Slovenská kynológia má dlhú a pestrú históriu. Vychádza predovšetkým z tradície nemeckej kynológie, samozrejme s miestnymi špecifikami. I šľachtiteľstvo psích plemien na území Slovenska často vychádzalo z nemeckých plemien a nemecká kynológia bola u nás vždy vzorom a ukazovateľom smeru. Ďalším faktorom, ktorý ovplyvnil slovenskú kynológiu, bola orientácia na prácu. Slovenské šľachtiteľstvo sa zaoberalo výlučne pracovnými plemenami. Exteriérové (spoločenské) plemená na Slovensku nemali patričné historické zázemie. Na Slovensku sa podarilo vyšľachtiť päť národných plemien, ktoré sú nielen krásne, ale aj odvážne a silné. Územie, na ktorom leží Slovensko, je hornatou oblasťou, oddávna sa tu chovali ovce a ľudia sa venovali poľovníctvu. Práve charakter našej krajiny a spôsob života tunajších ľudí viedli k tomu, že sa u nás chovali najmä také plemená psov, ktoré ľuďom pomáhali pri pastierskej a loveckej práci. O Slovensku môžeme povedať, že má bohatú a pestrú históriu kynológie. Šľachtitelia pritom vychádzali často z nemeckých plemien, ale snažili sa zachovať aj špecifické rysy niektorých vidieckych psov alebo vytvoriť plemená vhodné práve pre slovenské lesné prostredie. Aj kvôli neexistujúcej tradícii sa u nás doposiaľ nikdy nevyšľachtilo žiadne spoločenské plemeno. Zato ale máme týchto 5 krásnych plemien, ktorch zachovanie alebo vytvorenie je predovšetkým zásluhou cieľavedomého šľachtiteľského programu slovenských kynológov.
Slovenský čuvač
Najtradičnejším (i keď FCI ho uznala až v roku 1965) národným plemenom na Slovensku je nepochybne slovenský čuvač. Národné plemeno psa slovenský čuvač bolo vyšľachtené na stráženie stád pred predátormi. Biele horské pastierske psy, známe pod menom čuvač, sa pod Tatrami chovali tradične už od dávnych čias. Pôvodné meno tatranský čuvač sa používalo do roku 1965. Pri jeho uznaní Medzinárodnou kynologickou federáciou za samostatné plemeno sa muselo zmeniť na slovenský. Podobný názov Tatra owczarek podhalanski pre svoje plemeno totiž používali už Poliaci. Čuvač je členom starej rodiny stredoeurópskych bielych pastierskych psov, do ktorej patrí napríklad poľský podhalanský ovčiak, maďarský kuvasz a taliansky maremánsko-abruzský ovčiak. Na Slovensku bol tento pes používaný (a je používaný dodnes) predovšetkým na stráženie stád oviec a hovädzieho dobytka, ale aj na stráženie ľudských obydlí. Hovorí sa o ňom ako o pastierskom psovi, no stádo nepasie, ale skôr stráži. Ako jeden z mála psov dokáže ochrániť ovce pred vlkmi či medveďmi. Pri chove sa tradične udržiavala biela srsť, aby bol v noci viditeľný a odlíšiteľný od škodnej. Cielené šľachtenie (obnovu) tohoto plemena začal Prof. Prvé registrované jedince sa narodili v roku 1929. Prvé narodené registrované jedince slovenského čuvača sa narodili v roku 1929. V minulosti sa používal aj do záprahu ako lavínový pes, ale aj počas vojny ako strážca hraníc, postupne ho z tejto práce vytlačili iné plemená. Slovenský čuvač sa aj v súčasnosti chová ako strážca obydlí, je láskavý k svojej rodine a miluje deti. Budúci majiteľ tohto plemena by mal byť trpezlivý a cieľavedomý. Tí, ktorí by chceli vlastniť čuvača, je lepšie si zadovážiť jedinca s preukazom o pôvode, kde sú sledované aj povahové vlastnosti rodičov a predkovia sa dajú dohľadať. Plemeno si ľudia môžu pozrieť cez víkend na ich Špeciálnej výstave psov vo Vavrišove, kde je celkovo prihlásených 47 psov, z toho 44 je priamo zo Slovenska. Pre TASR to uviedla za Klub chovateľov slovenských čuvačov Zdenka Slobodová. Výstava sa uskutoční v nedeľu, 24. septembra vo Vavrišove v okrese Liptovský Mikuláš. Špeciálna výstava slovenských čuvačov je aj oslavou 90. výročia založenia klubu, ktorý založil Antonín Hrůza. Prezentácia psov sa začína o 9.00 h a vstup je pre verejnosť voľný. Na jar, keď máme dve výstavy v jednom víkende, máme prihlásených približne 85 až 95 jedincov a výstavy sa organizujú v čase ovčiarskej nedele v skanzene Pribylina. Priblížila, že plemeno slovenský čuvač je bielej farby, aby bol v tme dobre rozoznateľný pred divo žijúcimi zvieratami. Čuvač pri strážení stád nenaháňa zver, nie je lovec, nedokáže zver prenasledovať, podotkla s tým, že je výborný ochranca stád pred vlkom, rysom i medveďom.
