temperamenť bizóna hrivnatého: záchrana a súčasný stav európskeho zubra

Je to najväčší suchozemský európsky cicavec s dĺžkou tela až 350 cm a hmotnosťou do 900 kg. Hlavu má pomerne krátku, zaoblenú, predok tela je mohutnejší než zadná časť. Telo aj chvost pokrýva hustá hnedá srsť. Samce majú na brade a hrdle mohutnú hrivu. Samce sú oveľa väčšie ako samice, obi­dve pohlavia majú rohy, samce dlhšie. Rohy sú trvalé a vekom rastú. Na končatinách má zubor párny počet prstov, z nich 3. a 4.

Druh obýva listnaté a zmiešané lesy. Zubry sú spoločenské zvieratá a žijú vo väčších či menších stádach od 6 do 20 jedincov. Stádo vedie skúsená zubrica, samotárske sú len staré samce. Zubry sú prežúvavce a sú aktívne cez deň aj v noci. Živia sa zelenými a drevnatými časťami rastlín, taktiež lístím, halúzkami, kôrou stromov a kríkov, niekedy lesnými plodmi. Ruja zubrov prebieha v auguste až septembri, samica nosí plod 9 mesiacov a väčšinou rodí jedno mláďa.

Mláďa pohlavne dospieva v treťom roku života, plnú telesnú hmotnosť dosahuje až v 6. až 7. roku. Európsky endemit, ktorého pôvodný areál pokrýval takmer celú Európu. Zvernica v Topoľčiankach. Zubor hrivnatý alebo tiež európsky je pomerne mladý druh, ktorý sa adaptoval zo stepí na zalesnenú krajinu. Čo spôsobilo vyhynutie mamutov, ale aj mnohých druhov kopytníkov? Určite mali na tom podiel lovci, ale zrejme to súviselo najmä s klimatickou zmenou a nástupom teplejšej a vlhšej medziľadovej doby. Dominantné postavenie v zalesnenej krajine prebrali ohryzávače, respektíve aj všežravá sviňa divá. Spôsobom prežitia však bolo aj kríženie, keď výsledný hybrid mal vlastnosti, ktoré mu umožnili adaptovať sa na zmenené podmienky. Príkladom je práve zubor európsky (Bison bonasus).

„Genetické, ale aj morfologické štúdie naznačujú, že je výnimočným výsledkom plodného medzidruhového kríženia medzi bizónom stepným (Bison priscus) a praturom (Bos primigenius). Vedci s trochu väčšou fantáziou predpokladajú, že dôvodom kríženia mohol byť nedostatok samíc bizóna stepného v období vymierania tohto druhu, a tak samce tohto bizóna oplodnili kravy pratura. Z toho vyplýva, že v genofonde bizóna európskeho máme čiastočne zachované aj gény vyhubeného pratura.

Keďže k uvedenej hybridizácii dvoch turov na styčnom území miznúcej glaciálnej stepi a rozpínajúceho sa lesa došlo pred 12.-10-tisíc rokmi, je zubor európsky veľmi mladým druhom. Podľa J. Májskeho tomu nasvedčuje aj vek fosílnych pozostatkov. Zubor európsky dokázal podobne ako príbuzný bizón americký vytvoriť dve formy - horskú a nížinnú. Dosiaľ žiadna populácia v Európe nie je dostatočne veľká, aby zabezpečila prežitie druhu z dlhodobého hľadiska.

Vo voľnej prírode vo voľnosti sa zachoval iba v Poľsku a na Kaukaze. V roku 1953 sme dostali darom pár zubrov Putifara a Pumarku z Poľska. Umiestnené boli v aklimatizačnej zvernici v Tatranskej Lomnici, kde sa narodilo prvé mláďa. Rodina bola v roku 1957 prevezená do Topoľčianok a tu sa dodnes chovajú v Lesoch SR. Vo voľnej prírode sa im darí na severovýchode, v Národnom parku Poloniny. NP Poloniny je dnes jediné územie na Slovensku, kde vo voľnej prírode žije zubor hrivnatý.

Populácia zubrov v Bieszczadoch (Poľsko) a Ukrajinských Karpatách predstavuje významné súčasné zdroje pre európsky zoznam. V roku 1963 bolo prvých 7 zubrov vypustených do voľnej prírody v Poľsku; od roku 1972 sa objavujú správy o migráciách cez hranice a pobyte v oblastiach Východných Karpat. Pôvodný areál pokrýval Európu, no v 10. storočí sa významne zmenšoval.

