História čínskych plemien psov je opradená tajomstvami a mnohými protichodnými interpretáciami. Hoci sa verejnosť často stretáva s týmito fascinujúcimi psami na výstavách alebo v médiách, ich skutočný pôvod a vývoj sú menej známe. Niektoré z týchto plemien majú korene siahajúce tisícročia do minulosti, iné sa objavili vďaka zmenám v kynológii a záujmu chovateľov.
Čau-čau: Od "wonk" k medvedíkovi
Pes s modrým jazykom, ktorého dnes poznáme ako čau-čau, bol po prvýkrát spomenutý v Anglicku. Počas takmer celého 19. storočia sa tento pes objavoval na výstavách čoraz viac, pričom niektoré jedince mali modré jazyky. V polovici 80. rokov 20. storočia bol objavený pes s modrým jazykom, ktorý bol na fotografiách značne odlišný a ľudia ho nazývali "wonk", nie čau-čau. Vysvetlenie pre pomenovanie čau-čau dodnes nepoznáme, no najlogickejšou sa zdá byť súvislosť s malajzijským jazykom, kde slovo "čau" znamenalo "zviera". Tieto psy sa rovnako stali vyhľadávaným exportným artiklom čínskych obchodníkov. Kynologická kapacita Dr. Haucka radí toto plemeno k polárnym psom, čo sa však mnohým zdá nelogické. Je však dôležité prijať toto zaradenie s patričnou vážnosťou, pretože ani jedno vysvetlenie nemá ďaleko od pravdy. Vtedajší psy sa totiž ešte vyznačovali aj prvkami typickými pre dogy, čo dokazujú viaceré opisy istých jedincov. Verejnosť vníma čau-čau ako psa, ktorý sa ponáša na medvedíka, a niekedy sa zdá, akoby bol medzičlánok medzi medveďmi a psovitými tvormi. Avšak, čau-čau bol a zostane psom, nie nejakým hybridom na využitie medveďa!
Najväčšie zásluhy o rozvoj plemena čau-čau sa pripisujú Mathilde W., žene, ktorá v polovici 80. rokov 20. storočia vydala nesmierne zaujímavú knižnú publikáciu zvanú "Of Anwell". Spomenúť treba aj Mrs. MacLaren Morrison a Miss E. Casela. Všetky tieto dámy patrili v 19. a začiatkom 20. storočia k významným chovateľom. Christina A. sa pridržiava jeho pôvodného typu. Charakteristickými črtami tohto plemena sú double hock a scowl (zamračený výraz). Double hock označuje zvláštne postavenie panvovej končatiny. Angličania, ale aj iní, vidia čau-čau prostredníctvom svojich vlastných predstáv, niekedy vnímajú jeho pôvod skôr z iného uhla pohľadu. Jeho správanie voči ľuďom, ktorých nepozná, je odmerané. Všeobecne je to však neškodný "leňoško". Odmeraný postoj k iným psom spočíva skôr v tom, že sa stiahne a psa nevníma. Ako každý živý tvor, aj čau-čau má svoju mieru trpezlivosti. Do povedomia sa dostal ako pes absolútne nevhodný na výcvik, čo viedlo k tomu, že toto plemeno zanevrelo viacero ľudí. Tvrdí sa, že sa nedá vycvičiť, ale chce to len väčšiu dávku trpezlivosti.
Šarpej: Tajomný pôvod a boj o záchranu
História šarpeja je neuveriteľnou spleťou dohadov a protichodných interpretácií. Jeho pôvod je doteraz neznámy a je objektom množstva dohadov a špekulácií. Veľa autorov nachádza jeho podobu už vo figúrkach z pálenej hliny, ktoré boli nájdené v hroboch z obdobia dynastie Han (206 pred n. l.). V tomto období boli výborné podmienky na chov rôznych plemien a veľa plemien ho má vo svojej histórii ako obdobie rozvoja či vzniku.