Slovenský kopov
Ďalším známym slovenským národným plemenom je výkonný poľovný durič slovenský kopov. Slovenský kopov je inteligentný a temperamentný poľovnícky pes, ktorý poľuje najmä na diviaky. Pre zachovanie čistoty plemena ho už od roku 1770 bolo zakázané krížiť s inými príbuznými duričmi. Na durenie diviakov sa choval údajne už od stredoveku. Je na to predurčený svojimi vlastnosťami - vyniká vytrvalosťou, schopnosťou vnikať do hustých lesných porastov, vie veľmi dobre udržať stopu a vyznačuje sa veľkou smelosťou. Posledné dve menované kvality sa skúšajú aj na memoriáli Andreja Renču - vrcholnej súťaži pre každého majiteľa tohto psíka, pomenovanej po jednom z nestorov slovenskej loveckej kynológie. Prvé kopovy boli oproti dnešnému typu vyššie a silnejšie. Presadzovala sa predovšetkým hlasitosť na stope a vytrvalé prenasledovanie a blokovanie zveri. Neskôr sa začína, vzhľadom na špecifické podmienky našich lesov, presadzovať menší typ duriča, ale pri zachovaní fyzickej sily a odvahy. Kopov za používa predovšetkým ako lovecký pes na diviačiu zver, ale aj ako strážny pes. Prvé zápisy do plemennej knihy a vydávanie rodokmeňov začalo od roku 1940, kedy bola založená Slovenská plemenná kniha psov. Durič bol totiž vyšľachtený práve z kopova. Hlavne jedince menšieho vzrastu, ktoré nespĺňali štandard slovenského kopova z hľadiska výšky a sfarbenia, sa stali prvými jedincami na začiatku šľachtenia duričov. Durič je využívaný na lov zveri v horských revíroch Slovenska. Je to inteligentný a temperamentný pes s vyrovnanou povahou, bez známok agresivity alebo bojazlivosti. Je to inteligentný, pokojný a sebavedomý pes a dobrý strážca rodiny.
Slovenský hrubosrstý stavač
Laickej verejnosti menej známe, ale veľmi výkonné lovecké plemeno sa začalo šľachtiť v 40. rokoch minulého storočia. Cieľom bolo vyšľachtiť kvalitného stavača na spôsob nemeckých plemien, ale odolného proti drsnému slovenskému počasiu a schopného pracovať v podmienkach našich lesov. Na jeho vyšľachtenie boli použité plemená weimarský stavač (odtiaľ zaujímavé zafarbenie), český fúzač a nemecký drôtosrstý stavač. Z potomkov boli vyberané len hrubosrsté jedince a s tými sa pokračovalo v chove. Tieto boli sprvu vedené pod názvom „hrubosrstý weimarský stavač“. Až vyjadrenie nemeckého Klubu chovateľov weimarských stavačov, že nebude uznávať hrubosrstý variant, prinútilo slovenských chovateľov o osamostatnenie plemena. Slovenský hrubosrstý stavač vznikol z troch pôvodných rás: českého fúzača, weimarského stavača a nemeckého drôtosrstého stavača. Cieľom šľachtenia bolo vytvorenie stavača, ktorý by znášal drsné počasie a prácu v našich lesoch. Jeho vrodené vlohy ho predurčujú pre prácu v poli, lese i vo vode, najmä na dohľadanie a prinesenie ulovenej zveri. Pôvodne boli vedené pod názvom hrubosrstí weimarskí stavači. Avšak nemeckí chovatelia hrubosrstý variant odmietli oficiálne uznať. A keďže práve tieto jedince boli na Slovensku pomerne rozšírené, slovenskí poľovníci, chovatelia a nadšenci sa pričinili o uznanie hrubosrstého stavača ako samostatného plemena v roku 1983.
