Koľko inteligencie psy počas domestikácie stratili? Koľko jej naopak získali pri úzkej spolupráci s človekom? A sú niektoré plemená chytrejšie, než iné? O tom všetkom bude tento článok. A nielen o tom. Zabŕdneme aj k našej vlastnej domestikácii a odhalíme tajomstvo zo všetkých najtajnejšie: Prečo preboha naši psi tak radi žerú ľudské výkaly?
Kto je chytrejší? Vlk alebo pes?
Že sú naši psi chytrí - inu, ako opice - o tom asi väčšina z nás, majiteľov psov, nepochybuje. Napriek tomu vždy ostáva trochu pochybnosť pri porovnávaní s vlkmi. Koľko inteligencie asi psy stratili, keď si zvykli na pohodlie a nechali sa domestikovať? Veď predsa dnes už sa psy nemusia o seba tak starať ako vlci v prírode, nehrozí im toľko nebezpečenstiev. Denne dostanú prémiové krmivo až pod nos, váľajú sa v teple našej obývačky a po väčšine z nich už sa nechce nič viac, než aby nám boli spoločníkmi. Sú preto hlúpejší ako vlci?
Albert Einstein kedysi povedal, že ak budete hodnotiť rybu podľa jej schopnosti liezť po strome, bude celý život žiť s vedomím, že je neschopná. Chcel tým povedať, že neexistuje jedno konkrétne meradlo platné vo všetkých prípadoch. Každý sme iný a naše schopnosti sú iné. Niekto si skvele pamätá fakty. Takého človeka väčšinou bez váhania označíme za inteligentného. Vezmite si ale, koľko ľudí tak jednoznačne inteligentní nie sú a napriek tomu v nich „niečo je“. Taký Steve Jobs sa na vysokú školu vykašľal po prvom semestri a jedol len jablká a mrkvu v nádeji, že jeho telo nebude vydávať prílišný pach a on sa nebude musieť denne sprchovať. Nevyšlo to. Niekto iný bude mať skvelú pamäť na dáta, niekto si pamätá tváre alebo udalosti, ktoré zažil, niekto je skvelý v matematike a násobí obrovské čísla z hlavy, iný dokáže vidieť súvislosti aj tam, kde ich iní nevidia. Skrátka, inteligencia môže byť rôzna a to platí u ľudí aj u zvierat.
Samozrejme, že vlk vyrastajúci niekde v Beskydoch bude pravdepodobne v prežití v našej voľnej prírode úspešnejší, než váš Alík, keď sa zabehne a stratí. Alík ale s najväčšou pravdepodobnosťou nájde staršiu pani, na ktorú urobí smutné oči, ona si ho vezme domov a podelí sa s ním o sviečkovú s knedľou. Pravdou je, že vlk aj pes sú veľmi inteligentné druhy.
Keď z Afriky vyšli ľudia a začali sa šíriť do Európy, mali okolo seba obrovskú konkurenciu obrovských hyen, šabľozubých tigrov a ďalších veľkých predátorov. Počas 15 tisíc rokov väčšina veľkých mäsožravcov, vrátane neandertálcov, vyhynula. Medvede sa z veľkej časti živia rastlinnou potravou, nepredstavujú pre človeka takú veľkú konkurenciu, ako vlci. Napriek tomu vlci prežili. A čo viac! Aj keď vlci boli pravdepodobne najnenávidenejším zvieraťom v ľudskej histórii, jedna ich časť sa stala našimi najvernejšími druhmi. Tým, kto s nami spí v našich posteliach, pĺzne nám na gauči a hrá sa s našimi deťmi. Ale teraz späť k otázke. Je chytrejší vlk alebo pes? Alebo je to remíza?
Jedinečná psia komunikácia
Ja začnem pri psoch a ich type inteligencie. Ako som už povedala, každý pes môže byť inteligentný trochu inak. Sú ale znaky, ktoré sú pre všetkých psov spoločné. Rovnako ako u ľudí predpokladáme určitú mieru inteligencie, ktorá je spoločná pre celý druh.
