Austrálsky ovčiak je stredne veľký a pekný pes, ktorý bol pôvodne vyšľachtený na pasenie, a vyžaduje si tak náročné a rozmanité spôsoby zábavy, ktoré ho budú rozvíjať po fyzickej aj duševnej stránke. Austrálsky ovčiak si vás získa predovšetkým svojím neskrotným temperamentom, závideniahodnou vytrvalosťou a silným ochranárskym inštinktom. Je to skrz-naskrz pracovný pes, ktorý sa ani ako rodinný pes nevzdá svojho vrodeného pastierskeho a strážneho inštinktu. Práca je pre tohto aktívneho psa vášňou. Môžete si byť tak istí, že sa bude stopercentne sústrediť na všetky úlohy, ktoré mu zveríte.
Je veľmi inteligentný a učenlivý a teší sa z každej novej výzvy. Tento čistokrvný pes, ktorý sa s láskou prezýva „australák“, je veľmi orientovaný na ľudí a rád sa im zavďačí. Chce svojich ľudí potešiť a rád s nimi pracuje. Vďaka svojej učenlivosti a ochote podriadiť sa a poslúchať človeka je čoraz obľúbenejší ako rodinný pes. Jeho túžba vyhovieť „vodcom svorky“ však neznamená, že slepo poslúcha všetky povely a príkazy svojho pána. Ako pôvodne pastiersky pes si austrálsky ovčiak rozhodne zachoval svoju vlastnú hlavu, a tým aj určitú nezávislosť. To, že sa austrálsky ovčiak chce zavďačiť a že je veľmi učenlivý, ešte neznamená, že je ľahké ho vychovať.
Učí sa síce veľmi rýchlo, ale rovnako rýchlo sa učí aj nesprávne veci. Preto k výcviku musíte pristupovať s obozretnosťou, trpezlivosťou a empatiou, ale aj s dôslednosťou a priamočiarosťou. Tento inteligentný a pozorný pes okamžite vycíti slabé miesta a vie ich využiť. Mnohí austrálski ovčiaci pravdepodobne poznajú svojho majiteľa lepšie ako on sám. Ak budete sebaistí a dôslední, ale zároveň svojmu australákovi doprajete veľa lásky a pozornosti, bude váš spoločný život veľmi harmonický a bezproblémový.
Voči cudzím ľuďom je spočiatku zdržanlivý. Vďaka jeho priateľskej a dobromyseľnej povahe sa však ľady rýchlo prelomia. Austrálsky ovčiak je tiež trpezlivý a dobre sa znáša s inými domácimi zvieratami a deťmi. Jeho pastiersky inštinkt však môžu prebudiť aj iné zvieratá, deti, bežci alebo dokonca autá. Preto je nutné, aby ste tomuto horlivému a všestrannému plemenu nastavili jasné hranice a postarali sa o to, že bude mať k dispozícii širokú škálu aktivít.
To, že bol pôvodne pastierskym psom poznáte podľa toho, že má veľkú chuť do práce, silnú túžbu po pohybe, ale aj podľa silného, ale veľmi pohyblivého a pružného tela. S výškou v kohútiku 51 až 58 cm u samcov a 46 až 53 cm u samíc a maximálnou hmotnosťou 22 kg je austrálsky ovčiak stredne veľký, ale stále pomerne ľahký pes. Pohybuje sa voľne a bez námahy a preukazuje skvelé schopnosti v mnohých psích športoch. Austrálsky ovčiak má veľmi robustnú stavbu tela, ktorá však nikdy nepôsobí hrubo. Jeho mierne klenutá až plochá hlava s výrazným stopom a približne rovnako dlhou papuľou je v dobrom pomere k jeho harmonickému telu. Má silný nožnicový skus. Jeho trojuholníkové uši sú posadené vysoko na hlave a mierne sa nakláňajú dopredu alebo do strán, keď sa pes sústredí a dáva pozor. Pre niektoré psy tohto plemena je charakteristický krátky pahýľovitý chvost, ktorému sa v angličtine hovorí „natural bobtail“ (NBT).