Československý vlčiak
Relatívne mladé plemeno vzniklo ako výsledok cieľavedomého šľachtiteľského programu Ing. Karla Hartla v druhej polovici minulého storočia. Pohraničná stráž vo vtedajšom Česko-Slovensku potrebovala výkonného strážneho psa na zabezpečenie hraníc. Pri šľachtení bolo cieľom zachovať pracovné kvality nemeckého ovčiaka a doplniť ich o ostražitosť, odolnosť a vytrvalosť karpatského vlka. Naplánované kríženie psa a vlka bolo podporené kvalitným vedeckým výskumom a šľachtiteľským plánom. Napriek tomu sa u výsledného plemena úplne nezachovala cvičiteľnosť a poslušnosť nemeckého ovčiaka. Výsledkom je však temperamentné a krásne plemeno s húževnatosťou a temperamentom vlka, ale pri zachovaní priateľskosti a spoločenskosti psa. Po rozdelení Česko-Slovenska pripadol po vzájomnej dohode patronát nad týmto plemenom Slovensku. V rokoch 1971 až 1981 pod vedením mjr. Františka Rosíka, kríženie pokračovalo iba na Slovensku. Vytvorila sa dostatočne veľká chovná základňa pre uznanie plemena. Za vznik plemena československý vlčiak, jeho uznanie a vytvorenie a organizovanie širokej chovateľskej základne na Slovensku nesie zásluhu mjr. František Rosík. Je možné zovšeobecniť, že bez Ing. Hartla by neexistovali krížence, bez mjr. Rosíka by neexistovalo plemeno. V roku 1955 si chceli československí pohraničníci nechať vyšľachtiť psa, ktorý by mal ideálne vlastnosti na stráženie západnej hranice. Tento cieľ mali kynológovia dosiahnuť skrížením karpatského vlka a nemeckého ovčiaka. Celý projekt bol podporený kvalitným vedeckým výskumom a precíznym šľachtiteľským plánom. Výsledok však nie celkom naplnil očakávania. Na jednej strane má toto plemeno naozaj huževnatosť a vytrvalosť vlka, no nedá sa vycvičiť tak dobre ako nemecký ovčiak. Ostalo v ňom mnoho prirodzených inštinktov. Napríklad narušiteľa hranice prenasledoval len do momentu, keď mu cestu neskrížila iná zver, a teda bol pre armádu nepoužiteľný. Napriek tomu, že kariéru v armáde nespravil, je to sympatické plemeno kombinujúce priateľskosť psa a temperament vlka. Statočný, žiarlivý a prítulný. Aj taký môže byť pes, najčastejšie využívaný ako policajný pomocník. „Vlčiaky“, ako sa im často hovorí, patria momentálne k jedným z najobľúbenejších plemien psa na Slovensku. Sú to veľmi šikovné služobné psy, zastávajúce funkcie slepeckých psov, strážcov ovečiek, policajných pomocníkov, dokonca aj záchranárov. Vďaka svojej poslušnosti a inteligencii sa naučí rôzne povely veľmi rýchlo a svojho pána poslúcha na slovo. Jeho prirodzeným inštinktom je brániť a ochraňovať, aj keď mu to nikto neprikáže. Najradšej zo všetkého má svojho pána, s ktorým rád vybíja svoju nekončiacu energiu hraním sa a pohybom. Cudzí ľudia a návštevy v domácnosti s týmto psom by sa mali ale mať na pozore. Nemecké ovčiaky dokážu byť totižto veľmi podozrievavé a zoznamuje sa veľmi opatrne.
Tatranský durič
Naše úplne najmladšie plemeno vzniklo v Michalovciach. Tatranský durič by mal mať 75-percentný podiel zo slovenského kopova a zvyšok z dvoch iných poľovných plemien - bavorského farbiara a jazvečíka hladkosrstého. Toto nové plemeno vzniklo s cieľom lepšie vyhovieť kritériám moderného poľovníctva. Oproti kopovovi má spĺňať požiadavku nižšieho vzrastu, s krátkym durením a schopnosťou dohľadávať postrelenú zver. V roku 2014 sa podarilo dosiahnuť finálny cieľ - prvý raz spáriť psa tatranského duriča so sukou tatranského duriča. Pred dvomi rokmi sa slovenskí chovatelia mohli pochváliť vyšľachtením piateho národného plemena, kedy sa narodili šteniatka psovi tatranského duriča a fenke tatranského duriča. Tento poľovný pes je pôvodne krížencom jazvečíka hladkosrstého, slovenského kopova a bavorského farbiara. Je to naše najmladšie plemeno a svoj pôvod má v Michalovciach.