Skúste si posadiť psa, kúsok pred neho postaviť dva hrnčeky dnom nahor a pod jeden z nich nepozorovane schovať maškrtu. Stúpnite si čelom k psovi, oslovte ho, povedzte „Hľadaj“, ukážte na hrnček s dobrotou a tiež sa naň pozrite. Pravdepodobne pôjde k tomu správnemu. Znie to logicky, veď naňho ukazujete. Logické to možno je, ale pre nás. V skutočnosti to znamená, že pes porozumel vášmu komunikačnému zámeru a to je fantastické. Ak rovnaký pokus urobíte so šimpanzom, alebo niektorým druhom opíc, ktoré k nám majú evolučne oveľa bližšie než psy, neuspejete. Aj keby ste ich to učili, v momente, keď cvičenie len trochu zmeníte, budete ich to musieť naučiť znova. Sú schopné naučiť sa to ako povel, ale nie sú schopné to prirodzene vydedukovať. Nerozumejú vášmu zámeru.
Psi naozaj reagujú na komunikačné gestá, ktorými spolu ľudia veľmi prirodzene komunikujú. Ak to urobíte inak, napríklad budete celý čas pozerať na psa, alebo niekam bokom, pes to tak ľahko nerozlúšti. Navyše, pretože vedci nešetria a všetko skúmajú do detailov, bolo zistené, že sa rovnako správajú aj psy, ktoré nevyrastali v tesnom kontakte s človekom a podobné veci dokážu už vo veku, kedy sme ich ešte neodstavili od matky. Rovnako ako sa tieto schopnosti prirodzene rozvíjajú u našich detí.
Psi dokážu sami od seba čítať naše gestá a komunikáciu tak, ako žiadny iný druh. Navyše tieto gestá voči nám aj sami aktívne využívajú. Ak im zapadne loptička pod gauč, upozornia vás na to a poprosia o pomoc. Pohľadom vám naznačia, kde loptička je a vy tam siahnete, bez toho, aby ste loptičku museli skutočne vidieť. Viete presne, o čo im ide. Pre šelmy, akými sú psy a vlci, je schopnosť čítať niečie zámery veľkým prínosom. Dokážu vďaka nim čítať zámery a predvídať správanie koristi. Dokážu teda čítať naše komunikačné zámery aj vlci? Nie. V testoch dopadajú rovnako zle ako šimpanzi.
Experimenty s vlkmi a psami
Aby sme im ale len nekrivdili, existujú aj iné pokusy. Harry a Martha Frankovci z Michiganskej univerzity testovali schopnosť psov a vlkov obchádzať prekážky. Pred psami aj vlkmi umiestňovali potravu, pred ktorou ale bola prekážka. Z počiatku len meter široký drôtený plot, potom 7 metrov široký a nakoniec plot v tvare písmena U. Ak by tam ale bol človek a trochu im napovedal, psy okamžite túto nápovedu využijú. Vlci nie.
U vlkov bolo navyše nedávno pozorované správanie úplne nové a nečakané - používanie nástrojov. Na pobreží Britskej Kolumbie mali vedci pripravené pasce s návnadou na invazívny druh kraba, ktorý ohrozuje tamojší ekosystém. Neznámy vandal im ale pasce s bójkou ťahal z mora na pobrežie a vyžieral návnady. Museli teda okrem pascí na kraby nastražiť aj kamery na vandalov a nestačili sa čudovať. Do mora vliezla vlčica, doplávala priamo k bójke, chytila ju, prirazila na breh. Potom na lane vytiahla aj pascu, ktorá bola pod ňou pri dne a vyžrala návnadu.
Ak psy tak dobre rozumejú ľudským gestám a komunikácii a vlci nie, je to výsledok spolužitia psov s ľuďmi? Okukávali po generácie naše správanie tak, že teraz už majú geneticky daný predpoklad nám veľmi dobre rozumieť?
Beljajevov experiment s líškami
Dmitrij Konstantinovič Beljajev je ruský vedec, o ktorom ste pravdepodobne nikdy nepočuli. Beljajev robil pokusy na strieborných líškach (to aby sa to mohlo maskovať ako práca pre vlasť, ktorá zbohatne na kvalitnejších kožušinách). Aj keď používal líšky z farmového chovu, boli to zvieratá veľmi plaché, s ktorými bolo nebezpečné manipulovať. Správali sa rovnako ako zvieratá divoké. Časť líšok choval ďalej bez akejkoľvek selekcie ako tzv. kontrolnú skupinu. U druhej časti ale prebiehala selekcia na správanie k ľuďom. Keď bolo líščatám jeden mesiac, robil sa test ich správania k ľuďom, ktorý sa potom opakoval ešte 6x do veku 7 mesiacov. Pri ňom vyberal tie líščatá, ktoré vykazovali najmenšiu plachosť voči ľuďom, a na tých choval ďalej, aby tento znak upevnil. A začali sa diať divy. Po niekoľkých generáciách testovaná skupina obrovskou mierou zmenila svoje správanie aj vzhľad. Líšky nielenže prejavovali obrovskú náklonnosť k ľuďom už od najútlejšieho veku, ale menila sa ich farba, niektoré mali povädnuté uši alebo chvost stočený na chrbte, mali kratší a širší ňufák, menšiu hlavu a celkovo boli drobnejšie. Dosahovali skôr pohlavnú dospelosť a predĺžil sa im obdobie rozmnožovania.
