Bizon: Majestátny symbol Divokého západu a jeho pozoruhodný život

Bizon americký, známy aj ako bizón severoamerický, je mohutné zviera patriace do čeľade turovitých. Kedysi obrovské stáda, čítajúce milióny kusov, sa preháňali po celej Severnej Amerike od Aljašky až po Mexický záliv. V 19. storočí bol tento majestátny tvor takmer vyhubený, pričom z pôvodných 60 miliónov kusov ich v roku 1889 zostalo vo voľnej prírode len niekoľko stoviek. Vďaka úsiliu o záchranu sa ich počet v polovici 20. storočia zvýšil na dvadsaťtisíc. V súčasnosti sa ich počet odhaduje na približne 31 000 jedincov (stav k roku 2017), pričom Medzinárodná únia na ochranu prírody (IUCN) ich klasifikuje ako takmer ohrozený druh.

Predchodcovia dnešných bizónov prišli do Ameriky z Ázie prechodom cez pevninský most v mieste dnešného Beringovho prielivu. Telo bizóna je pokryté krátkou hnedou srsťou, ktorá v prednej časti trupu prechádza do dlhších chlpov, na hlave majú tmavú farbu. Posledné krčné a prvé hrudné stavce majú veľmi dlhé tŕňové výbežky, ktoré spolu s mohutným svalstvom vytvárajú charakteristický hrb. Vzdialenosť medzi rohmi v dospelosti dosahuje takmer 50 cm. Bizóny majú celkovo 32 zubov - 24 stoličiek a 8 rezákov.

Bizon lesný (Bison bison athabascae) je v porovnaní s bizónom prérijným celkovo väčší. Širšie paznechty mu zabraňujú zabárať sa v mäkkej lesnej pôde. Jeho srsť je tmavšia, hustejšia a dlhšia. Zrak bizónov je slabý, rozoznávajú len pohyb. Naopak, majú vynikajúci čuch - dokážu zacítiť trávu až na vzdialenosť dvoch kilometrov a nájdu ju aj pod tridsaťcentimetrovou vrstvou snehu. Hoci vyzerajú ťažkopádne, v cvale dosahujú rýchlosť okolo 50 km/h a týmto tempom sú schopní bežať pol hodiny aj dlhšie.

Bizon prérijný (Bison bison bison) sa pôvodne vyskytoval na Veľkých pláňach od kanadskej Alberty až po Mexiko, ale žil aj ďaleko na východ od rieky Mississippi. Do polovice 19. storočia však všetci bizóny žijúce východne od Mississippi vyhynuli. Počas 70. a 80. rokov 19. storočia boli počas masového zabíjania zlikvidované aj zvyšné veľké stáda v západných oblastiach USA. Jedinou oblasťou, kde sa bizóny udržali vďaka štátnej ochrane nepretržite vo voľnej prírode, bol Yellowstonský národný park.

Život a správanie bizónov

Bizóni sú prežúvavce a živia sa predovšetkým trávami, najmä tzv. bizonou trávou (Buchloë dactyloides). Obľúbenou potravou sú pre nich aj bobule, žalude a rôzne výhonky drevín. V zime si obrovské kopytníky prehrabávajú sneh a hľadajú trávu a výhonky. Ak nie sú úspešní, musia sa uspokojiť s drobnými výhonkami kríkov a bylín.

Samce bizóna majú oproti samiciam celkovo mohutnejšiu postavu, širšie čelo a tmavú hrivu na hlave, pleciach a hrudi. Bizoní býk je impozantné stvorenie s vystúpeným hrboľom na ramenách a huňatou hrivou na pleciach, krku a hlave. Tieto slúžia ako akýsi nárazník alebo tlmič pri vzájomných súbojoch, kedy býci podnikajú prudké výpady s rozbehom, ktoré končia čelnou zrážkou a pokračujú pretláčaním. Samice sú výrazne menšie.

