psom testované viac ako počas prvej svetovej vojny. V službe britským vojakom sa objavilo 20 tisíc chlpáčov, ktorí sa pre mužov v zákopoch stali neospevovanými hrdinami. Ich význam bol taký, že v prvých mesiacoch roka 1917 britské ministerstvo vojny založilo v Hampshire Školu tréningu vojenských psov.
Využitie psov na fronte bolo široké. Nosili pomoc raneným, ťahali náklad so zbrojnou technikou, boli členmi hliadok na odhaľovanie nepriateľa. Štvornohí pomocníci plnili aj úlohu poslov. Behali so správami od vojakov v prvej línii k veliteľom, ktorí boli vzadu. Chlpáči boli trénovaní aj na to, aby dokázali bez pohnutia ležať v zákope vedľa svojho pána, prípadne identifikovať nepriateľa, ak sa priblíži k zákopu a tíško to svojmu pánovi oznámiť.
O psích vojakoch informovala aj dobová tlač. Periodikum Dundee Evening Telegraph v roku 1916 prinieslo opis temperamentu, ktorým musí disponovať dobre vycvičený vojenský pes: „Nikdy nešteká, nanajvýš ticho vrčí, aby poukázal na prítomnosť nepriateľských síl, alebo ich priblíženie. Lepšie však je, ak v týchto situáciách vzprieči uši, aby svojho pána udržal v strehu.“ „Beda osobe, ktorá by sa pokúšala zaútočiť na spiaceho človeka. Pes totiž nepotrebuje spať. V noci je čulý a temperamentný. Ich užitočnosť sa ukázala najmä v situáciách, keď bolo treba doručiť správu. Psí posli často dokázali sprostredkovať životne dôležité informácie.“
Príklady psích hrdinov z vojny:
- Sergeant Stubby (USA, 1. svetová vojna): Malý bulteriér bez oficiálneho výcviku, ktorý prežil 17 bitiek, varoval pred plynmi, našiel zranených vojakov a dokonca chytil nemeckého špióna.
- Chips (USA, 2. svetová vojna): Kokeršpaniel-ovčiak, ktorý počas vylodenia na Sicílii sám napadol nepriateľský guľometné hniezdo a prinútil vojakov vzdať sa.
Záchranárske psy: Hrdinovia v čase katastrof
Nenahraditeľnými pomocníkmi pri prírodných katastrofách či pátracích akciách sú vyhľadávacie a záchranárske psy. Každý pes musí prejsť špeciálnym tréningom, ktorý je nielen nákladný ale aj veľmi zdĺhavý. Na konci tejto cesty je vzácny a roztomilý ušatý pomocník, ktorý dokáže zachrániť tisíce životov. Ľudí hľadajú podľa pachu. Napriek tomu presný proces, ako to dokážu, je dodnes nejasný.
Budúcich úspešných zachranárskych psov nájdete všade. Nezáleží na tom, či ide o kríženca alebo o čistokrvného psa. Dôležité sú povahové vlastnosti.
Niektoré psy sa trénujú špeciálne na vyhľadávanie ľudí, ktorých zasypala lavína. Najlepšie vytrénované psy dokážu nájsť človeka zasypaného až 4,6 metrami snehu.
Najúspešnejší pes v histórii zavetril hľadanú osobu vo vzdialenosti viac ako tri kilometre.
Záchranárske psy sa využívajú už viac ako 300 rokov. Prvým záchranárskym psom bol bernardín, ktorý patril mníchom z nemocnice vo Švajčiarskych Alpách. Cvičili psov na záchranu stratených osôb.
Práca záchranára je náročná nielen pre človeka ale aj pre psa. Zvyčajne už po 8 až 10 rokoch aktívnej práce idú do zaslúženého psieho dôchodku. Niekedy sú len preradený na inú prácu.
Príklady záchranárskych psov:
- Barry (Švajčiarsko, 19. storočie): Slávny bernardín, ktorý podľa legiend zachránil viac ako 40 ľudí v Alpách. Mal špeciálny inštinkt na nájdenie zavalených v snehových závejoch.
- Frida (Mexiko): Labradorka s ochrannými okuliarmi a topánkami. Po zemetrasení v Mexiku lokalizovala desiatky ľudí a stala sa národnou hrdinkou.
Psy ako symboly vernosti a oddanosti
Každý deň čakal na svojho pána pri stanici Šibuja. Aj po jeho smrti tam stál ďalších 9 rokov. Po smrti svojho pána ušiel z domu a našiel si miesto pri jeho hrobe. Malý teriér, ktorý 14 rokov navštevoval hrob svojho pána každý deň.
Nie je to len výcvik. Nie je to len výcvik. Niektoré príbehy sa píšu v knihách - iné v odtlačkoch labiek na bojisku či v srdciach ľudí. Psí hrdinovia nám pripomínajú, že odvaha nemá vždy dve nohy. A niekedy stačí jeden pohľad, aby sme vedeli, že máme po boku niekoho výnimočného.
