Pes domáci (Canis lupus familiaris alebo Canis familiaris) je najstaršie domestikované zviera. Vlk je jeho najbližším príbuzným a pravdepodobným predkom. O druhu pes domáci môžeme hovoriť približne od obdobia 15 000 rokov pred Kr. Do tohto obdobia archeológovia kladú prvé odchovy psích šteniat v ľudských príbytkoch, ktoré boli krížené už len medzi sebou a nevyskytovalo sa prekríženie s divo žijúcim vlkom. Pes sa pre súžitie s človekom rozhodol dobrovoľne, na základe obojstranných výhod. Najskôr pes pomáhal človeku pri love, neskôr sa stal strážcom a ochrancom ľudských obydlí. V neskorších dobách, ako sa postupne vyvíjalo mnoho psích plemien, poskytoval pes človeku čoraz viac užitočných služieb.
Pôvod a vývoj psích plemien
Všeobecne sa za hlavného predka psa považuje vlk, s ktorým je pes geneticky, anatomicky, výzorovo aj povahovo najviac spriaznený. Nie všetci vedci sú však zajedno v tom, či bol jediným predkom psa domáceho vlk, alebo sa na jeho vývoji podieľali aj iné druhy šeliem psovitých (šakal, kojot, líška,...). Väčšina odborníkov, napr. renomovaný britský veterinár a kynológ Bruce Fogle, sú toho názoru, že vlka možno považovať za jediného predka psa. Rozdiely v anatómii raných psích plemien spočívajú skôr v rozdieloch rôznych plemien vlkov, z ktorých boli domestikovaný. Iní odborníci, ako napr. známy americký psychológ a kynológ Stanley Coren, sa domnievajú, že sa o vznik psa domáceho zaslúžili aj iné psovité šelmy. U niektorých psích plemien možno totiž nájsť niektoré anatomické znaky, ktoré sa nevyskytujú u vlkov, ale napr. u líšok alebo kojotov áno.
Coren sa domnieva, že jednotlivé ľudské spoločenstvá boli v praveku príliš oddelené (a výskyt domestikovaných psov príliš častý a roztrúsený) na to, aby mohli pochádzať všetci psi z jedného zdroja. Domnieva sa, že tak ako v mnohých prípadoch mohlo prísť k domestikácii vlčích mláďat, mohla si rovnakým spôsobom iná skupina ľudí na inom konci kontinentu osvojiť opustené mláďatá líšky, kojota, šakala, alebo inej psovitej šelmy. Neskôr sa tieto skupiny navzájom stretávali, a zatiaľ čo si ľudia medzi sebou vymieňali kožušiny, nástroje a potravu, ich svorky psov si vymieňali genetický materiál. Preto sa dnes Coren nazdáva, že genetický základ psa obsahuje určité percento krvi aj iných psovitých šeliem ako vlk - a to v závislosti od psieho plemena.
Pes nevznikol ako jedno rovnako vyzerajúce plemeno, ktoré by sa neskôr rozdelilo na dnešnú širokú škálu psích plemien. Vzhľadom na pôvod psa, ktorý vznikol domestikáciou v rôznych kútoch našej planéty približne v rovnakom čase, musíme predpokladať, že už v prvopočiatkoch sa psi odlišovali. Najskôr samozrejme len mierne a to podľa toho, z akého druhu vlka (alebo inej psovitej šelmy) vznikli, resp. Canis familiaris intermedius - jeho dedičstvo nesú klasické lovecké plemená (napr. Neskôr sa rôzne kultúry stretávali, vymieňali si svojich psov a začínali experimentovať so šľachtením. Pes sa už nekrížil s divo žijúcimi príbuznými, ale jeho vývoj bol ľuďmi dokonca cieľavedomo usmerňovaný. Zo šteniat boli pre ďalší chov vyberané predovšetkým tie, ktoré najviac vyhovovali ľuďom. Je zrejmé, že najskôr sa veľkosť psa účelne zmenšovala, aby boli psi ovládateľnejší človekom a aby boli aj ich nároky na stravu menšie. Najskôr teda vznikli menšie plemená. Človeku sa páčil výzor tváre šteňaťa a preto sa snažil cieľavedomým výberom tieto rysy zachovať. Preto vzniklo mnoho psích plemien, ktoré majú na pohľad výzor šteňaťa po celý život. A to neraz aj pri pracovných, nie len pri spoločenských plemenách.
