Appenzellský salašnícky pes: Trojfarebný spoločník s dušou strážcu

Uhľovo čiernu srsť s hnedým pálením a typickými bielymi znakmi si väčšinou spájame s bernským salašníckym psom. Tento roztomilý medvedík je v Slovenskej republike obľúbeným rodinným psom. Málokto však tuší, že bernský salašnícky pes má aj bratranca v rovnakom sfarbení. Appenzellský salašnícky pes, známy aj ako Appenzeller Sennenhund, je živý, temperamentný, sebavedomý a nebojácny spoločník.

Tento švajčiarsky pes má ideálnu veľkosť aj do menšieho bytu a skvelé vlastnosti rodinného a strážneho psa. Vďaka svojej vernosti, inteligencii a bezhraničnej energii potrebuje primeranú fyzickú a duševnú stimuláciu. Appenzellský salašnícky pes je ideálnym partnerom pre aktívnych ľudí, obľubujúcich pobyt v prírode.

Všeobecná charakteristika

Appenzellský salašnícky pes je pôvodom z Appenzellu zo Švajčiarska, kde bol pôvodne chovaný ako farmársky a pastiersky pes. Jeho úlohou bolo zahnať stádo zvierat na rozsiahlej ploche, čo svedčí o jeho vrtkosti, vytrvalosti a neustálom pohybe. Nie je to pes, ktorý by lenivo ležal na gauči. Toto plemeno, ktoré bolo pôvodne chované ako čistý pracovný pes pre švajčiarskych farmárov a pastierov, je prirodzene horlivé do práce. Jeho nutkanie byť zaneprázdnený, jeho vytrvalosť a ochota učiť sa ho predurčujú nielen na zaháňanie dobytka, ale robia z neho aj veľmi všestranného pracovného psa.

Povaha

Appenzellský salašnícky pes je svojmu pánovi úplne oddaný a nemá tendencie sa túlať. Prirodzená inteligencia a ochota spolupracovať ho presne vystihujú. Tieto vlastnosti oceníte predovšetkým pri výcviku a športoch. Jeho strážne vlastnosti sú neoceniteľné. Stráži naozaj aktívne a prejavuje sa mohutným štekotom. Ak správnou výchovou túto záľubu nepodchytíte, pravdepodobne budete stálym odberateľom štupľov do uší. K cudzím ľuďom sa správa s určitou nedôverou, ale nepôsobí agresívne, ani nehryzie - aj keď v prípade skutočného nebezpečenstva by neváhal svojich „chránencov“ brániť. K domácim je veľmi oddaný a milujúci. Preto sa príliš nehodí k celoročnému pobytu vonku v koterci alebo sám na záhrade. Potrebuje úzky kontakt so svojou rodinou. Už na prvý pohľad rozpoznáte jeho sebavedomú povahu a živý temperament. Jeho svižné pohyby a inteligentný výraz tváre rýchlo odhalia, s kým máte tú česť. Najneskôr keď zaznie jeho silné a zvučné štekanie, získa si rešpekt svojho náprotivku.

Appenzellský salašnícky pes je vynikajúci strážca so silným ochranným inštinktom a vysokou mierou ostražitosti. Je prirodzene nedôverčivý voči cudzím ľuďom a nedá sa len tak ľahko „podplatiť.“ Tento pes potrebuje včasnú a dôslednú socializáciu, aby sa z neho stal vyrovnaný spoločník. Už od šteňacieho veku je dôležité, aby sa zoznamoval s rôznymi situáciami, ľuďmi, inými psami a prostredím. Pri správnom vedení je Appenzellský salašnícky pes lojálnym, oddaným a hravým členom rodiny, ktorý vyžaduje aktívny životný štýl.

