„Ale prečo?“ zhrozila sa mamička s červeným kočíkom. „Veď je taký milý a skromný!“ „Skromný je,“ uznala prvá mamička. „Je síce malý a nie veľmi krásny,“ pripustila mamička s červeným kočíkom, „ale zato ešte nemusí byť hlúpy. Tento nebezpečný rozhovor psík našťastie nepočul. Len by sa bol zbytočne poľakal. A veď on bol, chudák, aj bez toho dosť ustrašený. Veď ten malý nepekný psík nemal nikoho na svete.
Nemôžem ďalej takto žiť, povedal si v ten deň, keď prestal byť ufňukaným šteňaťom. Som dospelý pes a jedlo si zoženiem aj sám. Prenocujem hocikde, aj pod holým nebom. O to nejde. Lenže starať sa nemám o koho! Len sa tak túlam, hrám a pobehujem po svete, a to ma už neteší.
Psík bol svetaskúsený, veľa toho videl na svojich túlačkách. Vedel, že ku každému psovi patrí aspoň jeden človek. Videl mocné vlčiaky, boxery a dogy, ako si vedú na prechádzku svojich pánov. Nie že by nevedel, kedy sa tá brána otvorí. Na to treba dosť odvahy, lebo deti sú všelijaké.
Chlapec zastal. Psík sa zahanbil, lebo labka bola síce celkom zdravá, ale špinavá až hrôza. Ani jeden pes, či je už veľký alebo malý, pekný alebo škaredý, múdry či hlúpy, nemá rád, keď sa mu človek pridlho díva do očí. Urený pohľad psa uráža i hnevá.
Keď sa školské deti premleli a park stíchol, povedal chlapec psovi: „Čí si ty, psíček? Ja?“ začudoval sa psík. Nuž ničí. Ja som iba sám svoj. Psíkovi to pripadlo smiešne, ani sa nepohol, len začal chvostom víriť taký vietor, že sa rozkývala už aj orgovánová halúzka. Mňa že niekto chytí? Chytiť som sa nedal, ani keď som bol šteňaťom, ktoré po nociach kňučalo od strachu...!
A pána nechcem. Ani paniu. Nepáči sa mi vodiť ľudí na remencoch. Mám rád slobodu a svojho človeka tiež nechám chodiť po slobode. Postarám sa ja o neho, aj keď ho nebudem mať na remenci. Zostanem pri ňom, aby mu nik neublížil. A budem pri ňom vždy...! Ale pána nechcem. Ani paniu. Rád by som mal chlapca... Teba.
Pes nerád žerie neznáme veci, a vôbec si už nepotrpí na vitamíny. Okrem toho sa Psíkovi v to ráno pošťastilo uchmatnúť kus klobásy, keď nešikovný učeň prenášal tovar z auta do mäsiarstva. No jablko si vzal. Predsa neurazí pekného chlapca! Ojojoj, žrali sme my už aj horšie veci! Raz-dva schrúmal pologuľu. Druhý raz - keď sa k nemu chcel pripojiť mocný odporný chlapec, iste veľký bitkár.
Vtedy už prichádzali k domu, v ktorom chlapec býval. Psík podskočil od pýchy a hybaj späť k bráničke. O tom, že chlapci majú otcov, Psík nikdy nepočul. Vôbec nemal chuť púšťať do chlapcovho dvora kadejakých ľudí. Ale ja mám blchy! Pravdaže mám. Nie som zas až taký chudobný, aby som nemal ani blchy!
Ako niktoš? Chlapcovi sa Psík celkom páčil. „Počkaj tu,“ rozhodol sa odrazu, „ale dívaj sa stále na balkón. Keď ti dám znamenie, vybehni do bytu. Čožeby Psík nerozumel? Beztak sa vždy díval na chlapcov balkón. Jedným okom naň poškuľoval aj vtedy, keď mal so strážením najviac roboty. Nie preto, že mu chlapec z balkóna hádzal všelijaké pochúťky. Kdeže!
