Rotvajler je nemecké psie plemeno molosoidného typu. Jeho história siaha až do dôb starovekého Ríma, kde bolo využívané ako vojnové plemeno. Svoje meno ale získalo až oveľa neskôr vďaka mestu Rottweil na juhozápade Nemecka, kde bolo hojne využívané ako tzv. "mäsiarsky pes".
Rotvajler je mohutný, pevne stavěný silák, na rozdíl od poněkud těžkopádných molossů ale také rychlý, hbitý a pohotový pes. Černé zbarvení s pálenými znaky podtrhuje jeho respekt vzbuzující zevnějšek, majestátně zní i dunivý štěkot. Rotvajler je velmi silný pes a svoji sílu si uvědomuje. Rozhodně nepatří k uštěkaným plemenům. A když rotvajler vrčí, je opravdu hodně zle. Rotvajleři totiž příliš mnoho varovných náznaků před útokem nevydávají.
Pôvod a história plemena
Väčšina kynológov sa drží verzie, že priami predkovia rotvajlera existovali už v 1. storočí, v dobe vpádu Rimanov do Germánie. Samozrejme, nejednalo sa o jednotnú rasu, akú poznáme dnes. Vieme len, že to boli dogovití psi, mohutní, silní, pracovití a v rôznych farbách srsti. Rímske légie ich využívali na stráženie, ako vojnové psy a posielali ich do arén na zápasy s najrôznejšími zvieratami.
Ako putovala vojska krajom, niektorí ich psi zostali v okolitých dedinách. Vesničania si ich nechali, krížili so svojimi miestnymi psami a ďalej ich využívali na poháňanie dobytka. Časom zistili, že sa dajú využiť aj inak, nakoľko išlo o pomerne všestranné psy. Boli húževnatí, nenároční a prispôsobiví.
V meste Rottweil vo Württembergu, ktoré bolo známe svojimi trhmi s dobytkom, sa títo psi stali veľmi žiadanými pre svoje vlohy k ovládaniu dobytka a tiež ako výborní ochrancovia a hlídači. Mäsiari si ich obľúbili pre ich silu, vernosť a pracovitosť. Pomáhali im pri usmerňovaní dobytka, strážili ich majetok a ťahali vozíky s tovarom. Z tohto dôvodu si vyslúžili označenie "mäsiarsky pes". Nezabúdajme však, že vtedajší ľudia ich využívali aj na psie zápasy.
V 19. storočí existoval rotvajler v dvoch typoch - ľahký a ťažký. Objavoval sa aj v iných farbách, než akú poznáme dnes, a dokonca mohli mať rôzne veľké biele znaky. Je pravdepodobné, že majú veľa spoločného so švajčiarskymi salašníckymi psami. V minulosti bol rotvajler využívaný rôzne: šľachtou na lov diviakov, v severských krajinách slúžil v záprahoch ako ťažný pes, v Nórsku bol psom-záchranárom v lavínach, v Rusku pomáhal pri love šeliem a v Austrálii slúžil ako pastiersky pes.
Ako sa rotvajler takmer vytratil
Na prelome 19. a 20. storočia stál rotvajler pred zánikom. Stratil takmer všetku prácu, ktorú vykonával. Najväčší podiel na tom mala železnica a zákon podporujúci jej rozvoj, ktorý zakázal hnaní dobytka po cestách. Transport dobytka sa musel vykonávať vlakmi. Navyše, v prvej polovici 20. storočia sa vyvíjalo mnoho iných plemien, ktoré rotvajlera zatienili, napríklad dobrman.
Mnohí kynologickí odborníci videli koniec rotvajlera ako istotu. Napriek tomu, že o jeho existencii a histórii vedeli, už sa o ňom v publikáciách nezmieňovali.
Prvýkrát sa tento pes objavil na výstave v roku 1882 v Heilbronnu. Nebol to však ešte typický rotvajler, akého poznáme dnes. Pri pohľade na kresby z prelomu 19. a 20. storočia zistíme, že sa od švajčiarskeho salašníckeho psa niektorí jedinci vtedajších rotvajlerov príliš nelíšili.
Prvý chovateľský klub, ktorý združoval milovníkov rotvajlerov, bol spoločný aj pre majiteľov a chovateľov leonbergerov. Bol založený v roku 1899. Prvý štandard, spísaný v roku 1901 Albertom Kullem, bol spoločný pre tieto dve plemená. Od začiatku sa v čistokrvnom chove vyžadoval nožnicový skus. V prvom štandarde je uvádzaných mnoho farieb srsti a rôznych farebných kombinácií, vrátane tmavo vlkošedej či popolavo-šedej, vždy však so žltými alebo hrdzavými znakmi. O bielych znakoch sa štandard zmieňuje ako o niečom bežnom, čo sa dalo tolerovať, ak bolo v malom rozsahu.