V krajinách, kde nie je zákaz kupírovania, sa dlhšie chvosty môžu kupírovať na dĺžku maximálne 10 cm. Hladká až mierne zvlnená srsť austrálskeho ovčiaka je vďaka silnej podsade veľmi odolná voči poveternostným vplyvom. Srsť a golier sú u samcov o niečo viac ochlpené ako u samíc. Na hlave, vonkajšej strane uší, prednej strane predných končatín a pod členkovými kĺby je srsť u oboch pohlaví krátka a hladká. Najväčšou zvláštnosťou tohto plemena, ktorá je jednou z dôvodov jeho veľkej popularity, je určite veľká rozmanitosť farieb srsti. V zásade existujú štyri základné farby, ktoré v kombináciách a s rôznymi znakmi ponúkajú 16 možných farebných variácií. Vo všetkých farbách prevládajú iné ako biele farby očí a uší. Biele znaky sú povolené, ale biela by nikdy nemala byť prevládajúcou farbou. Platný štandard plemena nepripúšťa biele škvrny na tele ani úplne nepigmentovaný nos (tzv. „dudley nose“). Farby očí tohto nezvyčajného plemena sú takisto pestré ako jeho srsť: Povolenými farbami očí sú modrá, hnedá, jantárová a akékoľvek iné variácie alebo kombinácie týchto farieb vrátane škvŕn a mramorovania. Na rozdiel od toho, čo naznačuje názov, domovom tohto všestranného plemena nie je Austrália, ale Severná Amerika. Skutočný pôvod plemena sa však doteraz nepodarilo presne vypátrať, takže existujú len teórie o predkoch austrálskeho ovčiaka. Najrozšírenejšou teóriou je, že baskickí ovčiari priniesli tieto psy z Austrálie do USA v 19. storočí, najmä v čase zlatej horúčky okolo roku 1840. Baskickí prisťahovalci ich priniesli so sebou ako pastierske psy pre svoje ovce merino, ktoré v Severnej Amerike dostali názov „austrálske ovce“. Tento snaživý pracovný pes sa rýchlo preslávil na farmách a rančoch v Spojených štátoch. Farmári boli nadšení jeho všestrannými schopnosťami, ktoré siahali od pastierskych a dobytkárskych povinností až po stráženie, a začali toto plemeno šľachtiť. Austrálski ovčiaci zaujali aj divákov na westernových šou a rodeoš a ich popularita sa tak ešte zvýšila. V roku 1957 založil Australian Shepherd Club of America (ASCA) prvú plemennú knihu, ale jednotný štandard bol pre toto plemeno stanovený až o 20 rokov neskôr. Štandard plemena stanovený organizáciou American Kennel Club (AKC) vstúpil do platnosti v roku 1993. O tri roky neskôr, v roku 1996, FCI (Fédération Cynologique Internationale) tiež uznala austrálskeho ovčiaka za samostatné plemeno. FCI uvádza australáka pod číslom štandardu 342 v skupine 1 plemená pastierske a dobytkárske a v sekcii 1 plemená ovčiarske. Hoci niektorí predstavitelia tohto plemena sa stále venujú paseniu a honu oviec a iných hospodárskych zvierat, väčšina austrálskych ovčiakov sa dnes chová ako rodinné a asistenčné psy. Podľa ich použitia sa pri šľachtení vyvinuli dve rôzne línie: Pracovná línia, v ktorej sú zachované a podporované pôvodné pastierske vlastnosti a pastiersky inštinkt, a o niečo pokojnejšia línia, v ktorej sa kladie väčší dôraz na rovnováhu a tlmenie temperamentu, a ktorá je tak vhodnejšia pre život u rodiny. Aj ta vyrovnanejšia línia má však v skutočnosti viac energie ako niektoré futbalové tímy.
Pri kúpe rozkošného šteniatka sa na to často zabúda a neraz sa noví majitelia rýchlo cítia preťažení. Ak máte záujem o australáka, dobre si rozmyslite, či chcete svoj život prispôsobiť takémuto temperamentnému psovi. Vhodného chovateľa by ste mali začať hľadať až vtedy, keď na túto otázku odpoviete jednoznačne „áno“. V žiadnom prípade sa nenechajte zlákať nízkymi cenami šteniat. Takéto „výhodné kúsky“ sú väčšinou zvieratá z veľkochovov, ktoré chcú zarobiť na prekvitajúcom obchode so psami, ktorí sú zrovna v móde, a ktoré neprikladajú žiadny význam povahe alebo zdraviu svojich zvierat. Takéto psy bez papierov sa nepodrobili príslušným zdravotným kontrolám a bývajú kvôli tomu často chorý. To, že sa v posledných rokoch čoraz častejšie objavujú dedičné choroby špecifické pre toto plemeno, je žiaľ spôsobené aj rastúcou popularitou tohto plemena a s ňou spojeným nekontrolovaným šľachtením. Medzi typické ochorenia, ktoré postihujú austrálskych ovčiakov, patria problémy s kĺbmi, ako je dysplázia bedrových a lakťových kĺbov, očné ochorenia, ako je katarakta a PRA (progresívna atrofia sietnice), epilepsia a chyby chrupu a zubov. Podobne ako u kólií, aj u mnohých zástupcov tohto plemena sa vyskytuje takzvaný defekt MDR1, ktorý vedie k precitlivenosti na rôzne liečivá. Pri párení dvoch jedincov typu merle potomstvo navyše často trpí hluchotou alebo slepotou. V niektorých krajinách je preto zakázané spojiť dvoch jedincov typu merle a považuje sa to za týranie. Teraz, keď viete o typických chorobách tohto plemena, mali by ste sa ako kupujúci určite obrátiť na kompetentného a renomovaného chovateľa. Len tak máte istotu, že vaše šteňa pochádza z kontrolovaného a zdravotne nezávadného chovu. Týmto spôsobom nielenže zabezpečíte svojmu psovi dlhý a zdravý život, ale zároveň významne prispejete k zdraviu celého plemena.
