O novom poľovnom plemene sa zhovárame s Ing. Jaroslavom Jevčákom, prezidentom Klubu chovateľov tatranských duričov. Môžete stručne predstaviť tatranského duriča? - Ide o ľahší typ psa s poľovným vzhľadom, pevnou a pružnou kostrou, s kohútikovou výškou 34 až 42 centimetrov, s jemne pretiahnutou ušľachtilou hlavou a pomerne dlhými ušnicami, ktoré však nepresiahnu nos. Ušnice majú pôsobiť elegantne, ale zároveň sú dôležité pri práci s čuchom. Osrstenie je čierne s pálením a pripúšťame tiež biele odznaky na hrudi a končatinách, ktoré mal v minulosti slovenský kopov. Aj tým sa tatranský durič odlíši od slovenského kopova, ktorý prevažuje v jeho krvi, a nebude hroziť ich vzájomné kríženie. Zároveň je to garancia, že v chove tatranských duričov pôjdeme vlastnou cestou. Srsť však môže byť tiež jednofarebná, od svetlohnedej po gaštanovohnedú. Východiskovými plemenami použitými pri vytvorení novej formy národného nízkonohého plemena duriča sú slovenský kopov a štandardný jazvečík. Požadované exteriérové a pracovné vlastnosti chceme utvrdiť pomocou tých poľovných plemien, ktoré posilnia jeho vlastnosti duriča a psa dohľadávajúceho raticovú zver.
Prečo vzniklo nové plemeno a aké je jeho miesto medzi existujúcimi duričmi?
Prečo ste sa rozhodli vyšľachtiť ďalšie plemeno, keď poľovníci majú k dispozícii viaceré osvedčené aj menšie duriče? - Dôvodov je niekoľko. Nová legislatíva pre výkon práva poľovníctva dáva priestor na vznik revírov s menšou výmerou a mení sa tiež ich bonitácia. Okrem toho sa v posledných desaťročiach podstatne znížili stavy malej zveri, ale neskutočne narastajú počty raticovej, najmä diviačej zveri. Pri jej love dominuje skupina duričov. Prevažná väčšina poľovníkov sa doposiaľ zaujímala najmä o slovenského kopova. Je to špičkové plemeno zo šiestej skupiny Medzinárodnej kynologickej federácie FCI, uznávané doma i vo svete. Raticová zver sa dnes nevyskytuje už len v typicky lesných a horských revíroch Slovenska, ale aj na pahorkatinách a v nížinách. Táto zmena so sebou priniesla aj požiadavku na vyšľachtenie nového plemena s kvalitou slovenského kopova, avšak menšieho vzrastu, s krátkym durením a schopnosťou dohľadávať postrelenú zver. Veď v revíroch, kde sa pred pätnástimi rokmi poľovalo na malú úžitkovú zver, dnes ročne odlovia okolo sto kusov diviačej zveri. Tak sa zrodila myšlienka vyšľachtiť tatranského duriča.
Hovoríte o požiadavke na vyšľachtenie nového plemena. Kto prejavil takéto prianie? - Poľovnícka verejnosť. Väčšina poľovníkov žije v mestách, ale poľujú na vidieku. Pri výbere plemena preto uvažujú o ustajnení, kŕmení a výžive psa, o spôsoboch jeho prepravy a praktickom využití. My sme sa snažili, aj vzhľadom na novú poľovnícku legislatívu, vyšľachtiť duriča, ktorý by spĺňal tieto kritériá.
Nebude šľachtenie kontraproduktívne vzhľadom na slovenského kopova? - Klub chovateľov slovenského kopova ročne odchováva štyristo päťdesiat až päťsto šteniat. Podľa štatistík lesného úradu predpokladám, že v súčasnosti máme na Slovensku okolo tritisíc slovenských kopovov. Neviem, koľko je ich poľovne upotrebiteľných, ale v chove evidujeme približne sedemdesiatpäť psov a stosedemdesiat súk. To znamená, že mimo chovu pôsobí vo výkone práva poľovníctva dvetisícsedemstoti kopovov. Medzi nimi sú pracovne vynikajúce jedince, nie všetky však zodpovedajú štandardu plemena. Niektoré sú menšie, subtílnejšie, iné naopak väčšieho vzrastu. Keďže slovenský kopov je naše národné plemeno, naše kultúrne dedičstvo, tatranského duriča chceme postaviť na jeho základe. Využijeme pritom jedince, ktoré nemožno uplatniť v plemenitbe slovenského kopova. Plánujeme vytvoriť nové plemeno s domácou genetikou, založené na práci ľudí, ktorí sa oň v minulosti zaslúžili, respektíve na ňom aj dnes pracujú. Slovenského kopova však zachováme a budeme ďalej propagovať, ale keď je tu požiadavka na niečo iné, chceme využiť potenciál tohto plemena.