Vzhľad

Appenzellský salašnícky pes je trojfarebný, stredne veľký a takmer hranato stavaný. Je svalnatý a obratný. Kohútiková výška psov sa pohybuje v rozmedzí 52 - 56 cm, sučiek 50 - 54 cm. Obojsmerná tolerancia je 2 cm. Veľkostne harmonická, mierne klinovitá, pomerne plochá hlava je najširšia medzi ušami, od ktorých sa rovnomerne zužuje smerom k ňufáku. Nos je čierny alebo tmavo hnedý, zodpovedajúci farbe srsti. Silný chrup má pravidelný nožnicový zhryz, toleruje sa aj skus kliešťový, ako aj absencia niektorých zubov či ich zdvojenie. Pomerne malé oči mandľového tvaru majú mať živý výraz a čo najtmavšiu farbu. Pomerne vysoko a široko nasadené uši trojuholníkového tvaru v pokoji priliehajú k tvári. Krátky silný a suchý krk prechádza v silné a kompaktné telo. Stredne dlhý, pevný a rovný chrbát pokračuje krátkymi pevnými bedrami a pomerne krátkym zadkom. Chvost je husto osrstený, zo spodnej strany je srsť trochu dlhšia. Hruď je široká, hlboká a siaha až k lakťom s výrazným predhrudím. Končatiny sú svalnaté, rovné a paralelné, nie príliš úzke. Srsť je poschodová, pevná a priliehajúca. Krycia srsť je hustá a lesklá. Čierna, hnedá alebo sivá hustá podsada ňou nemá presvitať. Základná farba je čierna alebo havanská hnedá s, pokiaľ možno, symetrickými hnedo-červenými a bielymi znakmi. Malé hnedo-červené znaky (škvrny) nad očami. Hnedo-červené znaky na lícach, na hrudi (vľavo a vpravo v oblasti ramenného kĺbu) a na končatinách, pričom hnedo-červená je vždy medzi čiernou respektíve havanskou hnedou a bielou.

Vzťah k deťom a domácim maznáčikom

Trojfarebný elegán je skvelým kamarátom detí všetkých vekových kategórií. Appenzellský salašnícky pes, rovnako ako jeho väčší bratranec, miluje svoju rodinu. Platí to aj pre deti. Avšak vzhľadom k vyššiemu temperamentu, je viac než vhodné na seba deti a psa naozaj dôkladne zvyknúť, a naučiť ich vzájomnému rešpektu a správnemu správaniu. S cudzími deťmi by mohol appenzellák robiť „poriadok“, najmä ak by nadobudol dojem, že jemu zverenú domácu drobotinu je v ohrození. Samce bývajú v dospelosti trochu neznášanlivé k iným samcom. Avšak to sa dá vhodným výcvikom a socializáciou eliminovať. Dobre si vychádza tiež s ostatnými zvieratami v domácnosti.

Výchova a výcvik

V rukách skúseného majiteľa je appenzellský salašnícky pes doslova poklad. Vhodný k všestrannému výcviku, psím športom, záchranárčine a mnohým iným odvetviam kynológie. Je však takmer nutné disponovať nejakými skúsenosťami, predovšetkým s výchovou. Ako je napísané vyššie, čas ušetrený na údržbe nenáročného zovňajšku, musíte (a mnohokrát niekoľkonásobne) investovať do jeho správnej a včasnej socializácie, výchovy a výcviku. U tohto plemena je obzvlášť dobré vyberať od naozaj kvalitného chovateľa, ktorý sa šteňatám intenzívne venuje, a v tomto smere vám psíka v podstate „predpripraví“. Zanedbaná výchova a socializácia majú neraz za následok pretočenie jeho prirodzenej nedôvery až v agresivitu alebo ustrašenosť. Namiesto sebaistého a ostražitého strážcu a ochrancu sa tak ľahko môže stať, že budete mať doma labilný uzlíček nervov alebo agresora.

