Martin Madej ako osemročný naspieval pesničku Môj malý pes Bobi na album Peter Nagy a deti 2. Pre Madeja to však nebol debut, už predtým sa podieľal na nahrávaní dvoch cédečiek Lúčnice. „Keď prišlo spievanie s Petrom Nagyom, bolo to vyvrcholenie snahy. Bola to nejaká zmena - dovtedy som spieval ľudové piesne v rámci súboru, potom som už bol na pódiu sám za seba ako pôvodný interpret.
„Mama ma vystríhala, že budem sedieť v zafajčenom divadelnom bufete a čakať na svoj výstup alebo čakať niekde v stane za pódiom na dedinských slávnostiach pri fľaši lacného vína, kým zaspievam Medveďku, daj labku. Mal som sa naučiť aj niečo iné, aby som mal poistku. Mal som šťastie, že som ustál prvý moment, keď deti nevedeli, ako sa voči mne správať.
Občas sa odťahovali, alebo si robili žarty, že mi Bobi zjedol alebo vykakal kocku z lega. Doma ma však pripravili na to, že niečo takéto môže nastať - vedel som, že ako rýchlo to prišlo, tak rýchlo to hádam aj odíde, čo sa aj stalo. Mal som aj normálne detstvo s deckami, v siedmej triede sme skúšali fajčiť a pochopil som, že to nie je nič pre mňa.
Keď som nemal koncert, chodil som von, navštevoval som všetky možné tanečné či spevácke krúžky. Veľmi dbala na to, aby som si neuletel na tom, že som známy alebo že som dostal platinovú platňu. Hovorila, že je to len taká zábava, máme niečo, čo mi ide, je super, že to robím, ale tuto si mám sadnúť, spraviť domáce úlohy. Chvalabohu, áno.
Sústavne sa mi minimálne raz za deň stane, že na mňa na ulici niekto ukáže prstom. V detstve mi to nebolo príjemné, skúmal som, aká je najlepšia reakcia. Zistil som, že keď ľudia vidia niekoho známeho z televízie, jediné čo im napadne, je zaspievať Bobiho, lebo s ním chcú byť v nejakom kontakte. Keď ma ľudia videli v televízii, mali pocit, že so mnou majú nejaký vzťah, a nevedeli, ako ma osloviť.
Keď som bol na lyžiarskom zájazde, zažil som aj opačný pól. Dnes už môj kamarát, ktorý bol vtedy inštruktorom, spomína, že prvé dva-tri dni som všetko robil ja, napríklad som počítal ľudí v autobuse. Až potom zistil, že som úplne normálny. Babka našla v časopise Avízo inzerát Petra Nagya, čo je na dnešné časy bizarný príbeh. Konkurz bol v Dome kultúry Ružinov, kde bol Peter s Petrom Farnbauerom, ktorý hrával aj s Elánom a rovno zahral na klavíri Vymyslenú.
Veľmi dlho sa mi stávalo, že som sa zasekol a nechcel som ísť na pódium. Boli sme v aute, spievali sme si, rozprávali sme sa alebo počúvali hudbu. Jazdieval som s mamou a neskôr aj s Miškou Paštekovou a s babami z jej tanečnej skupiny. Bolo to veľmi príjemné. Mali sme skvelú manažérku, vedela, že často musíme byť na druhý deň v škole, tak odbíjala žiadosti o autogramy, dávala pozor na dodržiavanie programu. Niekedy mi aj bolo ľúto deciek, ktoré dlho čakali na podpis a nakoniec sa ho nedočkali.
Pracovala hlavne moja mama a moje okolie. Získali ste platinovú platňu, koncertovali ste. V jednom rozhovore som povedal, že som pomáhal s rodinným rozpočtom, na čo ma mama vysmiala, že to neboli žiadne významné sumy. Ona popritom riadila aj svoju firmu, čo mi pripadá neuveriteľné. Mama tvrdí, že tam nešlo o peniaze, ale o rozvíjanie môjho talentu. Nepoznám však presné sumy a možno je to tak aj dobre. Nevnímal som to dramaticky, vtedy som už tancoval, čiže som bol stále v umení a aj to ma bavilo.