Iné slovenské plemená
Možno si ani len netušil, že existujú psie plemená, ktoré boli vyšľachtené na Slovensku. Každý milovník psov pozná nemeckého ovčiaka, mexickú čivavu či anglického buldoga. Vedel by si ale vymenovať aspoň jednu psiu rasu, ktorá pochádza z našich krajov? Nie? Nevadí. My ti ich teraz predstavíme.
Slovenský kopov je inteligentný a temperamentný poľovnícky pes, ktorý poľuje najmä na diviaky. Vyniká vytrvalým a hlasným sledovaním teplej stopy až niekoľko hodín. Je to inteligentný a pokojný pes. Durič bol totiž vyšľachtený práve z kopova. Hlavne jedince menšieho vzrastu, ktoré nespĺňali štandard slovenského kopova z hľadiska výšky a sfarbenia, sa stali prvými jedincami na začiatku šľachtenia duričov. Durič je využívaný na lov zveri v horských revíroch Slovenska. Je to inteligentný a temperamentný pes s vyrovnanou povahou, bez známok agresivity alebo bojazlivosti. Je to inteligentný, pokojný a sebavedomý pes a dobrý strážca rodiny. Pôvodne sprevádzal pastierov oviec v Tatrách a chránil príbytok horalov a ich stáda. Je to veľmi priateľský a samostatný pes. Nie je vhodný do bytu, pretože potrebuje veľa pohybu, a preto sa najlepšie cíti vonku na veľkom dvore. Je to múdry druh psa, ktorý sa rád učí nové povely. V jeho žilách teda čiastočne koluje krv skutočného karpatského vlka. Toto plemeno bolo vyšľachtené v 50. rokoch 20. storočia a jeho hlavným poslaním bolo stráženie západných hraníc ČSSR. Je to temperamentný a veľmi aktívny pes. Má mimoriadne dobre vyvinuté zmysly a skvele sa orientuje v teréne. Toto plemeno je silne naviazané na svoju rodinu či svorku. Toto plemeno bolo vyšľachtené z iných psov, hlavne z nemeckých stavačov a poľovníckych psov. Vyznačuje sa typickou hrubou srsťou sivej farby. Bol vyšľachtený ako poľovnícky pes, a preto potrebuje každodenný pohyb. Toto plemeno má aj svoje samostatné kluby chovateľov a teší sa veľkej popularite nielen u nás, ale aj v zahraničí.
Nórsky lundehund je však na Slovensku jediný pes svojho naozaj zvláštneho plemena. Matej Šiška (29) je psičkárom odmala. Jeho otec bol spoluzakladateľom hlohoveckého kynologického klubu. „Vnímam rozdiel medzi psičkárom a kynológom. Kynológom som sa stal pred viac než šiestimi rokmi,“ vysvetľuje jediný slovenský majiteľ unikátneho severského plemena nórskeho lundehunda Frida. Na tomto plemene ho oslovila nielen výnimočnosť, ale aj jedinečnosť. Podľa odhadov je ich na svete len dvetisíc. „V šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia takmer vyhynul. Podľa odhadov zostalo v Nórsku a okolitých krajinách len šesťdesiat kusov. Je to jediné plemeno s viacerými zvláštnosťami. Okrem dvadsiatich štyroch prstov má ako jediné plemeno psa kľúčne kosti, takže dokáže rozpažiť predné nohy doširoka. Má flexibilnú chrbticu a dokáže zatvoriť ušnice. V minulosti, keď ich využívali na prinášanie vtákov aliek, sa dostali kamkoľvek, pričom mohli zavrieť uši, aby im do nich nenatiekli blato a voda.“ Šesť prstov niektoré plemená psov majú, avšak iba na zadných končatinách. Uľahčuje im to pohyb v náročnejšom teréne. Napríklad pastierske plemená, aby tak ľahko nezapadli do bahna. Nedôverčiví Nóri Na Slovensku je oficiálne len jeden jediný nórsky lundehund - Frido. „V strednej Európe ich je veľmi málo. Najbližšia chovateľská stanica je v Českej republike, kde sa ich doteraz podarilo odchovať len niekoľko kusov. V našich končinách sú pre ne letá príliš teplé. V Nórsku je priemerná ročná teplota okolo nuly. Klimatické podmienky sú prvým dôvodom, prečo sa Nórom nepáči predávať ich miláčikov na juh.