V bežnej reči je slovo „pitbul“ synonymom pre bojového psa. V USA sa týmto slovom označuje plemeno americký pitbulteriér. Oproti tomu v Európe nie sú pitbuly uznané ako samostatné plemeno a nemajú to ľahké ani v iných ohľadoch. Pritom sú títo silní štvornohí kamaráti niečim výnimočným.
Zlá povesť, no dobré srdce - dobre vychovaný americký pitbulteriér je milým spoločníkom.
Pôvod a vývoj plemena
Je ťažké povedať, o akého psa ide, keď sa hovorí o pitbulovi. Toto plemeno totiž dodnes nie je uznané ako samostatné plemeno. Prvé snahy o chov týchto psov boli v USA. Krížením anglických buldogov a teriérov vznikol americký stafordšírsky teriér. Cieľom selektívneho chovu bol dobrý psí bojovník, ktorý by sa osvedčil v tzv. jame, aréne na zvieracie zápasy, okrem iného aj proti iným psom. Slovom „pitbul“ sa nakoniec začali označovať predovšetkým zvieratá, ktoré sa zúčastňovali takýchto zápasov. U takýchto psov sa uprednostňovala z dnešného pohľadu pochybná povaha - uprednostňovali sa zvieratá s nízkym prahom dráždivosti a vysokou agresivitou voči iným psom. Vzhľad bol len vedľajšou záležitosťou. Preto sa dnes mnoho amerických pitbulteriérov podobá americkým stafordšírskym teriérom.
Americký pitbulteriér vznikol v USA v 18. storočí, oficiálne chov však v USA začal až v 19. storočí, keď ešte stále boli legálne psie zápasy, na ktorých bol využívaný. Má spoločné predky s americkým stafordšírskym teriérom, na rozdiel od iných plemien bulteriérov, ktoré boli po mnoho generácií chované hlavne na základe vzhľadu, je chov amerického pitbulteriéra zameraný takmer výhradne na povahu.
V roku 1898 United Kennel Club (UKC), ktorý dodnes nespolupracuje s Medzinárodnou kynologickou federáciou, uznal amerického pitbulteriéra ako samostatné plemeno. Slovo „pitbul“ sa časom stalo všeobecným pojmom pre bojové psy.
Spolu s anglickými prisťahovalcami sa do Ameriky dostali aj predkovia stafordširských bulteriérov a dnešných amerických pitbulov. Okrem zápasov sa predkovia týchto psích plemien využívali aj na lov škodnej, napríklad kojotov a rysov červených. Pôvodní anglickí bulteriéři boli podsaditejší a menší, zrejme sa teda krížili s niektorými loveckými plemenami, aby psi získali väčšiu rýchlosť a mrštnosť.
V 19. storočí sa americké pitbulteriéry v Amerike začali registrovať aj inými organizáciami. Jednou z nich bola American Dog Breeders Association (ADBA), založená Guyom McCordom, blízkym priateľom známeho chovateľa pitbul-teriérov Johna P. Colbyho.
Napriek tomu, že plemeno nie je oficiálne uznané FCI (Medzinárodná kynologická federácia) a nemá teda oficiálne určený štandard, vzhľad zvieraťa by mal byť štíhly, vytrénovaný a mal by byť vidieť náznak rebier a chrbtice (bez viditeľných bedrových kostí), s pevným a viditeľným svalstvom.
Vzhľad a charakteristiky
Americký pitbulteriér je svalnatý, kompaktný pes, ktorý váži približne 27 kilogramov pri výške v kohútiku až 53 centimetrov. Pitbuly majú nápadnú mohutnú hlavu s napoly zvesenými ušami, ale len za predpokladu, že uši neboli kupírované, aby pes „ vyzeral nebezpečnejšie“.
Krátka srsť pitbulov môže mať všetky rôzne farby okrem farebnej kombinácie merle. V USA sa objavuje akékoľvek sfarbenie plemena, v ostatných štátoch sa nesmie objavovať modré sfarbenie, inak je prípustné akékoľvek iné.
Je to statné, trojrozmerné plemeno, s dojmom sily, a atletickou povahou. Americký pitbulteriér by mal predovšetkým celkovo vyzerať ako športovec. Jeho telo je určené k rýchlosti, sile, obratnosti a vytrvalosti. Musí byť v rovnováhe vo všetkých smeroch.
Temperament a správanie
Zlá povesť, no dobré srdce - dobre vychovaný americký pitbulteriér je milým spoločníkom. Zle socializované pitbuly môžu naozaj prejavovať vysokú mieru agresivity voči ľuďom a zvieratám. Sú totiž nebojácne a také, ako boli v minulosti vychovávané, a to „ pripravené na boj“.
Vo vzťahu k ľuďom je však toto psie plemeno zvyčajne ochotné podriadiť sa. To bolo dôležité aj v časoch neslávnych zvieracích bojov - ľudia museli vždy byť schopní vyradiť psa z boja bez toho, aby na nich zaútočil.
