Záchranársky pes: Nenahraditeľný pomocník pri pátraní po nezvestných

Už pred začiatkom 1. svetovej vojny začalo Nemecko s výcvikom armádnych a záchranárskych psov. Do vojny údajne vstupovali so 6000 vycvičenými psami. V roku 1917 vyšla v USA veľmi komplexná a podrobná príručka výcviku armádnych psov, medzi nimi aj záchranárskych. Výcviku sa okrem Nemecka a USA venovali aj iné krajiny, najmä Veľká Británia, ale napríklad aj Prusko. Na výcvik boli už v tých časoch odporúčané konkrétne chovateľské stanice, ktoré sa zaoberali chovom pracovných psov. Z plemien sa najčastejšie používali nemecké ovčiaky, erdelteriéri, kólie, retrieveri, ale aj doberman, či bloodhound. Už vtedy ale uprednostňovali povahu pred plemenom, a občas sa teda vo výcviku vyskytli aj krížence.

Výcvik začínal okolo 7. mesiaca psa, ako prvé sa museli psi naučiť chôdzu na vodítku aj bez neho, sadni, ľahni a prinášanie predmetov. Potom nasledoval špeciálny výcvik podľa neskoršieho využitia psa. Najvhodnejší čas na tréning bol pred raňajkami, po dobre vykonanej práci boli psi nakŕmení. Úlohou záchranárskych psov bolo počas 1. sv. vojny vyhľadávať zranených vojakov. Trénovali v simulovaných reálnych podmienkach, tzn. za hukotu motorov, či streľby. Ako figuranti boli často používaní nezamestnaní, ale aj samotní vojaci. Pes musel vedieť rozlíšiť zranených podľa uniformy, nesmel vyhľadávať mŕtvych, musel sa pohybovať ticho, väčšinou len na posunkové povely. Dôraz sa kládol aj na potláčanie poľovných pudov. Psi boli vysielaní na bitevné pole najčastejšie za tmy, aby unikli pozornosti nepriateľa. So sebou mali brašne s obväzmi a liekmi. Po nájdení menej vážne zraneného sa tento sám ošetril a pes ho doviedol do bezpečia. Pri nájdení ťažko zraneného, pes vzal časť uniformy, najčastejšie čiapku, helmu alebo rukavice a doniesol k psovodovi. Po upnutí na vodítko potom doviedol záchranárov s nosidlami k zranenému. V Nemecku túto metodiku časom zmenili, keďže sa často stávalo, že psi v rýchlosti zobrali obväz zraneného, prípadne ak nemal pokrývku hlavy, tak sa snažili „priniesť“ jeho vlasy. Vznikla tak vlastne „nálezka“, kedy pes po nájdení zraneného chytil popruhy, ktoré mu viseli na obojku a takto signalizoval psovodovi nález.

Psy pomáhajú tam, kde človek nestačí, stratených ľudí hľadajú v lese či v ruinách. Psy z Bratislavskej kynologickej záchranárskej brigády trénujú celý život. Nič také ako ukončený výcvik v tejto oblasti totiž neexistuje. So šéfkou projektu Ivetou Lipovskou, ktorá sa psom venuje už 24 rokov, sme sa o trénovaní záchranárskych psov rozprávali priamo na cvičisku v Rohožníku neďaleko Bratislavy. Výcvikové centrum pre záchranárske psy a cvičenia pri záchrane zavalených osôb podporuje aj Nadácia VÚB. Aj vďaka komunitnému grantu od Nadácie VÚB sa podarilo dobrovoľníkom vybudovať priestor, kde sa psy môžu zdokonaľovať a kvalitnejšie trénovať. Všetci členovia Bratislavskej kynologickej záchranárskej brigády sa tejto aktivite venujú ako dobrovoľníci. Je bežné, že počas týždňa cestujú po práci z okolitých miest so psami na cvičisko, lebo pravidelný tréning je v tomto prípade nevyhnutnosťou.