Rozdiely medzi povahovými vlastnosťami moderných psov a ich príbuzných z rodiny psovitých šeliem pripisujeme predovšetkým cieľavedomému výberu človekom. Každý chovateľ psov (i v praveku) si radšej ponechal jedince prispôsobivé, ovládateľné a majúce radosť zo spoločnosti človeka, ako jedince dominantné, samotárske alebo agresívne. Naopak - aj samotné takéto psy radšej spoločnosť človeka dobrovoľne opustili. Človeku sa vždy páči to, čo je zvláštne, iné. Preto boli vždy cieľavedomo vyberané zvláštne šteňatá alebo neobvyklé mutácie a tieto ďalej šľachtené. Taktiež sa neustále robili pokusy skrížiť rôzne typy psov odlišných plemien a zvýrazniť tak jednu žiadanú vlastnosť, alebo vytvoriť novú zaujímavú charakteristiku.
Už od začiatku šľachtenia psích plemien badať orientáciu na pracovné upotrebenie. Vytvárajú sa špecializované plemená na lov, ochranu majetku, ochranu stáda, ťažné upotrebenie, vojnové upotrebenie a podobne. Na tieto účely boli jedince vyberané a cvičené. Pracovne úspešné jedince sa ďalej chovali a dostali príležitosť mať potomstvo. Hoci sa o genetike v historických dobách veľa nevedelo, už len z praktických dôvodov sa nechovali pracovne neupotrebiteľné psy a preto sa ani ďalej nerozmnožovali. Až v neskorších dobách (19. a 20. V staroveku sa už stretávame s pomerne rozsiahlym chovom psov. Taktiež psie plemená už viac pripomínajú dnešné - moderné - plemená.
Rímska ríša dala svetu molosov. Ak aj pôvodné molosoidné plemená nevznikli v Itálii, určite možno pripísať zásluhu rímskym légiám o ich rozšírenie po celom vtedajšom svete. Rimania používali molosov ako strážne a vojnové psy. Typickým molosom pripomínajúcim staré rímske plemená je napríklad dnešný cane corso. Tak ako sa Rím spája s molosmi, starovekému Egyptu zasa je možné ďakovať za početné plemená chrtov. Na kresbách z hrobiek egyptských faraónov je možné nájsť vysokonohé štíhle psy s pretiahnutou papuľou, ktoré akoby z oka vypadli dnešným chrtom. Starovekí Číňania vyšľachtili veľa zaujímavých plemien. Plemená starej Číny sú charakteristické a nezameniteľné. Nordické národy ale i ďalšie severne umiestnené národy dali svetu zasa rozmanitú paletu špicov a severských plemien. Európa je domovom predovšetkým poľovných a pastierskych plemien. Nespočetné varianty poľovných duričov a tiež pastierskych psov a ovčiakov sa tu šľachtili, ale aj kombinovali s molosmi a chrtmi a tým položili základ celej palety dnešných európskych plemien. Pôvodné obyvateľstvo Ameriky zasa dalo svetu povestných naháčov. Stredný východ, hlavne arabské krajiny, Perzia a Turecko sú domovom rôznych typov východných chrtov.
Nemecký ovčiak: Pôvod a charakteristika
Pomerne mladé plemeno, ustálené až na prelome 19. a 20. storočia z nemeckých sedliackych psov nejednotného typu. V základných črtách sa zhoduje s ostatnými európskymi ovčiakmi. Svojmu pánovi a jeho rodine je nemecký ovčiak veľmi oddaný a verný. Je výborným priateľom a spoločníkom. Ku známym ľuďom je taktiež veľmi priateľský, k ľuďom cudzím však býva nedôverčivý. Pri správnej výchove a dobrom zoznámení nebývajú problémy ani s inými domácimi zvieratami. Dobre vychovaný pes má k deťom veľmi dobrý, priateľský vzťah. Deti však musia tolerovať potreby psa a nerušiť ho napr. pri odpočinku alebo pri kŕmení.