Jedného dňa chlapec viedol Psíka k bránke a povedal: „Toho pusť!“ A Psík poslušne odstúpil a človeka pustil. Vošiel teda chlapec na schodište a Psík ostal pri bránke. Ani blesk nelieta tak rýchlo, ako vyletel Psík hore schodmi. Keby bol vedel, čo ho v chlapcovej búde čaká, možno by nebol tak upaľoval.
Istá vec je, že keď preletel dverami, všetky labky sa mu podlomili od veľkého strachu. Naľakal sa, chudák, čistoty, akú v živote nevidel. Psík sa splašil, chcel sa z koryta vydriapať. Plávať vie každý pes už od narodenia. Psík poslúchol, a keď ho chlapec postavil do vody, ani sa nepohol.
„Teraz ťa strčím pod vodu,“ vysvetľoval chlapec, „len nos necháme vonku, aby mohol dýchať. Moje blchy, smial sa Psík pyšne, vydržia všetko. Ľadový severák, mráz i sneh, kdeže by sa tie zľakli vody. Psík pozrel na chlapca, aký je bez kabáta drobný a chudučký, a všetko sa mu zdalo v najlepšom poriadku.
Okrem toho bol veľmi rád, že šťastlivo prežil očistný kúpeľ. Keby nebolo pri tom chlapca, bol by kúpeľ pokladal za najhorší zážitok svojho psieho života. Vydržal ho len kvôli chlapcovi. Pravda, na dvore sa už potom cítil parádne. Biele labky mu svietili, že si musel dávať pozor, aby neoslepol. A blchy sa nevedeli dosť vynačudovať, v akom sa to prechádzajú zamatovom kožúšku.
Ale Psík na nich brechal, lebo sa mu také reči vôbec nepáčili. Mám svojho chlapca, vyštekával, a tomu vôbec nezáleží iba na kožuchu ako vám! V tej chvíli zamieril do bráničky domovník. Psík sa rozbrechal a jedným okom zaškúlil na balkón, či chlapec rozkáže domovníka pustiť, alebo nie. Lebo z dvora síce púšťal Psík každého, ale do dvora bez chlapcovho dovolenia - nikoho.
Chlapec však v tom čase upratoval kúpeľňu. Zmýval z kachličiek rozfŕkané mydliny, sprchoval vaňu a utieral porozlievanú vodu. Z dvora nič nepočul. Pán domovník si namosúrene čítal noviny na lavici pred stánkom. A ešte na nej visela aj tabuľa s nápisom: »Psom vstup prísne zakázaný!!!“
Potom však zdvihol psíka na ruky a povedal: „Vstup je zakázaný, tak teda nevstúpiš na vlastných nohách.“ Zrazu sa Psík strašne rozbrechal a vyrazil ako šíp k bráne závodu. Vo dverách malého vysvieteného domčeka stál sivovlasý dedko a usmieval sa na rozpajedeného Psíka. „Smelý psík,“ pokýval hlavou dedko a vybral z úst fajku. „Aj milý, rozumný. Vie rozpoznať ľudí. Zlodeja by zbadal aj v najtmavšej noci a potom mu už beda!“
„Mohol by si mi ho predať, chlapček,“ povedal zrazu. „Nemôžem, deduško,“ pokrútil chlapec hlavou. „Je to môj kamarát a bezo mňa by nechcel byť. „Škoda, škoda,“ zosmutnel dedko, „veď ja by som ho dobre opatroval. Pracujem tu ako nočný strážnik, a veru mi je cez noc smutno samému. Aj zlodejov sa bojím.