„Väčšina z nás sa k tomu dostala tak, že mala doma psíka a nevedela, čo s ním. Čiže buď si všetci prešli základným výcvikom a potom sa rozhodli pre nejakú nadstavbu, alebo máme aj členov, ktorí od začiatku vedeli, že chcú so psom robiť záchranárstvo. Všetci ich máme ako domácich miláčikov, no popritom, že s nami bývajú a robia nám radosť, sa z nich snažíme dostať aj niečo také zmysluplné, ako je záchranárska pomoc,“ vysvetľuje Iveta Lipovská.

Záchranárom môže byť každý pes, na rase nezáleží

Výcvikov je niekoľko, rozdiely sú v klasickom a v záchranárskom výcviku aj v záchranárskych oblastiach, ktorým sa pes môže venovať. „Klasický výcvik tvorí základná poslušnosť, povely, ktoré sa psík naučí a bežne potrebuje. Výcvikových odvetví je veľmi veľa, môže sa venovať agility, teda skákaniu cez prekážky, športovej kynológii, ktorej sa kedysi venovali psíky, ktoré mali na obranu vojenské a policajné zložky. Teraz sa už od toho upúšťa, pretože trendom je, aby psíky neboli agresívne a nerobili problémy,“ vysvetľuje.

Nie je pravidlom, že záchranársky výcvik je vhodný iba pre vybrané plemená. Najvhodnejšie plemeno neexistuje. „Záchranárstvo je zaujímavé odvetvie, pretože tam nie je žiadna podmienka. Záchranársky psík nemusí byť nutne veľký, ako je to napríklad pri obrane, ale pokojne môže byť malý či stredný. Nie je tam ani žiadna požiadavka na plemeno. V rámci záchranárstva existuje niekoľko disciplín, preto sa dá pre psíka vybrať tá ideálna. U nás na cvičisku máme ruinu. Vyhľadávanie v nej simuluje situáciu, keď spadnú budovy po zemetrasení, po výbuchu plynu, čiže psy hľadajú zasypaných, zranených ľudí. Potom je tu možnosť hľadať po stope, po individuálnom pachu človeka, v lavíne, vo vode… My sa primárne venujeme vyhľadávaniu v ruine a v lese, ostatné disciplíny robíme menej, okrajovo, napríklad si v lete odskočíme na vodnú záchranu alebo v zime zase na lavíny,“ približuje systém tréningov.

Ukážkovým príkladom toho, že netreba mať predsudky voči plemenám psíkov, je americký stafordšírsky teriér Atrei. „Toto plemeno je škatuľkované ako bojové, agresívne plemeno, ale v skutočnosti je to úplne pohodový neagresívny psík a dá sa s ním pracovať. Môj pes je zas waleský korgi, čo je v podstate spoločenské plemeno. Všetko je to o správnom vedení a hlavne o psovodovi a jeho rozhodnutí, koľko času je ochotný cvičeniu venovať. Každý psík má nos, väčšinou aj štyri nohy, vie behať, vie hľadať nosom, takže je to otázka toho, ako my ľudia psovi vysvetlíme, čo chceme a ako to nastavíme,“ hovorí Lipovská.

Bratislavská kynologická záchranárska brigáda (BKZB) pracuje na budovaní cvičiska s ruinovým trenažérom od roku 2016. Aj vďaka podpore Nadácie VÚB sa podarilo postaviť cvičisko v obci Rohožník, na ktorom môžu cvičiť nielen členovia BKZB, ale aj hasiči a iné záchranárske zložky. Keďže priestor obsahuje okrem simulácií ruín aj klasické prekážky, ktoré poznáte z bežných psích cvičísk, mal by byť v blízkom čase dostupný aj pre verejnosť.

Agresivita sa netoleruje

Pri záchranárskom výcviku je ideálne začať pracovať čo najskôr. „Je dobré výcvik podchytiť odmalička, pretože šteniatko sa musí naučiť veľa vecí. Musí sa zoznámiť s pohybom na rôznych plochách a materiáloch, akými sú napríklad zošikmené plochy či nepevné ruiny, naučiť sa mať pozitívny vzťah k ľuďom, nesmie byť agresívny a musí byť pripravený aj na nepredvídateľné reakcie ľudí,“ vysvetľuje.