Čo je ale najzaujímavejšie je to, že aj v testoch s hrnčekmi dopadli rovnako ako psy a vlci. Plaché líšky z kontrolnej skupiny na ľudské gestá nijako nereagovali, za to tie menej plaché z pokusnej skupiny v nej už ako malé boli dokonca ešte o niečo lepšie, než psie šteniatka. A to aj napriek tomu, že ony samy ani ich predkovia nežili v úzkom kontakte s človekom. Táto schopnosť bola súčasťou zníženia ich plachosti voči ľuďom a zvýšenia záujmu o človeka. Nepotrebovali na to naberať generácie a generácie skúseností.
Domestikácia: Ako sa to všetko začalo?
Tým sa dostávame k ďalšej zaujímavej otázke, ako je to s tou domestikáciou? Bolo to teda tak, že si dávni ľudia začali brať domov osirelé šteniatka, aby im pomáhali pri love? Úprimne, asi nie. Keď si vezmete, ako silná nenávisť a strach z vlkov u väčšiny ľudí panovali, je len ťažko predstaviteľné, že by si niekto vzal toto zviera dobrovoľne domov k svojej rodine a deťom a dúfal, že sa nič zlé nestane. A súťažiť s vlkom o ulovenú potravu?
Experiment s líškami ale ukázal, že veľa zmien mohlo nastať takmer samo, aj keď sme ich doteraz priamo spájali s človekom. Líšky spolu s tým, ako slabol ich strach z ľudí menili vzhľad aj správanie voči ľuďom. Stále to ale bol pokus riadený človekom. Mohli. A pravdepodobne aj dokázali. V populácii vtedajších vlkov boli jedinci, ktorí mali o niečo menší strach z ľudí a vďaka tomu dokázali ťažiť z ľudskej prítomnosti.
Teraz moja obľúbená otázka: Aké odpadky to boli? Mäso, kosti, koža? Pre vtedajších ľudí boli všetko toto cenné zdroje a snažili sa ich maximálne využiť. Len tak niečo nevyhodili. Dnes v smetných košoch a okolo nich nájdete veľa potravín, vtedy to tak ale asi nebolo. Nadbytok bol skôr ľudských výkalov. Takže áno, psy túto pochúťku milujú a vďaka bohu za to.
Ale späť k domestikácii. Ľuďom sa blízkosť vlkov pri ich sídlach určite ani za mak nepáčila, úplne zabrániť jej ale nemohli. A tak sa niektorí vlci pomaly sami šľachtili na menšiu plachosť voči ľuďom, pretože im to prinášalo úžitok. S tým postupne začali prichádzať aj morfologické zmeny, ktoré boli viditeľné na prvý pohľad - zmena farby, sklopené uši, drobnnejšia stavba tela a tiež menšie nebezpečenstvo pre človeka. Toho si už ľudia museli všimnúť a začali rozlišovať medzi tými zlými vlkmi tam vonku, a tými dobrými u nás na smetisku. Počuli, keď títo vlci niečo lovili, alebo štekali na niečo nebezpečné a začali sa podľa toho sami správať. Postupne začali týchto nových vlkov prenasledovať na love. Mali už vrhané zbrane, ktoré im umožňovali útočiť na desiatky metrov. Mohli teda skoliť korisť, ktorú vlci ešte neulovili, alebo na ktorú si ani sami netrúfli. Vlci, ktorí boli dosť odvážni, aby žrali naše výkaly, zmenili svoj vzhľad a z nenávidených vlkov sa stali naši verní druhovia. Vlci strácali svoju plachosť a to pre nich bolo výhodné. My ich potom začali využívať.