V tom veku som už ani nechcel veľmi spievať Môj malý pes Bobi. Teraz to spievam o oktávu nižšie. Ako dieťa som mal veľký rozsah aj silu hlasu. Keď som niečo spieval na hudobnej výchove, všetci si zakrývali uši. Keď Michaela Hučko Pašteková zdieľala rozhovor s titulkom „Pýtala som sa, či sa ľudia nebudú čudovať, že Mandarinka Darinka im ide prednášať filozofiu“, napísali ste jej, že s ňou cítite.
Musel som sa naučiť, že to, čo mi ľudia hovoria, nehovorí toľko o mne ako o nich. Akokoľvek som obrnený, dotkne sa ma, keď sa niekto z druhej strany ulice smeje, že aha, Bobi. Vycvičil som sa v tom, že to nie je o mne. Ľudia si niekedy potrebujú povedať, že som tá detská hviezda, ktorá sa zasekla vo veku osem rokov. Miška to má ťažšie v tom, že ľudí učí veľmi hlboké a múdre intelektuálne veci, v jej prostredí také komentáre môžu byť vypuklejšie. Mne Bobi prospieva v tom, že ma ľudia poznajú.
Keď si robia žarty, je to fajn začiatok konverzácie či vzťahu, a keď je to už dlhé a nepríjemné, utečiem z konverzácie alebo naznačím, že je to nevhodné. A keď to nepochopia, nie je to môj problém. Zároveň ste v podcaste Lužifčák povedali, že na rozdiel od iných detských hviezd ako Peter Kočiš či Táňa Pauhofová sa vám už nič väčšie ako Bobi nepodarí. Samozrejme, viem si predstaviť, že nahrám obrovský hit. Pre našu generáciu však aj tak budem ten, čo spieva Môj malý pes Bobi. To vždy bude prvá veľká vec, podľa ktorej si ma ľudia pamätajú.
Niekedy si dokonca myslia, že je to ako taká guľa, ktorú mám zavesenú na nohe. Aj keby som spravil ďalšiu veľkú kariéru s obrovským koncertom, neviem si predstaviť, že by tam nezaznel Bobi. Je to moja súčasť, nehanbím sa za to. Určite mnohí povedia, že ak by som spravil niečo veľké, ľudia zabudnú, že som bol Bobi. Je to možné, ale zatiaľ to tak nevidím. Možno keby som účinkoval v nejakom seriáli ako negatívna postava, ľudia by ma opľúvali na ulici, čo som to spravil tej svojej kolegyni.
Vravíte, že sa tešíte, ako vám Bobi určil smer života. Neschoval. Zmenil by som možno len to, že by som sa naučil hrať na hudobný nástroj, čo je moje veľké mínus. Ani to však nie je také jednoznačné, mám kolegov, ktorí síce ovládajú nástroj, ale nemajú za sebou herectvo a tanečnú prípravu ako ja. Tí môžu povedať, že by to vymenili za nástroj. Chvalabohu, že som v tomto mal tvrdú školu.
Moja mama dbala, ako každá iná, aby som bol v bezpečí a aby som bol zdravý. Možno ma zachránilo aj to, že som astmatik, fajčenie ani inhalačné drogy pre mňa neprichádzali do úvahy. Na druhej strane ma zachránilo aj to, že si od mladého veku uvedomujem, že sme tu len na chvíľu. Existuje veľa spôsobov, ako si pokaziť život, a najlepšie je vyhnúť sa im. Nie som ten typ, že chcem mať cédečko, tak na tom budem každý deň tvrdo pracovať, toto mi chýbalo. Niekedy sa to však ukazuje ako veľmi dobré, život vždy niečo priniesol. Po speve prišiel tanec, potom znova spev, herectvo, Fragile a teraz znova herectvo.
Mnohé z detských hviezd si v dospelosti kladú otázku, kým sú. Keďže od detstva mali nejakú jasnú pozíciu, nemali šancu prísť na to v puberte, keď sme nerozhodní a robíme všetko a nič. Toto je téma na dlhú debatu. Občas robím kurzy mediálnej komunikácie, kde mám jednu veľkú stať o používaní hlasu. Niektorí ľudia vravia, že s ním nemôžu pracovať spôsobom, ktorý od nich chcem, lebo je to neprirodzené. Vždy im poviem, že prirodzený hlas stratili, keď mali zhruba dva roky - vybrali si niekoho, ku komu vzhliadali a začali kopírovať jeho reč. Tak je to aj so životom.