„Môže sa stať, že hľadaný človek je v strese, môže sa zľaknúť, zahnať sa na psa, platí však, že pes nemôže za žiadnych okolností napadnúť človeka, a ak sa to stane, dostáva dištanc a nemôže sa zúčastňovať na záchranných akciách. Takéto psy sa potom z výcviku vyraďujú. Je teda veľmi dôležité, aby pes voči ľuďom − nech sa deje, čo sa deje − neprejavoval žiadne známky agresivity,“ dodáva Lipovská.

„Výcvik trvá celý život, to nie je žiadny dvojmesačný kurz.“ Ak sa chce človek venovať so svojím psom záchranárstvu, musí to brať ako dlhodobý záväzok. „Výcvik trvá celý život, to nie je žiadny dvojmesačný kurz. Trvá minimálne rok až rok a pol, kým sa pes dostane iba na nejaký základný level, potom sa treba rozhodnúť, či s ním budeme pracovať ďalej,“ hovorí. Psy z BKZB väčšinou absolvujú dva druhy tréningov, jeden je klasický, zameraný na poslušnosť a prekážky a trvá asi dve hodiny, v nedeľu je však záchranársky tréning, ktorý je oveľa intenzívnejší a trvá aj päť-šesť hodín.

Každý tréning prináša niečo nové

Počas tréningov sa pes zoznamuje s rôznymi situáciami. „Pes musí byť nachystaný na rôzne varianty, v praxi môže vzniknúť nekonečné množstvo rôznych situácií. Na každom tréningu sa snažíme, aby sa naučil niečo nové, spoznal novú situáciu, nového človeka, nový pach. Každý tréning mu dáva nové skúsenosti a nikdy nemôžeme povedať, že teraz už všetko vie, so všetkým sa stretol a nič ho neprekvapí. Práve to je pre väčšinu ľudí problém, je to časovo veľmi náročné. Nemôžem si povedať, že pol roka nebudem so psom robiť nič, a potom sa k tomu vrátim. Ten pes to zabudne, stratí kondíciu, vyhasnú reflexy,“ opisuje svoje skúsenosti.

Kým policajti si psy striedajú, špecifikom záchranárstva je vzťah psa s jedným konkrétnym psovodom. „V praxi môže psa vždy niečo prekvapiť a len človek, ktorý ho dobre pozná, vie vyhodnotiť situáciu. Môže sa stať, že pachy prúdia v sutinách rôznymi smermi. Naše psy učíme, aby osobu označovali štekaním, ale môže sa stať, že nastane situácia, keď vietor fúka rôznymi smermi, pes sa nevie rozhodnúť, nevie sa dostať k tomu najintenzívnejšiemu pachu, ale dáva najavo, že niečo cíti. Nie štekaním, ale napríklad hrabaním, chodením. Človek, ktorý nežije s tým psom a nepozná jeho reakcie, si povie, že tam nič nie je, aj keď to tam je. Psovod musí jednoducho vedieť rozmýšľať aj za svojho psa. Pes síce má nos, ale nemá taký rozum ako my,“ hovorí.

Spolupráca s políciou, hasičmi aj so Slovenským Červeným krížom

Zásahy v teréne si vyžadujú kondíciu nielen psa, ale aj psovoda. „Nejde o desaťminútovú prechádzku v lese. Terény, kde sa ľudia hľadajú, sú zarastené, často do kopca a neprístupné. Hľadá sa často po tme a niekoľko hodín,“ približuje Lipovská. Bratislavská kynologická záchranárska brigáda spolupracuje s viacerými zložkami. „Sme členom Slovenského Červeného kríža, čiže musíme mať aj zdravotnícky výcvik. Máme aj členov, ktorí sa zdravotníctvu venujú aj v profesijnom živote. V prípade udalostí, keď príde k zrúteniu budov, musíme spolupracovať s hasičmi. Keď sa hľadá osoba v lese, spolupracujeme s políciou, ktorá akciu riadi. Samozrejme, spolupracujeme aj s ľuďmi z iných kynologických brigád zo Slovenska aj zo zahraničia,“ hovorí.