Aj my sme ale museli začať strácať svoju plachosť. Ľudia, ktorí začali prvý využívať týchto vlkov získavali náskok pred tými, ktorí sa ich doteraz báli. Tým bol aj ľudský rod postupne selektovaný a strácal svoju plachosť voči vlkom zo smetiska. Aj my sme sa museli domestikovať a rovnako ako u psov a líšok priniesla táto domestikácia radu zmien. Sme drobnejší a máme menšie zuby aj mozog, než Homo sapiens, ktorý tu žil pred 200 - 300 tisícmi rokmi. Stali sme sa viac tolerantnými nielen voči predkom našich psov, ale aj voči sebe navzájom.
Rozdiely medzi plemenami
Teraz ale späť ku psom. Čím dlhšie zostávali psy po ľudskom boku, tým viac boli uprednostňovaní psi s lepšími kooperatívnymi a komunikačnými schopnosťami, ktorí lepšie chápali ľudské gestá a ľuďom sa s nimi lepšie spolupracovalo. U niektorých plemien k podobnej selekcii nedochádzalo, napríklad basenji alebo chrti, ktorí s človekom pri love nijak úzko nespolupracovali. Naopak u tzv. pracovných psov, ako sú napríklad border kólia, nemecký ovčiak alebo labrador, došlo k výraznej selekcii na schopnosť spolupracovať s človekom.
Hoci chápať ľudskú komunikáciu vedia všetci psi, pracovné psy sú v tom oveľa lepší. Čo sa ale týka inteligencie všeobecne a otázky, ktoré plemeno psa je najchytrejšie, tam žiadne zásadné rozdiely nenájdeme. William Helton z univerzity v Canterbury na Novom Zélande sledoval zastúpenie týchto plemien na súťažiach agility, ktoré vyžadujú veľkú presnosť a rýchlosť a ukázalo sa, že tieto plemená sú tam veľmi časté. Ich rýchlosť vychádza predovšetkým zo stavby ich tela. V presnosti ale chybujú úplne rovnako ako ostatné plemená. To skôr my na ne pozeráme inak. Ak taký parkúr prebehne rýchla atletická border kólia, pôsobí to naozaj úctyhodne. Ak ho s rovnakou presnosťou prebehne jazvečík, pôsobí to vďaka stavbe jeho tela skôr úsmevne.
Je teda chytrejší vlk alebo pes? Border kólia alebo jazvečík? To je asi rovnaká otázka, ako či je lepší skrutkovač alebo kladivo. Záleží skrátka na tom, na čo ho potrebujeme.
Huskyovia a vytie
Huskyovia. Majú podľa vás niektoré psy väčšie nutkanie zavýjať ako iné? Sú preto geneticky podobnejšie svojim príbuzným vlkom? Keď počujeme v lese vytie, automaticky a správne si tento zvuk asociujeme s vlkom. Vytie má dve základné funkcie. Charakteristické volanie je rozšírené nielen medzi vlkmi, ale aj medzi ich domestikovanými príbuznými, našimi najlepšími priateľmi, psami. Určité plemená, napríklad huskyovia, sa všeobecne považujú za hlasných „zavýjačov“. Často vyjú, týmto spôsobom dokonca odpovedajú na irelevantné zvuky ako zvony, sirény alebo hudbu.
Vedci sa rozhodli preskúmať, či plemeno, vek a pohlavie psov vplývajú na zavýjanie. Výskumníci otestovali 68 čistokrvných domestikovaných psov, ktorým prehrávali zvuky vlčieho vytia, a pozorovali ich reakcie v behaviorálnom laboratóriu. „Podľa našich výsledkov odpovedajú na zavýjanie zavýjaním viac tie plemená, ktoré sú geneticky podobnejšie vlkom. Na druhej strane plemená príbuzensky vzdialenejšie (takzvané moderné plemená) reagujú skôr štekaním. Staršie plemená, ktoré sú geneticky podobnejšie vlkom, vedia rozpoznať a spracovať informácie zakódované vo vlčom vytí lepšie ako moderné plemená. Vedci zistili, že mladé psy bez ohľadu na genetiku mali zmiešané reakcie. Naopak, psy, ktoré mali viac ako päť rokov, zavýjali na nahrávky omnoho dlhšie. „Plemená, ktoré vyli viac, vykazovali väčšiu mieru stresu. Myslíme si, že rozumejú vlčiemu zavýjaniu omnoho lepšie, a preto takto reagujú,“ uviedla Lehoczki. Okrem genetiky a veku sa výskumníci pozreli bližšie aj na pohlavie. Sučky sa správali rovnako, či boli sterilizované, alebo nie, no samce reagovali odlišne. Kastrované psy, ktoré mali menej testosterónu, zavýjali na vlčie zvuky omnoho viac.