Keďže v Európe sa za pitbula označujú väčšinou kríženci rôznych, tzv. bojových psov, podrobnejší opis je v týchto prípadoch zbytočný. Dôležitá informácia pre majiteľov, ktorí radi cestujú: V niektorých krajinách stačí, aby pes čo i len pripomínal pitbula, a môže mu aj s majiteľom byť zamietnutý vstup.
Tak ako pri mnohých „bojových psoch“, aj pri americkom pitbulteriérovi sa ukazuje, že nebezpečenstvo vždy prichádza z druhej strany vôdzky. Pitbuly, ktoré boli dôkladne socializované, sa považujú za vľúdne. Vďaka svojej inteligencii a hravosti sú ideálnymi spoločníkmi pre športovo založené rodiny a sú vhodné aj ako spoločníci pre deti. Pre svoju submisívnosť však nie sú dobrými strážnymi psami.
Americký pitbulteriér každopádne potrebuje rozvážnych majiteľov, pre ktorých nie je výcvik psov veľkou neznámou. Pri výcviku pitbula je dôležitá dôkladná a včasná socializácia s inými psami a ľuďmi. Okrem toho je pri týchto štvornohých priateľoch dôležité vždy dať najavo jasné, dôsledné a nenásilné vedenie. V opačnom prípade sa budú snažiť zaujať prvé miesto v hierarchii. U zvierat s vyššie opísanými dispozíciami to môže mať fatálne následky.
Keď je váš pitbul šteňaťom, určite ho dajte do škôlky pre šteňatá, aby si zvykol vychádzať s rôznymi psami. Pre pokojné spolužitie môže byť užitočná aj návšteva pridruženej psej školy.
Americký pitbulteriér je sporťák každým coulem. Ak ste sami športovo založení a túžite po štvornohom parťákovi, potom pre vás bude americký pitbulteriér správnou voľbou. Nie je to ovšem pes pre každého. Podobne ako rotvajler má aj americký pitbulteriér povesť drsňáka, ktorý občas robí problémy. Keď čas od času preletí médiami správa, že nejaký pes napadol človeka či iné zviera, pomerne často je problémistom práve tento pitbul. Jeho dominantná povaha je daná geneticky, bol totiž vyšľachtený ako tzv. bojový pes. Toto plemeno, podobne ako rada iných, bolo šľachtené k boju s ďalšími psami alebo inými zvieratami, nikdy však k boju proti človeku. Ak zaútočí na človeka, môže za to vždy majiteľ so zlou výchovou a socializáciou.
Potrebná je nielen dôslednosť pri výchove, ale hodí sa aj štipka prirodzenej autority. Je nutné psíka od šteňaťa dôsledne socializovať a zvykať ho nielen na rôzne situácie, ale aj na prítomnosť cudzích ľudí a psov. V dospelosti ho pri správnej socializácii nič neprekvapí a bude za každej situácie pokojný. Dokáže potom byť veľmi priateľský nielen voči svojej rodine, ale aj k cudzím ľuďom a psom. Dobre vychádza s deťmi, hodiny s nimi dokáže šantiť. Je veľmi energický, a preto je vhodnou voľbou pre ľudí, ktorí budú ochotní a schopní sa mu denne venovať niekoľko hodín.
Starostlivosť a výcvik
Srsť týchto kompaktných psov je krátka a vďaka tomu aj jednoduchá na starostlivosť. Pre dobre upravenú srsť totiž stačí kefovanie raz týždenne. Najlepšie je, ak si Váš americký pitbulteriér na tento rituál zvykne už ako šteňa, väčšine psov sa toto starostlivé hladkanie totiž veľmi páči. Svojho spoločníka kúpte len v nevyhnutnom prípade.
Pravidelne kontrolujte dĺžku pazúrikov a v prípade potreby ich skráťte nožnicami na pazúry. Niektorí majitelia čistia svojim psom zuby každý deň, a to preto, aby si na to zvykli už od šteniatka. Používajú na to zubnú pastu pre psov a špeciálnu zubnú kefku pre psov. Starostlivosť o zuby u psov zabraňuje tvorbe zubného kameňa.
Najpodstatnejšou časťou starostlivosti o amerického pitbulteriéra je jeho výchova a výcvik. Výchove je treba sa venovať už od útleho veku a to veľmi dôsledne a s dobrou motiváciou pre psa.
Výchova a výcvik sú pre amerického pitbulteriéra kľúčové. S výcvikom je potrebné začať od šteňaťa. Je nutné mať pevnú ruku a psa od šteňaťa dôkladne socializovať. S dôkladným výcvikom z neho vytvoríte poslušného maznáčika vhodného aj do rodiny s deťmi.