„Psovod musí vedieť rozmýšľať aj za svojho psa. Pes síce má nos, ale nemá taký rozum ako my.“

Čo sa týka záchranných akcií, brigáda sa zúčastňuje napríklad na hľadaní nezvestných osôb v lesoch, ale aj na prehľadávaní ruín padnutých budov. „Pred štyrmi rokmi sme prehľadávali ruiny, keď padol kostol v Lábe. Našou úlohou bolo preveriť, že v ruinách nikto nie je. Aj keď sa vyhlási, že v budove sa nikto nenachádza, môže sa stať, že tam príde niekto neohlásene a to treba zistiť skôr, než sa začne s likvidáciou ruín,“ vysvetľuje Lipovská. Keďže situácií, pri ktorých by došlo k zrúteniu budov na Slovensku, až tak veľa nemáme, v minulosti chodievala brigáda pomáhať aj do krajín ohrozených zemetraseniami. Prehľadávali ruiny napríklad v Turecku alebo na Taiwane.

Každý pes potrebuje stimul

Podľa Lipovskej by mal mať každý pes určitý výcvik, ktorý mu zamestná hlavu. „Pes potrebuje stimul. Samotné hľadanie nie je dlhá aktivita, ale pre psíky psychicky únavná. Noví členovia sa často čudujú, že šteniatko bolo na pľaci len desať minút, ale domov prišlo úplne vyčerpané. Treba si uvedomiť, že psy sa pri takejto psychickej aktivite unavia skôr ako pri hádzaní loptičky alebo pri behu. Výcvik je potrebný aj z toho dôvodu, aby bol psík nejako zamestnaný a aby nevymýšľal hlúposti. Situácie, keď pes napríklad niekoho napadne, vznikajú práve preto, že mu majiteľ nevie nájsť vhodné aktivity, ktoré by ho zabavili. Väčšinou je výsledkom, že demoluje veci doma alebo napáda iné psy či ľudí. Nehovorím, že je potrebné ho cvičiť ako záchranárskeho, ale dôležité je s ním nejakým výcvikom prejsť,“ radí.

Ľudia majú záujem o tréningy, no väčšinou sa to skončí pre ich časovú vyťaženosť. „Každý má dnes prácu, deti, dom, a na toto nie je čas. Nie každému sa chce ísť ešte po robote cvičiť so psom. Je iné, keď idem so psom na prechádzku a pri tom zrelaxujem, vypnem, ale v prípade výcviku musí aj psovod rozmýšľať. Je to náročné na psychiku, nielen pre psíka, ale aj pre človeka. Nedá sa to robiť mechanicky a so zlou náladou. Ľudia vedia, že je taká možnosť a chcú, ale málokto vydrží viac než rok-dva,“ vysvetľuje Iveta Lipovská.

„Vždy je to tak. Pes je presnou kópiou majiteľa a keby ich videl nejaký psychoanalytik, určite nájde ich spoločné črty. Základnou chybou, ktorú robíme všetci, je, že sme málo dôslední. Nie vždy sa nám chce, nie vždy odoláme psím očiam. Lenže psy potom vymýšľajú, lebo vedomia, že nás môžu ukecať, že za určitých okolností si môžu robiť, čo chcú. Treba to vedieť správne upratať. Doma mu dovoliť viac, ale keď sa ide niečo seriózne robiť, musí poslúchať,“ vysvetľuje.

„Psík to musí chcieť, snažíme sa ho motivovať, väčšinou maškrtami alebo obľúbenou hračkou. Pre psy je hľadanie možnosťou dostať sa k jedlu alebo k hračke. Často sa však stane, že na pátračku sa ide po kŕmení a tam už motivácia potravou nehrá rolu. Vtedy sa zistí, či to naozaj funguje medzi psom a psovodom, pretože ak je ten vzťah správne nastavený, psík by to mal spraviť kvôli svojmu psovodovi. Aj keď má plné brucho, splní povinnosť, ktorú mu psovod dal,“ uzatvára.