Uznávaný policajný pes a rozvoj plemena
Najväčšie zásluhy na počiatkoch rozvoja plemena rotvajler sú pripisované Albertovi Grafovi z Heidelbergu. Jeho vlastný pes Russ je považovaný za zakladateľa "čistej línie" rotvajlerov. Najstarší klub rotvajlerov bol založený v roku 1907, ale pre nezhody členov sa rozpadol a čoskoro vznikol nový.
Situácia sa začala zlepšovať až po vzniku "Všeobecného klubu nemeckých rotvajlerov" v roku 1921. V tomto roku sa rotvajler dočkal aj zmodernizovaného štandardu.
Veľkým prínosom bolo, že rotvajler sa v roku 1910 zaradil medzi oficiálne služobné/policajné plemená. V mnohých krajinách sa od prvej tretiny 20. storočia začal používať u polície, v armáde a u pohraničnej stráže. Tento krok výrazne prispel k rastúcemu záujmu o rotvajlery.
Napriek tomu, že sa rotvajlerovi po roku 1910 darilo, jeho stúpajúcu hviezdu spomalili dve svetové vojny. Chov však pokračoval. V 30. rokoch 20. storočia bol vytvorený zoznam psov nevhodných do chovu. V roku 1935 bolo na Medzinárodnom kongrese ochrancov zvierat v Bruseli schválené, že sa zakazuje využívať psy v ťahu. Rotvajleri sa však veľmi dobre uplatnili v hliadkovej službe, pretože zvyčajne zbytočne neštekajú a prácu strážcu vykonávajú takmer nehlučne.
Rozvoj chovu psa uznávaného po celom svete
Po druhej svetovej vojne sa v chove rotvajlerov začala venovať zvýšená pozornosť správnosti chrupu psa a vylučovali sa psi s bielymi znakmi. Už od roku 1944 sa od rotvajlerov vyžadovala bonitácia a povahová skúška. Od roku 1959 sa začali z chovu vyraďovať psy s entropiom.
Dnes je rotvajler chovaný na celom svete vo veľkom počte a v mnohých krajinách patrí medzi 10 najžiadanejších plemien. Za prvé krajiny s ustáleným chovom kvalitných jedincov sa považuje Nemecko, Švédsko a Holandsko. Do USA sa prví rotvajleri dostali na začiatku 30. rokov 20. storočia. Na Slovensku sa rotvajleri objavovali už minimálne v dobe prvej svetovej vojny a už v dvadsiatych rokoch boli využívaní u polície. Prvé chovateľské stanice rotvajlerov sa u nás objavili až v 40. rokoch 20. storočia.
Dĺžka trupu rotvajlera by mala presahovať kohútikovú výšku najviac o 15 %. Nemal by pôsobiť príliš kvadraticky, ani dlho. Je to klusák s harmonickým a silným pohybom.
Vzhľad a charakteristika rotvajlera
Hlava rotvajlera je výrazná, široká, s výrazným čelným sklonom a záhlvným hrboľom. Ňufák je skôr širší ako guľatý a vždy čiernej farby. Pysky sú tiež čierne, pevne priliehajúce, kútiky pysků uzavreté a ďasná čo najtmavšie. Koža na hlave nikde nevisí. Vyžaduje sa plnochruposť a nožnicový skus.
Oči sú stredne veľké, mandľového tvaru, tmavohnedej farby (čo najtmavšej) a viečka dobre priliehajú. Uši sú stredne veľké, visiace, trojuholníkového tvaru, ďaleko od seba postavené a vysoko nasadené. Sú otočené dopredu a priliehajúce, čím zdanlivo rozširujú temeno.
Krk zvýrazňuje silu psa, je silný, primerane dlhý, s ľahko klenutou šijou, suchý, bez lalokov a voľnej kože na hrdle. Trup rotvajlera by mal byť pevný, rovný, silný, s priestrannou a širokou hrudníkom a vyvinutým predhrudím. Slabiny nie sú vtiahnuté.
Chvost je ponechaný v prirodzenej dĺžke, v pokoji zvesený dole, inak je nesený vodorovne v predĺžení chrbta. Pretočenie nad chrbtom je výraznou chybou. Končatiny sú rovné a nie sú úzko postavené. Sú dobre zauhlené, stehná svalnaté, tlapy guľaté, prsty dobre uzavreté a klenuté.