Vlčie psy: Československý vlčiak a Volkosob
Pred nejakým časom som narazila na článok o zaujímavom výskume, ktorý uskutočnila Friederike Rangeová z viedenskej Univerzity veterinárnej medicíny. Bol to malý výskum. Zúčastnilo sa ho ani nie 30 zhruba šesťmesačných psov, z ktorých polovička boli vlčatá, polovička krížené šteniatka. Všetko sa točilo okolo uzavretej drevenej debničky s nejakou psou maškrtou. Šteniatka ju mali otvoriť a dostať sa k jedlu. V pôvodnom teste im cvičený pes ukázal, ako na to. Vedcov zaujalo, že zatiaľ čo väčšina vlčiat použila ten istý spôsob ako cvičený pes, šteniatka sa snažili dostať dnu po svojom. Neúspech psov najprv pripisovali ich pomalšiemu dospievaniu. Preto o štyri mesiace neskôr zopakovali pokus znova. Zvieratá zostali rovnaké a ani výsledok sa nezmenil. Čo z toho plynie? Zaprvé, že vlci sa učia nové veci iným spôsobom, než psy. Zrejme preto, že žijú v svorkách, ľahko napodobňujú správanie iných zvierat. Po druhé, že proces domestikácie psov o túto schopnosť pripravil.
Nielen v Československu vyšľachtili kríženca vlka a psa, ktorého dnes poznáme pod názvom československý vlčiak. Podobné plemeno majú aj Rusi. Volá sa „volkosob" a stráži hranice najväčšej krajiny sveta. Volkosob je zloženinou dvoch ruských slov a v doslovnom preklade by sme ho mohli volať „vlkopes". Po vlkoch zdedil veľkosť a silu, zatiaľ čo si zachoval psiu poslušnosť a relatívnu priateľskosť voči ľuďom, ktorých nevníma ako hrozbu. Za týmito vlastnosťami volkosoba stojí dlhoročný výskum a množstvo neúspešných pokusov.
Viac než dvesto krížencov vlka a psa, ktorých vychovali na Kolínskej univerzite v Nemecku, označili vedci za zlyhanie. Všetky jedince totiž vykazovali typickú vlčiu črtu: stránili sa ľudí a utekali pred nimi. Ruským výskumníkom sa však v roku 2000 podarilo niečo mimoriadne. Kľúčom k ich úspechu bola Naďa, samica vlka stepného, ktorá neobyčajne dobre vychádzala s ľuďmi. Zaujímavé je, že v období párenia si za partnera vybrala psa, hoci jej biológovia najprv ponúkli vlčieho samca. Za desať rokov Naďa porodila 40 malých volkosobov, ktoré zdedili jej vlčie inštinkty a otcovu poslušnosť a priateľskosť k ľuďom. Tieto šteniatka potom ďalej slúžili na zväčšovanie početnosti plemena.
Cvičený volkosob dnes stojí dvetisíc až tritisíc eur, ruská armáda ich však nepredáva. Dáva ich len do prenájmu, a aj to výhradne domácim bezpečnostným službám a za prísnych podmienok. Prvé volkosoby kynológovia trénovali na plnenie rôznych úloh, od vyhľadávania výbušnín a drog až po stopovanie. Hodili sa na všetko, no ich najlepšou vlastnosťou je vraj chuť pracovať. „Keď vojdú do výcvikového priestoru, vidno na nich, že sú netrpezliví a chcú čo najskôr plniť úlohy,“ tvrdí cvičiteľka volkosobov Oľga Galperinová. Pre ruskú armádu sú títo kríženci neoceniteľní. Zatiaľ čo nemeckému ovčiakovi trvá vypátranie ukrývajúceho sa kriminálnika v priemere štyri minúty, volkosob to zvláda za 15 až 20 sekúnd. Oveľa rýchlejšie než iné psy dokážu plniť aj ostatné úlohy. Ak sú informácie o volkosoboch pravdivé, majú šesťkrát lepší čuch než psy, silnejší stisk čeľustí a ohromnú odolnosť voči extrémnym teplotám. Vynikajú aj vo výdrži a psychickej stabilite. Korisť dokážu bez známok únavy stopovať až dva dni.