Appenzellský salašnícky pes nie je určený pre domasedov: tento mimoriadne energický pes pochádza z Appenzellu zo Švajčiarska a pôvodne bol chovaný ako farmársky a pastiersky pes. Je milovníkom prírody, ktorý tiež rád šteká a dobre sa cíti buď v spoločnosti športovo-aktívneho majiteľa, ktorý mu poskytne dostatok výbehu, alebo tiež v role rodinného psa. Zahnať 200 kusové stádo zvierat na rozsiahlej ploche nie je pre pastierskeho psa z oblasti Appenzell žiadny problém. Je vrtký, vytrvalý a najlepšie vždy v pohybe. Natiahnuť všetky štyri končatiny a lenivo ležať? To nie je nič pre appenzellského salašníckeho psa. Toto plemeno, ktoré bolo pôvodne chované ako čistý pracovný pes pre švajčiarskych farmárov a pastierov, je prirodzene horlivé do práce. Jeho nutkanie byť zaneprázdnený, jeho vytrvalosť a ochota učiť sa, ho predurčujú nielen na zaháňanie dobytka, ale robia z neho aj veľmi všestranného pracovného psa. Je vhodný na výcvik ako lavínový a záchranársky pes, aj ako vodiaci pes pre nevidiacich. Jeho ostražitosť pri strážení, lojalita a odvaha robia z neho váženého strážneho a ochranárskeho psa. Pozorný pozorovateľ je veľmi spoľahlivý strážca domu a dvora, ktorý svoju ostražitosť dáva rád najavo hlasným štekaním. Appenzellský salašnícky pes určite nie je žiadny tichý spoločník. Či už pri strážení, hraní alebo jednoducho z lásky a nadšenia: typický jasný štekot je pre toto plemeno charakteristický. Jeho výrazná radosť zo štekania sa však dá dôslednou výchovou nasmerovať na požadovanú mieru. Appenzellský pes je napokon veľmi ochotný sa učiť a je poslušný. Je verný svojmu pánovi a vždy spoľahlivo plní úlohy, ktoré mu boli zverené. Je inteligentný a má zvláštny dar pozorovania. Tento empatický pes dokáže veľmi rýchlo odhadnúť gestá a mimiku svojho pána a podľa toho reagovať. Napriek svojmu temperamentu je veľmi spoločenský, a k svojmu pánovi má veľmi blízky vzťah. Avšak v spoločnosti ostatných členov rodiny je tiež veľmi spoločenský a radostný. Tento živý pes miluje hranie a šantenie s deťmi - môže sa však stať, že najmä mladé psy svojich kamarátov pri hre z čistej bujarosti a radosti z hry „cvaknú“ do nohy, čo je myslené samozrejme priateľsky, ale je to nežiaduce. S tou správnou zmesou lásky a dôslednosti je spoločný život s appenzellským salašníckym psom zvyčajne veľmi bezproblémový a harmonický.

Zdravie a starostlivosť

Zdravie appenzellského salašníckeho psa by sa dalo označiť za železné. V chove sa pravidelne röntgenujú bedrové a lakťové kĺby kvôli dysplázii. Iné vyšetrenia chovné jedince povinné nemajú. Napriek tomu odporúčame k prečítaniu tento súpis vyskytujúcich sa chorôb, zverejnených na stránkach Klubu švajčiarskych salašníckych psov. Sami chovatelia sa nezmieňujú o žiadnej špeciálnej starostlivosti, ktorú by appenzellák potreboval. Platí teda to isté, čo u všetkých plemien alebo krížencov. Preventívne kontroly očí, zubov, uší a pazúrov a povinné očkovanie. Údržba srsti je, okrem obdobia pĺznutia dvakrát do roka, takmer nulová. Stačí občas prekartáčovať alebo v prípade veľkého znečistenia okúpať. Inak si u neho vystačíte s čistou vodou či vlhkým uterákom.

Medzi najčastejšie choroby špecifické pre toto plemeno patria problémy s kĺbmi (dysplázia bedrového kĺbu, HD), dysplázia lakťového kĺbu, osteochondróza), ochorenia očí (šedý zákal), srdcové vady, a s pribúdajúcim vekom kožné problémy, ako napríklad kožné nádory. Torzia žalúdka - život ohrozujúci stav, ktorý si vyžaduje okamžitú veterinárnu starostlivosť. Appenzellský salašnícky pes sa dožíva priemerne 8 až 12 rokov.

Pre zdravý vývoj a udržiavanie kondície je dôležité poskytnúť psovi kvalitné krmivo s vysokým obsahom mäsa. Odporúča sa krmivo bez obilnín, kukurice a sóje, ktoré je bohaté na proteíny a zároveň obsahuje esenciálne vitamíny a minerály. Toto plemeno je tiež vhodné kŕmiť metódou BARF, ktorá ponúka prirodzenú stravu. Vzhľadom na náchylnosť k torzii žalúdka by mal po jedle nasledovať odpočinok, aby sa predchádzalo tejto nebezpečnej komplikácii. Posledné kŕmenie dňa by nemalo byť neskôr ako o 19:00.

Náročnosť

Krátka srsť, stredná veľkosť a absencia extrémnych fyzických znakov z neho robia nenáročného spoločníka. Vďaka štruktúre a dĺžke srsti netreba prílišnú starostlivosť ani časté kúpanie. Jeho kožúšok má veľkú samočistiacu schopnosť. Všeobecne sa jedná o veľmi zdravé plemeno bez zaťaženia vážnymi genetickými chorobami či vadami.

