Hanoverský farbiar je starobylé nemecké plemeno psa, ktoré sa vyvinulo takmer bez zmeny zo stredovekých leithundov. Títo psy, patriaci do skupiny duričov a farbiarov, boli už v období kmeňových práv germánskych kmeňov (okolo 500 po Kr.) vysoko cenení pre svoje jedinečné schopnosti. S rozvojom strelných zbraní a zmenou loveckých metód sa zvýšila potreba psov schopných dohľadať postrelenú zver, čo viedlo k ďalšiemu šľachteniu a formovaniu dnešného hannoverského farbiara.
Za oficiálneho predchodcu dnešného farbiara-vodiča možno považovať leithunda, ktorého vtedajší poľovníci chovali v niekoľkých kmeňoch. Tieto kmene sa vyvíjali v rôznych oblastiach Nemecka a boli úzkostlivo chránené. Psy solingenského typu sa podobali súčasnému farbiarovi, vyznačovali sa vybočenými lopatkami, ťažkou hlavou a dlhými ušnicami. Weisenbruchský kmeň bol zas charakteristický slabšou stavbou tela a prevažne červenou farbou srsti. V Hannoveri bol vyšľachtený jagerhofský kmeň krížením domáceho duriča s weisenbruchským kmeňom. Neskôr, pre potreby horských oblastí, sa začali krížiť ľahšie jedince hanoverského farbiara so švajčiarskym duričom, čím vznikol bavorský farbiar, ktorý je dnes klasickým sprievodcom horárov a lesníkov.
História a vývoj plemena
Hanoverský farbiar sa vyvinul takmer bez zmeny z tzv. stredovekých leithundov. Leithund zo skupiny brakovitých zaujímal už v období kmeňových práv germánskych kmeňov výnimočné postavenie. So zavedením strelných zbraní sa zmenil spôsob poľovačky na vysokú zver. Vyžadoval sa pes, ktorý by dohľadal postrelenú zver. Leithund mal pre túto prácu výborné predpoklady, a tak vznikol leithund-farbiar. Najmä hannoverský poľovnícky dvor v Hanoverskom kráľovstve ďalej rozvíjal toto plemeno. Od roku 1894 sa oň stará spolok Hirschmann, kde aj vytvorili názov plemena hanoverský farbiar. Odvtedy sa tieto psy chovajú podľa prísnych kritérií výkonu a používajú sa výlučne v revíroch vysokej zveri ako dohľadávače raticovej zveri.
Všetky stopovacie psy a farbiare pochádzajú z pôvodného duriča - braky. Všetky duriče majú citlivý nos na stope a farbe, istotu na farbe, sú veľmi spoľahlivé a na stope alebo farbe hlasité. Pôvodne vyberali zo svorky najspoľahlivejšie a najistejšie duriče a na remeni s nimi hľadali farbu postrelenej zveri. Z týchto najpokojnejších a ľahko ovládateľných jedincov sa neskôr vyšľachtili stopárske psy (pracujúce na prirodzenej studenej stope) a farbiare (sledujúce farbu, tzv. „pokazené stopovacie psy“). Prikrížením geneticky najbližšie stojacich plemien koncom 18. a začiatkom 19. storočia vznikol dnešný hanoverský farbiar. Po revolúcii v roku 1848, teda po rozpade veľkých revírov a po zmene niekdajších loveckých metód na sliedenie (pirsch) a poľovačku s postriežkou (ansitzjagd) pri skvalitnení strelných zbraní, začali sa psy používať po streľbe.
Pri špecializácii na spoľahlivú prácu na vodidle bola dôležitá hlasitosť na stope, vytrvalosť a ostrosť, hlavne v horských revíroch. Tu sa ukázal hanoverský farbiar ako príliš ťažký. Aby sa dosiahla požadovaná výkonnosť aj v ťažkých horských podmienkach, choval barón Karg-Babenburg Reichenhall čistokrvne po roku 1870 zušľachteného, ľahšieho horského farbiara, ktorý vznikol krížením hanoverského farbiara s červeným horským duričom. Postupne vytláčalo toto plemeno iné psy z horských revírov, takže bavorský farbiar je dnes klasickým sprievodcom horárov a lesníkov. Roku 1912 bol založený „Klub pre bavorské farbiare“ so sídlom v Mníchove.
Celkový vzhľad a charakteristika
Výkonný hanoverský farbiar je stredne veľký, silný pes dobrých proporcií. Dobre postavené, silno osvalené predné i zadné končatiny mu umožňujú vytrvalo pracovať. Príliš vysoké končatiny, predovšetkým prestavaný predok bránia dobrej práci čuchom na stope a sú netypické. Hlboký široký hrudník vytvára dostatočný priestor pre pľúca a umožňuje tak dlhé, vytrvalé štvanie. Mierne vráskavé čelo a jasné, tmavé oči vytvárajú typický vážny výraz tváre. Typickou pre plemeno je i červená základná farba, ktorá môže prechádzať od svetlého plavočerveného až po tmavé pásikavé, takmer čierno pôsobiace sfarbenie.
