Nešvár dnešnej doby - stres. Poznáme ho my, bohužiaľ ho poznajú aj naši štvornoží kamoši. Psi, ktorí trpia separačnou úzkosťou, úzkosťou z odlúčenia, môžu byť skutočne mimoriadne deštruktívni, nie len voči majetku, ale aj voči sebe. Nervózni psi majú zase sklon pri rôznych podnetoch upozorňovať svoje okolie vycerenými zubami, prípadne chniapaním okolo seba. Pes v strese je zmätený, nechápe, čo sa od neho očakáva, sťahuje uši a chvost a má tendenciu od stresujúceho prvku utiecť.
Základom úspechu je silný vodca, teda vy. Ten, kto psíka podrží a ukáže mu, že veci, ktoré ho stresujú sú v poriadku a nemá sa čoho báť. Váš pokoj a sebaistota sú zdrojom k šťastnému životu psíka. Nervozita obvykle vyplýva z neistoty, strachu a nedostatku sebadôvery a dôvery ako takej. Väčšinou sa týka menších psíkov, ktorých máme, bohužiaľ, tendenciu chrániť pred všetkým, čo MY považujeme za nebezpečné.
Psík býva mimoriadne uštekaný, v mnohých situáciách - pri stretnutí s inými psami, pri stretnutí s cudzími ľuďmi, pri stretnutí s neznámymi alebo hlasnými zvukmi, šteká na predmety v domácnosti, ktoré spôsobujú hluk, alebo sú preňho neznáme. Odskakuje, odťahuje sa, uteká. V horšom prípade vrčí, keď je v situácii, kedy nevie odísť, cerí zuby, znervózňujú ho nečakané dotyky. Podceňovanie výchovy a výcviku u menších psov \"lebo neublíži, veď je malý\", často vedie k nedostatku pevných a jasných pravidiel a to vedie k neistote, ktorá sa preklápa do nervozity. Malý pes má čo robiť, aby to zvládol vo svete \"obrov\".
Skúste si ľahnúť na zem a zdvihnúť hlavu, čo vidíte a ako to na vás pôsobí? Pevná a pokojná výchova, základný výcvik a dodržiavanie pravidiel neznamenajú nedostatok lásky. Ochraňovanie šteniat pred inými psami, prístup \"nechytajte ho\", keď chce šteniatko niekto pohladkať, toto u psov vyvoláva nedôveru k iným psom a nedôveru k ľuďom. To vedie k nervóznemu štekaniu a vrčaniu, keď sa priblíži iný pes, bez ohľadu na to, či je alebo nie je reaktívny. K štekaniu na okoloidúcich a vrčaniu, keď sa niekto psíkovi prihovorí, nehovoriac o tom, že by sa ho chcel dotknúť.
Áno, často robia chybu aj okoloidúci psíčkari, nadšené výskanie na psa, ani strkanie mu ruky do tváre u psa nefunguje. Hlasné (aj keď nadšené) výkriky \"ty si krásny psík\", alebo \"poď ku mne, ja mám doma tiež takého\" nervózneho psíka iba zneistí a môže vyvolať obrannú reakciu (útek alebo útok). Strkanie ruky do tváre je tiež nezmysel, pes musí mať možnosť sa k vám priblížiť a ovoňať vás dobrovoľne, keď sa rozhodne sám, potom mu môžete strčiť ruku pred tvár, prípadne ho pohladkať a prehovoriť naňho, ideálne pokojným hlasom.
To, že je pes malý neznamená, že je hračka. Ale podporovanie nervozity voči ľuďom panickým \"nechytajte ho\" alebo \"uhryzne vás\" a podobne iba situáciu zhorší. Vety typu \"je to také plemeno, je uštekané\", prípadne \"on je taký od malička\", \"ona šteká na každého\" a pod. už počul asi každý z nás. Aj keď mnohé plemená su vokálnejšie, než tie ostatné a viac sa prejavujú hlasom, žiadna z tých viet nie je pravdivá.
Pes nemá dôvod štekať na iných psov, zvieratá ani ľudí, pokiaľ je správne socializovaný a pokiaľ jeho majiteľ nedá príčinu na paniku. Niekedy to, čo považujeme za milé a rozkošné u šteniatok, stáva sa nebezpečným alebo otravným v dospelosti. A niekedy veci, ktoré nám pripadajú mimoriadne zábavné na malej čivave, či jorkšírovi, by nám nepripadali také zábavné na rotweilerovi alebo staffordovi.