Pes v umení a kultúre
Pes patrí nielen k najstarším, ale aj k najvšestrannejším domácim zvieratám. Zo všetkých domácich zvierat existuje v najväčšej plemennej variabilite. Odhaduje sa, že človek vyšľachtil dodnes viac ako 400 rôznych plemien. Túto variabilitu možno pripísať skutočnosti, že človek využíva psa pri rôznych úlohách: pes chráni stádo, prenasleduje a durí zver, prináša korisť, ťahá ťažké bremená, hľadá a zachraňuje ľudí, či stráži ich majetok. Podľa prostredia v ktorom žije a pracuje dané plemeno musí pes vykazovať určité žiaduce fyziologické i povahové vlastnosti. Lovec v ázijskej stepi potrebuje psa rýchleho a loviaceho zrakom, zatiaľ čo lovec v hustých lesoch strednej Európy využije skôr psa vytrvalého, s vynikajúcim čuchom a schopným vyduriť zver.
Pes bol v rôznych kultúrach ponímaný rôzne: niekde bol uctievaný, inde zatracovaný. Bol dôležitým zvieracím symbolom v afrických kultúrach bol označovaný za nosiča ohňa, v antike ho zasa považovali za šťastné znamenie. V niektorých kultúrach ho považovali za strážcu neba. Vďaka svojej príslovečnej vernosti sa stal početným motívom európskeho maliarstva, v Japonsku sa zasa stal symbolom manželskej vernosti. Egypťania podobne ako Inkovia, Iránci či Indovia uctievali psa ako strážcu podsvetia a sprievodcu do kráľovstva smrti. Pre psa to znamenalo veľké ocenenie, pretože Egypťania povyšovali kult smrti nad všetko ostatné. Ich boh Anubis mal ľudské telo a psiu hlavu. Egypťania si psov ctili natoľko, že keď pes zomrel, zabalzamovali ho a uložili jeho pozostatky na zvláštne pohrebisko.
Najstarším zobrazeným psom je pes, ktorého môžeme označiť za predchodcu dnešných chrtov. Popri ňom nachádzame často zobrazenia stavačov, ktoré Egypťania používali pri love zajacov a gaziel. Do Egypta prenikli z Mezopotámie aj molosoidné psy, ktoré nachádzame na zobrazeniach bojových scén. Nie je však isté, či Egypťania sami používali týchto psov v boji. V egyptských domácnostiach sa rozšíril aj chov spoločenských psov podobných dnešným jazvečíkom. Najrozšíreňím chovaným plemenom Starovekom Egypte však bol zrejme predchodca dnešného basenjiho, ktorý našiel široké využitie - používali ho ako pri love, tak aj ako spoločníka.
Akadská bohyňa Gula bola patrónkou psov v Mezopotámii. Na ranosumerských pečatiach sú často zobrazené psy s veľkou hlavou, podobné dnešným mastifom, ktoré sa v Mezopotámii objavili o niečo neskôr ako chrty. Tieto psy slúžili na lov levov a divých svíň, či ako bojové psy. Na neskorších akadských pečatiach sú tieto psy najčastejšie zobrazované ako pastierske psy. Približne 1000 rokov pr. Kr. došlo v Mezopotámii k primiešaniu krvi tibetských dogovitých psov do miestnych molosoidných plemien. Tieto psy sa vyznačovali nízkym prahom agresivity a používali ich ako vojnové psy. Kroniky dokladajú cielený chov molosoidných psov na psích farmách.
Gréci si psov tiež cenili. Chovali v svätyniach boha Asklepia posvätné jedince, ktoré pomáhali uzdravovať chorých. Lovec Oriona mal dvoch psov - Procyona a Síria. Sírius dal dokonca svoje meno najjasnejšej hviezde na oblohe. Grécky strážca podsvätia Cerberus bol trojhlavý Pes. Aj Ikarios vlastnil psa menom Maira, ktorý doviedol jeho dcéru k jeho mŕtvemu telu. Gréci chovali predovšetkým veľké psy na boj a malé psy pre potešenie. Vyskytovali sa tiež lovecké psy privezené z Egypta a Ázie, Gréci ich však cielene nechovali.
Chov psov v dnešnom ponímaní zaviedli až v Rimania. Na šírych pláňach používali Gréci k stráženiu stád oviec pred vlkmi predchodcov dnešných pastierskych psov. Rímsku Dianu, podobne ako boha obchodu Merkúra, sprevádzajú lovecké psy. Rimania boli zrejme prví, čo sa zaoberali systematickým chovom psa - plemenitbou. Vlastniť psa bolo rovnako módne ako vlastiť otroka. Medzi obľúbené plemená patrili najmä väčšie psy, ktoré slúžili ako strážcovia dvora a majetku, o čom svedčia aj varovné nápisy, ktoré archeológovia objavili v Pompejách. Staroveký Rím bol nielen mestom zápasov gladiátorov, ale aj mestom psích zápasov, ktoré patrili k obľúbeným kratochvíľam jeho obyvateľov. Chov psov v Ríme sa preto špecializoval najmä na plemená vhodné pre psie zápasy. Svoje zastúpenie však našli aj lovecké a spoločenské plemená.