“ Ich druhým vážnym dôvodom je, že krajiny bývalého východného bloku berú ako množiteľov, priekupníkov a kšeftárov so psami. To sa im nepáči. „Bolo ťažké presvedčiť chovateľov, že tu pre psíka vytvoríme ideálne podmienky a že nebude určený na ďalšie rýchle reprodukovanie,“ vysvetľuje Matej. Nakoniec sa mu ho podarilo doviezť. Letel si po neho cez Prahu do Nórska. „Po niekoľkých mesiacoch neúspešných kontaktov som začal komunikovať s jednou nórskou chovateľkou. Presvedčil som ju, že budem tým najlepším majiteľom šteniatka, ktoré v tom čase už jej sučka mala. Na toto plemeno niekedy čakajú záujemcovia až dva roky,“ spomína. Okrem presviedčania bolo s Fridovým dovozom aj kopec administratívy. Napodiv, tá nórska bola oveľa jednoduchšia ako naša európska. Nórsko nie je členom Európskej únie, hoci s ňou má veľa ústretových dohovorov. Má to v ňufáku Ďalšou vážnou výhodou Frida je, že patrí k 5. skupine FCI špice a primitívne plemená. „Aj keď by podľa tohto hodnotenia nemal mať až taký predpoklad na kvalitný záchranársky výcvik, ja verím, že v každom psovi niečo je a je samozrejmé, že záleží aj na prístupe majiteľa a cvičiteľa. Každý pes to má predsa v ňufáku,“ hovorí odhodlane Matej Šiška, ktorý sa venuje aj záchranárstvu a výchove záchranárskych psov. „Okrem Frida mám ďalšie tri sučky, dve labradorského retrievera a jednu francúzskeho ovčiaka boserona. Všetky tri sa záchranárstvu venujú športovo a pri akciách na vyhľadávanie nezvestných osôb. Športové záchranárstvo znamená veľa rôznych skúšok. Práca v teréne je najmä o pátraní. Za šesť rokov som zažil desiatky takýchto hľadaní. Deti, dospelí, starí ľudia, chorí, pokusy o samovraždu...“ vymenúva. Väčšinou sa údajne strácajú v lesných porastoch starší páni, hubári. „Žiaľ, tieto príbehy majú často nešťastné konce.“ Vhodný do sutín Z jediného nórskeho lundehunda na Slovensku by tiež mal byť podľa jeho pána záchranár. S výcvikom už začal. „Tým, že má na všetkých končatinách po šesť prstov, hodí sa na vyhľadávanie ľudí v sutinách. Pomôžu mu aj ďalšie anatomické špecifiká.“ Na prvý pohľad sa zdá, že na vyhľadávanie v sutinách na Slovensku nie je takmer žiadna príležitosť. Matej Šiška však hovorí, že aj také prípady už zažil. „Ide najmä o medzinárodné záchranné akcie v prípade zemetrasení alebo iných prírodných nešťastí.“ Kynológ záchranár je pripravený ako člen tímu riadeného ministerstvom vnútra vyraziť, keby ho niekde vo svete potrebovali. Po veľkom zemetrasení v Nepále v roku 2015 bol záchranárskom tíme ako psovod odhodlaný vycestovať. Na slovenský tím sa vtedy nedostalo. Už to nie je ako kedysi, keď si v roku 1999 trnavský kynológ Marián Fabuš naverboval ľudí a vládnym špeciálom vycestovali aj so psami do zemetrasením postihnutého Turecka. „V tom čase bolo kynologické záchranárstvo ešte v plienkach. Bolo to dobrodružstvo. Dnes musíme byť členmi medzinárodných organizácií, ktoré koordinujú potreby a množstvo záchranárov priamo na mieste. Podľa potreby volajú špecialistov, posily alebo čerstvé sily a jednotky rýchleho nasadenia. Dnes fungujeme najmä v rámci európskych programov a projektov v presne určených moduloch,“ hovorí a Frido zatiaľ behá okolo nás, vetrí a pchá ňufák do každej diery. Je to bývalý poľovník a čoskoro možno budúci záchranár. Rozpažuje a roluje uši Veselé, živé plemeno, ktoré človek pôvodne využíval na prinášanie malých farebných vtáčikov - aliek. Má rád pohyb, je aktívny, ostražitý, statočný, neúnavný, inteligentný a prefíkaný. Z lovca sa stal spoločník. Dožíva sa až dvanásť rokov a váži do osem kilogramov.
