Žili spolu vlk s líškou, a keďže vlk bol mocnejší, musela líška robiť to, čo chcel vlk. Líške sa taký život zunoval a bola by sa už rada vlka striasla. Líška mu povedala: „Viem o jednom gazdovstve, kde majú dva barančeky, ak chceš, jedného by sme si mohli odniesť.“ Vlkovi to bolo po vôli, zašli teda na gazdovský dvor. Líška vošla do maštale, ukradla tam barančeka a odniesla vlkovi. Sama potom odišla do hory. Vlk barančeka zožral, no ešte ho nemal dosť a dostal chuť aj na druhého. Išiel znova na to isté miesto. No pretože bol ťarbavý, barančekova matka ho zbadala, strašne sa rozbľačala a privolala do maštale gazdu. Vlka tam riadne zmlátili, ale nakoniec sa im vyšmykol a len-len že sa mu podarilo ujsť do hory. „Na pekné miesto si ma zaviedla,“ vyhadzoval jej na oči, „chcel som si pochutiť aj na tom druhom barančekovi, ale gazda ma prichytil a zmlátil ako žito.“
Na ďalší deň išli po poli, keď nenásytný vlk znova vraví: „Počúvaj, líška, zožeň mi voľačo na jedenie, lebo ináč zjem teba.“ Líška mu odpovedala: „Viem o jednom gazdovstve, kde gazdiná vypráža dnes večer pampúchy, mohli by sme tam ísť a vziať si z nich.“ Keď došli k domu, líška sa všuchla do kuchyne a toľko sa tam obšmietala, kým nevyňuchala, kde gazdiná odložila misu s pampúchmi. Vzala šesť pampúchov a zaniesla ich vlkovi. Vlk pampúchy pohltal a vraví si: „Čo je to šesť pampúchov pre jedného vlka!“
Šiel do domu a stiahol na zem celú misku, takže sa rozbila na márne kusy. Na tento hrmot však vošla do kuchyne gazdiná, a keď zazrela vlka, skríkla. Pribehli domáci a naložili mu na chrbát, len tak prašťalo. Do hory za líškou sa dovliekol celý dolámaný. Na tretí deň, keď boli spolu vonku a vlk sa ledva vliekol, zase len domŕzal: „Počúvaj, líška, zožeň mi voľačo na jedenie, lebo ináč zjem teba.“
Líška mu odpovedala: „Viem o jednom gazdovi, čo nedávno zabíjal a nasolené mäso uložil do suda v pivnici, môžeme si nabrať z neho.“ Vlk jej na to: „Ale ja tam pôjdem s tebou, aby si mi pomohla, keby som sa nemohol dostať von.“ „Pre mňa za mňa,“ povedala líška a všelijakými okľukami a cestičkami ho zaviedla do pivnice. Tam bolo mäsa a mäsa a vlk sa hneď doň pustil. A pomyslel si: „Stadeto len tak chytro neodídem.“
- A le líške chutilo tiež, ale ustavične sa obzerala a často behala k diere, ktorou sa dostali do pivnice. Zakaždým skúšala, či je ešte taká tenká, aby sa cez dieru prešmykla von z pivnice. „Musím dávať pozor, či niekto nejde,“ odpovedala líška, „A ty sa nenajedz priveľmi.“
- A vlk povedal: „Neodídem stadeto, kým nebude celkom prázdny sud.“
- Gazda však začul z pivnice nejaké zvuky a šiel sa tam pozrieť. Keď ho líška zazrela, jedným skokom bola pri diere a prešmykla sa von. Vlk sa pobral za ňou, ale tak strašne sa nažral, že sa cez dieru neprepchal a uviazol tam. Gazda priskočil k nemu s obuškom a dobil ho. Líška a vlk - Alexander Mikolajevič Tolstoj
Ďalšie pohľady na tému: šakal zlatý a jeho špecifická biogeografia
Žili raz starček so starenkou. Povie starček starenke: Starká, napeč pirohov, ja zapriahnem do saní a pôjdem na rybačku. Starček nalovil rýb za plný voz. Ide domov a čo vidí: na ceste leží líštička skrútená do klbôčka. Starček zišiel z voza, pristúpil bližšie, ale líška sa ani nepohne, leží ako mŕtva. - Takýto nález, to už hej! Bude mať moja starká golier na kožuštek. Zodvihol starček líšku a položil na voz a sám kráčal popredku. A líška ukradomky pomaly vyhadzovala z voza rybku za rybkou, rybku za rybkou. Povyhadzovala všetky ryby a potichučky zoskočila. Starček prišiel domov a volá starenku: Hej, starká, parádny golier na kožuch som ti priniesol! Prišla starenka k vozu - a na voze ani goliera, ani rýb. A hybaj hrešiť starčeka. - Ach, ty starý truľo, ty taký a taký, ešte ma tu bude za nos vodiť!
Tu sa starček dohútal, že líška nebola mŕtva. Chvíľku si požialil, ale čo mal robiť! - Dobrý deň, kmotrička, nože ma ponúkni...- Čo je moje, do toho ťa nič.- Daj mi rybku.- Nalov si a jedz.- Ale keď ja neviem.- Vidíš ho! A ja som nalovila. Kmotrík môj, choď ty len k riečke, strč chvost do prieluby, seď a opakuj: „Lov sa, rybka, malá, veľká!“ Tak sa ti ryby samy budú na chvost chytať. Čím dlhšie tam budeš sedieť, tým viac nalovíš. Šiel vlk k rieke, strčil chvost do prieluby, sedí a opakuje: -Lov sa, rybka, malá, veľká. Lov sa, rybka, malá veľká. A líška chodí okolo vlka a opakuje: -Jasni, jasni, na nebi hviezda, mrzní, mrzní, vlčí chvost! Vlk sa spytuje líšky: - Čo to vravíš, kmotrička? - Ja ti pomáham, rybky na chvost naháňam. A začne: -Jasni, jasni, na nebi hviezda, mrzní, mrzni, vlčí chvost! Sedel vlk celú noc v prielube... A chvost mu veru primrzol. Nadránom, chcel vstať - ale kdeže. Myslí si: „Aha, koľko rýb sa prihrnulo - ledva vytiahnem!“ A vtom ide starenka s vedrami po vodu. Uvidela vlka a skríkla: - Vlk, vlk! Bite ho! Vlk sa hádže sem i tam, chvost vytiahnuť nemôže. Starenka zhodila vedrá a hybaj ho biť nášikmi. „Počkaj,“ myslí si, „veď sa ti ja odplatím, kmotrička!“ A líštička sa vkradla do chalúpky, kde bývala starenka, najedla sa z vahana cesta, hlavu si cestom natrela, vybehla von, ľahla si na cestu a stene. Prichádza k nej vlk: - Teda tak, kmotrička, takto mi ty radíš ryby loviť! Pozri, ako ma zmlátili... Líška mu vraví: - Ach, kmotríček! Ty nemáš chvost, ale hlavu máš celú, lenže mne hlavu roztrepali: pozri, mozog mi trčí, ledva nohy vlečiem. - Pravdu máš, - vraví jej vlk. - Načo by si chodila, kmotrička, sadni si na mňa, ponesiem ťa. Sedla líška vlkovi na chrbát. A vlk ju niesol. Sedí líška na vlkovi a tichučko si pospevuje: - Bitý nesie nebitého, bitý nesie nebitého! - Čo to vravíš, kmotrička?... - Kmotrík môj, tvoju bolesť zariekam.