Pre fyzické zdravie vášho australáka je rovnako dôležitá aj jeho strava. Tak ako u väčšiny psích plemien, aj austrálskemu ovčiakovi sa odporúča podávať stravu pozostávajúcu z veľkého množstva mäsa (najmenej 70 %), ako aj zeleniny a ovocia (približne 20-30 %). Obilnín váš pes potrebuje skôr málo a cukru by ste sa mali vyhnúť úplne. Ak mu dávate suché alebo mokré krmivo, mali by ste sa uistiť, že je naozaj kvalitné. Zoznam zložiek na obale vám napovie, či je zloženie správne a či krmivo obsahuje všetky dôležité živiny, ktoré váš pes potrebuje. Zbytočné plnidlá, sladidlá, umelé zvýrazňovače chuti a chemické konzervačné látky, takisto ako veľa obilnín, nemajú v krmive čo robiť a zvyčajne to znamená, že ide o nekvalitné krmivo.
V poslednom čase je čoraz populárnejšie aj takzvané BARFovanie (biologicky vhodná surová strava). Rovnako, ako pri varení vlastného jedla, máte pri tejto metóde najväčšiu možnú kontrolu nad kvalitou krmiva. Kŕmiť austrálskeho ovčiaka vyváženou a zdravou stravou a dodávať mu tak všetky dôležité živiny je v podstate jednoduché. Australsky ovčiak vo všeobecnosti nie je náchylný na obezitu ani na alergie. Aj napriek tomu by ste samozrejme mali krmivo individuálne prispôsobiť potrebám vášho psa. Napríklad šteniatka austrálskeho ovčiaka, ktoré ešte rastú, určite potrebujú iné krmivo ako dospelé psy. Pokojnejší seniori zasa potrebujú iné zložky ako dospelý pes, ktorý sa hýbe niekoľko hodín denne. Okrem veku zohrávajú pri výbere správnej stravy úlohu aj hmotnosť, pohlavie, úroveň aktivity a zdravotný stav. Týmto faktorom by sa mali prispôsobiť nielen zložky v krmive, ale aj množstvo a frekvencia denného kŕmenia. Napríklad šteňatám sa odporúča dávať menšie množstvo štyrikrát denne, zatiaľ čo dospelému australákovi by ste mali naplniť misku len dvakrát denne. Mimochodom, všetky psy potrebujú pevný čas na jedlo a odpočinok po jedle - bez ohľadu na vek.
Okrem správnej výživy a pravidelných každoročných návštev u zverolekára môžete urobiť ešte veľa pre to, aby bol váš pes zdravý a bolo o neho dobre postarané. Pre starostlivosť o austrálskeho ovčiaka je dôležité, aby ste mu denne kefovali srsť. Môžete tak odstrániť uvoľnené chlpy a nečistoty a predísť splsteniu. Približne raz týždenne by ste mali skontrolovať aj uši, zuby, labky a pazúry a vyčistiť alebo zastrihnúť ich. Týmto pravidelným programom starostlivosti nielenže udržiavate krásny vzhľad a zdravie svojho psa, ale zároveň posilňujete puto medzi vami a vaším štvornohým miláčikom. Austrálsky ovčiak je nepochybne náročnejší na chov ako na výživu a starostlivosť. Dokonca aj zvieratá z „chovov pre rodiny“, ktorých temperament je už trochu umiernený, si stále vyžadujú veľa aktivít a zábavy. Austrálsky ovčiak rozhodne nie je pes pre domasedov a zápecníkov. Čisto kondičný tréning, ako je niekoľkohodinová chôza, beh popri bicykli alebo aportovanie loptičiek, nie je pre tohto náročného čistokrvného psa dostatočný. Inteligentný a učenlivý austrálsky ovčiak potrebuje možnosti zábavy, ktoré ho budú rozvíjať po duševnej aj fyzickej stránke. Odporúča sa účasť na rôznych psích športoch alebo výcvik na záchranárskeho, terapeutického alebo vodiaceho psa.