Genetika a chovné zásady
Prečo radšej nevytvoríte menšiu formu slovenského kopova z uvedených subtílnejších jedincov? - To je správna otázka. Aj v chovateľskom zámere uvádzame, že v tatranskom duričovi chceme mať 75% podiel slovenského kopova a 25% podiel iných poľovných plemien vhodných na plemenitbu. Takýto pomer je pri väčšine z desiatich spojení, ktoré sme doteraz uskutočnili. No máme aj spojenia kopov - kopov, na ktoré sme vybrali ľahšie typy psov, ktoré sa odchýlili od štandardu plemena. Chcem zdôrazniť, že tieto jedince nesú v sebe základné povahové a exteriérové znaky východiskových plemien, ako sú sfarbenie, osrstenie, chrup, farba oka, ale odlišujú sa stavbou tela. Po dlhších úvahách sme dospeli k názoru, nech sa líšia aj názvom, čo mnohí uvítali. Poľovnícka verejnosť aj stúpajúci záujem o tatranského duriča vyžadujú jasnú definíciu a kontinuitu s rodičovským plemenom.
Hovoríte o tom, že názov má odrážať jeho terénne zameranie. - Vývoj tatranského duriča smeruje k vzniku pracovne výkonného, poľovne upotrebiteľného a spoločenského plemena. Dnes sa v chránených oblastiach, ako je Tatranský národný park, používajú prevažne farbiare a jazvečíky. My chceme psa, ktorý pracuje aj pri dohľadávaní zveri, preto je predpoklad, že tatranský durič sa uplatní aj v Tatrách, zo slovenskej, ako i z poľskej strany a všade tam, kde si nájde priaznivcov. Samozrejme, poľovať bude tiež na nížinách. Pri voľbe názvu plemena som zohľadnil to, že Tatry sú mi blízke a ide o našu dominantu.
Šľachtenie v praxi a súčasný stav plemena. - Na svete je už sedemdesiat šteniat tatranského duriča. V akom štádiu sú ďalšie práce na plemene? - Vyhodnotili sme jednotlivé spojenia, pri každom pripúšťaní používame suku kopova a pes je buď jazvečík, alebo farbiar. V súčasnosti máme sedem genetických línií, čo je výborný základ na cieľavedomý chov. Za rok sa nám podaril obrovský kus práce, o čom svedčí aj záujem o tatranského duriča. Šteniatka sme umiestnili u poľovníkov, v roku 2014 počítame s druhou filiálnou generáciou F2, čiže už budeme páriť psov tatranského duriča so sukami tatranského duriča. V prvej fáze môžeme považovať tento krok za celkom úspešný, ale cesta k cieľu je ešte dlhá, stojí veľa úsilia a námahy, vedomostí, materiálnych i finančných prostriedkov. A musí byť spojená so zanietenými ľuďmi, ktorí sa pri prvých známkach neúspechu nedajú odradiť od takejto práce, ale majú jasnú predstavu o jej výsledku. Predpokladám, že s novým plemenom budete poľovať až po jeho uznaní. - S tatranským duričom možno poľovať v zmysle zákona o poľovníctve a súvisiacich vykonávacích vyhláškach. Šteniatka tatranského duriča sú zapísané v registri plemennej knihy, sú im vydané preukazy o pôvode, môžu teda vykonávať skúšky a tak získať poľovnú upotrebiteľnosť.