Teoreticky by sa mali zachovávať historické záznamy týkajúce sa vzniku či vývoja plemien, no Čína zažila mnohé historické turbulencie. Záznamy, kresby a opisy, ktoré sú dôležité pre vedenie podobných agend, boli sporadicky ničené z rôznych vnútropolitických dôvodov. Neuveriteľné množstvo historických záznamov dal zničiť cisár Juan na začiatku 14. storočia. Zánik dynastie Ming bol ďalšou pohromou (1644). Čo mohlo znamenať pre psy obdobie známe oficiálnym nariadením strielať vrabce, aby nepožierali úrodu z polí? Pes bol prejavom buržoáznych prežitkov, nadštandard, ktorý bol mimoriadne podozrivý. Obzvlášť za šarpeja bola vyrúbená taká vysoká daň, že jeho držba v meste nebola finančne únosná. Keď si k tomu pridáme ešte veľmi závažný fakt, že šarpej patril medzi vyhlásené gurmánske špeciality, v období hladu a vysokých sankcií ho jednoducho vyjedli! Nečudo, že sa zachránilo len zopár jedincov na dedinách a v zabudnutých oblastiach.
Sošky z obdobia dynastie Han (206 r. pred n. l.) zobrazujú psa menšieho, ale mohutného a zavalitého, s pomerne ťažkou hlavou, skrátenou a tupo zakončenou nosovou partiou a nahor neseným chvostom. Hneď od začiatku sa začalo uvažovať o príbuznosti s plemenom čau čau, kvôli podobnej stavbe tela, dokonca rovnakým farebným varietám a ich genetickému opodstatneniu, ktoré sa overilo v praxi. Niektorí autori sa pokúšajú dokázať príbuznosť šarpeja s tibetskou dogou (ktorá je dokázaná u čaua).
Prvá správa, ktorá rozvírila záujem o šarpeja a rozdúchala predzvesť veľkej kynologickej senzácie, priniesol časopis The Dogs roku 1971. V rokoch 1977 a 1978 bol šarpej uvedený v Guinessovej knihe rekordov ako najvzácnejšie a ohrozené plemeno na svete. Najväčší podiel na záchrane sa pripisuje Matago Lawovi. Veľa pre záchranu plemena urobili chovatelia z USA. Prvého šarpeja menom Lucky vyviezli do USA roku 1966, vtedy ešte pod názvom čínsky bojový pes. V kynologickej tlači ho predstavili ako pravdepodobne jedného z posledných žijúcich jedincov tohto plemena. Táto správička prekvapivo nezaujala verejnosť. V 70. rokoch, po obnovení diplomatických vzťahov s USA a Číny, sa vytvorili lepšie podmienky aj na spoluprácu v kynológii. To motivovalo Mataga Lawa na napísanie známeho článku do časopisu Dogs, kde vyzval chovateľov k pomoci pri záchrane vzácneho plemena. Táto výzva oslovila veľa zanietencov. Výsledkom boli roku 1974 prvé šteniatka, ktoré sa narodili mimo Číny. Záujem o ne bol veľký.
Plemeno sa podarilo zachrániť len vďaka príbuzenskej plemenitbe a primiešavaniu cudzích neznámych jedincov do chovu. Bolo to možné len zaradením sa do vypracovaného chovateľského programu a podriadením sa múdrej a premyslenej chovateľskej vízii, ktorá bola na svete vďaka Matago Lawovi a ochote vybraných špičkových chovateľov USA. Európa spoznala šarpeja roku 1979. Bol to dovoz z USA.