Verejnosti sú známi najmä policajní psi, schopní vyhľadávať drogy či iné omamné a psychotropné látky. Menej sa už vie, že polícia cvičí aj psov na vyhľadávanie tiel nebohých osôb pod zemou alebo pod vodnou hladinou. V podmienkach Policajného zboru sa delí služobná kynológia na tzv. klasickú, kde sa pes učí napríklad stopovať, zvládať obranu či zadržať osobu. Títo psi slúžia najmä v poriadkovej polícii. V špeciálnej kynológii sa využíva mimoriadne vyvinutý čuch psov, cvičia sa na vyhľadávanie rôznych pachov, napr. zbraní, drog, výbušnín, ale aj tabakových výrobkov či dokonca eurobankoviek. V súčasnosti existuje aj dvanásť psov vycvičených na vyhľadávanie mŕtvolného pachu.

Podobne ako lekár má svoju špecializáciu, aj každý pes môže byť pripravený iba na vyhľadávanie jedného druhu pachu. Tak napríklad záchranársky pes vníma pach živých ľudí, nebohého si nevšimne, u psov, používaných na vyhľadávanie tiel nebohých, je to opačne. Venujú sa jej viaceré zložky. Psov záchranárov má najmä Horská záchranná služba, ktorá je súčasťou Ministerstva vnútra SR, služobných psov majú napríklad aj hasiči v Bratislave, colníci i príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorí majú aj vlastné výcvikové stredisko.

Pri výcviku týchto psov sa určite nepoužívajú mŕtve telá ani ich časti, tak ako zo psov, tzv. drogárov, sa nerobia narkomani, neučí sa im konzumovať drogy. Každý, aj biologický pach má svoje chemické zloženie, ktoré sa dnes dá nahradiť chemikáliou, alebo sa používa napachovaná látka. Pes vníma mŕtvolný pach, čo je vlastne pach rozkladu bielkovín. Aj pes záchranár dokáže nájsť mŕtve telo, práca špecializovaných psov na vyhľadávanie mŕtvych tiel je však oveľa precíznejšia, niekedy psovi stačí pár kvapiek krvi a dokáže identifikovať miesto nálezu s veľkou presnosťou.

Pre psovoda je dôležitá každá zmena v správaní psa. Môže to byť čo len zmena postoja, vztýčenie chvosta či inak postavené uši. Psovod pritom psovi pomáha sondou, ktorá napr. pomôže uvoľniť mŕtvolný pach spod zeme. Je to veľmi jemná, presná práca, psovod musí byť so psom dokonale zohratý. Čiže pes na vyhľadávanie mŕtvolného pachu je cvičený tak ako ostatné - odmenou za nájdenie toho správneho pachu je mu pohladenie, pamlsok alebo loptička. Treba si uvedomiť, že každý služobný pes začína výcvik prakticky vo chvíli, keď ho dostane psovod do opatery, teda od dvoch mesiacov. Učí sa reagovať na meno, učí sa, čo môže a čo nie, čo je odmena a čo trest, prebieha jeho socializácia, musí poznať prostredie, v ktorom sa pohybuje, aby sa napríklad nezľakol schodov.

Keď má pes približne 1,5 roka, ide do základného 12-týždňového kurzu. Špecializovaná kynológia je sústredená v Devínskej Novej Vsi, klasická vo výcvikovom stredisku v Malých Levároch. Po 12 týždňoch pes dostane certifikát, že je spôsobilý vyhľadávať mŕtvolný pach pre potreby Policajného zboru. Výcvik je však nepretržitý, pes si musí neustále obnovovať návyky, ktoré sa naučil. Každý rok chodí na preskúšanie, dvakrát do roka absolvuje špecializovaný päťdňový výcvik, musí obhájiť svoju kvalifikáciu. Pre mladších psov je kategória M1, kde musí preukázať poslušnosť na vodidle na 75 percent a vyhľadávanie pachu na 80 percent. Keď neuspeje pri skúške, o tri mesiace ide na reparát, ale u psov cvičených na mŕtvolný pach sa to ešte nestalo. Najťažšou skúškou je pre psa i pre psovoda vyhľadávanie mŕtvolného pachu pod vodnou hladinou. Psi na vyhľadávanie mŕtvolného pachu sú rozmiestení pri krajských riaditeľstvách PZ.