Chlapec zdvihol Psíka, držal ho na rukách a dlho, dlho rozmýšľal. Ešte sa aj poprechádzali okolo Nábytkárskych závodov. „Predať ho nemôžem, ani darovať,“ povedal chlapec, „my musíme byť spolu. „Myslím to tak,“ povedal chlapec, „že v noci by tu strážil vás i všetok nábytok, lebo on je naozaj dobrý strážca a bez roboty byť nemôže. To nie je taký psík, čo by sa rád doma vyvaľoval pod stolom.“
„Tak v noci by bol tu,“ pokračoval chlapec, „ale ráno by sa mu služba skončila. Pustili by ste ho, aby mohol prísť za mnou.“
„Súhlasím,“ povedal dedko, „ja i tak celý deň spím a taký živý psík by sa v izbe aj nudil. Len jedno ti nemôžem zaručiť: či na teba nezabudne.“
Ešte niečo Psíkovi pošepol, pohladkal ho a vyšiel do tmy. Práve rozmýšľal, či sa predsa len nepustiť za svojím chlapcom, aby sa mu v tme niečo nestalo, keď zachytil slabý šramot. A keď už bol v sklade, rozbodal sa Psík, že si to tam trošku poprezerá. Pustil sa blúdiť pomedzi skrine, gauče i kreslá. Ňuchal, fučal, pobrechával a vrčal, aby aj myši, mačky a potkany vzali na vedomie, že je koniec nočnému vyčíňaniu v mäkkých čalúnených zákutiach.
Dedko si práve prihrieval na variči svoju polnočnú polievku. „Ty si tu?“ potešil sa, „A ja som ťa už oželel. Vzal tanier, odlial doň polovicu polievky a ponúkol Psíkovi. „Ostaň to so mnou,“ povedal dedko, „ keď dojedli. Rozdelím si s tebou všetko, čo mám, aj keď to nie sú bohvieaké maškrty.“
A tak sa Psík rozhodol. Naozaj chcel ešte tej noci ujsť za svojím chlapcom. Pravda, keď videl dedka v domčeku smútiť, už si nebol taký istý, či to aj urobí. Ale aby si dedko myslel, že mu jeho polievka nechutila a nebodaj beží za dákymi maškrtami, to už skutočne nemohol pripustiť. Tak to robil celú noc. Iba keď prišlo ráno a dedko sa poberal domov, vyrazil Psík z domčeka ešte pred ním. Trielil k chlapcovmu domu. Do školy už bežali spolu. Kedykoľvek sa však pozrel z obloka prvej triedy, videl Psíka v parku.
Pri tom čakaní na chlapca sa Psík niekedy aj zamyslel. Raz nevedel pochopiť, ako sa to všetko s ním zomlelo. Všetky psy v meste už poznali Psíka s chlapcom. „To je zaujímavé,“ čudovali sa mladé mamičky, „ako sa ten psík zmenil. Celkom dobre vyzerá. A pritom je stále tichý a skromný, hoci by sa mohol už aj nafukovať. Je to predsa veľmi pekný a múdry pes.“
„Vždy som vám vravela, že hlupáci nebývajú skromní,“ povedala mamička s červeným kočíkom. Hovorí sa, že najlepší priateľ človeka je pes. Áno, niečo na tom je. Sú verní, radi sa hrajú, nikdy sa nemračia a nikdy nás neopustia.
Pred Vianocami je čas naozaj kúzelný. Píšeme na list svoje priania, ktoré potom čakáme pod vianočným stromčekom. Svoje prianie napísala aj mala Sofia, ktorá veľmi túžila po malom štěňiatku. Neváhala a vzala papier a pero. Na list napísala svoje prianie: „pod vianočný stromček si želám malého psíka“. A ako to už býva, ti čo počúvajú celý rok si pod vianočným stromčekom nájdu svoje želanie. Sofia nebola výnimka.
Doma počúvala a pomáhala. Keď prišiel čas Vianoc, vyzdobila stromček a napiekla medovníky. Už len stačilo čakať na ten správny vianočný deň. A je to tu! 24 decembra si Sofia pod vianočným stromčekom našla škatuľu, ktorá sa podozrivo pohybovala a poskakoval. Zo škatule sa ozývalo „haf haf“. Rýchlo zatiahla za mašľu a búúúm vyskočil z nej malý psík. „Jeeeeej. Šteniatko“ tešila sa Sofia. Hneď ho vystískala a privinula ho k sebe. „Ale počkať, veď ty máš len jedno uško?“ všimla si. „Nevadí, budem ťa volať Jednouško“ vykríkla. Zo Sofii a Jednouška sa stala nerozlučná dvojica. Spoločne skákali po záhrade, hrali sa naháňačku, zaspávali v jednej posteli. Užívali si kopec dobrodružstiev. A takto sa zabávali počas celých vianočných sviatkov.