20 skvelých plemien psov do bytu
Brazílska fila, nazývaná aj brazílska doga, je silný, statočný strážny pes, ktorý je mimoriadne nedôverčivý k cudzím ľuďom a zároveň prejavuje mimoriadnu náklonnosť a nehu k svojej rodine. Pes tohto plemena môže prejavovať neochotu voči cudzím ľuďom a dokonca aj agresiu, keď je ohrozený. Vo vzťahu k blízkym je to prítulný, citlivý a kontaktný pes. Na jednej strane je silný, no na druhej strane sa dá ľahko zraniť. Fila brasileiro - história plemenaPôvod fila brasileiro je nejasný. Legendy hovoria o príbuzenskom vzťahu s dávnymi bojovými a pastierskymi psami, dokonca aj krížencami s nemeckou dogou, neapolským mastifom a chrtmi. Prvé pokusy o chov Filas sa uskutočnili v Brazílii a siahajú do konca 18. storočia. Prvými plemennými psami, ktoré boli zapísané do Kennel Clubu Paulista založeného v roku 1946 (čo bol začiatok brazílskeho kynologického združenia) choval Juvenal Peioto zo Sāo Paula (bol okrem iného chovateľom prvého šampióna Bumbo da Vila Paulista). V Európe sa fila objavila v roku 1954 a na Slovensku v roku 1992. Vzhľad a silueta psa FilaFila je pes so silnou stavbou tela. Psy dosahujú veľkosť v kohútiku 65-75 cm, sučky 60-65 cm. Hmotnosť psov je minimálne 60 kg, sučiek minimálne 40 kg. Srsť je krátka, hladká, hustá a elastická. Dodáva sa takmer vo všetkých plných farbách - okrem bielej, myšacej, modrej a čiernej s pálením a v žíhanej odrode. Hlava je veľká, ťažká, masívna, ale úmerná telu. Oči môžu mať farbu od tmavohnedej po žltú. Uši sú široké a hrubé, visiace, v tvare V. Fila je určite pes dvoch tvárí. Prvý - určený len pre blízkych - je citlivý, láskavý, lojálny a mimoriadne spoločenský. Ten druhý - pre cudzincov - je nedôverčivý, teritoriálny, nepredvídateľný a dokonca nebezpečný. Brazílska fila preto rozhodne potrebuje skúseného, silného sprievodcu. Je ideálny ako strážca a obranca. Ojeriza - t.j. Tento pes, napriek svojej obrovskej fyzickej sile a impozantnej postave, má veľmi jemné vnútro a citlivú psychiku, preto s ním treba zaobchádzať veľmi jemne. Fila je pes s pokojnou povahou a nevyžaduje veľa pohybu - rozhodne nie je športovec. Ak je správne socializovaná, dokonale vychádza s inými zvieratami - dokonca aj s mačkami - pokiaľ sú súčasťou jeho svorky! Rovnako je to aj s deťmi. Tých z rodiny väčšinou ratolesť nielen prijme, ale aj sa o nich postará. Nemala by však zostať v ich spoločnosti sama - kvôli veľkej veľkosti a sile psa. Fila je inteligentná, ochotná podstupovať výcvik a so svojím majiteľom nadväzuje výborné vzťahy. Tento pes sa však neodporúča pre neskúsených majiteľov. Plemeno psa Fila Brasileiro - zdravie, potreby a starostlivosťTento pes je veľmi odolný a nenáročný na starostlivosť. Jediné požiadavky na starostlivosť sú vlastne tie štandardné, ktoré súvisia so starostlivosťou o zuby, pazúry, uši a oči. Okrem toho sa oplatí z času na čas prečesať srsť. Fila plzne dvakrát do roka a po zvyšok času jej nevypadáva veľké množstvo chlpov. Fila dobre znáša teplo aj mrázTento pes môže mať sklony k priberaniu, preto by ste mali jedlo porciovať opatrne a nepreháňať to s maškrtami pre vášho psa. Najlepšie je kŕmiť ju kvalitným suchým krmivom pre obrie plemená s prídavkom látok, ktoré chránia kĺby. Fila brasileiro je odolná, otužilá a zvyčajne sa teší dobrému zdraviu. Cena psa Fila BrasileirPriemerná cena psa Fila Brasileiro závisí od jeho pôvodu, veku a pohlavia. Priemer je cca 1000 €.