Pomerne časté je vyhľadávanie tiel ľudí, ktorí sa nevrátia z lesa, napríklad turisti alebo hríbari mimo turistických chodníčkov, aj v rôznych húštinách a odľahlých miestach. Často bývajú veľmi nenápadne oblečení, ležiace telo splynie s okolitým terénom. Máme množstvo príkladov, keď telo v lese nenašla celá rojnica policajtov, ale našiel ho veľmi rýchlo pes. Je to veľmi rozdielne v závislosti od podmienok, napríklad od charakteru pôdy či poveternostných podmienok. Mŕtve ľudské telo je už po hodine od smrti toxické a pes ho dokáže zacítiť.

Pes je živý tvor, ale nevie vám povedať, že ho dnes bolí hlava alebo sa cíti unavený a nič ho nebaví. Preto jeho výkon môže kolísať. Pri vyhľadávaní je však nenahraditeľný. Dodnes vo svete neexistujú špeciálne prístroje, ktoré by dokázali zachytiť a analyzovať pachy v takej nízkej koncentrácii, ako to dokáže pes. Keď je dobre vycvičený a vo forme, jeho výkon je naozaj obdivuhodný. Nášho psa sme napríklad nasadili vo veľkej záhrade, kde mala byť dávnejšie zakopaná mŕtvola. Ani podrobná obhliadka miesta činu príslušníkmi PZ nepriniesla výsledok, nebolo vidieť žiadne zmeny na povrchu pôdy, vôbec nič.

Je to veľmi rozdielne. Niektorý pes neplní úlohy už ako osemročný, máme však aj dvanásťročných psov so stopercentným výkonom. Na mŕtvolný pach máme vycvičeného jedného labradorského retrievera, ostatné sú nemecké a belgické ovčiaky. Pre nás sú tieto psiská veľmi dôležité. Pes na vyhľadávanie mŕtvolného pachu mnohokrát skráti psychickú traumu pozostalých, ktorí už takmer s istotou vedia, že stratili blízku osobu, ale chceli by ju aspoň dôstojne pochovať.

Záchranárska kynológia sa rozdeľuje na praktickú, ktorá zahŕňa aktívne pátranie po osobách v teréne a na súťažnú. V rámci súťažnej robia psy testy a samotná súťaž sa skladá z dvoch disciplín: poslušnosť a špeciálna práca, teda vyhľadávanie. Brigáda je dobrovoľná činnosť, takže sa kladie dôraz na psa. Je dobré, ak má vrodené vlohy. Treba však povedať, že aj človek, ktorý chce vykonávať takéto aktivity, by mal mať osobnostné vlohy. Je lepšie, keď má človek vedomosti zo záchranárskej činnosti.

Sú súčasťou integrovaného záchranného systému. V hovorenej reči ide o tiesňovú linku 112. Keď je pátracia akcia väčšieho rozsahu, sú to oni, ktorí požiadajú o pomoc. Psy sú cvičené na vyhľadávanie v ruinách a v lesoch. Na väčšinu výjazdov áno. Keď je veliteľ, musí sa starať aj o ľudí.

Po rokoch sa uvedomilo, že belgický ovčiak bude pre niektorých psovodov a ich mentalitu lepší. Keď sa vykonávala záchranárska kynológia s čiernym labradorom, vadilo mu teplo. Keďže sa zúčastňuje pátranie v zime i v lete, belgický ovčiak je vhodnejší. Je sfarbený do pieskovo-zlatých farieb, takže s teplom nemá až taký problém. Dalo by sa povedať, že belgické ovčiaky sú výkonnejšie ako labradory, aj keď sú poľovnými plemenami a majú skvelý čuch. Avšak to, čo belgické ovčiaky nemajú v čuchu, nahrádzajú pohybom. Označujú sa tak asi preto, že to majú v génoch. Celá história plemena hovorí o tom, že sa i v minulosti využívali na prácu. Tá môže byť zameraná na obranu v zmysle ochrany objektov alebo osôb, záchranárske účely alebo na vyhľadávanie drog či výbušnín. Ich veľkou výhodou je, že sa ľahko cvičia. Dôležité je, aby sa dal motivovať na hračku alebo na žrádlo, prípadne na pamlsok.