Avšak, len do momentu, kedy sa prázdniny skončili a Sofia musela ísť späť do škôlky. Jednouško zostal doma sám. Samozrejme, že sa tešil na Sofiu vždy, keď sa vrátila domov. Ale nebola to už taká zábava. Po príchode domov už Sofia nemala toľko energie a času na zábavu s Jednouškom. Takto to pokračovalo každý deň. Jednouško bol čoraz viac osamelý a smutný. Nikto mu už nevenoval takú pozornosť, nemal s kým skákať na záhrade či hrať naháňačku. Už ani nespal v Sofiinej posteli, ale sám v rohu izby na starom koberci. A celé sa to zhoršilo ešte viac, keď Sofia nastúpila do prvého ročníka základnej školy. Netrvalo dlho a Jednouško skončil v útulku. Nešťastný a smutný sedel celé dni v studenej klietke. Nemal chuť ani na jedlo, a tak každým dňom slabol.
V útulku bolo síce veľa psov, ale nemal tam svoj domov ani svojho pána, ktorému by bol verný. Ako by toho nemal dosť, prihodilo sa mu ďalšie nešťastie. Starší psy sa mu v útulku posmievali, pretože mal len jedno ucho. Rozhodol sa z útulku utiecť. Zo dňa na deň sa ocitol sám na ulici. Mokrý a slabý sa túlal uličkami mesta. Prespával pod smetiakmi, z ktorých sa občas aj najedol, lebo nič iné nemal.
Pri potulkách ulicami narazil na ryšavého kocúra s klobúkom a veľkým bruchom. „Fiha, ty máš len jedno ucho“ hovorí kocúr. Jednouško neodpovedal a pokračoval ďalej v chôdzi. „Hej, tak čo, ako sa voláš? Ja som Frenky.“ Pokračoval kocúr. „Volali má Jednouško“ odpovedal smutným hlasom. „No to meno si dostal asi preto, že máš len jedno ucho. Vyzeráš že si hladný. Poď sem. Mám tú skvelú rybu, ktorú som našiel dnes ráno v smetiaku. Je skoro nedotknutá“ ponúkal kocúr Frenky. Ale Jednouško nemal chuť do jedla. „Hm, ale našiel som aj túto kostičku“ a zamával kocúr Frenky veľkou kosťou pred tvárou Jednouška. Tento krát nezaváhal a chňapol po kosti.
V parku bola veselá atmosféra. Ostatné psy mali svojich pánov, ktorí im hádzali lietajúce taniere a tenisové loptičky. Mačky si užívali leňošenie na slnku v tráve. Jednouško sa rozbehol medzi deti. Pridal sa aj kocúr Frenky. Slnko začalo klesať za horizont a blížila sa noc. Deti zvolali na svojich domácich maznáčikov, pripevnili im obojky a všetci odišli domov. Zostali len opustení kocúr Frenky s Jednouškom. „Ach, ako sa len majú skvelo“ vzdychal Jednouško. „No, aspoň sme to skúsili“ dodal Frenky. So sklonenými hlavami kráčali z parku von nájsť si novú krabicu pred začiatkom noci.
Ako tak kráčali, spoza stromu sa vynoril malý veselý chlapec. „Ahojte priatelia volám sa Matt. Čo vy tak sami neskoro večer v parku? Bežte domov ešte sa vám niečo zle privodí“ povedal malý chlapec. „No.. my.. vlastne nemáme domov, hľadáme si novú krabicu na prespatie“ nešťastne odpovedali. „Chcete ísť k nám domov? Máme veľkú záhradu kde sa celý deň hrám s mojou kamarátkou korytnačkou Violet. Poďte, bude zábava. Veľmi by sa nám do partie hodil kocúr a pes“ teší sa Matt. Jednouško neváhal a vyskočil chlapcovi rovno do náručia. Aj Frenky zmenil názor a rozbehol sa za Mattom. Dorazili na záhradu. Matt im všetko poukazoval a zoznámil ich s korytnačkou Violet.
