Slovo „pes“ na prvý pohľad pôsobí jednoducho, no jeho etymológia je menej jasná, ako by sa mohlo zdať. Zatiaľ sa ešte nikomu nepodarilo jednoznačne odhaliť jeho pôvod, čo viedlo k viacerým hypotézam a často aj k chybným vysvetleniam. V ukrajinskom etymologickom slovníku sa uvádza, že ide o všeslovanské slovo s podobami ako „pes“ či „pas“, avšak prijateľná etymológia neexistuje. V českom etymologickom slovníku staroslovienčiny a praslovančiny nachádzame podobu „pьsъ“.
Základné zvukové korene a hypotézy
Mnohí etymológovia sa zamerali na vlastnosti psa, ako je jeho srsť, pestrosť, ostražitosť či jeho blízkosť k človeku. Avšak, ako naznačuje jeden z pohľadov, netreba obchádzať to, čo pes primárne robí: šteká, breše, havká. Práve v týchto zvukových prejavoch treba hľadať jeho etymológiu. Základným charakterom psa je štekanie, brechanie, byť besný. Slovo „bes“ aj v slovenčine má nejaký súvis s týmto zvukom, a tento súvis sa ešte lepšie ukazuje v sanskritskom jazyku. V sanskritskom jazyku nájdeme slovo „bhas“, ktoré znamená „štekať“ alebo „brechať“, a slovo „bhás“, ktoré znamená „hovoriť“ alebo „besedovať“. Tieto slová stoja veľmi blízko a zdieľajú spoločný prakoreň. Zo sanskritského „bhas“ (štekať) v sanskritskom jazyku vzniklo slovo „bhasa“, ktoré znamenalo „pes“ alebo „pas“.
Súvislosti s inými jazykmi a významami, ktoré sa objavujú v texte, ukazujú na praindoeurópsky koreň „peh-ske“, z ktorého sa v slovenčine vyvíjalo slovo „paša“ a „pastier“, a s tým súvisiace aj srbčinské slovo „paziti“. Niektoré ďalšie názory spájajú „pes“ s citoslovcom „ps“ či s predstavou zvuku psieho močenia, čo má aj paralely v iných jazykoch. Iné teórie spájajú slovo s prídavným menom „pestrý“ alebo s latinským „pecus“. Viaceré hypotézy sa pritom navzájom dopĺňajú alebo sa aj vyvracajú.
Pes ako domestikované zviera
Pes domáci (Canis lupus familiaris) je domestikovaná podoba vlka dravého (Canis lupus). Je považovaný za prvé domestikované zviera a prvé zviera, ktoré človek cielene choval. K udomácneniu vlka došlo viackrát v rôznych častiach sveta a v rôznom čase nezávisle od seba, najneskôr pred 10 000 rokmi. Pes je jedným z najstarších a najvšestrannejších domácich zvierat. Existuje v najväčšej plemennej variabilite, pričom sa odhaduje, že človek vyšľachtil viac ako 400 rôznych plemien. Túto variabilitu možno pripísať skutočnosti, že človek využíva psa pri rôznych úlohách: pes chráni stádo, prenasleduje zver, prináša korisť, ťahá bremená, hľadá a zachraňuje ľudí, či stráži ich majetok.
- V závislosti od prostredia a práce sú pesi vyžadovaní nielen fyziologicky, ale aj povahovo špecifické vlastnosti.
- Lovec v ázijskej stepi potrebuje psa rýchleho a loviaceho zrakom, zatiaľ čo v hustých lesoch strednej Európy sa využije skôr pes vytrvalý s výborným čuchom.
Behaviorálne a genetické adaptácie
V dôsledku dlhodobej koevolúcie s ľuďmi sa u vlkov vytvorila celá rada behaviorálnych aj genetických adaptácií. Genómy vlkov a psov sa líšia v mnohých regiónoch, pričom niektoré regióny sú zodpovedné za činnosť mozgu a vývoj nervového systému. Bolo identifikovaných 10 génov hrajúcich kľúčovú úlohu pri trávení škrobu a metabolizme tukov, čo zrejme umožnilo vlkom efektívnejšie sa priživovať na ľudskej strave.
Slovné spojenia a hanlivý význam sú často spájané s pojmom „pes“, pričom množstvo odvodných výrazov nesie negatívny či opovržlivý podtón. Aj napriek tomu ostáva „pes“ jedným z najbežnejších a najstarších slov v mnohých jazykoch, a to aj v slovenčine. Pôvod slova a jeho významy odrážajú dlhú históriu spolužitia človeka a tohto zvieraťa.
Pôvod a odvodené výrazy
Existuje viacero teórií o pôvode slova „pes“. Niektoré navrhujú citoslovce „ps, ps“, iné zas „ps“ ako opis zvuku častej psieho močenia, ďalšie spájajú to slovo s pestrými sfarbeniami a s latinským „pecus“. V každom prípade slovo sa časom rozšírilo do viacerých jazykov a do rôznych významov, ktoré často nesú hanlivý charakter, aj keď sa v slovenčine uplatňuje aj význam „najlepší priateľ človeka“.
V kynológii a jazykovednom okienku sa objavujú praktické poznatky o používaní pojmov a názvov plemien, chovných staníc a ďalších špecifikách slovenského jazyka vo vzťahu k psom. Otázky ako „vodítko alebo vôdzka?“, „pohŕdajúce označenia feny alebo suka?“ či „pes „vyje“ alebo „zavýja“?“ nachádzajú svoje riešenia v moderných jazykových smeroch a odborných publikáciách.
Slovné spojenia a frazeológia
Slovo „pes“ sa hojne vyskytuje v slovenských prísloviach a frazeologických obratoch, ktoré odrážajú vzťah človeka k psom aj vlastnosti pripisované psom. Príslovia ako „Pes, ktorý štěká, nekouše“, „Mám rád psy. Ale nemôžem zniesť, keď pes zaberá miesto dieťaťu“ či „Najoddanejší priatelia sú ako psi - keď im budete neustále ubližovať, nakoniec vás pohryzú“ sú len časťou bohatej psie frazeológie.
V texte sa tiež objavujú ukážky zo slovenského a českého jazyka, ktoré ilustrujú, ako sa významy a obraz psov premietajú do kultúrnych a literárnych kontextov.
Kynologická terminológia a jazykové okienko
V oblasti kynológie sa stretávame s rôznymi termínmi, ktoré sa niekedy nesprávne používajú alebo sa miešajú s inými jazykmi. Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV pripravil „Jazykové okienko“, ktoré objasňuje niektoré z týchto pojmov.
- Psie plemená a ich názvy - názvy plemien sa píšu s malým začiatočným písmenom, pokiaľ nie sú súčasťou vlastného mena.
- Chovná stanica vs. chovateľská stanica - významovo sú správne oba výrazy.
- Vodítko alebo vôdzka - v slovenčine preferujeme vôdzku.
- Ňucháč alebo ňufák - obe sú synonymá, použiteľné slová.
- Háranie suky - termín v kynológii; podobne aj honcovanie.
- Pes „vyje“ alebo „zavýja“ - oba slovesá sú správne.
Multikultúrne poznámky a záver
Pes je pravdepodobne prvé zviera, ktoré začalo žiť po boku človeka. Jeho domestikácia je skúsenosť, ktorá sa odohrala na priestranstvách rôznych oblastí sveta a v rôznych časoch. Dlhá historia vzťahu človeka a psa sa odráža aj v jazyku a kultúrnych obrazoch naprieč európskymi jazykmi.