Anglický mastif: Obor s dobrosrdečnou povahou
Anglický mastif sa považuje za najťažšie plemeno psa. Hmotnosť mastifov sa môže pohybovať od 55 do približne 100 kg. Samice vo všeobecnosti vážia menej ako samci. Rekord bol stanovený v roku 1981, keď anglický mastif vážil 142,7 kg. Ako veľké plemeno žije štatisticky menej ako psy iných plemien.
Cez Mezopotámiu a Grécko sa predkovia mastifa dostali na Britské ostrovy vďaka Keltom. Odtiaľ Julius Caesar priniesol niektorých zástupcov tohto plemena do (starovekého) Ríma, kde sa mastifovia používali na zápasy v arénach. V 17. storočí už zvieracie zápasy neboli len záľubou šľachty. Takzvaný lov na býka sa stal veľmi obľúbenou zábavou pre obyčajných ľudí. Tieto zápasy a poľovačky na mastifov zakázal anglický parlament až v polovici 19. storočia. Približne od 14. do 17. storočia sa predkovia dnešných mastifov používali na boj v bitkách. Mastify sa po skončení svojej "kariéry" čiastočne využívali na lov. V skutočnosti sa však nikdy nestali loveckými psami.
Hoci je anglický mastif obrovský, inak je ideálnym kandidátom na člena rodiny. Je veľmi pokojný, milujúci a je jednoducho veľký maznáčik. Potrebuje tráviť čas so svojou rodinou a maznať sa s ňou. Miluje deti, a preto je vhodný do rodín s menšími deťmi. K iným zvieratám je pomerne ľahostajný. Takmer mu chýbajú lovecké inštinkty, a preto nemá potrebu naháňať mačky, zajace alebo srnky ako iné psy. Rýchlo sa pohybujúca zver nijako zvlášť nepriťahuje jeho pozornosť.
Vďaka jeho ostražitej povahe nie je prekvapujúce, že je ostražitý voči cudzím ľuďom. Hoci to odporuje iným správam, niektoré mastify môžu byť veľmi plaché a bojazlivé. Niekedy sa tomu dá ľahko predísť socializáciou od šteniatka - s ľuďmi aj s inými zvieratami. Je inteligentná a trochu tvrdohlavá. Často si rozmyslí, či chce alebo nechce urobiť to, o čo ho pán žiada. S touto vlastnosťou treba počítať, ale aj vedieť s ňou pracovať.
Anglický mastif nie je samotár. Potrebuje tráviť čas so svojimi pánmi. Je preto úplne nevhodné, aby žil vonku v koterci. Samozrejme, privíta búdu a pobyt vonku, ale nie ako trvalý domov. Je potrebné byť ostražitý, ak sa majiteľ tohto plemena hrá s iným psom. Mastify sú voči svojej rodine veľmi obranárske a hru iného psa by si mohli vysvetliť ako útok. Prirodzene by sa tomu chceli vyhnúť.
Mastif je veľký pes, ako už bolo tucetkrát objasnené. Deti môže jeho výška a mohutnosť zvádzať k tomu, aby na ňom jazdili ako na koni. To by však nikdy nemalo prichádzať do úvahy a treba sa tomu brániť! Aj takýto veľký pes je stále len pes a jeho telo nie je stavané na takúto záťaž. Mastif je vysoký. Vysoký ako jedálenský alebo pracovný stôl, vysoký ako televízny stolík, vysoký ako niektoré izbové rastliny. Buď majiteľ takéhoto psa dokáže prispôsobiť domácnosť, alebo jednoducho musí počítať s tým, že pes sem-tam niečo náhodne zhodí.
Ak si chcete zaobstarať anglického mastifa, musíte počítať s mnohými finančnými nákladmi - hlavne na krmivo. Keď je pes pomaly taký veľký ako kôň, aj zje toľko ako kôň. Ako každý dobrý veľký pes, aj mastif veľa slintá a po pití zanecháva stopy vody. Ako dobrý strážny pes nerád púšťa na pozemok nečakaných návštevníkov. Presnejšie povedané, vyhýbajte sa neplánovaným návštevám. Mastif má cit pre hranice svojho územia. Aj bez plota sa naučí rozpoznať, kde sa začína a končí jeho majetok.
Nemá rád zimu ani horúčavy. Je preto potrebné prispôsobiť prostredie psovi. V lete mu zabezpečte tienisté miesto v záhrade alebo príjemnú (nie chladnú) teplotu vo vnútri. Jeho srsť je pomerne nenáročná. Anglický mastif je plemeno pre niekoho, kto má väčší príbytok a dostatok peňazí na kilá a kilá kvalitného krmiva pre psov. Pri týchto podmienkach však stojí za zváženie. A obstaranie. Tento milujúci obor bude vašu rodinu chrániť a milovať po celý čas svojej existencie.