V roku 2004 bola na Slovensku realizovaná reštitúcia zubra hrivnatého v NP Poloniny: päť jedincov vypustených do voľnej prírody a neskôr ďalšie páry. Do roku 2016 rástli počty až na približne 40 jedincov vo voľnej prírode a 25 jedincov v chovoch. Dnes sa počet stavov pohybuje okolo 50 kusov v dvoch čriedach a dvoma čriedami v Poloninách. Zubor hrivnatý na Slovensku je súčasťou celoeurópskeho projektu znovuzaloženia v Karpatách, ktorého cieľom je prepojenie populácií a záchrana druhu pred vyhynutím.

Vo zverniciach a v bidách je monitoring prostredníctvom telemetrie bežne používaný. Väčšinu doterajších úspechov záchrany druhu v Európe zabezpečila Medzinárodná spoločnosť na záchranu zubra (od roku 1923) a spolupráca viacerých štátov. Podľa registrácií EBPB bolo k decembru 2018 spolu 7532 zubrov vrátane ex situ chovov a voľne žijúcich populácií. Na Slovensku žije okolo 40 jedincov v dvoch čriedach, pričom zverejnené údaje sa môžu líšiť podľa roka a metódy sledovania.

Rušivý vplyv človeka je pozorovaný najmä pri migráciách a kontakte s ľudskými obyvateľmi. Strach zo stretu so zubrom je prirodzený, no pri pozorovaní zo vzdialenosti a bez vyrušovania sú stretnutia zriedkavo nebezpečné. Zubor je označovaný ako európsky bizón a predstavuje významný symbol európskej prírody, ktorý si zaslúži ochranu a starostlivosť zo strany spoločnosti a štátu.

Aktuálny stav zahŕňa dve stáda v NP Poloniny: menšiu čriedu pri Hostoviciach a väčšie stádo nad vodnou nádržou Starina s migračnou aktivitou medzi obcami Osadné, Hostovice, Vyšná Jablonka a Pčolinné. Denná spotreba potravy dospelého jedinca dosahuje približne 30-45 kg trávy a 1-3 kg kôry či vetiev. V zimnom období sa zubry spoliehajú na ostružiny, suchú trávu a kôru stromov, pričom na vlhké a mrazivé počasie vyhrabávajú potravu spod snehu.

Reštitúcia a súčasný manažment

Najväčšia úspešnosť záchranného projektu v BN Slovenska spočíva v jednotnom a prepojenom koncepte: geneticky diverzitné výbery jedincov zo zahraničných chovov, aklimatizácia v zverniciach a následné vypustenie do voľnej prírody s monitorovaním. Kľúčovým prvkom je aj prispôsobenie sa miestnym biotopom, špecifická rekonštrukcia lesných a poľnohospodárskych biotopov a udržiavanie teritoriálnych vzorov, ktoré umožňujú prežitie druhu.

Voči verejnosti sa zintenzívnili snahy o osvetu a popularizáciu ochrany prírody, vrátane vzdelávacích programov a publikácií, ktoré slúžia ako zdroj pre pedagógov a širokú verejnosť. Zubor hrivnatý zostáva ohrozený druh, najmä kvôli príbuzenskému kríženia, no techniky manažmentu a spolupráca viacerých štátov znižujú riziká vyhynutia a zvyšujú genetickú variabilitu populácií.

V roku 2004 sa začal plán reštitúcie: výber jedincov zo zahraničia, aklimatizácia v oborke o rozlohe 2 ha a následný vypustenie do voľnej prírody. Prvé mláďatá sa narodili v následných rokoch a populácia postupne narástla na súčasné čísla približne 50 kusov v dvoch čriedach. Súčasná stratégia zahŕňa aj ochranu biotopov, zabezpečenie potravinovej základne a minimalizáciu konfliktov s ľuďmi prostredníctvom vzdelávania a správy území NP Poloniny.

Vo voľnej prírode zubor zostáva impozantným symbolom a pripomienkou bohatstva karpatskej prírody. Drvivá väčšina dnešného úsilia smeruje k udržaniu zdravých populácií a k ich možnému rozšíreniu na ďalšie územia vo Východných Karpatách a v súvisiacich regiónoch.

Záverom treba pripomenúť, že zubor európsky má stanovené hodnotenie stavu ako nepriaznivý - nevyhovujúci (B. 2.2.3. PAF) a napriek tomu predstavuje významný úspech európskej ochrany prírody. Spoločnosť a štáty stále spolupracujú na záchrane a zlepšení jeho biotopov a genofondu, čo je kľúčové pre budúcnosť druhu.

Meta informácie

tags: #bison #temperament #hravy