Radi trávite čas v prírode? My rozhodne áno. Preto sme sa rozhodli trochu tej prírody preniesť aj do spisovného jazyka. Na zúbok sa pozrieme divokej i menej divokej zveri. Písanie a používanie zvieracích podstatných mien nie je také jednoduché, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Už od spustenia slovníka tvarov slovenských slov evidujeme pravidelne nejasnosti týkajúce sa správneho skloňovania zvieracích slov (napr. tvary slov psy alebo psi, medvede alebo medvedi, holuby alebo holubi a podobne). V tomto článku vysvetlíme používanie zvieracích podstatných mien v slovenčine.
Pri podstatných menách rozoznávame v slovenčine tri rody: mužský, ženský a stredný. V mužskom rode sa podstatné mená ešte delia na životné a neživotné. Zastavme sa bližšie pri tejto kategórii. Životné podstatné mená sa skloňujú podľa vzorov chlap a hrdina, neživotné podľa vzorov dub a stroj. Vzor hrdina sa pre zvieracie podstatné mená nepoužíva. Pre životné zvieracie podstatné mená mužského rodu používame len vzor chlap. Pre neživotné podstatné mená používame vzory dub aj stroj. Pri podstatných menách mužského rodu nám pri určovaní vzoru pomáha gramatická kategória životnosti. Ak vieme, či je podstatné meno životné alebo neživotné, pozrieme sa na jeho zakončenie.
Častejšie používaný je tvar neživotný, kedy hovoríme o zvieratách v pravom zmysle slova. Pre tento prípad sú v mužskom rode určené vzory dub a stroj a koncovky y/e. V prípade životných zvieracích podstatných mien mužského rodu používame vzor chlap. Rozlíšiť, či ide o životné alebo neživotné podstatné meno, vám pomôžu ukazovacie zámená tie/tí, napr. Strážne psy (tie psy) strážili dom. V odborných textoch sa používajú výlučne neživotné podoby (psy, vlky, vtáky). Poľovné psy.
Zvláštnosťou slovenčiny je, že častokrát používame zvieracie podstatné meno tak, že ním v skutočnosti myslíme človeka - a práve vtedy skloňujeme slovo ako životné podstatné meno. Ak pomenovanie zvieraťa vztiahneme na človeka, napr. v metafore, uplatní sa životné skloňovanie aj v množnom čísle. V spojení s prídavným menom sa k prídavnému menu pripája koncovka -e, teda v našom prípade zúrivé psy. Kto by však použil spojenie zúriví psi bez udania bližšieho kontextu, tiež by neurobil chybu.
V jednotnom čísle sa všetky zvieracie podstatné mená, a to bez ohľadu na koncovku, skloňujú podľa vzoru chlap, napr. lev - lev, slimák - slimák, pes - pes, vlk - vlk, vták - vták. Komplikácie nastávajú v množnom čísle, kde väčšina ľudí napr. Zvieracie podstatné mená zakončené na tvrdú alebo obojakú spoluhlásku skloňujeme v množnom čísle podľa vzoru dub, napr. lev - levy, slimák - slimáky, rovnako tak pes - psy, vlk - vlky, vták - vtáky. Ostatné zvieracie podstatné mená sa v pluráli skloňujú podľa vzorov pre neživotné podstatné mená.
Podstatné mená pes, vlk a vták môžeme v množnom čísle skloňovať aj ako životné. V nominatíve sú teda správne podoby psy, vlky, vtáky, ako aj podoby psi, vlci, vtáci a v akuzatíve (vidím) psy, vlky, vtáky aj psov, vlkov, vtákov. Podoby psi aj psy sú obe správne a ich používanie závisí od voľby používateľa. V odbornej literatúre sa uprednostňuje skloňovanie podľa vzoru dub, napr. poľovné psy. Pri písaní sú najlepšou pomôckou ukazovacie zámená - Strážne psy (tie psy) strážili dom. V ZOO sme videli vlkov. Boli väčší ako náš Dunčo.
Pri podstatných menách mužského rodu nám pri určovaní vzoru pomáha gramatická kategória životnosti. Ak sa tvar slova v genitíve a akuzatíve jednotného čísla zhoduje, podstatné meno je životné, napr. psa (vidím psa). Ak sa tvar slova v genitíve a akuzatíve jednotného čísla nezhoduje, podstatné meno je neživotné, napr. stola (vidím stôl). Pozor: To, že v gramatike nejaké podstatné meno označíme ako životné neznamená, že musí označovať niečo, čo je živé. Zvláštnou skupinou sú tzv. zvieracie podstatné mená. V jednotnom čísle sa totiž skloňujú ako životné, no v množnom čísle ako neživotné podstatné mená. Výnimkou sú dvojtvary pri slovách pes, vlk a vták, pri ktorých je v množnom čísle možné použiť oba tvary, napr. psy/psi, vlky/vlci, vtáky/vtáci.