Mláďa bizóna je po narodení škoricovo hnedé a jeho matka ho starostlivo stráži a chráni takmer rok. Veľmi často je možné vidieť bizónov, ako sa s potešením otierajú o kmene stromov, kamene alebo kríky, prípadne ako sa váľajú v prachu a bahne. Keď sa dajú na pochod, takmer neustále sa dorozumievajú hlbokými mručivými zvukmi.

Obľúbenou činnosťou bizónov je aj váľanie sa v plytkých bahniskách. V suchých aj mokrých priehlbinách sa bizóny vyvaľujú a obaľujú sa prachom alebo bahnom. Toto správanie môže súvisieť s vytváraním hierarchie, súdržnosťou skupiny, hravým správaním, procesom odstraňovania parazitov zo srsti alebo termoreguláciou.

V období párenia, ktoré prebieha od mája do septembra, sú samce značne súťaživé a ich tvrdé súboje môžu skončiť vážnym zranením alebo aj smrťou jedného zo súperov. Po spárení sa veľké stáda bizónov rozdeľujú a vytvárajú menšie skupiny. Jedno teľa sa samiciam rodí po deviatich mesiacoch gravidity. Po dobu jedného roka ich samica dojčí, mláďatá sú však odstavené až po dosiahnutí dospelosti vo veku troch až piatich rokov.

S výnimkou človeka nemá bizón veľa prirodzených nepriateľov, a to najmä vďaka svojej impozantnej veľkosti a sile. V skutočnosti ho môžu ohroziť len traja predátori: vlk, puma a medveď. Iba svorka vlkov dokáže preukázateľne uloviť dospelého bizóna. Medveď hnedý zase občas uloví bizonie teľa a v niektorých prípadoch odháňa od koristi vlkov. Obrannými prostriedkami bizónov sú nielen ich veľkosť a rohy, ale aj rýchlosť. Toto zviera sa totiž môže pohybovať až rýchlosťou okolo 50 km/h.

Bizon v histórii a kultúre

Keď sa povie Divoký západ, väčšine ľudí sa vybavia scény z westernov, Indiáni na koňoch a kovboji. Mnoho ľudí si ale predstaví aj iný obraz skutočnej "westernovej" krajiny - pláne plné tisícových stád mohutných, osrstených kopytníkov zvaných bizóny. Tieto nádherné majestátne tvory boli barbarstvom bielych osadníkov za púhych niekoľko desaťročí privedené takmer k úplnému vyhynutiu.

Americké Veľké pláne boli ešte na začiatku druhej polovice 19. storočia doslova posiate ohromnými stádami bizónov. Pre indiánske kmene predstavoval bizón takmer posvätné zviera a z uloveného kusu dokázali domorodí lovci zužitkovať takmer všetko: mäso, srsť, kožu, rohy a kosti, ale napríklad aj miešok, mozog alebo trus. Zatiaľ čo miešok bol vhodným chrastítkom, mozog bol využitý pri vydelávaní kože a trus ako palivo alebo obradné kadidlo. Chvost slúžil na rovnaký účel ako živému zvieraťu - na odháňanie otravného hmyzu. Bizón sa pre svoj význam stal mytologickým a obradným zvieraťom Indiánov.

Smutným faktom je, že jedným z dôvodov prehnaného lovu bizónov bielymi osadníkmi bola snaha zobrať Indiánom ich hlavný zdroj obživy. Kongres Spojených štátov v roku 1871 tento masakru dokonca posvätil zákonom. Každý rok potom bolo postrieľaných na 250 tisíc týchto nádherných zvierat, z ktorých však lovci zvyčajne využili len kosti a rohy.

V knihách a filmoch o Indiánoch, napríklad od Karla Maya, býva bizon pod vplyvom angličtiny často označovaný ako „bufalo“, čo je však nesprávne. Indiánske kmene mali vo svojich jazykoch pre bizóna rôzne mená, v mnohých jazykoch existuje odlišné pomenovanie pre býka, kravu a teľa.