Ak ste sa zamilovali do amerického pitbulteriéra, jedinou možnosťou je obrátiť sa na chovateľov amerických stafordšírskych teriérov. Iba oni môžu získať zodpovedajúce preukazy pôvodu psa. Milovníci psov v Európe si totiž nemôžu kúpiť čistokrvného amerického pitbulteriéra, pretože najväčšia medzinárodná zastrešujúca organizácia pre chov psov (Medzinárodná kynologická federácia) toto plemeno neuznáva.
Preto by ste v žiadnom prípade nemali kupovať šteniatka pitbula bez dokladov - v takom prípade vždy ide o krížencov, u ktorých nebola dostatočne preverená vhodnosť na chov z hľadiska povahy a zdravia. Pitbul s bojovými predkami sa môže v optimistickom prípade stať veľkou výzvou a v tom horšom aj nebezpečenstvom. Z dôvodu dedičných chorôb sú u takýchto zvierat aj oveľa vyššie zdravotné riziká.
Práve preto je zoznámenie sa s históriou a predkami psa, ako aj kritické zhodnotenie vlastných možností a požiadaviek, nevyhnutné pred adopciou alebo kúpou. Niektoré pitbuly v útulkoch a náhradných domovoch pochádzajú od ľudí, pre ktorých bol chov tohto „psieho plemena“ príliš náročný. V takých prípadoch môže byť nutné odviesť ešte veľký kus práce na ich výchove.
Pri tejto príležitosti si tiež vypočítajte priemerné náklady, ktoré budete pravidelne vynakladať na krmivo, veterinára, poistenie a doplnky pre psov. Všetko ste si prepočítali a stále túžite po pitbulovi? Potom v útulkoch nájdete množstvo krížencov pitbula, ktorí netrpezlivo čakajú na nový domov. Pre skúsených milovníkov psov je to teda dobrá príležitosť splniť si želanie mať pitbula a zároveň urobiť niečo dobré pre zvieratá bez domova.
Socializácia pitbulla - predstavenie pitbulla iným psom
Zdravie a výživa
Pitbuly sú obecne mohutné psy, ktoré sa zvyčajne tešia veľmi dobrému zdraviu. Niektoré americké pitbulteriéry sú náchylné na dyspláziu bedrového kĺbu. Toto krátkosrsté plemeno má tiež predispozíciu na kožné ochorenie demodikóza.
Zástupcovia tohto plemena sa všeobecne tešia dobrému zdraviu, napriek tomu existuje niekoľko ochorení rôzneho stupňa závažnosti, ktoré sa u pitbulteriérov vyskytujú vo zvýšenej miere než iné. Rovnako ako rada ďalších veľkých plemien psov sa pitbulteriér potýka s geneticky podmienenou dyspláziou bedrového kĺbu, ktorá môže byť pre psa veľmi bolestivá a v ťažkých prípadoch vedie aj k veľkému obmedzeniu mobility psa.
Vsaďte u svojho štvornohého svalovca na krmivo prispôsobené potrebám daného plemena - to sa okrem iného bude vyznačovať vysokým obsahom mäsa. Zatiaľ čo šteňa môže dostať štyri menšie jedlá denne, dospelému psovi stačia dve porcie. Uistite sa, že si váš pitbul po jedle dopraje odpočinok a bude mať čas na zdriemnutie, aby mohol tráviť.
S dobrou starostlivosťou a stravou, ktorá je prispôsobená jeho potrebám, sa toto atletické zviera môže dožiť približne dvanástich rokov.
Kontroverzie a mýty
V niektorých krajinách stačí, aby pes čo i len pripomínal pitbula, a môže mu aj s majiteľom byť zamietnutý vstup. Z dôvodu krutých psích zápasov a nezodpovedných majiteľov upadli pitbuly do nemilosti.
Mnohí sa obávajú o vlastníctvo tohto psa doma kvôli povestiam, ktoré o plemene kolujú. Americký pitbulteriér má v sebe geneticky zakorenenú notnú dávku dominancie. Vie svoj povahový rys dať jednoznačne najavo, a to predovšetkým voči cizím zvieratám. Určite tak nejde o psa pre začiatočníkov. Naopak je vhodnou voľbou pre pokročilých chovateľov, ktorí si poradia so špecifikami povahy tohto tvrdohlavca.
Často sa o týchto psoch hovorí ako o tzv. bojovom plemene a mnoho ľudí sa ich bojí. Nie je sa tomu tak trochu čo čudovať, pretože ak sa tomuto psovi nedostane dôkladná výchova, dokáže byť ostrý. Ak človek vie, ako na neho, a dôsledne ho socializuje, potom z neho bude skvelý a predovšetkým kamarádsky pes.
Každému majiteľovi psa by malo byť jasné, že na amerického pitbulteriéra na vôdzke existujú rôzne názory. Určite Vás neminú kritické reakcie pri každodenných prechádzkach a medzi známymi.