Pozrime sa bližšie na rozlíšenie tvarov „psy“ a „psi“. Zvieracie podstatné meno pes sa v množnom čísle skloňuje buď podľa vzoru dub - tie psy (tie duby), alebo podľa vzoru chlap - tí psi (tí chlapi). Rovnako sa skloňujú aj zvieracie podstatné mená vlk (tie vlky aj tí vlci) a vták (tie vtáky aj tí vtáci). Pokiaľ pri slove pes v množnom čísle nestojí slovo, ktoré si vyžaduje tvar podľa vzoru chlap alebo dub, správne sú obidva tvary: Psy/psi pobehovali po dvore. Psy/psi sú dobrými pomocníkmi človeka. Psy/psi potrebujú prechádzku. Psy/psi strážia dom. Ale ak pri ňom stojí slovo, ktoré si vyžaduje životný alebo neživotný tvar (zvyčajne je to prídavné meno, zámeno, číslovka alebo iné slovo), s písaním podstatného mena psy/psi sa mu musíme prispôsobiť.
Pomôcka: Ak na slovné spojenie ukážeme zámenom „tie“ - píšeme psy, ak ukážeme zámenom „tí“ - píšeme psi:
- Túlavé psy môžu byť nebezpečné. (tie)
- Vo voliére boli zavreté štyri bojové psy. (tie)
- To sú moje psy. (tie)
- Psy sú domáce zvieratá. (tie)
- Psy majú rady svojho pána. (tie)
- Túlaví psi môžu byť nebezpeční. (tí)
- Vo voliére boli zavretí štyria bojoví psi. (tí)
- To sú moji psi. (tí)
- Psi sú domáci miláčikovia. (tí)
- Psi majú radi svojho pána. (tí)
S chybami sa stretávame aj v koncovkách zvieracích podstatných mien ženského rodu: napr. viete, či je správny tvar husi alebo husy? Ak ste odpovedali „husi“, gratulujeme. V spojení „divé zvery“ zvolíme tvrdé y, pretože sme použili množné číslo. „Po stopách vysokej zveri“ zakončíme mäkkým i, keďže v tomto prípade môže ísť iba o ženský rod.
Zvieracie podstatné mená mužského rodu zakončené na spoluhlásku sa v jednotnom čísle skloňujú podľa vzoru chlap, v množnom čísle podľa neživotných vzorov dub, stroj.
- Ak sú v nominatíve singuláru zakončené na tvrdú alebo obojakú spoluhlásku, skloňujeme ich podľa vzoru dub: kapor - kapry, hroch - hrochy, zver - zvery, lev - levy, had - hady, muflón - muflóny.
- Ak sa v nominatíve singuláru končia na mäkkú spoluhlásku, skloňujú sa podľa vzoru stroj: dravec - dravce, zajac - zajace, hlucháň - hlucháne, medveď - medvede, syseľ - sysle.
Pozor, výnimka!
- Pri podstatných menách pes, vlk, vták platí výnimka - v množnom čísle sa skloňujú aj podľa vzoru dub, aj podľa vzoru chlap, preto majú dva tvary: psy, vlky, vtáky / psi, vlci, vtáci: (štyri bojové psy / štyria bojoví psi, hladné vlky / hladní vlci, sťahovavé vtáky / sťahovaví vtáci).
- Pri podstatnom mene býk táto výnimka neplatí, nie je tu dvojtvar, ako to bolo za mojich školských čias, niektorí si to ešte pamätáme. Správny je iba tvar býky.
- Ak však chceme označiť ľudí narodených v znamení Býka, povieme, že sú Býci (s B).
Zver v ženskom rode (tá zver) je hromadné podstatné meno, ktoré pomenúva skupinu zvierat (napr. Teóriu by sme mali. V spojení „divé zvery“ zvolíme tvrdé y, pretože sme použili množné číslo. „Po stopách vysokej zveri“ zakončíme mäkkým i, keďže v tomto prípade môže ísť iba o ženský rod.
Jednotné číslo (singulár) označuje jednu osobu, zviera, či vec (učiteľ, orol, lavica, pravítko), množné číslo (plurál) používame vtedy, keď je osôb, zvierat či vecí viac ako jedna (učitelia, orly, lavice, pravítka). Tvary oboch čísel netvoria pomnožné, hromadné a látkové podstatné mená, o ktorých sa môžete viac dozvedieť na ich podstránke. Takisto sú nepočítateľné, a preto stále iba v jednotnom čísle, aj pravé abstraktá, ktoré označujú deje, vlastnosti či schopnosti a stavy, napr. milosť, krása, radosť.
Už na základnej škole sme sa učili rozdelenie a skloňovanie podstatných mien. Napriek tomu, že tieto časy sú už dávno za nami a isté poznatky by sme mali mať už dávno osvojené, v praxi sa často stretávame s nesprávnym použitím tvarov slov. Preto sa k určitým gramatickým javom vraciame opäť.