Hryzenie rúk u šteniatok, trhanie papúč či ponožiek, kňučanie a štekanie ako prosba o jedlo, keď vy jete, vyskakovanie na ľudí od radosti, to všetko stráca čaro, keď psík dospeje. Ale keď ste to považovali za milé, keď bol šteniatko a teraz mu to zakazujete a trestáte ho, vyvoláte u psíka neistotu a tá vyvolá nervozitu. Nervozita a stres u malých psíkov (čivava, jazvečík, jorkšír a pod.) má rovnako nepriaznivý vplyv na ich mentálnu pohodu, dokonca na ich fyzické zdravie, ako u veľkých psov.
Len preto, že malý pes vyzerá v záchvate stresu alebo úzkosti roztomilo a zábavne (keď vás nechce pustiť sadnúť si k niekomu na gauč a \"bráni\" svojho pána, keď naháňa vysávač a zase pred ním uteká, keď \"roztomilo\" šteká 5 kg pes na 50 kg psa a stavia sa do \"útočnej pozície\" a následne zdupká) neznamená, že ho takáto situácia nestresuje a je preňho príjemná.
Pokiaľ na psíka kvôli chovaniu, ktoré vám nevyhovuje zvyknete kričať a dookola opakovať \"fuj, fuj, fuj\" alebo \"nesmieš, nesmieš, nesmieš\" a podobné \"zákazové\" slová, prestaňte s tým. Hneď. Krik nepomáha pri výchove ani výcviku ani najmenej. Ukážte psíkovi, aké chovanie od neho očakávate a odmeňte ho za to. Ignorujte chovanie, ktoré sa vám nepáči - skákanie, \"žobranie\" o jedlo a pod. a odmeňte slovne alebo fyzicky, keď chovanie zmení. Spojte mu všetko, z čoho je nervózny, s niečím príjemným: pochúťky, hračka, pochvala, podľa situácie.
Ak si s tým neviete dať rady, požiadajte o pomoc ľudí, ktorí sa tým zaoberajú na profesionálnej úrovni. Často počujeme povedať ľudí - \"on je taký vystresovaný\", \"ona stále stresuje\". Čo to ten stres u psa je a ako sa prejavuje? Psa v strese spoznáme podľa reči jeho tela. Nekľudné prestupovanie z labky na labku, uši stiahnuté dozadu, strnulý postroj tela, stiahnutý chvost, zrýchlené dýchanie, až dychčanie, uhýbanie pohľadom a odvracanie hlavy, spomalené neisté pohyby.
Stresovým faktorom môžu byť rovnaké veci ako u ľudí. Neznáme prostredie, nový člen domácnosti, sťahovanie do nových priestorov, priveľká spoločnosť ľudí, či psov. Taktiež tento stav môžu vyvolať nejasné alebo rozporuplné povely, ktoré im dávame my. Prípadne naše chovanie voči psom, kedy sa im snažíme pomôcť tým, že ich ľutujeme, chlácholíme, držíme ich čo najďalej od stresového faktoru, namiesto toho, aby sme im ukázali, že nie je dôvod na stres a my sme tu preňho, aby cez to prešiel bez paniky.
Ukážte psovi, že to, čo mu spôsobuje stres, je v skutočnosti neškodné. Ako jeho líder je na vás, aby ste sa postavili k situácii s rozvahou a pokojom. Ak je zdrojom stresu neznáme prostredie, spojte mu ho s príjemnými prežitkami. Máte k dispozícii viacero nástrojov, obľúbené hračky, pochúťky, hry, všetko, čo jeho mozog odvráti od stresového faktora.
Ak je to nový člen rodiny, postupujte rovnako, či už je to dieťa, nový psík alebo nové iné zvieratko, spojte mu jeho prítomnosť s príjemnými prežitkami a nezabúdajte venovať mu rovnakú pozornosť, ako novému členovi. Ak mu vadí veľké množstvo ľudí, pozvite domov čo najviac priateľov a známych, vyzbrojte ich hračkami a pochúťkami a požiadajte ich, aby ich okolo seba nenútene a kľudne pohadzovali, zatiaľ čo sa budú pohybovať v prítomnosti psíka. Samozrejme, začnite menším počtom ľudí, postupne ho zvyšujte.
Ak má stres z väčšieho množstva psíkov, určite nie je dobrý nápad dať ho hneď do psej škôlky, či doviesť na cvičák, ale rovnako môžete požiadať ostatných majiteľov psíkov, aby sem tam pohodili nejakú pochúťku, keď budú prechádzať so svojim psíkom, prípadne vy zamestnajte mozog svojho psíka v prítomnosti ďalších psov obľúbenou hračkou a pod. Ozbrojte sa TRPEZLIVOSŤOU, takéto veci idú pomaly, ale úspech sa určite dostaví.
