Muž a jeho pes (originálny názov Un homme et son chien) je francúzske filmové dráma z roku 2008, ktoré sa inšpirovalo filmom Umberto D..
Starý muž Charles, ktorého stvárnil legendárny Jean-Paul Belmondo, sa na sklonku svojho života ocitne aj so svojím psom na ulici.
Musí opustiť podnájom u Jeanne, svojej bývalej lásky, ktorá sa opäť vydáva.
Nikto mu nepodá pomocnú ruku a on sám je príliš hrdý na to, aby o nejakú pomoc prosil.
A tak bojuje o prežitie sám, len so svojím verným štvornohým priateľom.
Oporou mu je iba Leila, uklízečka z Jeanninho domu, ktorú hrá Hafsia Herziová.
Napriek svojmu veku a zdravotným ťažkostiam (prežil dva mŕtvice a musel sa znovu naučiť hovoriť) si Jean-Paul Belmondo zachováva nezameniteľný šarm.
Jeho úsmev a iskra v očiach dokážu rozjasniť svet, aj keď je film plný smútku a beznádeje.
Obsadenie a filmový štáb: Hlavné role: Jean-Paul Belmondo ako Charles Hafsia Herziová ako Leïla Julika Jenkins ako Jeanne Francis Huster ako Robert Emmanuelle Riva ako Femme église.
Ďalšie role: Rachida Brakni Jean Dujardin ako L'ouvrier Max von Sydow ako vůdce Sophie Bouilloux Nicole Calfan ako la femme de l'homme hospitalisé Antoine Duléry ako un ami de Jeanne François Perrot ako Albert, l'homme hospitalisé.
Režie filmu sa zhostil Francis Huster, ktorý je zároveň spoluautorom scenára.
Na scenári sa podieľal aj Cesare Zavattini a Murielle Magellan.
Kameru viedol Vincent Jeannot, o strih sa postaral Luciana Reali a hudbu, ktorá umocňuje atmosféru snímku, zložil Philippe Rombi.
Inšpiráciou pre Belmondovu postavu bol bezdomovec, ktorého herec stretával každý deň cestou do práce.
Film Muž a jeho pes je pomalý a tichý, rovnako ako Charlesov vek.
Je plný smutných očí - psích aj ľudských.
Recenze - Pětasedmdesátiletý Jean-Paul Belmondo odchází z plátna už leta.
Postupne opúšťa role akčných hrdinov, stáva sa maskotem, a nakoniec si nechá složiť predsmrtnú beneficiu.
Před více než deseti lety s Alainem Delonem zamával v akční komédii Poloviční šance éře ranařů, potom se objevil ve sci‑fi Možná (1999), kde se hrálo s časovým paradoxem ohľadně syna, jenž prispěje k vlastnímu zplození.
Pak přišla mozková mŕtvica a dlhá pauza.
Belmondo sa sice znovu oženil a narodila sa mu dcéra, ale do filmovania sa nehrnul.
Evidentne už nemohol predtým predstierať, že by zvládol akýkoľvek náročnejší pohyb alebo dlhší dialóg.
K návratu ho presvedčil až bývalý herec Francis Huster, ktorý mu ponúkol možnosť čo najdojemnejšieho rozlúčenia s publikom.
Muž a jeho pes je film záměrne staromilský a ohlíži sa hlboko do minulosti.
Jeho základný dej vychádza z klasického neorealistického snímku Umberto D. Vittoria De Sicy.
Belmondovská variácie je samozrejme heroickejšia a fanfarónšejšia.
Na hlavnom hrdinovi Charlesovi je vidieť, že dříve býval frajer a grand a dodnes mu z toho niečo zostalo.
Film spolíha predovšetkým na samotný spektákl Belmondovej tváre - jej zbrázdenie obrovitými vráskami a visiacimi lalokmi kože, špatne ovládateľný spodný ret a úplne hnutú osu nosu.
V publiku sa pri prvom zregistovaní toho obličeja s pokleslými rysy a krátermi ihneď vybudí dojem a vzpomínky.
Překvapí i Belmondův hlas, podivně zbavený jakékoli znělosti a tónu, v němž jen občas probleskne dávné rošťáctví.
Stylově snímek navíc přejímá velké množství prostředků ze starého a dávno překonaného neorealismu, který nám dnes může připadat sentimentální, přepjatý a zároveň příliš nenápadný.
Pomineme-li natáčení v barvě, je Muž a jeho pes tak důslednou poctou neorealizmu, že ho vlastně nelze nijak porovnávat se současnými standardy kinematografie.