Možno si niekto myslí, že práve v puberte sa rozhodol, kým bude a aké sú jeho názory. Celý život si za tým stojí, a ak má uhnúť, je to preňho ako strata identity. To, že ma rodičia k niečomu doviedli a že to robím od ôsmich rokov? Je to osud alebo som to sám chcel? Bude to znieť ezotericky, ale človek asi najlepšie spraví, ak sa venuje tomu, čo je tu a teraz. Takto sa cítim dobre. Uvedomujem si, že robíme s tým, čo máme.
Niektorí raperi tvrdia, že každý má možnosť byť hviezda, no ja si to nemyslím. Nemáme všetci rovnakú štartovaciu čiaru. Nie som influencer ani hviezda, ale veľa ľudí mi píše, že potrebuje pomoc. Som typ, ktorý keď je v spoločnosti a vidí, že stagnuje konverzácia, alebo cíti, že niečo nie je v poriadku, má potrebu rozveseliť to. Keď je ticho, mám potrebu prehovoriť. Mám potrebu, aby sa ľudia cítili dobre aj za cenu toho, že budem vyzerať ako nie úplne príčetný. Niekedy je to až na úkor môjho osobného pohodlia alebo prospechu. Neviem, či je to dobré alebo zlé.
- Nastavenie kariéry od detstva po dospelosť a jeho vplyv na identitu.
- Vplyv rodiny a okolia na rozvoj talentu a bezpečnosť.
- Rozdiel medzi umeleckým vyučovaním a praktickým prístupom k hlasu a technike.
- Vplyv slávy na komunikáciu a sociálne interakcie na verejnosti.
Študovali ste na evanjelickom lýceu. Mama, otec aj dedo boli hudobne nadaní, no nikto sa hudbe nevenoval profesionálne, makalo sa na úrade, vo firme alebo na družstve. Nastavenie bolo také, že pri práci si môžem spievať, aj s kamarátmi pri pive, ale treba mať aj nejakú „normálnu robotu“. To aj teraz ľudia hovoria - umelci by sa mali naučiť robiť nejakú normálnu robotu. Zábavné to prestane byť, keď pracovníci z tovární majú vystúpiť pred ľudí a povzniesť ich na duši.
Konzervatórium pre mňa nebola možnosť, išiel som na bilingválny gympel. V maturitnom ročníku som už mal individuálny študijný plán, keď sa mi rozbiehala tanečná kariéra, s tanečným štúdiom Jumbo sme precestovali Česko aj Slovensko. Keď si bolo treba vybrať vysokú školu, prihlášku som poslal na VŠMU, ale samozrejme, keby náhodou, musel som byť prijatý aj na ekonomickú, čo ma aj prijali. Síce som sa tam išiel zapísať, ale nikdy som tam nechodil.
Moja mama chcela to najlepšie pre svoje dieťa, aby som mal čo najviac zabezpečenú budúcnosť. Mala nejakú predstavu o vrtkavosti umeleckého sveta. Celými generáciami kolujú predstavy, ako si umelci žijú v nastavení sex, drogy a rokenrol. Každá matka si povie, že to nie je pre jej dieťa. Vystrihala ma, či budem sedieť v zafajčenom divadelnom bufete a čakať na svoj výstup alebo niekde v stane za pódiom na dedinských slávnostiach pri fľaši lacného vína čakať, kým zaspievam Medveďku. Mal som sa naučiť aj niečo iné, aby som mal poistku. Dobrý plán, ale, chvalabohu, nevyšiel.
Nedávalo mi zmysel akademicky a intelektuálne sa vzdelávať, som skôr praktik. Aj keď je pravda, že dnes by som si už magistra asi spravil. Išiel som tam na výlet, a keď som tam už bol, chcel som z toho vyťažiť. Nikdy som sa nechcel vyhraniť muzikálovo alebo operne. Zistil som, že úplné základy techniky môžeme mať spoločné, ale použitie hlasu v moderných žánroch je skrátka iné. U nás napríklad všetci učia, že by nemalo byť žiadne napätie v hrdle a treba akoby obchádzať hlasivky. V New Yorku mi učiteľ ako prvé povedal, že ich nemôžem obchádzať, pretože ich potrebujem, aby som vytvoril nejaký tón.