Komercionalizovanie plemena znamenalo zásah človeka, nie na upevnenie pôvodných exteriérových znakov, ale na produkciu šteniat, ktoré sa lepšie predávajú - s maximálne veľkou kožou, krátkou, mäsitou papuľou a v zaujímavých farbách. Množitelia si začali pomáhať inými plemenami, čo prinieslo problémy. Primešaním mopsa vznikli skrátené nosové partie a mäkké podnebia s problémami s dýchaním. Thajský rodgeback mal priniesť modrú farbu, ale priniesol aj atypických jedincov s jemnou kostrou a hlavou, aj keď trojuholníkovým, ale veľmi hravým, často stojatým uchom a pravdepodobne aj povahovými nedostatkami. Dlhodobá snaha o moderné farby ale postupom času prináša ustálenosť týchto jedincov v type. Kvalitatívny posun vpred si ale vyžaduje trpezlivosť a chovateľa so znalosťami o genetike a celkovej populácii. Odklon od pôvodného typu a rozbehnutý biznis bolo niečo, s čím sa nemohol zmieriť ani Matago Law. Dištancuje sa od množenia šarpejov v Amerike a vážne kritizuje Hongkongom veľkochovy a problémy, ktoré prinieslo komercionalizovanie.
O akom bojovom psovi sa vlastne hovorí? Šarpej nebol využívaný vo vojnách proti človeku, ani armáda ho nikdy nevyužívala. Bol psom čínskeho vidieka a používali ho počas roľníckych povstaní. Využívali ho v psích zápasoch. Jediné, na čom sa všetci bádatelia zhodnú, je miesto pôvodu - južná provincia Číny neďaleko Kantonu. Jeho výhodou mala byť práve nadmerná koža, ktorá teoreticky mohla chrániť pred útokmi súpera. Problémom však bola povaha dobráčiska šarpeja, ktorá zďaleka nebola výbojná a agresívna. Drastické metódy, ktoré nezvláda slabšia povaha, viedli k vystupňovaniu chorobnej agresivity. Opisujú sa metódy narezávania kože, dlhodobé uzatváranie do tmavej klietky, stresovanie hladom a dokonca podávanie drog. Metódy, ktoré sú jasným týraním. Ukázalo sa, že nielen pre svoje povahové vlastnosti nie je vhodný ako bojový pes na zápasy, ale ani na súboj potrebná stabilita zadných končatín nie je u tohto plemena dostatočná. Iné pramene spomínajú šarpeja ako dedinského strážneho a pastierskeho psa. Pred rokmi bola zverejnená fotografiami zdokumentovaná reportáž z Austrálie, kde sa šarpej úspešne zúčastnil na súťaži v zaháňaní oviec.
V súčasnosti je šarpej výborným spoločníkom a prirodzene strážnym psom pre svoje okolie. Dokáže pochopiť teritórium svojho majiteľa a jeho majetok prirodzene, bez výcviku strážiť. Nehodí sa na cvičiská a nerád sa podrobuje výcviku, ktorý je typický pre pracovné plemená. Aj keď je v súčasnosti snaha skúšať vycvičiť toto plemeno pracovne, naráža sa na jeho povahu, keď nie je schopný pochopiť zmysel povelov. Naráža to aj na jeho hrdú povahu a logické myslenie. Podľa niektorých starých čínskych rukopisov slúžil šarpej ako pes lovecký, určený na lov diviakov. V tomto smere by bolo cielenejšie venovať pozornosť jeho loveckým pudom. Chovatelia, ktorí sa venujú lovu, opisujú prirodzenú schopnosť niektorých jedincov vystavovať v typickom strnulom postoji. Jeho spôsob lovu je zvláštny tým, že je tichý a skôr založený na vytrvalosti vyčkať korisť. Domáce hospodárske zvieratá sú akceptované, ale cudzie, malo smolu - v zmysle ochrany majetku svojho majiteľa. Vydrží dlho čakať, pokiaľ má cieľ, ale nedokáže sa dlho hrať s predmetom - prinášať, hľadať. Cvičisko ho veľmi skoro omrzí, dobre sa cíti pri ochrane príbytku, v relaxačnom stave bdie nad pokojným chodom domácnosti a dvora.
