FCI č. Rakúskeho farbiara horského poľovníka. Slovenský názov obsahuje slovo „durič“ a to mýli aj skúsených ľudí. Federation Cynologique Internationale zaraďuje plemeno do skupiny 6, sekcie 2 - „Leash (scent) hounds“, teda medzi psy, ktoré pracujú na remeni. Do tejto sekcie ho FCI zaradila v roku 1991 a vedie ho so skúškou z výkonu. Skupina 6Duriče, farbiare a príbuzné plemená. Sekcia 1 - duričeVeľké, stredné a malé duriče, ktoré zver hlasito ženú. Sekcia 2 - farbiarePsy pracujúce na remeni na rane poranenej zveri. Zvláštnosť plemena: štandard mu priznáva obe práce naraz. Doslova ho opisuje ako „tracking hound for wounded deer“ (dohľadávka poranenej raticovej zveri) a zároveň „scenthound for hare and fox“ (durenie zajaca a líšky).
Z rakúskych farbiarskych plemien je to práve on, ktorý okrem tichej práce na remeni aj hlasito duri po stope. Prepnite typ terénu a sklon svahu a porovnajte nízkeho alpského jazvečíkovitého duriča s modelovým vysokonohým duričom. Tvrdé čísla v module pochádzajú z FCI štandardu č. Čo je doložené a čo nie. Že nízka, pretiahnutá stavba mala zámerne znížiť rýchlosť a rozsah lovu - aby pes neprebiehal do cudzích revírov a príliš neznepokojoval raticovú zver - je doložené v poľovníckej literatúre pre nízkonohé braky ako skupinu, nie menovite pre alpského jazvečíkovitého duriča. Pre toto plemeno konkrétne je doložené, že prízemné konáre a šľahúne kríkov „passiert … besser“ - prechádza nimi lepšie než veľké plemená, lebo kladie podstatne menší odpor. Štandard FCI č. 254 je pri proporciách nezvyčajne konkrétny. Štandard predpisuje pomer výška v kohútiku : dĺžka tela = 2 : 3 a hrudník „hlboký asi ako polovica výšky v kohútiku“.
Proporcie a vzhľad
Nárok FCI 254: Výška v kohútiku 34-42 cm, ideál psy 37-38 cm, suky 36-37 cm. Chod priestranný, nie drobčivý. Farba ideál tmavá jelenia červená s alebo bez čiernych chlpov; alebo čierna s jasne ohraničenými červenohnedými znakmi na hlave („Vieräugl“), hrudi, nohách, labkách a spodku chvosta. Hmotnosť štandard ju vôbec neuvádza. Pes ide na dlhom remeni pred psovodom po rane poranenej raticovej zveri. Pracuje ticho, sústredene a pomaly; psovod je s ním fyzicky spojený a číta jeho prácu. Na skúškach ÖJGV sa hodnotí práca na remeni, správanie pri zhasnutom kuse a hnanie s hlásením.
Práca na remeni a hlasný lov
Tá istá stavba, iná práca: pes samostatne nájde zajaca alebo líšku a hlasito ju ženie po stope. Brakovanie nie je štvanica - pes je pomalší než zver a sleduje ju len nosom, bez zrakového kontaktu. Na Slovensku to nie je teória. Podľa pokynov ministerstva o poľovnej upotrebiteľnosti môžu hlavné (individuálne) skúšky farbiarov absolvovať len farbiare, slovenský kopov, alpský jazvečíkovitý durič alebo štajerský durič - a to po absolvovaní predbežných skúšok farbiarov. Plemeno je teda u nás oficiálne vedené ako pes na dohľadávku raticovej zveri.
dachsbracke na poľovačky do Turecka a Egypta. V Mníchove vzniká prvý Internationaler Dachsbracken-Klub. poriadky - hlavnými predmetmi sú už vtedy práca na farbe a hlasitý lov. Zakladá sa rakúsky Klub Dachsbracke (11. 6. dodnes. ako TRETIE farbiarske plemeno. Názov sa zjednocuje na „Alpenländische Dachsbracke“. za krajinu pôvodu. Platný štandard je datovaný 10. 10. dňa 18. 6. 1996. od 1. 1. 1997). Plemeno bolo v roku 1932 uznané ako tretie rakúske farbiarske plemeno.