Dobre začlenené, vycvičené a vyťažené austrálske ovčiaky prijmú aj to, keď z času na čas nie je čo robiť. Staroanglický ovčiak, nazývaný aj bobtail (anglicky „krátky chvost“). Súvisí to s jeho výzorom v minulosti - tieto pastierské psy sa narodili so základným chvostom alebo jeho úplnou absenciou. Dnes majú zástupcovia plemena často chvost, ale je krátky a nesený vysoko. Celá postava a srsť sú veľmi pôsobivé a charakteristické pre plemeno.
Bobtail - história plemena
Bobtailové ovčiaky pochádzajú z Britských ostrovov, kde boli známe už v stredoveku. Predkovia staroanglických ovčiakov sú pravdepodobne psy typu Bergamasco, ktoré sa vtedy spájali s ovčiakmi z Britských ostrovov. Bobtailové psy mali odrádzať a v prípade potreby bojovať s medveďmi či vlkmi. Postupom času bolo na Britských ostrovoch čoraz menej predátorov, ktoré zabíjali stáda oviec, dobytka a iných zvierat. Preto začali bobtailov prispôsobovať inej práci, aby boli psy obyvateľom aj naďalej užitočné. Bobtaily sa ukázali ako skvelé pastierske psy. Staré anglické bobtailové ovčiaky boli oficiálne uznané v roku 1890 a boli zaradené do skupiny I, sekcie 1 - Ovčiarske psy.
Bobtailové psy majú veľmi bujnú a hustú, huňatú srsť. Vonkajšia srsť je tvrdá, podsada je nadýchaná a dlhá. Pri starostlivosti o svojho starého anglického ovčiaka je veľmi dôležité nečesať ani nevytrhávať srsť podsady. Hlava, krk, predné končatiny a brucho bobtailového ovčiaka sú biele, zatiaľ čo telo a zadok sú jednotne sfarbené. Povolená farba tohto plemena je popolavo-biela v rôznych odtieňoch.
Bobtail je vyrovnaný pes a jemný k ľuďom a iným zvieratám. Dobre vychádza v skupinách, je sebavedomý, ale nie agresívny. Vzťahy nadväzuje ochotne a so zvedavosťou, po bližšom spoznaní sa rád zabáva a plní zadané úlohy. Bez váhania počúva svojich opatrovníkov, je poslušný a veľmi pracovitý. Staroanglický ovčiak je inteligentný pes, rýchlo chápe nové triky a povely. Miluje výcvik a vhod mu prídu cvičitelia psov a výcvikové vodítka.
Bobtail je ostražitý a je skvelým domácim strážcom, ale ako väčšina pastierskych psov, aj bobtail je pes s citlivou psychikou. Potrebuje veľa lásky, takže chovať ho stále na dvore alebo v koterci neprichádza do úvahy. Bobtail je pokojný a doma väčšinou nerobí väčšie problémy. Dobre sa uplatní ako rodinný pes, no treba pamätať na jeho náročnú srsť.
Iné plemená v texte
Pikardský ovčiarsky pes sa dá spoznať na míľu vďaka vztýčeným ušiam vysokým 10 až 12 cm, vlnitej plavej srsti a silnému chvostu, ktorý sa zužuje do tvaru písmena J. Pikardský ovčiarsky pes je ideálny spoločník pre športovo založených majiteľov. Ich robustná konštitúcia, obratnosť a bezhraničná energia z nich robia nadšených partnerov pri všetkých druhoch športov, hier a zábavy v prírode. Cvičenie je nevyhnutnosťou; dlhodobá neinnosť a zanedbávanie pravdepodobne privedú tieto citlivé, mimoriadne inteligentné psy k deštruktívnemu správaniu.
Berger Picard je vysoko inteligentný, vďaka čomu sa rýchlo učí a dokáže riešiť problémy. Obohačene vernosťou; vytvárajú si hlboké putá s rodinou a prejavujú náklonnosť a oddanosť voči svojim majiteľom. Keď však ide o cudzích ľudí, berger pikardy bývajú zdržanlivé a opatrné, prirodzene slúžia ako výborné strážne psy, pretože chránia svojich blízkych. Ich nezávislá povaha môže niekedy smerovať k tvrdohlavosti, ale dôsledným a trpezlivým výcvikom sa táto vlastnosť dá pozitívne zvládnuť.
Táto časť článku sa uzatvára poznámkou, že výcvik, socializácia a vhodná starostlivosť sú kľúčom k vyváženému a šťastnému spoločnému životu s akýmkoľvek plemenom, ktoré sa rozhodnete mať vo svojej domácnosti.