Organizácia a aktivity klubu
V auguste 2013 ste založili Klub chovateľov tatranského duriča. Čím sa teraz zaoberá? - Stúpajúci záujem o tatranského duriča nás zaväzuje k plnej zodpovednosti za jeho chov a výcvik, ktorý musí byť riadený a koordinovaný. To vieme zabezpečiť len prostredníctvom chovateľského klubu, ktorý sa začlení do poľovníckej a kynologickej organizácie. V novembri bol klub prijatý za riadneho člena Slovenského poľovníckeho zväzu, ktorý je členom Slovenskej kynologickej jednoty, a tá je zase členom Medzinárodnej kynologickej federácie FCI. Z toho vyplýva, že Klub chovateľov tatranských duričov je de jure aj členom FCI. Ale zdôrazňujem - klub, nie plemeno. Po ustanovujúcej konferencii klubu sme si zvolili orgány, ktoré prijali víziu na najbližšie obdobie pre oblasť šľachtenia, chovu a výcviku.
Pripravujete už nejaké akcie? - Dňa 13. a 14. decembra 2013 sa uskutočnil prvý ročník Putovného pohára tatranských duričov. Pravdepodobne v septembri 2014 zorganizujeme prvý ročník špeciálnych skúšok tatranských duričov a v decembri 2014 druhý ročník Putovného pohára tatranských duričov.
Čo je potrebné na schválenie národného plemena? - Tento proces má legislatívny postup. Treba vytvoriť genetické línie a odchovať určitý počet jedincov, ktoré vytvoria vyrovnanú skupinu plemena. Na národnej výstave bude potrebné deklarovať stabilitu tatranského duriča a Kynologická rada SKJ zrejme bude vyžadovať aj absolvovanie pracovných skúšok. Koľko podľa vášho odhadu potrvá, kým FCI uzná tatranského duriča? - Vidím to optimisticky, pretože staršie plemená sa šľachtili za iných podmienok. Veda bola inde a kynológovia mali iné možnosti. Teraz vychádzame zo špičkových jedincov spomenutých plemien, takže pracovnú stránku plemena máme dobre podchytenú, stačí ju len doladiť. Zamerať sa však musíme na stavbu tela, aby sme dostali rámec presne taký, aký požadujeme. V generáciách F1 a F2 máme vynikajúce jedince, ale podľa genetických odborníkov sa generácia F3 môže trieštiť. Čiže vo vrhoch sa môžu objaviť šteňatá malé, štandardné aj veľké. Tu nám však pomôže prísna selekcia, respektíve spojenie vedeckých poznatkov s praxou.
Pôvod a vzhľad plemena
Krátky popis pôvodu: Na Slovensku sa oddávna chovali duriči, ktoré boli využívaní na lov zveri v horských revíroch. Z týchto psov rôznych typov a veľkostí bol v 30. rokoch 20. storočia vybraný durič strednej veľkosti a po dlhom procese jeho šľachtenia bol uznaný ako Slovenský kopov. V prvej etape šľachtenia boli využité jedince rôznej veľkosti, typu a farby a z nich bol nakoniec výberom ustálený typ Slovenského kopova. Napriek dlhoročnému šľachteniu sa občas vo vrhoch slovenského kopova vyskytujú jedince menšieho rámca resp. odlišného sfarbenia. Tieto jedince boli využité na vyšľachtenie duriča menšieho rámca.
Celkový vzhľad: menší, ľahšej stavby tela, harmonický. Hrudník s dostatočným odstupom od zeme. Jednoznačne obdĺžnikový rámec, pevná kostra, rovný chrbát, mierne zvýraznený kohútik, chvost rovný až šabľovitý nesený v rovine chrbta. Dôležité miery: Tatranský durič je plemeno menšieho rámca dosahujúce výšku v kohútiku do 42 cm. Telesný rámec je obdĺžnikový v pomere výšky v kohútiku k dĺžke tela 1:1,25 pes až 1,35 suka.
Povaha a výkon: Je inteligentný, temperamentný s dobrou ovládateľnosťou, vyrovnanou povahou, bez známok agresivity alebo bojazlivosti voči okoliu. Voči ľuďom je priateľský. Pri práci je vytrvalý s vynikajúcim čuchom a orientáciou v teréne. Hlava s výrazným stopom, uši stredne dlhé, chvost rovný alebo šabľovitý. Srsť čierna s pálením alebo jednofarebná hnedá, požiadavky na sfarbenie sú dané štandardom s čiernou maskou.