Dôležité proporcie:
- Dĺžka tela k výške v kohútiku: 1,4:1
- Hĺbka hrudníka k výške v kohútiku: 0,5:1
- Dĺžka chrbta nosa k dĺžke hlavy: 0,5:1
Hlava je mierne vráskavá, temeno je široké a plocho zaoblené. Nadočnicové oblúky sú výrazné. Papuľa je mocná, hlboká a široká. Pysky sú široko prevísajúce. Čeľuste sú normálne vyvinuté, veľmi silné a rovné. Oči sú výrazné s tmavými dúhovkami. Uši sú stredne dlhé, vysoko nasadené, v nasadení široké a hladké.
Krk je dlhý a silný, postupne sa rozširuje smerom k hrudníku. Trup má dlhú, často mierne prestavanú hornú líniu. Chrbát je silný, bedrá sú klenuté, široké a ohybné. Kríže sú dlhé a široké, smerom k chvostu mierne klesajú. Hrudník je hlboký a priestranný, skôr hlboký ako široký. Brucho je mierne vtiahnuté.
Predné končatiny sú pri pohľade zboku zvislo postavené pod telo a rovné. Pri pohľade spredu sú tiež rovné a pri zemi naúzko. Plecia sú šikmé, s pevným svalstvom. Lakte sú pohyblivé a dobre dozadu umiestnené. Predlaktia sú rovné a svalnaté. Nadprstia sú skoro rovné. Labky sú silné, okrúhle a uzavreté, s veľkými hrubými vankúšikmi.
Zadné končatiny sú pri pohľade zboku mierne podstavené alebo posunuté dozadu. Dobre zauhlené. Pri pohľade zozadu sú rovné. Boky sú široké a priestranné. Stehná sú so silným svalstvom. Kolená sú zauhlené viac ako 120°. Predkolenia sú rovné a suché. Päty sú široké a silné. Podpätia sú skoro kolmé na zem. Labky sú zaokrúhlené, pevne uzavreté.
Chvost je vysoko nasadený, dlhý a mierne zahnutý. Pri koreni je hrubý, postupne sa zužuje smerom k špici. Srsť je krátka, hustá, hrubá až drsná, iba na zadnej strane stehien má byť srsť dlhšia a hrubšia. Na chvoste je srsť hustá a drsná, na spodnej strane trochu dlhšia a hrubšia.
Zafarbenie je od svetlej až tmavá jelenia červená. Môže byť viac alebo menej pásikavá. Prípustná je aj tmavá maska na papuli. Predchodcami hannoverských farbiarov boli mohutné leithundy. Keď sa s vývojom strelných zbraní zmenila taktika lovu, rástol záujem o ľahšie typy.
Povaha a správanie
Hanoverský farbiar je pokojný a istý pes, pritom mimoriadne citlivý voči svojmu vodičovi a vyberavý voči cudzincom. Vyznačuje sa vysokou schopnosťou koncentrácie pri dohľadávaní zveri a vyvinutým svorkovým vzťahom voči vedúcemu poľovníkovi. V domácom prostredí pôsobí pokojne, vyrovnane až mierne lenivo. Avšak, keď sa dostane do pracovného režimu, mení sa na neúnavného a vášnivého lovca. Je extrémne oddaný svojmu poslaniu a verný svojmu pánovi, ktorého je ochotný nasledovať kamkoľvek.
Hanoverský farbiar nie je pes vhodný na klasické rodinné bývanie, pretože jeho lovecký inštinkt je príliš silný. Nehodí sa do domácností s menšími zvieratami, ako sú mačky, králiky či hydina. Vyžaduje konzistentnú výchovu, dôslednosť a trpezlivosť, pretože jeho lovecké inštinkty môžu v určitých situáciách prevážiť nad poslušnosťou. Ak sa hanoverský farbiar nezaoberá dostatočným množstvom práce a fyzických aktivít, môže sa začať nudiť, byť frustrovaný a stať sa deštruktívnym.
V práci je samostatný, vytrvalý a húževnatý. Oceňuje sa jeho schopnosť mimoriadnej koncentrácie na výkon a spolupráca s poľovníkom. Doma je jemný a láskavý, poslušný a ľahko ovládateľný. Na rozdiel od iných poľovných psov na prechádzkach zvyčajne neuteká, napriek tomu, ak nebol spoľahlivo naučený aportovať dôsledným výcvikom už ako šteniatko, je lepšie vodiť ho na vodítku vo voľnej prírode, pretože len čo zacíti krv, vydá sa na stopu.