Psovi treba „vysvetliť,“ za čo dostal odmenu. Psy, ktoré sa cvičia na pátranie, dostanú odmenu za to, keď v ruinách alebo v lese nájdu človeka a následne sedia alebo stoja nad ním a štekajú, dokým po nich nepríde ich psovod. Keď sme v lese, prehľadávame určitú plochu a psík nechodí na vôdzke, ale na voľno. Keď sme na cvičisku, dostáva vždy odmenu od figuranta, ktorého má hľadať. Pes následne opakuje hľadanie človeka preto, aby dostal svoju odmenu. Je nesprávne domnievať sa, že pes hľadá človeka. On hľadá odmenu, ktorú má spojenú s pachom človeka.

Ľudia, ktorých hľadáme, sú väčšinou zranení alebo vysilení, a preto väčšinou ležia. Keď pes stretne v lese človeka, ktorý behá alebo chodí, ani si ho nevšimne. To je zvláštnosť psieho inštinktu.

Psy idú do každého schodného terénu. Niekedy aj do neschodného a musia sa zlaňovať (púšťať po lane - pozn. red.) z vrtuľníka, z budov alebo okien. V takýchto situáciách je pes uviazaný v úväze a s ním sa musí i psovod pustiť po lane a prekonať výškový rozdiel. Psy majú i lavínový výcvik, avšak v praktickom zásahu ešte neboli, pretože väčšinou takéto prípady rieši horská služba.

Najnáročnejšia akcia sa odohrala práve v ruinách. V blízkosti Banskej Bystrice sa zrútil dom a boli k nemu povolaní. Išlo o to, že dvaja robotníci okopávali dom a spravili to tak „dôkladne,“ že dom sa zrútil. Oni medzi časom z miesta ušli, avšak na prvý pohľad nebolo jasné, či sa v tých ruinách nachádza niektorý z nich. Na akciu boli povolaní len psovod a jeho pes. Aj keď išlo o malý dom, hrozilo, že môže padnúť aj zvyšná časť, ktorá ešte stála. Do staticky narušených budov sa vždy posiela len samotný pes. Pes vojde do sutín a musí to tam prehľadať. Ak v nich niekoho objaví, začne štekať. Ak sa v nich nikto nenachádza, vyjde von a tým pádom dá najavo, že priestor je čistý. V takýchto prípadoch je to naozaj ťažké, pretože pes je len živý tvor a na základe jeho správania sa musí rozhodnúť, či sú ruiny prázdne alebo sa musia prehľadať. Na základe rozhodnutia psa môže psovod neúmyselne zapríčiniť aj smrť.

Záchranársky psi sú nenahraditeľnými pomocníkmi pri rôznych druhoch katastrof. Málokedy si ale uvedomujeme, čo stojí ich výcvik, a že nielen ľudskí záchranári, ale aj tí zvieracie majú svoje mená a príbehy.

Všeobecnej predstave záchranárskeho psa zodpovedá nemecký ovčiak, skutočnosť je však taká, že plemeno nehrá pri výbere psa pre záchranársky výcvik hlavnú úlohu. Oveľa dôležitejšie je chuť do práce, temperament a v neposlednom rade vzťah k cvičiteľovi, ktorý musí byť naplnený dôverou.

Už od šteňaťa sa vyžaduje absolútna vyrovnanosť, pes nesmie byť bojazlivý alebo naopak agresívny. Zvuky ako výstrel, hluk stavebného stroja alebo motorovej píly, ktorých sa zvieratá zvyčajne desí, nechávajú psov záchranárov kľudnými. Na takto špecializované psov sú kladené obrovské nároky ohľadom ich fyzickej kondície. Len odolná psychika nestačí, títo psi majú fyzičku porovnateľnú s ľudskými vrcholovými športovcami.

Ďalším dôležitým faktorom pri výbere budúceho psa záchranára je jeho veľkosť. Psovod musí svojho psa uniesť, bude ho v budúcnosti vysádzať, zdvíhať a odovzdávať. K záchranárskemu výcviku sú preto nevhodné extrémne veľké alebo malé plemená.

