Každý, kto sa len trochu zaoberá kynológiou, pozná určite toto plemeno, pochádzajúci z Nemecka, ktoré u nás, v Českej republike, nie je žiadnym nováčikom. Bradáč patrí do II. skupiny FCI - pinčovia a bradáči, do sekcie 1. V krajine pôvodu sa tomuto plemenu hovorí Schnauzer [šnaucr - teda od papuľa, č ňufák, ňufák], pod rovnakým názvom by sme našli plemeno aj v angličtine. Najrozšírenejším zástupcom tohto plemena na našom území je malý bradáč. Začnime teda naše zoznamovanie s týmto plemenom práve u neho.
Malý bradáč - história a znaky
Ešte na konci 19. storočia bol malý bradáč a opičie pinč považovaný za jedno a to isté plemeno. Boli obľúbení ako v radoch aristokracie tak aj ako psy pre hubenie krýs a myší v stajniach chudobnejších vrstiev. Už vtedy by sme mohli nájsť jedincov, ktorí niesli znaky dnešných malých bradáčov. Išlo predovšetkým o dlhšie hrubú srsť a sfarbenie. Ako prvý prišiel s myšlienkou diferenciácie malých bradáčov J. Berta, ktorý predniesol nasledujúce výrok: "Nemôžem veriť, že naši dávni predchodcovia v šerých nekynologických dobách boli takí cieľavedomí a húževnatí chovatelia, ako sa nám predkladá, a že by sme boli iba povolaní k tomu aby sme pokračovali v tom, čo dobrého a čo veľkého nám vytvorili. " Berta postrádal trpasličí psy s rovnými kosťami a drsnou tuhú srsťou, ktorých predobraz videl v vtedajších opičích pinč. Myšlienku na oddelenie opičieho pinča a malého bradáča sa mu podarilo realizovať až o pár rokov neskôr, po prvýkrát bolo toto plemeno predvedené na výstave vo Frankfurte roka 1906. Od tejto výstavy sa začína písať história malého bradáča. Trvalo však ešte niekoľko rokov než sa z nepreberného množstva štruktúr srsti, pováh a foriem vyvinula skutočná kópie stredného bradáča.
Čo nám prezrádza štandard Malý bradáč je silný, skôr zavalitý ako štíhly, drsnosrstý, elegantný zmenšený dokonalý obraz štandardného bradáča, bez nedostatkov sprevádzajúcich trpasličí vzhľad. Stavba tela je kvadratická. Kohútiková výška sa pohybuje v rozmedzí 30 až 36 cm. Tomu zodpovedá váha 4 až 8 kg. Môžeme sa stretnúť so štyrmi druhmi sfarbenie: čierne s čiernou podsadou, korenie a soľ, čierno - strieborná a veľmi vzácne čisto biele sfarbenie. Všetky farebné rázy, okrem čisto bieleho, musí vykazovať tmavú masku, ktorá podčiarkuje výraz bradáča. Srsť je vždy drsná a hustá.
Stredný bradáč - druhý veľkostný typ
Pôvod Plemeno bolo vyšľachtené koncom 19. storočia chovateľskou selekciou zo stredne veľkých sedliackych psov na území južného Nemecka. Rovnako ako malý bradáč má aj strednú bradáč čo dočinenia s pinčmi. Avšak časom sa v rôznych formách a variantoch srsti vyskytlo typické drsné husté dlhé osrstenia najmä v oblasti papule a obočia. To viedlo k selekcii týchto typov, ktoré sú ale stále ešte opísané ako drsnosrsté pinče. U začiatku chovu bradáča stál R. Stebel, ktorý bol nielen Kynológom, ale aj kresličom. Vďaka jemu si aj dnes môžeme urobiť predstavu o tom, ako vyzerali bradáči na začiatku svojho čistokrvného chovu. Predkovia bradáčov boli psy v držbe vozatajov, ktorí hrubosrsté psov využívali na stráženie vozov. Hrubá srsť bola pri zlom počasí ochranou proti chladu i dažďu. Boli však využívanie aj v stajniach, kde bola ich práca hubiče hlodavcov oproti pinčom menej hlučná. Bolo za potreby húževnatého, samostatného, vytrvalého, statného a svojmu pánovi oddaného psa, ktorý je schopný ustrážiť stajňa a krmivo pre kone ako pred krysami tak i pred zlodejmi koní. Vďaka tomu boli tiež označovaní ako "Krysařovi". Pes musel byť prirodzene ostrý voči cudzím ľuďom, avšak musel byť ovládateľný svojím pánom. Od 1878 sa začalo šľachtiť nové čistokrvné plemeno. Jedná sa o najstaršieho zástupcu bradáčov.