Počas vystúpenia mi ide hlavou všeličo. Samozrejme, chcem, aby si ľudia odniesli dobrý pocit. Popritom však dokážem rozmýšľať nad všeličím - telo má dobrú náladu, spieva, usmieva sa, ale v skutočnosti rozmýšľam, ako na ďalší deň pôjdem na ryby a chytím si vianočného kapra. Môže to byť aj v rámci jedného koncertu. Snažíme sa, aby bola nálada v sále dobrá, ale niekedy sa stane, že v hľadisku sedí jeden človek, ktorý sa na vás celý čas uprene díva, mračí sa a evidentne sa mu to nepáči. Bekimovi ste povedali, že keď si na Instagrame čítate príspevky o vyhorení, akoby boli o vás.
Keď hocikto niečo robí 30 rokov, pýta sa sám seba, či je to to, čo naozaj chce, a či je niečo, čo by ho bavilo viac alebo v čom by sa cítil lepšie. Keď sa niekto ako ja venuje tridsať rokov tej istej činnosti, často sa pýta, či to má význam, či sa to dá posunúť. To sú typické otázky, ktoré sa objavujú v hlave. Keď však vidím naozaj vyhorených ľudí, čo sa nevedia postaviť z gauča, uvedomím si, že ešte nie som v tej fáze. Preto som sa aj po desiatich rokoch vrátil do divadla. V DPOH som naskočil do troch predstavení, veľmi ma to baví, osviežilo ma to. Som rád, že to môžem striedať - som herec, spevák, niečo si zamoderujem.
Čím dlhšie človek robí umenie, tým viac má otázok, na čo je to vlastne dobré. Som presvedčený, že stav kultúry v štáte veľa hovorí aj o stave krajiny samotnej. Viem, že zdravotníctvo či školstvo sú veľmi podstatné, ale kultúra je to najpodstatnejšie, lebo z nej vychádza, ako sa k sebe správame, akú máme náladu. Ekonomickú školu, ako chcela vaša mama, ste si nakoniec nespravili. Nemáte to teraz tak, že pri umení zotrvávate aj preto, že by ste nevedeli, čo iné by ste mohli robiť? Kladiem si túto otázku.
Kým človek niečo robí 30 rokov, myslí si, že na tej úrovni nedokáže robiť nič iné, a ešte aj tak, aby si zarobil a bol v pohode. V tomto mi je vzorom moja manželka, ktorá odmalička takisto spievala, potom vyštudovala grafický dizajn a marketingovú komunikáciu. Pokiaľ však ide o mňa, zatiaľ mi dáva zmysel robiť umenie na Slovensku. Mám nádej, že je to tu stále fajn a je tu plno ľudí, ktorí to s našou krajinou myslia dobre.
V Skúške sirén ste povedali, že vás nelákalo prihlásiť sa do Slovensko hľadá Superstar, lebo ste predtým videli, ako sa ľudia zo šoubiznisu nasilu zviditeľňujú. Niektorí sú ochotní spraviť efektné a bulvárne veci, ktoré prilákajú pozornosť. Zábava pre ľudí môže byť taká, že nikoho nepovznáša a sú to len bohapusté vtipy, ktoré slúžia režimu alebo jednotlivcovi - máme o tom celé predstavenie Prešporské porno v DPOH. Bulvár k tomu patrí, aj ja som zažil nejaké kauzy, ale nikdy ma nelákalo poslať fotku z dovolenky, že mi ovísa bruško cez plavky, s cieľom, aby som stále niečo znamenal, keďže sa o mne píše.
To najlepšie, čo môžem spraviť pre svoju budúcnosť, je robiť svoju prácu najlepšie, ako viem, a zatiaľ mi to funguje. Potrebuje Fragile byť v médiách? Máme jednu obrovskú výhodu, že nám stačí sedem mikrofónov a koncert spravíme hocikde. V malej kaviarničke nepotrebujeme ani tie mikrofóny. Ako dieťa spieval v Lúčnici aj s Petrom Nagyom, preslávil sa hlavne hitom Náš malý pes Bobi. Vyštudoval Evanjelické lýceum v Bratislave a z VŠMU má bakalársky titul.
🎥 Hororová nehoda Přemysla Boublíka: Padol som a nepamätám si! | Off Record
Máte pripomienku alebo ste našli chybu?