Vzhľad a praktické užitie: Plemeno je vhodné na prácu duriča a dohľadávanie zveri, ale aj ako spoločenský pes do aktívnej rodiny. Dlhšie a náročnejšie trate zvláda vytrvalo, v malých revíroch a nížinách sa tiež uplatní vďaka kompaktnej veľkosti a nenáročnosti na priestor a výživu. Na rozdiel od niektorých iných duričov má menší akčný rádius, čo zodpovedá požiadavkám poľovníckych revírov s menšou výmerou.
Význam a aktuálny stav v slovenskom prostredí
Súčasný vývoj poľovníctva a štruktúra revírov ovplyvňuje potrebu poľovne upotrebiteľných psov. Tatranský durič predstavuje odpoveď na potrebu malšieho, ľahšieho a zároveň výkonného psa, ktorý je vhodný do rôznych typov terénov a zákonom definovaných podmienok. Jeho šľachtenie je vedené tak, aby boli zachované pozitívne povahové črty slovenského kopova a zároveň doplnené o vlastnosti potrebné na dohľadávanie a dohľad nad zverou v menších revíroch.
Šľachtiteľský zámer a chovateľský program sú založené na spolupráci so Slovenským poľovníckym zväzom a SKJ, s cieľom dosiahnuť uznanie FCI a prípadné medzinárodné uznanie plemena. Je zameraný na minimálne veľkosti výstav, stabilitu línií a overenie pracovných skúšok v rámci poľovne upotrebiteľnosti. V súčasnosti je v procese vytvárania genetických línií a evidencie dospelých jedincov aj odchovaných šteniat, aby bolo možné deklarovať stabilitu plemena na národnej i medzinárodnej úrovni.
Povaha a praktické tipy pre budúcich majiteľov
Tatranský durič je inteligentný, temperamentný a vyrovnaný, s ľahkou ovládateľnosťou. Je priateľský k ľuďom, avšak pri zveri môže byť odvážny a vytrvalý. Pri socializácii je dôležité začať v mladom veku a postupovať s pozitívnymi metódami výcviku. Rovnako je dôležitá pravidelná fyzická aktivita, aby psík nesplodil nežiaducu energiu na nevyžiadané aktivity. Vhodný do bytu aj do domu, ak má pravidelný pohyb v prírode a dohľad nad jeho fyzickým stavom. Pri výbere šteňaťa je dôležité vyberať z renomovaných chovných staníc s PP a očkovaním, odčervením a čipovaním.
Vzorom pre exteriér plemena sú duriče existujúce na Slovensku v minulom storočí. Šľachtitelia slovenského kopova sa rozhodli z tejto palety duričov vyšľachtiť plemeno s čiernym sfarbením a pálením, ktoré zodpovedá požiadavkám moderného loveckého psa pre menej náročné revíry. Na fotografiách z 19. storočia možno nájsť aj duriče s iným sfarbením a bielymi odznakmi, ktoré sa tiež objavovali v minulosti medzi jedincami slovenského kopova.
Praktické doplnky a vizuálne prvky
Infografika a video sú vložené na vhodných miestach, aby doplnili text a lepšie ilustrovali pracovné vlastnosti a exteriér plemena. V rámci dopytu po ďalších praktických údajoch možno uviesť tabuľku s priemernými mierami a základnými atribútmi plemena, ako aj príklady vhodných skúšok poľovnej upotrebiteľnosti, no tieto informácie sú odvodené z textu a rámcovo definované vyššie.
| Charakteristika | Hodnota |
|---|---|
| Veľkosť v kohútiku | 34-42 cm |
| Povaha | inteligentný, temperamentný, vyrovnaný |
| Hlas na stope | vytrvalý, hlasný |
| Sfarbenie | čierne s pálením alebo hnedé |
| Prevádzková vyťaženosť | užitočný pri dohľadávaní postrieľanej zveri |
V budúcnosti sa očakáva pokračovanie vývoja, stabilizácia genetických línií a príprava na medzinárodné uznanie FCI. Cieľom je plemeno nenáročné na priestor a výživu, odolné voči prostrediu, s jasnou funkciou v poľovnej praxi a zároveň vhodné pre rodinný život.