Kohútiková výška: 45-50 cm; váha: 14-25 kg. Na rozdiel od svojej malej kópie, malého bradáča, sa vyskytuje len v dvoch farebných variáciách: čierny s čiernou podsadou a vo sfarbenie korenie a soľ. Typickým znakom plemena je vous na tlame a huňaté obočie, ktoré ľahko zastiera oči. Po tele srsť drôtovitá, priliehavá a hustá. Pohyb je elegantný, pružný a priestranný; zadné behy vykazujú silný posun vpred. Ňucháč má čierny pigment. Uši sú posadené vysoko na hlave a ich špičky prepadajú dopredu ku spánkom. Predtým sa kníračom krátil chvost a kupírovali uši, dnes je už kupírovanie výstavným poriadkom v Slovenskej republike zakázané.
Veľký bradáč - historický koniec spektra
Veľký bradáč je najmladší z rodiny bradáčov a pinčov. Nie je však moc pravdepodobná úzka príbuznosť stredného ani . Väčšina údajov o pôvode veľkého bradáča sa bohužiaľ stratila počas druhej svetovej vojny. Aj napriek tomu, že sa niekoľko chovateľov na území Nemecka snažilo v minulosti pozbierať a spísať dostupné informácie o histórii plemena, nie je dnes skutočne dôveryhodný zdroj k dispozícii. Najstaršie stopu o psovi podobnému dnešnému bradáčovi nachádzame na obrazu cisárovnej Sissi z roku 1850. Je tu vyobrazený veľký čierny hrubosrstý pes, zrejme v tom čase zvaný mníchovský bradáč. Za celú históriu poznáme niekoľko rôznych označení napríklad - medvedí bradáč, ruský bradáč, pivné bradáč atď. Možno je aj príbuznosť veľkého bradáča s východoeurópskymi pastierskymi psi. Isté je však len jedno, predchodcom veľkého bradáča je plemeno sedliackych psov v Hornom Rakúsku a Bavorsku. Tu sa používali pri pasení dobytka a svojím popisom skutočne zodpovedajú typu bradáča. Roku 1907 vznikol v Mníchove Bavorský klub bradáčov, ktorý sa stal patrónom týchto veľkých čiernych psov. Existovali dokonca už aj chovateľské stanice, avšak ešte nemôžeme hovoriť o čistokrvnom chove veľkého bradáča. V tejto dobe bol tento typ psa známy a vedený názvom mníchovský bradáč. Až po roku 1910 svitá v chove na lepšie časy. Do plemennej knihy boli zaregistrovaní prví jedinci, plemeno ale ešte čakala k ustáleniu typu, charakteristických farieb a výšky. Pred začiatkom prvej svetovej vojny sa Dr. Calaminus rozhodol pripustiť niektoré zo svojich veľkých bradáčov s ďalšími plemenami. Môžeme sa len domnievať o aké typy či plemená sa jednalo. Pravdepodobne tie boli psy miestnych sedliakov. Možno použil čierne dogy, do úvahy pripadá aj veľký pudel. Počas druhej svetovej vojny a hlavne po nej zaznamenáva veľký bradáč úspech čoby strážca statkov a domov. S rastúcou potrebou obyvateľstva chrániť svoj majetok vzrastal aj záujem o strážne statné psov. Krátko zo štandardu Kohútiková výška dosahuje úctyhodných 70 cm, spodná hranica je určená na 60 cm. Hmotnosť sa pohybuje medzi 35 až 45 kg. Farba je rovnako ako u stredného bradáča čierna alebo korenie a soľ.