Belmondovu cestu z omšlelého bytu přes nemocnici až po bezdomovecké blúdenie ulicemi lemuje množstvo dalších slávnych herecov, ktorí sa často len mihnú v záběru.
Člověk žasne, keď vidí bývalého štramáka z polských filmů Daniela Olbrychského jako taxikáře, Tchékyho Karya jako pouličního kytaristu či Maxe von Sydowa na invalidnom vozíku v léčebně.
Nic jiného než nostalgii a melancholie se ostatně ani Muž a jeho pes nesnaží prenášať.
Môžeme rozebrať, že celé pejskařské téma smrdí kýčem, že Belmondovo kázanie mladým je plné morálnosti a že Francúzsko v celom snímku vyzerá ako muzeálna láznica.
Ale cosi tu bráni priame napadnutie a nie je to len pietou, ale skôr obdiv k dôslednosti, s akou je tu všetko pojaté.
Netreba sa báť ani prílišnej depresívnosti, tón rozprávania smeruje skôr k vyrovnanému zasneniu sa starého muža.
Možno neobmedzene čítať iDNES.cz, Lidovky.cz, Expres.cz a Antiyoutuber.cz a k tomu dostanete tiež noviny a časopisy v elektronickej podobe.
Zachováme vám všetko tak, ako ste zvyknutí a reklamu prispôsobíme vašim záujmom.
Ak využijete miesto platby udelenie súhlasu s reklamou (tj. zobrazujú vám reklamy na našich weboch iDNES Premium bez reklám).
Váš súhlas s cielením reklamy môžete kedykoľvek odvolať, ak však odvoláte, budete vyzvaní k prechodu na iDNES Premium bez reklám.
Souhlas pro jiné účely, než je cílení reklamy (napr. pro ostatní webové stránky naší společnosti).
Jakou jsou např. tzv. komerční sdělení či selfpromo naší společnosti a jejích dceřiných společností.
Na tento účel sú uvedené i další podrobné nastavenia.
Jean-Paul Belmondo je fenomenálnym francúzskym hercom, ktorého pozná snad každý.
Jeho filmy sa uvádzajú za stály divácky záujem v televízii, napríklad kultúrnu trilógiu Muž z…
Belmondovu účast však môžeme zachytiť ešte skôr u filmov, ktoré sú pevnou súčasťou dejín svetovej kinematografie, hlavne francúzskej novej vlny.
Tak či onak je fenomén Belmondo synonymom pre dejiny svetovej kinematografie od konca 50. až do 80. rokov.
Herec predstavoval vždy muža, ktorý si vie poradiť - s humorom ošálí svojich protivníkov, stane sa miláčikom všetkých krásnych žien, a pritom zostane v jadre čestným a poctivým chlapom.
Takto máme Belmondova uloženého v pamäti, pričom vlastne nikoho nenapadlo, prečo sa vlastne v nových filmoch neobjavuje.
O to viac nás strháva odvaha i otvorenosť novej Belmondovej role vo filme Muž a jeho pes, kde herec otvorene zobrazuje sám seba v podobe starého, čiastočne ochrnutého muža, ktorý blúdi osamotený svetom súčasnosti spolu so svojím psom.
Obsah filmu sa hlási k námietu klasického italského neorealistického filmu Umberto D. z poloviny 50. rokov Vittoria De Sicy.
I zde blúdi osamelý starček ulicami mesta a stretáva ľudí, šťastných i nešťastných, pričom sám nenachádza lásku.
Jedinejším spoločníkom mu je pes.
Tento námět sa objavuje u Muža a jeho psa, aj keď je tu kladen väčší dôraz, vzhľadom k Belmondovej prítomnosti, na rovinu existenciálnu než sociálnu, dominujúcu u talianskej verzie.
Příbeh sa zaoberá témou nepříliš príjemnou a v súčasnej kinematografii možno ani nevyužívanou, ktorou je život starého človeka v modernom období.
Namesto prekvapivo strhujúceho deja predkladá schematickú situáciu muža opusteného všetkými v postave šité Belmondovi na mieru.
Niektoré scény o povrchnosti súčasného životného štýlu sú naprosto výnimočné.
Opuštenosť stárnutí sa prejavuje napríklad u Charlesova spolunocľživníka v nemocničnom pokoji.
Tento muž je nielenže obklopený rodinou, ale pôsobí osamelo.