„Musím ísť už do postele priatelia. A vy dvaja si môžete urobiť pohodlie v dome Violet. Má to tam veľmi pekne. Určite sa budete cítiť veselo a pohodlné.“ A tak si Jednouško a kocúr Frenky našli nového priateľa, s ktorým sa celé dni mohli zabávať a radovať. Nezabúdajme, že aj pes či iné zvieratká vedia byť smutné a mať zlomené srdce. Preto si píšeme opatrne svoje priania na list pod vianočný stromček.
Za niekoľkými kopcami a niekoľkými údoliami stála malá dedinka. Na okraji dediny, neďaleko lesa, stál malý domček. V ňom žila Viki so svojimi rodičmi. Bolo to malé dievčatko plné energie. Milovala šport a najradšej behala. Raz, keď takto odpočívala v tráve, počula nejaké kňučanie. Hneď vstala a hľadala, odkiaľ to prichádza. O kúsok ďalej našla v tráve ležať divokého psa, ktorý mal labku zachytenú v pasci. Pomaly sa k nemu priblížila, ale pes bol vystrašený, a tak začal vrčať.
Viki mu chcela pomôcť. Bežala po pomoc, zavolala záchrannú stanicu a vrátila sa späť. Veterinár ju stretol a pes bol neskôr uzdravený a prepustený do prírody. Odvtedy sa Viki obzerala po lese a dúfala, že uvidí psa. Až jedného dňa, keď sedela na svojej obľúbenej čistinke, sa stalo niečo zvláštne. Počula šuchotanie trávou a spoza kríka vykukol nos a stojace uši. Bol to pes, ktorého zachránila. Priblížil sa a jemne sa o ňu otrel. Bežal vedľa nej celú cestu lesom a nakoniec si ľahol na kolená. Odvtedy už Viki nebehá sama. Má psa ako priateľa.
Mnohí z nás si bez psa alebo dokonca viacerých psov nedokážu svoj život predstaviť. Psí partneri sprevádzajú nás odjakživa a ich úloha sa mení - od ochrancu po verného pomocníka. Psy môžeme stretnúť pri polícii, záchranároch, po boku nevidiacich či hendikepovaných ľudí, ba aj na hodinách jogy. Roztomilé šteniatko dokáže zlepšiť náladu a navodiť pocit pokoja. Vedeli ste však, že psy sú aj výbornými spoločníkmi na čítanie? Kanadskí vedci preukázali, že prítomnosť psa pri čítaní detí naozaj pomáha. Deti sú vďaka psovi pokojnejšie, vydržia čítať dlhšie a lepšie sa sústredia.
Neuveriteľné príbehy psov: Od domácich miláčikov a vodiacich psov k statočným hrdinom! | Little Fox
Ak teda hľadáte spôsoby, ako deťom čítanie spríjemniť, skúste tieto rozprávky o psoch a šteniatkach a potom im navrhnite vlastnú rozprávku. Rozprávky o psoch majú veľkú miestnosť v detských srdciach a inšpirujú predstavivosť. A možno sa aj deti rozhodnú napísať vlastnú psej rozprávku.
Vianočný čas nás pozýva na zázraky. Sofia vo svojom liste žiadala malého psíka a pod stromčekom ju prekvapilo šteniatko Jednouško. Spoločne so Sofiou a Jednouškom zažili množstvo dobrodružstiev a vplyvom láskavého priateľstva našli nový domov a radu. Pes a dieťa spolu objavujú svet - a ten svet sa dá zvládnuť aj vďaka odvahy, skromnosti a vzájomnej dôvere.