Bohyňa Gula, významná postava v starovekej Mezopotámii, je úzko spojená s psami. Tento článok preskúma históriu a mytológiu bohyne Gula a jej vzťah k psom, pričom sa opiera o archeologické nálezy a historické záznamy. Zároveň vykreslí rôzne pohľady na psa v rozličných kultúrach a stručne predstaví vývoj psa od pradávnych predkov až po domestikáciu a plemennú variabilitu.
Gula: bohyňa liečenia a patrónka psov
V starovekej Mezopotámii, od starobabylonského obdobia až do novobabylonského obdobia, bola Gula bohyňou liečenia a medicíny. Bola uctievaná ako mocná liečiteľka a patrónka lekárov. V tejto oblasti skutočne existoval psí kult. Psy boli zvyčajne spájané iba s kultom Gula, ale existujú určité informácie, ktoré naznačujú, že psy boli tiež dôležité pre kult Ninisiny, pretože Gula bola ďalšou bohyňou, ktorá bola úzko spojená s Ninisinou.
Pes ako symbol bohyne Gula a psí kult
Psy boli v starovekej Mezopotámii považované za posvätné zvieratá a boli úzko spojené s bohyňou Gulou. Psy boli symbolom lojality, ochrany a liečenia. V chrámoch zasvätených Gule boli často chované psy a boli im preukazované pocty. V novoasýrskom a novobabylonskom období sa psy používali ako emblémy magickej ochrany.
Archeologické nálezy spojené s Gula
Archeologické vykopávky v okolí chrámov zasvätených bohyni Gule odhalili množstvo psích pohrebísk, sôch psov a kresieb psov. Počas vykopávok v okolí chrámu Ninisina bolo objavených viac ako 30 psích pohrebísk, početné sochy psov a kresby psov. Počas vykopávok v okolí tohto chrámu Ninisina bolo objavených viac ako 30 psích pohrebísk, početné sochy psov a kresby psov.
Psi v mezopotámskom umení a náboženstve
V Mezopotámii sa psa často zobrazovali na remeselnícko-umeleckých výrobkoch. Je napríklad basreliéf zobrazujúci na stenách paláca asýrskeho kráľa Ašurbanipála poľovačku na divoké kone, ktoré štvú obrovské psy. Tento reliéf je dnes uložený v Britskom múzeu. V jeho asírskom oddelení je vystavený aj ďalší reliéf pochádzajúci z Ašurbanipálovho paláca Calah (z obdobia rokov 688-626 pred n. l.). Asýrskí králi si tak obľúbili poľovné psy, že nechávali vytesávať ich podoby na steny svojich palácov.
V parížskom Louvre môžeme obdivovať plastiku z konca tretieho tisícročia pred n. l. nazvanú „Pes zo Sumu-llum”. Nápis, ktorý má pes vytesaný na chrbte, nás po tisícročiach informuje, že tak dal napísať kráľ Lérsa v mieste zvanom Sumu-llum. Mastifov tiež často zobrazovali na terakotových plaketách datujúcich sa od druhého tisícročia pred n. l.
Psi v iných starovekých kultúrach
Starovekí Egypťania, Inkovia, Iránci alebo Indovia uctievali psa ako strážcu podsvetia a sprievodcu do kráľovstva smrti. Egypťania povyšovali smrť nad všetko ostatné, a preto pre psa to znamenalo veľké ocenenie. Egypťania mali boha Anubisa, ktorý mal psiu hlavu a ľudské telo. Egypťania si psov natoľko vážili, že keď nejaký pes zomrel, zabalzamovali ho a pochovali ho na zvláštne pohrebisko.
Najstarším zobrazeným psom je pes, ktorého môžeme označiť za predchodcu dnešných chrtov. Popri ňom nachádzame zobrazených stavačov, ktoré Egypťania používali pri love zajacov a gaziel. Na bojových scénach nachádzame molosoidných psov, ktorí prenikli do Egypta z Mezopotámie. Rozšíril sa v egyptských domácnostiach chov psov podobných dnešnému jazvečíkom. Predchodcu dnešného basenjiho používali pri love a ako spoločníka.
Psi v klasickej mytológii Grécka a Ríma
V starom Grécku považovali trojhlavého Cerbera za obávaného psa, strážcu ciest vedúcich do podsvetia. V svätyniach boha Asklepia chovali jedince, ktoré pomáhali uzdravovať chorým. Lovec Oriona mal dvoch psov, ktorí sa volali Procyon a Sírius. Sírius dal dokonca svoje meno najjasnejšej hviezde na oblohe. Gréci chovali veľké psy na boj a malé psy pre potešenie. Lovecké psy dovážali z Egypta a Ázie, ale nechovali ich cieľavedome.