Hračka AFP Little Buddy Heart Beat Sheep, ktorá imituje tlkot srdca. O separačnej úzkosti sa už popísalo veľa. Niektorí sú za to, že ide o vrodenú predispozíciu, iní sú presvedčení, že ide o získanú záťaž. Nech je to akokoľvek, je to niečo, čo sa veľmi ťažko zvláda a je to smutná a bolestivá skúsenosť pre psíka, aj pre milujúceho majiteľa. Avšak! Mnohí si chovanie svojho psa vysvetľujú ako separačnú úzkosť, pretože všade sa dočítate, že psík, trpiaci týmto stavom, je deštruktívny.
Keď máte doma šteniatko a odchádzate z domu a šteniatko kňučí za dverami, nemusí ísť práve o úzkosť z odlúčenia, iba o bežný prejav \"prekvapujúcej samoty\". U šteniatok máte veľa možností, ako ho pripraviť na to, že nebudete stále doma a bude musieť tráviť čas aj osamote. Tomu sa ale budeme venovať v ďalších témach nášho blogu. Ak ide o dospelého psíka, ktorý kňučí, keď odídete z domu, rovnako nemusí ísť o prejav úzkosti.
Ak však psík kňučí a zavýja za dverami hodiny, to už nebude úplne v poriadku a je čas začať situáciu riešiť. Avšak najhoršími a jednoznačnými prejavmi úzkosti sú deštruktívne útoky na dvere, často okná a všetko, čo sa nachádza v okolí psíka v čase najhoršieho záchvatu paniky. Psík má tendenciu nájsť cestu von za každých okolností - ničí dvere, snaží sa dostať cez plot, často cez okná (pokiaľ sa tadiaľ dá dostať von, napr. z domu, garáže a pod.).
Demoluje celé svoje okolie v panike a neskutočnom strese a napätí. Sú rozličné stupne, často to trvá 30 minút, ale sú prípady, kedy tento záchvat môže trvať aj hodiny. Isté je, že množstvo foriem úzkosti sa vyskytuje u psíkov adoptovaných z útulkov alebo nájdených na ulici. Bohužiaľ, obvykle nikto nevie povedať, čím si psík prešiel, takže je ťažké určiť, či bola predispozícia vrodená alebo je to získaný problém. Nič to však nemení na veci, že problém je tu a je ho potrebné riešiť.
Pokial má psík tendenciu byť príliš \"prilepený\" k nejakému členovi rodiny, má problém zostať sám, neustále vyhľadáva vašu spoločnosť, aj keď je v prítomnosti iných psíkov, s ktorými by sa mal hrať, venujte tomu pozornosť a pracujte na jeho \"osamostatňovaní\", aby ste nepodporili vývoj akejkoľvek formy úzkosti z odlúčenia. Podporovanie takéhoto správania, aj keď je to z tej najväčšej lásky, povedie k zhoršeniu problému, namiesto k zdravému vzťahu so šťastným psíkom.
Veta \"nemôžem od neho odísť na dlhšie ako ...\" je síce z vašej strany akousi formou láskyplného sebaobetovania, ale psíkovi to nepomôže a problém sa bude prehlbovať. A keď jedného dňa nebudete mať možnosť tráviť so psíkom toľko času, v živote sa môže stať čokoľvek, budete sa trápiť výčitkami svedomia a psychická pohoda bude preč. Nechať psíka samého a naučiť ho, ako to má akceptovať a zvládať, nie je nedostatok lásky!
Pokiaľ váš psík preukázateľne trpí akoukoľvek formou úzkosti, ideálnym riešením je vyhľadať ODBORNÚ POMOC. Nemáme na mysli trénera ani cvičák, ani odborné rady typu \"strašte ho a on sa prestane báť\". Ani veterinárna staroslivosť nie je to, čo máme na mysli, aj keď mnohí veterinári sa zaoberajú aj takýmito problémami psov, nemyslíme však lieky na upokojenie. Existujú ľudia, ktorí majú skúsenosti s korekciou chovania u psov, vedia trpezlivo vysvetľovať, ako postupovať a prečo a nebudú od vás očakávať výsledky za 3 dni, ani vás tlačiť do extrémnych výkonov a vyčítať vám, keď urobíte nechtiac chybu. Dovtedy, alebo pokiaľ ide o miernejšiu formu úzkosti, minimálne dbajte na to, aby ste psíka nezatvárali do jednej miestnosti, kde už nemá čo zničiť, alebo aby nezničil viac.