Zatiaľ čo v kritických situáciách pes zväčša uhryzne útočníka do ruky a snaží sa ho nepustiť, volkosob je iný. Síce najprv zaútočí na ruku, potom sa však snaží zasiahnuť citlivejšie miesto, ako rozkrok či krk. Dokonca mu vraj nevadí ani streľba a zameriava sa len na splnenie úlohy. Dlhšiu dobu sa volkosob označoval za tajnú zbraň ruských pohraničiarov a bezpečnostných zložiek. Dnes však nadobúda na popularite, a to najmä medzi kriminálnikmi, ktorí sa snažia ilegálne dostať do Ruska cez Mongolsko a Čínu. Nepochybujeme o tom, že volkosoby sú ich nočnou morou.
Saarloosov vlčiak: Pes s vlčou povahou
Pes ako vlk: Saarloosov vlčiak nielenže vyzerá ako vlk. Jeho zdržanlivosť, prirodzené únikové správanie a lovecký inštinkt v sebe tiež nesú silné vlčie rysy. Táto rasa vyžaduje skúseného majiteľa s veľkou dávkou odborných znalostí, času a empatie.
Saarloosov vlčiak pripomína svojich predkov vzhľadom aj správaním. Kríženie s vlkmi prebehlo už pred mnohými generáciami. Aj napriek tomu si Saarloosov vlčiak dodnes zachoval primitívne a inštinktívne správanie svojho divokého príbuzného. Je prirodzene plachý voči všetkým cudzím ľuďom. Má výrazný únikový inštinkt a extrémne rýchlu reakčnú dobu. Všetky tieto vlastnosti ukazujú, že tento pes má v sebe skutočnú vlčiu krv.
Vlčie správanie, ktoré sa môže pohybovať od prirodzenej rezervovanosti až po výraznú plachosť, sa u jednotlivých psov líši. Jeden Saarloos sa môže správať skôr ako pes. Môže byť pomerne otvorený novým situáciám. U druhého bude prevládať typická vlčia plachosť. Všetci vlčiaci však prejavujú určitú rezervovanosť a opatrnosť. Táto prirodzená dedičná dispozícia je podľa štandardu výslovne žiaduca. Majiteľ Saarloosa by ju mal rozhodne vziať do úvahy.
Únikový inštinkt je pre vlka nevyhnutný na prežitie. U domáceho psa však môže viesť k problémom. Saarloos, ktorý chce utiecť z neznámej situácie alebo pred cudzou osobou, je pre majiteľa ťažko zvládnuteľný. Prirodzený inštinkt úteku preváži nad všetkým - povely pes v takom okamihu nevníma. Je nutná komplexná socializácia a dôsledná výchova s veľkou dávkou lásky a trpezlivosti. Len tak sa tento citlivý pes presvedčí, že mu nehrozí nebezpečenstvo od cudzích ľudí a neznámych situácií. Naučí sa tiež, že sa môže spoľahnúť na suverenitu svojho majiteľa. Ak sa ľuďom podarí túto výzvu splniť, získajú v Saarloosovom vlčiakovi spoľahlivého partnera a verného člena rodiny.
Saarloosov vlčiak môže byť otvorený a vnímavý k deťom, iným domácim zvieratám alebo návštevám. Vlčiaci sa vyznačujú ich pozoruhodnou vernosťou a oddanosťou svojmu „vodcovskému vlkovi“, svojmu pánovi. Ani v tomto prípade však nemožno očakávať bezmedznú poslušnosť. Saarloosovia majú hrdú a nezávislú povahu, a preto sa vždy pýtajú na zmysel príkazov. Nevydávajú energiu na bezmyšlienkovité cvičenie a neustále opakovanie rovnakých hier. Ako majiteľ Saarloosa musíte vymyslieť niečo ďalšie, čo uspokojí náročných a energických vlčiakov a zamestná ich.