Toto plemeno môže byť použité v mnohých odboroch ľudskej činnosti. S obľubou je používané v policajnej a vojenskej službe, tiež ako pomocník hasičov a pyrotechnikov, pri vyhľadávaní drog a ďalších látok a pri vyhľadávaní a zachraňovaní zavalených ľudí. Ďalej je nemecký ovčiak používaný ako sprievodca nevidiacich, ako pes pre nepočujúcich alebo robí spoločníka chorým ľuďom v ústavoch. Výborne sa osvedčil taktiež ako ochranca a strážca obchodných objektov a domov.
Bezpodmienečne vyžaduje výcvik. Hoci je dobrým spoločníkom, mal by mať aj zodpovedajúce zamestnanie. Bohužiaľ, so zreteľom na početnosť nemeckých ovčiakov, nie vždy uvážlivý chov, ako aj na nevhodnú výchovu, sa občas vyskytujú medzi nimi problémové jedince (bojazlivé, agresívne a pod.). Treba však dbať zreteľne na jeho zdravie, pretože ako sa môže stať u každého väčšieho psa, môže sa mu otočiť žalúdok čo bývajú takmer vždy už smrteľné (príznakom môže byť zväčšené brucho, väčšie množstvo peny tečúcej z tlamy a neschopnosť stáť na nohách). Ovčiak po vyvracaní potravy zo žalúdka často potravu znova skonzumuje.
Vzhľadom k vysokej inteligencii sa tento pes pomerne ľahko vychováva. Dobre, rýchlo a rád sa učí, jeho výchova však musí byť dôsledná a pes vyžaduje mnoho pozornosti a času svojho majiteľa, aby vyrástol na slušného a dobre vychovaného psa. Vhodné je prihlásiť sa so svojim psom do kynologického klubu, základnú poslušnosť však je nutné nacvičiť doma. Tento pes je vhodný k výcviku poslušnosti, aj k ďalšiemu, náročnejšiemu výcviku.
Zaujímavosti zo sveta psov
- Nemecký ovčiak je jedným z najstarších chovaných plemien (jeho história siaha až do starovekého Egypta). Meno dostal podľa svojho prvého použitia, ktorým bolo stráženie stád.
- V Biblii je 14 zmienok o nemeckom ovčiakovi.
- V starovekom Grécku sa v báji o Odyseovi hovorí, že hrdina Odyseus prišiel domov po 20 rokoch putovania (pretože išiel bojovať do Tróje a potom sa ešte chvíľu zdržal cestou). A pretože sa prezliekol za žobráka, jediný, kto ho spoznal, bol jeho starý pes Argos. Tento úžasný psík vrtel chvostom, že vidí svojho pána... a zomrel.
- Pred viac ako 2000 rokmi považovali čínski cisári pekinské psy za posvätné.
- Chrty boli chované v Egypte pred 5000 rokmi. Okolo 9. storočia nášho letopočtu prišli do Anglicka. Anglosaskí lordi ich používali na lov zajacov.
- Najdlhšie uši na svete má baset, ktorý žije v Nemecku.
- Najviac tenisových loptičiek v papuli mal Zlatý retríver, ktorý žije v USA.
- Najvyšší pes na svete je Nemecká doga, ktorá žije v USA.
- Najväčší vrh šteniatok mala fenka Neapolského mastifa, ktorá žije v U.K.
- Najdlhší jazyk má pes plemena Bower, ktorý žije v USA.
- Najvyššie zo všetkých psov skočila fenka chrta, ktorá žije v USA.
- Psí čuch je asi 1 000 krát lepší ako u človeka. Ľudia majú 5 miliónov pachových buniek, psy majú viac ako 200 miliónov.
- Farbosleposť psov je mýtus. Psy vidia farebne, ale nie také živé farby ako ľudia.
Spoznajte Najunikátnejšie Psie Plemená Na Svete
V súčasnosti sa v Nemecku naďalej kladie dôraz na kvalitu chovu a zdravie plemena. Aj keď nie je nemecký ovčiak najstarším plemenom na svete, jeho história a univerzálnosť z neho robia jedno z najpopulárnejších a najcennejších plemien.