Sú známe prípady, kedy sa psík pokúsil dostať z domu cez okno na druhom poschodí domu a susedia volali o pomoc, lebo po streche behal splašený pes. Je úplne zbytočné zatvárať ho do klietky, aby si neublížil. Bude sa z nej snažiť dostať všetkou silou a sú psi, ktoré zdemolujú aj klietku a môžu si práve tam ublížiť. Nezatvárajte ich do garáže, sú známe prípady psov, ktorí postupne zdemolovali garážové dvere natoľko, že sa aj tak odtiaľ dostali von.
Sú psi, ktorí sa snažia preskočiť plot tak zúfalo, že si ublížia fyzicky. Nepristupujte k nim s ľútosťou a nesnažte sa urobiť \"čo im na očiach vidíte\" ako satisfakciu za to, že musíte odísť z domu. Nie je riešením psíka všade ťahať so sebou, vôbec neodchádzať z domu, odchádzať tak, aby vás \"nevidel\", nevracajte sa 5x, aby ste ich ubezpečili, že sa vrátite, nič z toho nepomôže a situácia sa bude postupne len zhoršovať.
Odborná pomoc je na mieste, nakoľko ak ste doteraz s problémom nepohli, pravdepodobne neviete sami posúdiť, ako vážny problém je a ako dlho bude trvať ho odstrániť, resp. zmierniť na minimum. Ale vo všeobecnosti platí, že musíte byť mimoriadne trpezliví, robiť maličké krôčiky, ale nepoľavovať. Napríklad môžete všetky činnosti, ktoré sú spojené s vašim odchodom, všetku rutinu ako zobrať kľúče, obliecť si bundu, zobrať si tašku, obuť si topánky a pod. začať robiť počas dňa bez toho, aby ste reálne odišli. Panika v hlave psíka začína prvým krokom, ktorý vedie k vášmu odchodu. Takže prídite k vešiaku, zveste bundu, oblečte si ju, urobte 2-3 kroky, vráťte sa k vešiaku, bundu zaveste naspäť a choďte si sadnúť k stolu. Potom zase vstaňte, choďte si obuť topánky, pristúpte k dverám, počkajte pár sekúnd, vráťte sa, vyzujte si topánky a choďte si urobiť kávu:) Takto to opakujte čo najčastejšie, až kým psík prestane na tieto podnety panicky reagovať.
Neposúvajte to, že to musí byť rýchlo. Nezabúdajte však, že to musíte robiť pokojne a bez toho, aby ste tomu pripisovali akýkoľvek význam. Nechoďte psíka zakaždým chlácholiť a nežeňte sa k nemu pri každej zlej reakcii. Ukážte mu, že to nič neznamená a je to v poriadku. Ak vás to rozrušuje, najprv sa upokojte vy, keď začne stúpať vaša nervozita z očakávania jeho reakcie, jeho reakcia bude bezprostredná a silnejšia.
Ukážte psíkovi, že situácie, ktoré ho stresujú, sú zvládnuteľné a bezpečné. Hračka AFP Zen Pet-Anti Anxiety Speaking ball - loptičku, do ktorej môžete nahrať sekvenciu so svojim hlasom a pokojne prehovoriť k psíkovi. Zoberte hračku, dajte ju psíkovi, ukážte ako funguje, alebo ako sa s hračkou môže hrať a keď sa začne hrať, choďte do vedľajšej miestnosti. Pokiaľ vás psík bude nasledovať, vráťte sa s ním späť, opäť mu dajte hračku, pokojne povedzte zostaň a choďte znova do vedľajšej miestnosti. Opakujte až kým psík nezostane s hračkou na Mieste.
Majte na mysli, že nejde o bežného psíka, ktorý po dvoch usmerneniach urobí, čo od neho chcete. Môže to trvať naozaj veľmi dlho, buďte trpezliví a skúšajte to dookola. (Medzitým robte aj kroky s kľúčmi, bundou, topánkami a pod. viď vyššie.)
Keď sa vám to konečne podarí, je čas na ďalší krok, je čas opustiť byt/dom. Postupujte rovnako, ako pri odchádaní do vedľajšej miestnosti, ale tentokrát naozaj odíďte z domu. Počkajte pár minút a vráťte sa späť. Pokojne a pomaly, bez stresu a nervozity, ukážte psíkovi, že sa nič nedeje a vy ste s tým v pohode a od neho očakávate to isté, lebo mu nehrozí nebezpečenstvo. Opäť nezabúdajte na to, že vaše psychické rozpoloženie je pre psíka mimoriadne dôležité!