Rimania sa podľa dostupných prameňov viac zaoberali systematickým chovom psa. Ako prvý sa o plemená psov viac zaoberali Rimania. Vlastniť psa bolo rovnako módne ako vlastniť otroka. Staroveký Rím mal dva druhy zábav - gladiátorov a psie zápasy; tieto zápasy patrili k obľúbeným kratochvíľam jeho obyvateľov.
Pohľad na psa v rôznych náboženstvách a kultúrach
Pes bol v rozličných kultúrach považovaný odlišne. V jednej kultúre ho zabíjali a v druhej ho uctievali. Bol uctievaný ako nosič ohňa a uctievali ho hlavne africké kmene. V mytológii psy často slúžia ako domáce zvieratá alebo ako strážcovia. Psy mali pre aztécke národy v strednom Mexiku veľký náboženský a symbolický význam a v Mexiku bolo objavených niekoľko starovekých pohrebísk pre psov.
Pes je jedným z 12 zvierat v čínskej astrológii. Druhý deň čínskeho nového roka sa považuje za narodeniny všetkých psov a Číňania sa v tento deň často starajú o to, aby boli k psom láskaví. V kresťanstve psy predstavujú predovšetkým vernosť. V knihe Tobit sa spomína pes, ktorý verne sprevádza Tobiáša, Tobitovho syna a anjela Raphaela. Rímskokatolícka cirkev uznáva svätého Rocha za patróna psov; sviatok svätého Rocha, 16. august, sa v Bolívii oslavuje ako „narodeniny všetkých psov”.
Pohľad na psy v islame je zmiešaný; niektoré myšlienkové prúdy ich považujú za nečisté stvorenia, zatiaľ čo praktizujúci moslimovia sa často dotýkajú a hladkajú psov, pokiaľ sú úplne suché. Židovský zákon nezakazuje chovať psy, vyžaduje však starostlivosť o chované zvieratá a v mnohých prípadoch kladie obmedzenia spojené s bezpečnosťou a čistotou.
Vývoj psa: od miacisa po canis familiaris
Pre odhalenie pôvodu a histórie súčasného psa domáceho (Canis lupus familiaris), je potrebné sa preniesť do obdobia pred 60 miliónmi rokov. V tomto období sa objavil na zemi drobný cicavec, nazývaný Miacis. Dávny predok nielen psa, ale aj medveďov, lasíc, hyen a mačiek. Chodil po štyroch prstoch a piaty sa zredukoval na pazúr. Mal bližšie k psovi než k akémukoľvek poddruhu vlka. Bol predchodca vlka.
V rannom oligocéne, pred asi 35 miliónmi rokov, z miacisa vzniklo 40 rôznych dávnych druhov primitívnych psovitých šeliem, ktoré sa podobali na medvede, iné sa podobali na hyeny a najzaujímavejšia bola psovitá šelma podobná mačke. Už vtedy vznikli aj zvieratá podobné dnešnému psovi a tieto jediné boli predurčené na to, aby prežili. V rannom miocéne, asi pred 20 miliónmi rokov, už existoval pes vzdialene podobný dnešnému - nazýval sa mesocyon. Z neskoršieho miocénu, pred 10-15 miliónmi rokov, sa našli skameneliny tormactusa. Prvý skutočný canis sa objavil pred piatimi až siedmimi miliónmi rokov.
Domestikácia a variabilita plemien
Spolunažívanie človeka a psa má dlhú históriu, ktorá siaha do čias domestikácie psa pred 10 tisíc až 35 tisíc rokmi. Od tohto obdobia sa pes ako pomocník objavoval po boku človeka vo všetkých vývojových etapách ľudstva. Pes patrí k najstarším, ale aj najvšestrannejším domestikovaným zvieratám. Ľudia vyšľachtili viac ako 400 rôznych plemien psa.
Túto variabilitu možno pripísať schopnosti početných psovitých šeliem krížiť sa a prinášať potomstvo, ktoré je opätovne schopné rozmnožovať sa. Túto schopnosť využil človek a zámerne vyšľachtil stovky plemien z ktorých mnohé už vyhynuli, ale mnoho nových vzniká dodnes. Podľa prostredia, v ktorom žije a pracuje dané plemeno, musí pes vykazovať určité žiaduce fyziologické i povahové vlastnosti: lovec v ázijskej stepi potrebuje psa rýchleho a loviaceho zrakom, zatiaľ čo lovec v hustých lesoch strednej Európy využije skôr psa vytrvalého, s vynikajúcim čuchom.