Podobne ako československý vlčiak aj toto plemeno vzniklo na základe poněkud pochybného experimentu kríženia psov a vlkov. Holandský milovník prírody a psov Leendert Saarloos (1884-1969) svoje nemecké ovčiaky nadovšetko miloval. Mal ale pocit, že toto plemeno je všeobecne príliš poludštené. Saarloos skrížil nemeckého ovčiaka „Gerarda van der Fransenum“ so sibírskou vlčicou „Fleuri“. Cieľom bolo vytvoriť primitívnejší typ psa, ktorý by sa lepšie hodil ako pracovný pes. V tejto experimentálnej fáze znovu skrížil potomkov s otcom, a nakoniec znížil pomer vlčej krvi u svojich „pokusných zvierat“ na štvrtinu. V priebehu ďalších chovných skúšok sa však ukázalo, že zvieratá sú ako pracovné psy celkom nevhodné. Ich plachosť a bojazlivosť sa nezlučovali s požiadavkami na spoľahlivého služobného alebo vodiaceho psa pre nevidiacich. Napriek tomu boli títo psi s prírodnou povahou v roku 1975 uznaní ako nové plemeno. Pôvodný názov „Európsky vlčiak“ bol neskôr premenovaný na „Saarloosov vlčiak“ na počesť svojho holandského zakladateľa. Holandské plemeno je zapísané v medzinárodnej kynologickej organizácii FCI pod číslom štandardu 311.
Stále sa veľmi podobá vlkovi. Saarloosov vlčiak je silne stavaný a má pomerne dlhé končatiny. Pretože je však telo skôr dlhšie ako vysoké, nepôsobí ako vysokonohý. Samci dosahujú statnú výšku 65 až 75 cm. U feniek je výška v kohútiku o niečo menšia, 60 až 70 cm. Hmotnosť dospelého vlčiaka sa v závislosti od veľkosti a pohlavia pohybuje medzi 30 a 45 kg. Má ľahkú pružnú chôdzu vlka a pre vlka typický výraz v tvári so žltými, mandľovitými, šikmo posadenými očami. Vlčí dojem umocňuje farba a štruktúra srsti. Rovnako ako u ich divokých príbuzných sa letná srsť značne líši od zimnej. V lete je celé telo pokryté hustou vrchnou srsťou. V zime prevláda hustá podsada. Tá spolu s hustou srsťou poskytuje psovi spoľahlivú ochranu a hrejúci kožuch. Okolo krku tvorí srsť v chladnom období výrazný golier.
Napriek nápadnej podobnosti s vlkom bolo posledné oficiálne kríženie vlka u Saarloosovho vlčiaka zaznamenané pred niekoľkými generáciami. Kríženie psov a vlkov je dnes vo väčšine krajín z dobrých dôvodov nelegálne. Extrémna plachosť týchto divokých, často agresívnych vlčích krížencov je príliš nekontrolovateľná. Napriek tomu sa v posledných rokoch v niektorých krajinách Európy a USA objavil nebezpečný trend „divočenia v domácnosti“. Na čiernom trhu, na internete alebo na sociálnych sieťach sa predávajú kríženci vlka s oveľa vyšším podielom vlčej krvi. Títo psi sú s falošnými dokladmi vydávaní za Saarloosov. O tom, že je po týchto divokých zvieratách ako domácich miláčikoch veľký dopyt, svedčia v neposlednom rade ceny šteniat. U nelegálnych vlčiakov sa pohybujú až do výšky 3 000 eur. Okrem vzhľadu majú tieto zvieratá so Saarlosovským plemenom len málo spoločného. Ak máte záujem o pravého Saarloosovho vlčiaka, mali by ste sa pred kúpou šteniatka starostlivo poobzerať po chovateľovi. Renomovaní chovatelia sú registrovaní v príslušnom chovateľskom klube a podliehajú chovateľským požiadavkám FCI. Ich cieľom je chov zdravých psov so silnou povahou. Psi sú sociálne kompatibilní a nie sú ani príliš plaší, ani príliš nervózni.
Dobrá a zdravá genetická výbava je len začiatok. Zodpovední chovatelia začínajú so socializáciou svojich šteniat už doma a nenechávajú to na kupujúcom. Starostlivo tiež preveria, či ste vhodným majiteľom pre niektoré z ich šteniat. Saarloosovia vlčiaci by mali byť iba v rukách odborníkov, ktorí majú dostatočné znalosti o správaní psov aj vlkov. Cena čistokrvného Saarloosovho vlčiaka z dobrého chovu s včasnou socializáciou a všetkými zdravotnými vyšetreniami sa zvyčajne pohybuje medzi 25 000 a 30 000 korunami. Trvajte na obdržaní všetkých potrebných dokumentov, ako je rodokmeň a certifikát DNA. Nedajte na to, že je pre Vás samotné šteniatko dôležitejšie ako akékoľvek doklady. Iba papiere certifikované FCI Vám zaručujú zodpovedný a kontrolovaný chov so zdravými rodičmi a rovnako zdravými a charakterovými potomkami.