Bizóni boli v Pražskej zoo už v roku 1932. V rokoch 1932-1942 tu žila stará samica Mařena, ďalšia samica Anča a samec Martin. V rokoch 1938-1940 tu žil samec Buli, ktorý sa v Prahe narodil. V 40. rokoch 20. storočia došlo k prerušeniu chovu, obnovený bol v roku 1951. Koncom roka 2017 bol chovaný jeden samec a sedem samíc. V priebehu toho istého roka boli odchované dve samice.

V súčasnosti sa bizóny vyskytujú v národných parkoch, rezerváciách a súkromných pozemkoch v počte asi 300 000 jedincov. Bizóni žijú v stáda tvorené zvyčajne jedným dospelým samcom, samicami a rôzne starými mláďatami.

Bizon ako mestský spoločník?

Bišón je malý, ale robustný a húževnatý pes, ktorý sa dokáže dobre prispôsobiť rôznym životným podmienkam. Vďaka svojej sebaistote a veľkosti sú ideálnymi mestskými psami. Bišóni sú aktívni psi, ale pri správnom pohybe a hre sa im darí aj v byte - a hrou žijú. Nenechávajte svojho bišóna dlho osamote.

Ich chválou je biela hypoalergénna srsť, plyšová a zamatová na dotyk, so zaoblenými vlasmi na hlave, ktoré zvýrazňujú veľké tmavé oči a čiernu kožu na nose a perách. Bišóni sú prispôsobiví spoločníci, ktorí dobre vychádzajú s inými psami a deťmi.

Bystrí a zvedaví bišóni sú milí malí strážcovia - ale sú to milenci, nie bitkári, a fungujú v presvedčení, že neexistujú žiadni cudzinci, len priatelia, ktorých ešte nespoznali. Veselý prístup je výnimočnou črtou bišónskej osobnosti. Tento pes miluje, keď ho niekto miluje, je rád stredobodom pozornosti a svojou víťaznou povahou dokáže očariť rodinu, susedov, ošetrovateľa alebo veterinára.

Bišón má hravú a nezávislú povahu, ale to neznamená, že je rád sám. V skutočnosti toto plemeno neznáša samotu a bežne trpí separačnou úzkosťou, ak zostane dlhé hodiny osamote. V takýchto situáciách sa bišóni môžu stať deštruktívnymi, žuť a trhať všetko, čo im príde pod ruku. Je zrejmé, že bišón nie je vhodným plemenom pre ľudí, ktorí sú dlhodobo mimo domova.

Vysoko inteligentného bišóna je potrebné naučiť správnym psím manierom, preto je nevyhnutné prihlásiť sa na výcvik poslušnosti, počnúc kurzom pre šteňatá. Bišóni sa rýchlo učia, preto ich vedenie na takéto kurzy môže byť veľmi uspokojivé. Sú tiež dobrí v trikoch a niektorých psích športoch.

Temperament psa ovplyvňuje viacero faktorov vrátane dedičnosti, výcviku a socializácie. Šteňatá s pekným temperamentom sú zvedavé a hravé, ochotne sa približujú k ľuďom a nechávajú sa nimi držať. Pri výbere šteniatka je dôležité vybrať si stredného vzrastu, nie to, ktoré bije svojich súrodencov z vrhu alebo to, ktoré sa schováva v kúte. Vždy sa zoznámte aspoň s jedným z rodičov, aby ste sa uistili, že majú príjemný temperament, ktorý vám vyhovuje. Stretnutie so súrodencami alebo inými príbuznými rodičov je tiež užitočné na posúdenie toho, aké bude šteňa, keď vyrastie.

Ako každý pes, aj bišón potrebuje v mladosti skorú socializáciu - vystavenie mnohým rôznym ľuďom, pohľadom, zvukom a zážitkom. Socializácia pomáha zabezpečiť, aby zo šteniatka bišóna vyrástol všestranný pes. Zapísanie do triedy škôlky pre šteňatá je skvelý začiatok.

tags: #bison #pes #rychlost