Pamiatky staroveku spojené s psami
V Mezopotámii a susedných oblastiach sa zachovali mnohé pamiatky zobrazujúce psy: basreliéfy, terakotové dosky, plastiky a vazby. Kráľ Nabuchadnezar z neobabylonskej dynastie nás informuje, že pod prahom chrámu v Gule pochoval „dva psy zo zlata, dva zo striebra a dva z bronzu - všetky s mohutnými údmi a masívnymi telami”. Nepochybne ide o mastifov. Na terakotách, tematicky upriamených na vidiecky život, vidíme veľké psy spolu s pasúcimi sa ovcami.
Pes v ľudskej spoločnosti: funkcie a symbolika
Zo zmenami genézy človeka sa adekvátne menilo aj využitie psa: zo začiatku to bol zdroj potravy v dobe nedostatku, neskôr lovec, ochranca príbytkov, stád a majetku človeka. S rozvojom hospodárstva a snahou človeka privlastňovať si územia sa pes stával účinnou vojnovou zbraňou. Pes je i v dnešnej dobe neustále v službách ľudskej civilizácie, ktorá jeho výnimočné vlastnosti prispôsobuje svojim potrebám, no nejde pritom o jednosmerné využívanie psa, ale o dokonalú symbiózu.
Okrem praktických funkcií mal pes aj magickú a liečivú atribúciu. Pramení to nepochybne zo skutočnosti, že psy požierajú odpadky a tak znižujú mieru zamorenia muchami, potkanmi a tým zabraňujú šíreniu chorôb a epidémií v husto osídlených oblastiach. Aj srsti psov pripisujú v niektorých miestach liečebnú moc. Ešte dnes má pes dôležitú úlohu v magickom svete takzvaných primitívnych národov; domorodci chovajú bezhlasého psa basenži, ktorý im vykonáva neoceniteľné služby svojimi čuchovými schopnosťami pri poľovačkách v hustom pralesnom poraste.
Regionálne príbehy a mýty o psoch
Pôvodní obyvatelia Austrálie si priviedli polodivokého psa dinga kedysi pred tisícročiami do novej krajiny pri emigrácii z juhovýchodnej Ázie. Austrálski domorodci sa domnievajú, že dingo chytil kedysi Slnko, keď ho jeho pán vyhodil do koruny stromu. Americkí Indiáni a Eskimáci chovali psy vo svorkách a používali ich na mnohé účely. Archeológovia našli v Peru nádoby s reliéfmi psov sediacich na tróne, čo svedčí o tom, akú úlohu mali psi v tejto oblasti už pred príchodom Európanov.
Prečo bol pes uctievaný a zároveň obávaný
Pes bol v rôznych kultúrach buď uctievaný, alebo zatracovaný. V judaizme a Talmude sa nachádza negatívne zobrazenie psov ako nečistých alebo nebezpečných zvierat, zatiaľ čo v kresťanskom folklóre i v mnohých pohanských systémoch psi symbolizovali vernosť, ochranu a spojenie s posmrtným svetom. V mnohých náboženstvách a mýtoch zohráva pes rolu strážcu, sprievodcu zomrelých či liečivého pomocníka.
Záverové poznámky
Vzťah medzi ľuďmi a psami je jedným z najstarších a najkomplexnejších v dejinách domestikácie. Bohyňa Gula a psí kult v Mezopotámii sú len jedným z mnohých dôkazov o tom, akú významnú úlohu mal a má pes nielen ako praktický pomocník, ale aj ako symbol spoločenských, náboženských a magických predstáv rôznych kultúr.
Staroveké mesto Uruk // Mezopotámsky dokument
| Obdobie / Jav | Fakt |
|---|---|
| Pred 60 miliónmi rokov | Výskyt predka Miacis |
| Pred 35 miliónmi rokov | Ranný oligocén: vznik rôznych primitívnych psovitých šeliem |
| Pred 20 miliónmi rokov | Mesocyon - vzdialený predchodca dnešného psa |
| Pred 10-35 tisíc rokmi | Domestikácia psa človekom |
| Staroveká Mezopotámia | Gula - patrónka psov, vznik psieho kultu |
| Staroveký Egypt | Anubis, uctievanie a balzamovanie psov |