Charakter a úprava srsti
Charakter typickými povahovými črtami bradáča sú jeho živý temperament spojený s rozvážnym pokojom. Charakteristická je dobromyseľná povaha, hravosť a vyslovená oddanosť pánovi. Je veľmi milý k deťom, nepodplatiteľný, ostražitý. Ostrým hlasitým štekotom hlási príchod každej návštevy, inak ale nešteká zbytočne. Nie je agresívny, pokiaľ nie je vyprovokovaný. Vie ostro ochraňovať svoje teritórium. Má vysoko rozvinuté zmyslové orgány, inteligenciu, je vhodný k výcviku, neohrozený, vytrvalý a odolný proti poveternostným vplyvom aj chorobám. U malých bradáčov je ovládateľnosť vyššia než u ostatných dvoch veľkostí. Bradáče sú vyžadované pre trimovanie 3-4 krát do roka; bez úpravy srsti rýchlo strácajú svoju eleganciu. Vous a obočie musia byť dokonale upravené, podobne ako dlhšia osrstenia na nohách. U výstavných jedincov je úprava náročnejšia; strihajú sa, cesajú a trimujú.
Srsť bradáčov je drôtovitá, hustá s hustou podsadou. Srsť na nohách a hlave je dlhšia, inde na tele krátka. Farba čisto čierna s čiernou podsadou alebo korenie a soľ. Prípustné odtiene od tmavej oceľovej po strieborno sivú; všetky farebné varianty majú tmavú masku. Poholad na význam srsti: pre výstavy sa vyžaduje starostlivá úprava, pre domáceho maznáčika postačí trimovací hrebeň. Uši sú nasadené vysoko, s V tvarom, a chvost býva prirodzenejší alebo kupírovaný podľa lokálnych pravidiel (dnes v SR zákonom zakázané kupírovanie).
Využitie a výcvik
Bradáče sú dnes skôr rodinnými psami a tiež služobnými psami v špecifických úlohách ako vyhľadávanie trhavín a drog, alebo vyhľadávanie tiel v sutinách. Slúžia svojmu majiteľovi aj ako výborní spoločníci pri športoch ako agility, poslušnosť a obrana. Malý bradáč je najideálnejší pre aktívnych mladých majiteľov alebo rodiny; veľký bradáč vyžaduje skúseného chovateľa a pevné vedenie. Socializácia od útleho veku, dôsledný výcvik a dostatok pohybu sú kľúčové pre všetky veľkostné formy. Pri správnom prístupe sa bradáče stanú lojálnymi a veľmi poslušnými partnermi, no vyžadujú jasné pravidlá a dôsledný prístup.
Výživa a zdravie
Bradáče majú široký repertoár povahových vlastností a zdravia - dysplázia bedrových kĺbov (DBK) je možná, vyšetrenie je odporúčané pre všetky chovné zvieratá. Kastrácia by sa nemala vykonávať bez nevyhnutnosti; po zákroku sa často objavuje obezita a inkontinencia moču. Zdravie plemena závisí aj od majiteľa: vyvážená strava, primerané množstvo krmiva podľa veku, aktivity a hmotnosti. Napríklad plytvanie jedlom môže viesť k obezite, čo zvyšuje riziko iných ochorení. Pri kŕmení formy krmiva - suché, mokré alebo domáca strava - neexistujú zásadné obmedzenia, rozhoduje sa podľa možností a preferencií majiteľa.
Záver bez titulku
Bradáče sú obľúbené rodinné psy, ktoré vynikajú svojím rustikálnym vzhľadom, výnimočnou odolnosťou a inteligenciou. Ich rozdiely medzi malým, stredným a veľkým bradáčom spočívajú najmä vo veľkosti, temperamentných nuansách a špecifických štandardoch srsti. Všetky tri formy majú spoločný pôvod a spoločné dedičstvo ako drsnosrsté pinče, ktoré sa časom rozdelili na samostatné veľkostné varianty s vlastnými štandardmi.
Jan Bičovský: Cesta do pravěku - rekonstrukce indoevropského prajazyka
Ako u všetkých plemien, aj u bradáčov je kľúčové vhodné zvažovanie pred kúpou, kontaktovanie oficiálnych chovateľských klubov a dôsledná selekcia chovu na zdravie a vyrovnanú povahu.