Šarpej je múdre a mimoriadne empatické plemeno. Má vyrovnanú, skôr relaxačnú povahu, ktorá je kombinovaná so zdravou energiou a pružnosťou. Šteniatka sa vyznačujú zvedavosťou a umiernenými hrami. Sú mimoriadne prítulné a komunikatívne. Veľmi rady pozorujú a skúmajú prostredie. Tvrdenia o geneticky danej čistotnosti sú pravdivé. Šarpej si vyžaduje pokojnú výchovu. Hádavé prostredie, hluk, hystéria mu veľmi škodia. Vníma každého v rodine, vyberá si svojho pána, ale akceptuje aj ostatných členov rodiny. Dokáže celý deň statočne čakať na chvíľku pozornosti a komunikáciu. Zmenu majiteľa prežíva veľmi bolestne a citlivo. Pôsobí veľmi vyrovnane a pokojne, ale má mimoriadne vnímavú psychiku. Pokiaľ pociťuje krivdu, presedí v zármutku celé dni. Stresová zmena v prostredí ho vie veľmi rozcitlivieť. Pokiaľ sa jeho majiteľ ocitá v nebezpečenstve, inštinktívne ho chce brániť. Pri pohybových aktivitách je potrebné postupovať opatrne. Má rád vychádzky a nové prostredie ho mimoriadne zaujíma. Všetko však s patričnou mierou. Fyzicky by ste ho utrápili, ak by ste od neho očakávali dlhotrvajúce športové výkony ako beh, bicyklovanie či celodenná turistika. Šarpej, horúčava a plávanie je neprijateľná kombinácia. Len úmorná horúčava a smäd ho prinútia ponoriť sa do vody. Na prechádzke po daždi, v zmysle svojej geneticky danej čistotnosti, obchádza pokiaľ možno každú mláčku, aby sa neušpinil. Chcieť od neho, aby plával v rieke? Predstavujete si ho, ako vám prináša z rieky hodené drievko? Tak aj na to zabudnite!
ČÍNSKY SHAR PEI 101! Všetko, čo potrebujete vedieť o chove šteniatka čínskeho shar peia
Japonský čin: Elegantný spoločník z cisárskych dvorov
Japonský čin, napriek svojmu názvu, je čínskeho pôvodu. Jeho rodokmeň, spolu s mopsom alebo pekinským palácovým psíkom, siaha k starodávnemu tibetskému španielovi. Dlhá história japonského čina sa začína pred 2700 rokmi, keď toto plemeno priviedli z Číny do Japonska. Na japonskom cisárskom dvore sa činy chovali v pozlátených visutých klietkach, tak ako vzácne exotické vtáky. Keď roku 1853 komodor Perry priviezol niekoľko vzoriek tohto plemena do Európy, aj Západ sa konečne mohol tešiť zo spoločnosti týchto pôvabných a elegantných psíkov. Hoci krátko po ich vstupe do USA plemeno takmer vykynožil vírus psinky, dnes psy na oboch stranách Atlantického oceána sú už zväčša zdravé a sústavne sa ich počet zvyšuje.
Čin je horlivý, prítulný a zábavný domáci priateľ s vynikajúcimi spôsobmi. Rád je stredobodom pozornosti. Dobre sa uplatňuje ako výstavný pes.
Charakteristika japonského čina:
- Hlava: Široká lebka, vpredu zaguľatená, najmä medzi očami.
- Nos: U čiernobielej variety čierny, u červenobielej variety mäsovej farby.
- Oči: Veľké, dosť vypúlené, tmavé, zasadené široko od seba.
- Uši: V tvare V, nasadené široko od seba a vysoko. Majú byť pernaté, naklonené mierne dopredu.
- Ňucháč: Krátky a veľmi široký.
- Telo: Krátke, štvorcové a masívne. Pes je zhruba rovnako dlhý ako vysoký, so širokým, hlbokým hrudníkom.
- Chvost: Pernatý, s dlhým vlasom, vytvárajúcim chochol. Keď pes ohne chvost nad chrbát, chochol padá na jednu stranu.
- Nohy: Malé a pekné, husto osrstené.
- Labky: Malé, podlhovasté, so sklonom stáť na špičkách.
- Srsť: Má byť dlhá, svieža, hodvábna a rovná, bez vĺn a kučier. Na krku je okružie a hojný páper.
Krajina pôvodu FCI 206. Pôvodná a najpopulárnejšia varieta je čiernobiela.