Zdravie a výchova Saarloosovho vlčiaka
Vďaka svojej pôvodnej genetickej výbave je našťastie Saarloosov vlčiak náchylný k pomerne malému počtu ochorení typických pre toto plemeno. Predpísané a dobrovoľné genetické testovanie rodičov zabezpečuje, že počet existujúcich vád môže byť ďalej znížený. Priemerná dĺžka života je 10 až 12 rokov. Nezriedka sa ale jedinci tohto plemena dožívajú aj viac ako 16 rokov.
- Degeneratívna myelopatia (DM): neurodegeneratívne ochorenie, ktoré začína v pokročilom veku.
- Hypofyzárny dwarfizmus: hypofýza (podvesok mozgový) produkuje príliš málo rastového hormónu. Psy svojou telesnou veľkosťou neustále pripomínajú šteniatka. Ak sa hormonálna porucha nelieči, vedie k mnohým ďalším závažným ochoreniam. Patria medzi ne nedostatočnosť štítnej žľazy, pečene a obličiek, ochrnutie.
Pre všetky spomenuté choroby (u poslednej prinajmenšom pre dedičnú epilepsiu) dnes existujú genetické testy. Ich pomocou možno predpovedať predispozíciu psa. Vylúčenie postihnutých psov z chovu zabezpečí, že riziko ochorenia bude ďalej minimalizované.
Saarloosovho vlčiaka je nevyhnutné správne vychovať a socializovať. Okrem jedla potrebuje šteniatko aj Vás ako svojho majiteľa. Musíte psovi dať pocit istoty, dôvery a bezpečia. Potom sa dokáže orientovať v každodennom živote, ktorý môže byť pre tieto plaché psy veľmi znepokojivý. Predpokladom úspešnej socializácie a dosiahnutia výchovných cieľov je dôverný vzťah medzi Vami a Vaším psom.
Socializácia šteniatka má u psa tohto plemena rozhodujúci význam. Zo psa sa môže stať otvorený, spoločensky prijateľný domáci pes. V opačnom prípade môže byť bojazlivý, či dokonca agresívny, a teda nezvladateľný. V najlepšom prípade je pes priebežne socializovaný medzi 4. a 16. týždňom života. U šteniat stále prevláda zvedavosť nad strachom. Tým sa líšia od psov, ktorí nie sú socializovaní alebo sú socializovaní príliš neskoro. Pes by mal počas socializácie spoznať čo najviac rôznych vecí z každodenného života. To mu pomôže pochopiť, že mu od týchto cudzích ľudí, zvierat, zvukov alebo cudzích predmetov nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Na psa by nemali byť kladené príliš veľké nároky. Mohlo by dôjsť k vyplašeniu. Tréningové jednotky preto zvyšujte pomaly. Začnite napríklad s krátkymi výletmi v menej rušných oblastiach. Postupne prejdite k väčším výletom, kde sa Váš štvornohý priateľ stretne s mnohými ľuďmi alebo mnohými psami.
Svojho Saarloosa musíte tiež postupne a šetrne zvykať na jazdu autom a na to, že ho necháte samého. Rovnako ako u mnohých iných vecí je kľúčom k úspechu trpezlivosť. Nenechajte sa odradiť neúspechmi. V stresových situáciách cvičenie pokojne prerušte a jednoducho to skúste neskôr znova. Neukľudňujte nervózneho psa útešnými slovami alebo hlazením. Len tým potvrdíte jeho stres a strach. Jednoducho psa dostaňte zo stresovej situácie a poskytnite mu ochranu, ktorú v danej chvíli potrebuje. Tak sa naučí, že sa na Vás môže vždy spoľahnúť.
Saarloosov vlčiak je všeobecne považovaný za ťažko cvičiteľného, ak vôbec. To však nie je pravda. Saarloos je schopný poslúchať príkazy. Podmienkou sú dobrá socializácia a dôvera vo „vodcu“. Mali by ste však mať na pamäti, že Saarloos má vysokú úroveň inteligencie a je výrazne samostatný. To ho prirodzene vedie k tomu, že „premýšľa sám“ a spochybňuje význam Vašich príkazov. Preto je treba veľa fantázie, aby ste tohto psa motivovali k výcviku. Pes potrebuje pestré cviky a hry a dostatok pohybu. Psy by mali byť aktívne najmenej dve až tri hodiny denne. Veľká rozmanitosť v každodennom výbere trás je vítaná. Majiteľ musí mať dostatok času, pokoja, trpezlivosti a skúseností.