Aby ste spoločne so psom vytvorili profesionálny tím, na výcvik si vyhraďte až dve hodiny denne. Prvá zručnosť nad štandardný výcvik, ktorú bude musieť pes zvládnuť, je štekanie na povel, tým ale tréning iba v dvoch končí. Záchranársky výcvik sa nezaobíde bez kvalitného figuranta. Ten je dôležitý, aby v cvičení psovi vzbudil maximálnu motiváciu a v pravý okamih psa správne odmenil. Zjednodušene povedané, výcvik záchranných psov je ako hra na schovávačku.

Záchranársky pes sa v priebehu výcviku pripravuje tiež na extrémne podmienky, s ktorými sa počas výkonu svojho povolania môže stretnúť. Na cvičisku preto narazíte na hojdačku, rebrík, pohyblivú lávku aj tunel. Tieto špeciálne "atrakcie" majú za úlohu pripraviť psa na nezvyklé situácie, kedy bude musieť prekonávať nečakané prekážky. Pes sa učí aj skokom do diaľky a tiež chodiť v špeciálnych topánočkách - aby si nerozedřel labky o prípadné črepy. Tréningová hľadanie tiež prebiehajú v skutočných zbúraných objektoch.

Záchranárske akcie neraz trvajú niekoľko hodín a od psov tak vyžadujú maximálne nasadenie a vynikajúcu fyzickú kondíciu. Takto vyťažení psy potrebujú špeciálne krmivo s nadpriemerným obsahom živín, proteínov a vlákniny. Je nutné vybrať kŕmenie s vhodným obsahom mastných kyselín a sacharidov pre dodanie energie pri extrémnej námahe. Za služby, ktoré nám takto trénovaní a namáhaní psi poskytujú, je kvalitná strava podstatným druhom odmeny.

Záchranársky psy môžu skladať celý rad skúšok, ktoré sú akýmsi ukazovateľom vycvičenosti / pripravenosti. Aj medzi psami nájdeme špecialistov. Rovnako ako u ľudí tu platí, že ak chcú psi v niečom vynikať, je potrebné sa špecializovať.

V novembri roku 2010, niekoľko dní po mediálne známom pátraní po Aničke z Prahy, bol v noci okolo 23. hodiny povolaný na pomoc pri pátraní po nezvestnom trojročnom chlapcovi v severočeskom Hrádku nad Nisou. Okamžite sa zbalili a s vtedy šesťročnou labradorkou Bárkou, ktorá mala platný atest MV plošného vyhľadávania, vyrazili. Po prekonaní 230 km vzdialenosti boli na mieste o jednej hodine po polnoci. Už tu zasahovali záchranárske kynologické tímy SDH Hejnice. Veliteľ kynológov vysvetlil momentálnu situáciu a s Bárkou sa pripojili k pátrajúcim tímom. Prechádzali široké okolie chlapcovho bydliska, prehľadávali lúky, lesy, opustené továrne až do rozvidnenia. Pri prieskume už nefunkčnej továrne sa začala Bára na jednom mieste podivne správať. Okamžite sa vynorili myšlienky na vlastného syna, ktorému v tom čase boli zhodou okolností tiež tri roky. Pri hľadaní malých detí sa vám hlavou naháňa všeličo. Bára po chvíľke miesto prestala riešiť a mohli sa presunúť ďalej. Ráno sa začali schádzať ďalší psovodi: Mestská polícia Praha, Horská služba, SZBK, tiež mantraileři (špeciálni stopári) a Vodná záchranná služba. Počas dopoludnia pokračovalo rozsiahle pátranie, počas ktorého bola nájdená jedna chlapcova topánka neďaleko jeho domova. Keďže neďaleko ich domu preteká Lužická Nisa, bolo pátranie zamerané práve na prehľadávanie rieky. Záchranné psy boli prevelení zo vzdialených terénov k rieke, aby preverili brehy a rieku, keď v ten okamih Vodná záchranná služba objavila vo vode chlapcovo bezvládne telo, ktoré bolo prikryté drevenou doskou. Aj keď hľadanú osobu psy nenašli, odviedli obrovský kus práce. Vďaka nim sa mohlo prehlásiť: "V pridelených prehľadávaných terénoch sa nezvestná osoba nenachádza."

tags: #zachranrasky #pes #pri #hladani #nezvestnych