Československý vlčiak (čes. československý vlčák) je psie plemeno uznané v FCI v skupine 1 pod číslom 332. Pod vedením Ing. Karla Hartla bol v roku 1955 vypracovaný projekt na získanie služobného plemena spĺňajúceho mimoriadne požiadavky kladené na psa pri službe v pohraničnej stráži vtedajšieho Československa. Náčelník služobnej kynológie pohraničnej stráže Karel Hartl vypracoval projekt na získanie krížencov vlka so psom, ktorý zahŕňal okrem biológie, dedičnosti a biometrie aj problematiku fyziologických rozdielov medzi psami, vlkmi a ich krížencami.
Prvé krížence sa narodili v CHS Libějovice zo spojenia vlčice Brity a nemeckého ovčiaka Cézara z Březového hája. Narodilo sa päť šteniat (1 pes a 4 suky), z ktorých sa v ďalšej plemenitbe uplatnila suka F1 Bety a suka F1 Berta. Berta odchovala v CHS Šamorín niekoľko generácií krížencov druhej filiálnej generácie. Z Bertiných šteniat sa v ďalšom chove uplatnila suka Osa a psy Old a Odin, ktorí prispeli svojím genetickým materiálom aj medzi prvými civilnými chovateľmi. Z potomstva Bety bolo odchovaných niekoľko vrhov druhej až štvrtej filiálnej generácie a tiež prvé spojenia dvoch krížencov druhej filiálnej generácie. F3 potomkovia suky F2 Osa vytvorili početnú základňu tvorenú 66 psami a 40 sukami. Druhá línia bola vytvorená z potomkov vlčice Berty a nemeckého ovčiaka Kurta z Václavky. Prvý vrh tvorilo šesť šteniat, ktoré sa narodili dňa 21. mája 1960. V ďalšej plemenitbe sa uplatnil pes Bikar. Tretiu líniu tvoria kríženci vlka Arga so sukou nemeckého ovčiaka Asta z SNB, ktorí sa narodili v roku 1968 v CHS polície v Býchoroch. K ďalšej plemenitbe boli použití pes Ink z SNB a jeho sestra Bara z PS v CHS Malacky.
Už prvé krížence boli podrobované výcviku a testované na schopnosť sociálnej väzby na človeka. Psy boli buď zaraďované do služby, alebo ich predávalali civilným chovateľom. V 60. rokoch 20. storočia bol chov ČSV na Slovensku organizovaný iba v chovateľskej stanici PS v Malackách pod vedením majora Františka Rosíka. V roku 1968 došlo k zmene vo funkcii náčelníka kynológie PS a program chovu krížencov bol zastavený. Mjr. Rosík a členovia Bratislavskej brigády PS však vytvorili podmienky pre ďalší chov československého vlčiaka. V roku 1974 obohatil chov ďalší vlk Šarik, ktorého potomkovia sa uplatnili aj v civilnom chove.
V roku 1966 vznikol návrh budúceho štandardu plemena a Ing. Hartl sa pokúsil o jeho registráciu v civilnej plemennej knihe a založenie klubu. Ďalší pokus o založenie klubu v roku 1970 opäť zlyhal. Koncom 60. rokov prišiel rozkaz, ktorým bol experiment kríženia vlka a nemeckého ovčiaka, resp. ďalšie vzájomné kríženie už vzniknutých krížencov, zastavený. Posledný vrh krížencov v Česku sa narodil v roku 1971 a nasledujúcich 10 rokov sa nenarodilo jediné šteňa. Krížence však zostali na Slovensku, kde pod vedením mjr. Františka Rosíka, kríženie pokračovalo. Vytvorila sa dostatočne veľká chovná základňa pre uznanie plemena. Na Slovensku preto vznikla silná iniciatíva za uznanie československého vlčiaka ako plemena.
Klub vznikol až v roku 1981, keď sa Český svaz chovatelů podujal zapísať československého vlčiaka do hlavnej plemennej knihy v Prahe. O rok neskôr bol československý vlčiak vtedajším Federálnym výborom chovateľských zväzov ČSSR uznaný za národné plemeno. V tomto čase sa už do Česka znovu začali dovážať šteniatka československého vlčiaka zo Slovenska. FCI uznala československého vlčiaka v roku 1989.
Charakteristika plemena: Československý vlčiak je veľký pes s vzhľadom pripomínajúcim vlka. Dosahuje výšku v kohútiku minimálne 65 cm (psy) / 60 cm (suky). Telo je obdĺžnikového rámca s pomerom 9:10 (výška:dĺžka). Má dlhé bedrové aj hrudné končatiny, žltosivé až striebristé sfarbenie so svetlou maskou, hustú srsť s rovnými chlpmi a pohyb kontinentálny v klus. Je temperamentný a aktívny, s mimoriadne vyvinutými zmyslami a orientáciou v teréne. Plemeno je veľmi naviazané na rodinu či svorku, pričom pôvod zo spojenia vlka a psa ovplyvňuje aj jeho správanie a sociálne väzby. Na vychovanie býva náročné; rovnako ako vlk, nerobí nič zbytočne a nerobí veci pod tlakom drilu. Fakticky je potrebná dôsledná socializácia a motivácia (napr. potravou), inak nemá dôvod vykonať povel.
Štandard FCI popisuje exteriér: krátky, špičatý klin lasi; oči jantárové, úzke a šikmé; uši trojuholníkové, krátke; chrbát hladký, hrudník hlboký; srsť rovná a uzavretá; farba žltosivá až striebristosivá s svetlou maskou; výška psa minimálne 65 cm, feny 60 cm. Bonitácia hodnotí exteriér a povahu, vek psa najmenej 18 mesiacov a suky najmenej 15 mesiacov. Výsledkom je bonitačná karta a bonitačný kód, ktorý sa zapisuje do preukazu pôvodu.
Údaje o skúškach a aktivitách: Československí vlčiaci sa zúčastňujú výstav, skúšok a pretekov; v rámci skúšok vytrvalosti sa organizujú tri stupne (I-III), pričom pes musí mať preukaz pôvodu. Vodič vedie psa na vodidle do 2 m, beh na voľno nie je dovolený; pes beží po pravej strane vodiča. Výsledky skúšok slúžia na systematické sledovanie chovu a naplnenie štandardu plemena.
Podiel zahraničných populácií: štatistiky ukazujú, že najväčší počet šteniat ČSV v sledovanom období (1999-2008) vznikol v Taliansku (viac než 40 % z celkového počtu), nasleduje Česká republika, Francúzsko a Slovenská republika na ďalších priečkach. Celkovo je plemeno rozšírené aj v Nemecku, Holandsku, Maďarsku, Poľsku a Belgicku, a to vďaka kontinuálnemu chovu a popularite medzi kynológmi po celom svete.