Náklady na „prevádzku“ appenzellského salašníckeho psa sú takmer minimálne. Strihovú úpravu, trimovanie alebo nákladnú profesionálnu kozmetiku u neho nevyužijete. Kvalitnej stravy tiež pri jeho veľkosti nespotrebujete enormné množstvo. Vďaka jeho pevnému zdraviu aj návštevy u veterinárneho lekára bývajú spravidla preventívneho charakteru. Jediné, v čom je appenzellský salašnícky pes naozaj náročný, je potreba času.

História

Appenzellský salašnícky pes je jedným zo štvorlístka salašníckych psov pochádzajúcich zo Švajčiarska. V roku 1853 bolo toto plemeno prvýkrát popísané v knihe Život zvierat vo svete Álp (český preklad). Rovnako ako ostatné salašnícke psy, má za predkov rímskych dobytkárskych psov. Už v roku 1906 bol založený prvý chovateľský klub a plemenná kniha. Ako samostatné plemeno ho FCI uznala v roku 1989. Meno dostal podľa oblasti vo Švajčiarsku, kde bolo plemeno pôvodne chované. Aj keď sa jedná o plemeno pomerne málo rozšírené, bola by škoda, keby si nenašlo cestu do viacerých domácností u nás i vo svete.

Pôvod Appenzellského salašníckeho psa siaha až do stredoveku. Toto švajčiarske plemeno bolo chované najmä v horskej oblasti Appenzell, kde slúžilo ako strážny a pracovný pes, pomáhajúci pri pasení dobytka a ochrane stád. Ako samostatné plemeno bol Appenzellský salašnícky pes uznaný až koncom 19. storočia, pričom prvý štandard plemena stanovil Max Seiber. V 20. storočí bolo plemeno ďalej rozvíjané a v roku 1989 ho Medzinárodná kynologická federácia (FCI) oficiálne uznala.

Appenzellský salašnícky pes je dnes samostatným psím plemenom uznaným Medzinárodnou kynologickou federáciou (FCI). FCI vedie toto plemeno pod číslom 46 v skupine 2 „Pinče, bradáče, molosoidné a švajčiarske horské a salašnícke psy“, v sekcii 3 „Švajčiarske salašnícke psy“. Skupinu švajčiarskych salašníckych psov tvorí appenzellský salašnícky pes spolu s veľkým švajčiarskym salašníckym psom, bernským salašníckym psom a entlebušským salašníckym psom.

Appenzellský salašnícky pes v dome či na záhrade

S appenzellským salašníckym psom v dome či na záhrade môžete pokojne spať bez strachu o seba alebo svoj majetok. Toto plemeno je neúplatným strážcom a neprekĺzne mu ani myš. Appenzellský salašnícky pes, vďaka svojmu neveľkému rozšíreniu, iste bude budiť pozornosť ako na cvičisku, tak v psom parku alebo na prechádzke v meste.

Aj keď je na údržbu nenáročný, čo sa týka stránky výchovnej - dalo by sa povedať - že je to presne naopak. Appenzellskému salašníckemu psovi sa treba v mladom veku naozaj intenzívne venovať a najmä nepodceniť socializáciu. Najmä k cudzím ľuďom býva veľmi nedôverčivý. K domácim je veľmi oddaný a milujúci. Preto sa príliš nehodí k celoročnému pobytu vonku v koterci alebo sám na záhrade. Potrebuje úzky kontakt so svojou rodinou.

Appenzellský salašnícky pes určite nie je žiadny tichý spoločník. Či už pri strážení, hraní alebo jednoducho z lásky a nadšenia: typický jasný štekot je pre toto plemeno charakteristický. Jeho výrazná radosť zo štekania sa však dá dôslednou výchovou nasmerovať na požadovanú mieru.

Appenzellský salašnícky pes je ideálny pre aktívnych majiteľov s dostatkom priestoru, najmä v prostredí rodinného domu so záhradou. Toto plemeno potrebuje veľa pohybu a rôzne aktivity, ktoré ho psychicky aj fyzicky stimulujú. Vhodné sú pre neho dlhé prechádzky, túry, aportovanie a rôzne hlavolamy. Srsť si vyžaduje pravidelnú starostlivosť; odporúča sa česanie 2 až 3-krát týždenne na udržanie zdravého a lesklého vzhľadu. Počas obdobia pĺznutia by sa mala starostlivosť zvýšiť na denné česanie. Okrem srsti je dôležitá aj starostlivosť o uši, ktoré je potrebné pravidelne kontrolovať a čistiť, aby sa predchádzalo infekciám. Pazúriky treba skontrolovať a podľa potreby skrátiť.

tags: #appenzelsky #salasnicky #pes