Porovnanie s ďalšími podobnými plemenami
Najrýchlejší test je farba: alpský jazvečíkovitý durič NEMÁ biele brakové znaky (povolená je len biela hviezda na hrudi) a je buď tmavo jelenie červený, alebo čierny s jasne ohraničenými červenohnedými znakmi. Westfálsky jazvečíkovitý durič (FCI 100, Nemecko, 30-38 cm) je červený až žltý s čiernym sedlom A s bielymi brakovými znakmi. Drever (FCI 130, Švédsko) má tiež biele znaky a vznikol práve z westfálskeho braka dovezeného do Švédska okolo roku 1910. Jazvečík je úplne inde - má vlastnú FCI skupinu 4 a namiesto kohútikovej výšky sa u neho meria obvod hrudníka.
Nemecké chovateľské zdroje odporúčajú počítať minimálne s dvomi hodinami intenzívneho pohybu denne plus prácou pre nos. Ako čisto spoločenský alebo bytový pes sa plemeno neodporúča - optimum je vidiecke prostredie s priamym prístupom do prírody, dom so záhradou. V byte je chov možný len vtedy, ak psovi denne doprajete skutočné vyťaženie vonku.
Charakter a starostlivosť
Štandard opisuje výraz ako inteligentný a priateľský a povahu ako neohrozenú; rakúsky klub uvádza, že doma je to pes pokojný a prítulný k ľuďom. Zároveň je to však plemeno so železnou vôľou po stope, hlasité a s ostrosťou na zver - vlohy, ktoré nezmiznú tým, že sa nepoľuje. Bez náhradnej práce pre nos a bez bezpečného vedenia na vôdzke či dlhej šnúre si prácu nájde sám.
Výška v kohútiku je podľa FCI 254 v rozpätí 34-42 cm, ideál pre psov 37-38 cm a pre suky 36-37 cm. Výška pod 34 cm a nad 42 cm je vylučujúcou chybou. Hmotnosť štandard vôbec neuvádza - v praxi sa uvádza približne 15-18 kg. Dĺžka života sa podľa chovateľských zdrojov pohybuje okolo 12-14 rokov. Predbežné skúšky farbiarov (PF) môžu absolvovať aj duriče, teriéry a jazvečíky. Hlavné (individuálne) skúšky farbiarov môžu absolvovať len farbiare, slovenský kopov, alpský jazvečíkovitý durič alebo štajerský durič - a to po absolvovaní predbežných skúšok farbiarov.
Na skúškach duričov môžu štartovať psy do 50 cm v kohútiku a od 12 mesiacov veku. Cena s preukazom pôvodu sa u tohto plemena verejne prakticky neuvádza - pri kontrole inzercie 18. 7. 2026 mali takmer všetky ponuky s PP uvedené „Dohodou". Plemeno sa pohybuje v uzavretom poľovníckom okruhu a cena sa dohaduje priamo s chovateľom. Správna cesta vedie cez Klub chovateľov Alpského jazvečíkovitého duriča (KCHAJD) pri SPZ, ktorý vedie zoznam chovných psov a súk aj aktuálnych vrhov a organizuje bonitácie a klubové výstavy.
Jazvečík je pôvodom z Nemecka a bol šľachtený na lov jazvecov, líšok a iných drobných zvierat ukrývajúcich sa v norách. Prvé zmienky pochádzajú zo 16. storočia. Jazvečíkovitý durič má tri hlavné varianty podľa srsti: krátkosrstý, dlhosrstý a drôtosrstý. Krátkosrstý variant má hladkú srsť, dlhosrstý si vyžaduje česanie, drôtosrstý má hrubšiu srsť vhodnú do drsného počasia. Farba srsti sa líši od jednofarebnej po dvojfarebné vzory. Výcvik si vyžaduje trpezlivosť a dôslednosť; dôležité je socializovať sa už od šteňaťa a venovať sa pravidelne.
Prevez, prevez, prevozníčku
Vestfálsky jazvečíkovitý durič a ďalšie medzinárodné porovnania ilustrujú rozmanitosť tried v FCI a rozdiely v meraní tela a chovu. Vestfálsky jazvečíkovitý durič je vyšší s typickou červenou až žltou farbou a bielymi znakmi, no nepatrí medzi alpské jazvečíkovité duriče; podobne Drever a Westfálsky jazvečíkovitý durič majú svoje špecifiká. Posudzovanie povahy, potrebná dávka pohybu a výcvik sú pre každé plemeno kľúčové a vyžadujú skúseného majiteľa.
Správna cesta vedie cez SPZ cez KCHAJD, pričom chovatelia by mali mať jasné informácie o prácach rodičov a použití psa v lese. Plemeno je vedené so skúškou z výkonu; Slovenský názov obsahuje slovo „durič“, čo môže klamať, pretože plemeno patrí do sekcie 2 - farbiare, nie do sekcie 1.