Barva očí a tvůj CHARAKTER
Využitie a výcvik
Hanoverský farbiar je špecialista na dohľadávanie postrelenej vysokej zveri, ale po absolvovaní predbežných skúšok farbiarov získava upotrebiteľnosť aj na danieliu a mufloniu zver a individuálnymi farbiarskymi skúškami takisto na srnčiu a diviačiu zver. Dokáže sledovať pachovú stopu aj niekoľko dní po jej vzniku, pričom spracuje aj dvadsaťštyrihodinovú stopu.
Výcvik je samostatnou kapitolou v živote psa, ktorá rozhoduje o jeho poľovníckom využití. Hannoverské farbiare zvládajú základný výcvik relatívne ľahko. Sú veľmi inteligentné, naviazané na majiteľa, s ktorým dokážu komunikovať. Aj menej skúsený vodič môže byť úspešný, keď psovi dá priestor. Pri výcviku však musí pochopiť, čo a kedy od neho vyžadujete a vy, naopak, musíte vedieť správne „čítať“ svojho psa.
Špeciálny výcvik farbiara je v porovnaní s inými plemenami náročnejší aj preto, že potrebujete kože a ratičky zveri, ktoré musíte uskladňovať v chlade. Spočiatku môžete trénovať na čerstvej stope, neskôr však budete s pomocníkom vyznačovať i staršie stopy. Prostredie treba striedať, pridávať nové prvky, aby výcvik nebol monotónny, ale aby simuloval reálne situácie a podporoval samostatnú prácu farbiara, ktorá je pri tomto plemene obzvlášť dôležitá. Pri správnom prístupe sa mladý pes čoskoro naučí sledovať individuálnu stopu a nepomýlia ho ani čerstvejšie odtlačky zveri, ktorá skríži jeho trasu.
Výcvik si vyžaduje od majiteľa veľa trpezlivosti, citu, a takisto vedomosti o prácach na stope. Častou chybou pri výcviku je preťažovanie psov, napríklad súčasným zaradením viacerých nových prvkov či trénovaním výhradne na dlhých a starých stopách. Dôverujte svojmu pomocníkovi, pretože aj keď sa vám zdá, že pes ide nesprávnym smerom, často sa neskôr ukáže, že postupoval správne.
Hanoverský farbiar dozrieva približne vo veku dvoch až troch rokov. Ak má dostatok príležitostí na dohľadávanie zveri, získate v ňom spoľahlivého pomocníka. Ak na prácu s farbiarom nemáte čas ani chuť, je lepšie spolupracovať so skúseným vodičom farbiara, ktorý postrelenú zver dohľadá.
V revíri je hanoverský farbiar špecialista na dohľadávanie postrelenej zveri. Niektoré jedince môžu preferovať dohľadávku určitého druhu zveri, s ktorým majú buď dobré, alebo, naopak, zlé skúsenosti. Dobrý a utvrdený farbiar sa má nasadiť na dohľadanie postrelenej zveri až po ukončení poľovačky, teda na niekoľkohodinovú stopu. Prax je však taká, že napríklad po spoločnej poľovačke zver dohľadávajú iné plemená, kým farbiar dokáže spracovať aj dvadsaťštyrihodinovú stopu.
Je škoda, keď poľovníci nevyužívajú schopnosti a vytrvalosť hannoverského farbiara. Ten dokáže vodičovi aj správaním naznačiť, keď zver nie je smrteľne zranená. „Akoby sa pýtal: ‚Naozaj do toho ideme?!‘ No na povel pracuje ďalej i na takejto náročnej stope. Situáciu vyhodnotí podľa pachu stopy a najmä podľa toho, ako rýchlo zver pred ním uniká,“ uzatvára chovateľka.
Prvé hannoverské farbiare sa dostali na územie Slovenska pred prvou svetovou vojnou. V nasledujúcich rokoch, hlavne počas druhej svetovej vojny, sa ich stavy zdecimovali. Neskôr začali poľovníci farbiare opäť využívať, na Slovensku však preferovali ľahšieho bavorského farbiara. A tak sa hannoverské farbiare na určité obdobie z revírov takmer vytratili. Aj dnes je to málopočetné plemeno, hoci s ním poľujú napríklad i na Gemeri, Spiši, Liptove či Považí. Chovných súk môže byť na Slovensku asi dvadsať a chovných psov o polovicu menej. Aby sa vyhlo blízkej príbuzenskej plemenitbe, cestuje sa so sučkami podľa možností do zahraničia.
tags: #hanoversky #farbiar #na #slovensku