Rozhodovanie o tom, či povoliť alebo nepovoliť psovi vstup na gauč a iný nábytok
Rozhodovanie o tom, či psa na nábytok pustíte, závisí od osobných preferencií, ale je potrebné zvážiť niekoľko faktorov. Povolenie vstupu psa na gauč alebo posteľ môže byť skvelým spôsobom nadviazania vzťahov a poskytnutia pohodlia, najmä pre staršie psy. V skutočnosti štúdia z roku 2018 naznačila, že ženy môžu dosiahnuť lepší spánok so psom v posteli. Psy na nábytku však môžu znamenať dodatočné čistenie kvôli chlpom a špine. Navyše existuje aj riziko, že psy budú hrýzť vankúše a prikrývky.
Ako udržať psov mimo gauča?
- Stanovte si pravidlo už počas dospievania: Pravidlo zákazu vstupu na gauč začnite uplatňovať hneď po príchode šteňaťa. Na podlahe majte pútavé hračky a aktivity, ktoré odvedú jeho pozornosť od gauča.
- Zabezpečte priestor vhodný pre psa: Každý pes potrebuje svoje vlastné útulné miesto. Vyberte priestor s nízkou frekvenciou pohybu a pripravte mu pohodlný pelech. Pre staršie psy môže byť najpohodlnejší ortopedický pelech.
- Trávte čas na podlahe: Buďte prítomní v priestore určenom vášmu psovi tým, že sa budete hrať a odpočívať na podlahe. Zníži sa tak ich túžba vyskočiť na gauč len preto, aby boli vo vašej blízkosti.
- Používajte pozitívne posilňovanie: Trénujte svojho psa, aby chodil do svojej postele, odmeňovaním ho pamlskami a pochvalou. Začnite tým, že umiestnite posteľ blízko gauča a priveďte k nej svojho psa. Chváľte ho a odmeňte za každý okamih, keď zostane na posteli.
- Buďte dôslední: Dôslednosť je veľmi dôležitá. Ak pravidlá týkajúce sa gauča nebudú jednotné pre všetkých členov rodiny, váš pes bude dostávať zmiešané signály.
- Vyhľadajte radu profesionálneho trénera psov, môže byť veľmi užitočné.
Stručné zhrnutie
- Rozhodnutie, či pes môže ísť na gauč, je v komunite vnímané ako osobné pravidlo majiteľa a väčšina diskutujúcich zdôrazňuje, že „tvoj dom, tvoje pravidlá“.
- Praktické kompromisy zahŕňajú prikryť gauč dekou alebo prehozom a vyhradiť psovi konkrétnu časť gauča alebo pelech.
- Tréning a dôslednosť fungujú; používané metódy sú povely „dole“ a „miesto“, bránka do obývačky, učenie za odmenu a upratovacie opatrenia.
Najčastejšie otázky
- Q: Je v poriadku dovoliť psovi ležať na gauči alebo spať v posteli?
A: Viacerí povoľujú psom gauč a posteľ ako súčasť rodiny, iní majú prísny zákaz a udržiavajú psy v pelechoch alebo v predsieni. - Q: Ako naučiť psa, aby nesedel na gauči?
A: Používajte povely „dole“, „miesto“, dôsledné odmeňovanie dobrého správania, fyzické bariéry ako bránka a zabezpečenie psa v pelechu alebo predsieni. - Q: Čo pomôže proti chlpatému a špinavému gauču?
A: Prikryť gauč prehozom, pravidelné česanie hrebeňom na chlpy, utieranie labiek po prechádzkach, tepovanie každé 3 mesiace. - Q: Ako riešiť, že jeden pes môže na gauč a druhý nie?
A: Rozdelenie priestorov, naučiť na „miesto“ alebo dať obom rovnaké pravidlá, aby sa predišlo frustrácii. - Q: Sú veľké plemená vhodné na gauč?
A: Názory sa líšia; niektorí majitelia dovolili s podmienkami, iní nechávajú mimo gauča.
Váš štvornohý priateľ potrebuje jasné signály a vedenie. Každý pes je iný a vy poznáte jeho potreby najlepšie. Dôležité je myslieť na zdravý spánok a psychiku, stanoviť hranice a postupne budovať dôveru bez zbytočného stresu.