Koža je na hlave napätá. Ak je silne vzbudená pozornosť psa, môže tvoriť ľahké vrásky na čele. Srsť sa skladá z krycej srsti a podsady. Ide o tzv. páperovú srsť. Krycia srsť je stredne dlhá, drsná, hustá a pevne priliehajúca. Podsada nesmie prerastať kryciu srsť. Na panvových končatinách je osrstenie o niečo dlhšie.
Zfarbenie srsti je čierne s dobre ohraničenými znakmi (pálením), sýtej červenohnedej farby na lícach, papuli, spodnej strane krku, hrudi a končatinách, rovnako ako nad očami a pod koreňom chvosta.
Rozmery a hmotnosť
| Pohlavie | Kohútiková výška (cm) | Hmotnosť (kg) |
|---|---|---|
| Pes | 61-68 (ideálna 65-66) | cca 50 |
| Fena | 56-63 (ideálna 60-61) | cca 42 |
Diskvalifikujúce vady (na výstave aj v chove) sú napr.: žlté a rôznofarebné oči, psi s farbou nezodpovedajúcou štandardu - čierna s hnedými znakmi; biele škvrny, zalomený, zatočený, silne k strane alebo k chrbtovej línii nesený chvost, predkus, podkus, skrížený skus, psy s chýbajúcimi rezákmi, špičákmi, premolármi alebo molármi.
Výchova a povaha rotvajlera
Rotvajler je sebevědomý pes pevných nervů, rozhodný a poměrně samostatný v uvažování. Kontrola a převaha nad instinkty a vlastním uvažováním psa jsou pro majitele důležité. Rotvajler opravdu potřebuje důslednou výchovu.
Kolem věku dospívání zejména samci mají snahu zkoušet, zda by on neměl být tím, kdo povede celou svou rodinu. O co víc je to dominantnější jedinec, tím je jeho myšlení v tomto směru výraznější a je nutné na to pamatovat. Není radno podceňovat roztomilost hraní mladého rotvajlera, i když rozhodně ne všichni se na prahu dospívání a dospělosti do konfrontace se svým majitelem pustí. Určitě je ale vhodné výchovu v upevňování vztahu a místa v hierarchii nepodceňovat a často svému psovi připomínat, kde je jeho místo v lidské smečce.
Agresivní a dominantní chování nesmí být posilováno. Snadno se totiž vymkne z kontroly a i kvůli velikosti tohoto psa se může stát nebezpečím nejen pro kolemjdoucí, ale i pro majitele a jeho rodinu. Ukázalo se, že přílišná dominance je také částečně věc dědičná. I přesto, jaký je rotvajler nezřídka dominátor, je citlivý na intonaci hlasu.
U rotvajlerů je většinou rozdíl mezi fenou a psem značný. Feny nejsou zpravidla tak mohutné a ani tak dominantní jako psi. Feny jsou celkově mírnější, poddajnější, jemnější, a tedy i snazší na výchovu a klidné soužití.
Rotvajler je velice sebevědomý hlídač. Chce ochraňovat a je v tom dobrý. Snadno se povznese nad cizí lidi a žije rád jen pro svou rodinu a pro sebe. Je odvážný a vědom si své síly. Někteří jedinci si mohou hlučné uvítání návštěvy nebo zbrklé objetí s kamarádem vyložit jinak, než je původně od druhého člověka myšleno. Rotvajleři jsou velmi oddaní, sebevědomí, věrní, rádi pracují, většinou jsou velmi klidní, mají pevný charakter a jsou citliví na nespravedlivé zacházení. Měli by být vedeni k přátelskému chování.
Výhodou i nevýhodou rotvajlera je výborná paměť. Pamatuje si nejen všechno dobré, ale i špatné.
Není-li podporován v agresivitě k lidem a psům, sám dobře rozliší, která situace je pro něho a jeho pána nebezpečná. V takovém případě nesmlouvavě zakročí. Správný rotvajler opravdu musí být vyrovnané povahy. Má velmi rád sníh, většina jedinců miluje i vodu, nepronásleduje lesní zvěř a nemá sklony k běhání za auty či cyklisty. Rádi cestují. Dobře se snáší s domácími zvířaty, dokonce i s kočkami či drůbeží, je-li k tomuto samozřejmě veden.
Je ideálním ochráncem člověka i jeho majetku.
ROTVAJLER | O PLEMENU
Rotvajlera by si měli pořídit jen lidé, kteří jsou schopni s ním chodit často ven a zvládnout ho a kteří na něj mají dost času. Výcvik i výchova jsou nutností, bez nich by se mohl pes stát velice agresivním a dominantním. Potřebuje výcvik a hlavně socializaci již od štěněte, nejlépe však bez přílišného bití.