Povrchný záujem príbuzných je v skutočnosti nezáujem.
Zaujímavá je aj situácia bezdomovcov, nocujúcich v autobuse, obkľúčenom paľbou z ulice.
Když se zoufalý Charles bez prostředků sníží k žebrání, kolemjdoucí počují mu dát drobné, a on to skúsi, ale na konci otočí dlaň vzhůru, jako by to bol omyl.
Film se dotýká i problematiky současnosti ako prázdného sveta bez lásky plného honby za mamonom.
Pozadie hrdinova putovania Paříží netvorí naleštěné butiky, ale postranné uličky, zadné dvory a periférne miesta.
Nejsilnejšie sa prejavuje motív, keď hrdina hľadá svojho štvornohého chlupáča v útulku.
Dolores Chaplin, Hafsia Herzi, Max von Sydow a Belmondo.
Vrcholy scén, kde sa život prejavuje so všetkým pokrytectvom, sú stretnutia starých priateľov vo svojich rokoch.
Hlavný hrdina sa stretáva so svojím bývalým šéfom z Admirality a s ďalšími známymi.
Příběh je postavený predovšetkým na Belmondovej dobre známé fyziognómii klukovsky ostrenej tváre, ktorá pôsobí teraz skôr smutne psím dojmom.
Hercov výrazový talent sa prejavuje minimalisticky v jeho mimike, zatiaľ čo reč plynie pomaly v jednoduchých vetách.
Nutno podotknúť, že vo filme je rola stavěná pre tohto herca.
Ostatné postavy sú vytěsnené do úlohy vhodne vybraných hráčov, ktorí zvládajú svoje úlohy nebývalo autenticky.
Pokrytecká mladá klavíristka, čo hrdinu vystěhuje z domu, či mladá služka, ktorá Charlesovi ponúka viac než celý svet dohromady.
Ve sledu vedľajších rolí je však aj nezabudnuteľný pes - verný priateľ, ktorý hrdinu v závere filmu doslova zachráni.
Ačokov dru-hý, herec Belmondo zobrazuje sám seba, čo dodáva príbehu neobyčajnú autenticitu.
Hlavne vďaka nej scény inokedy pôsobiace smiešne sú veľmi osobné.
Otvornosťou pohľadu na veci sú pravdepodobne bližšie k skutočnému životu než americké filmové pozlátko.
O Hambu, starého muža a psa, možno považovať za posledný film.
Belmondova postava vďaka svojmu životu i následkom mŕtvice zapôsobí na diváka ešte väčšou autenticitou.
Takmer vždy je jeho tvár snímaná zľava, pretože pravá strana je postihnutá následkom ochrnutia.
Kolísavá a bolestivá chôdza, zúfalý výraz, to všetko len podtrhuje prežívanú jeseň života, predposlednú zastávku ľudského cyklu, starobu.
Herec pristúpil na projekt s podmienkou: žiadny make-up.
Iba krutá a tvrdá realita.
Režisér Francis Huster a scenáristka Murielle Magellan siahli po odležanom scenári z obdobia talianskeho neorealizmu.
Kostru filmu Umberto D. ponechali v pôvodnom stave, len ju obliekli do módnejšieho hávu.
Huster sa nevydáva smerom neo-neorealizmu, ktorý určovali Dardennovci, ale poúšťa od dokumentárnosti a útočí melanchóliou a lyrizmom.
V niektorých prípadoch si nedokáže určiť jasnú hranicu, využívať psie oči sa príliš často nevypláca.
Symbol sa až príliš často mení na komoditu.
Charles zostal na staré kolená sám.
Nemá rodinu, deti, ani stály okruh priateľov.
Všetko mu nahrádza jeho štvornohý priateľ.
Vdova po jeho najlepšom priateľovi ho vyhadzuje z domu, lebo začína nový život a Charlesa k nemu nepotrebuje.
Mladá slúžka je najbližšou osobou, ktorú má, no nedokáže mu ponúknuť viac ako úsmev a pochopenie.
Jeho rovesníci sú na tom pomaly horšie ako on sám.
Na podaktorých už zaútočila senilita, iní nie sú schopní sa vyrovnať s nadchádzajúcim a neodvratným koncom.
Charles je sám. Sám so psom, symbol jeho púta k životu, tým, že je človek a nie vec, ktorú po použití niekto odhodí.
Muži a jeho pes mapuje blúdenie jednej stratené duše ulicami Paríža, nakoľko sa stal bezdomovcom.
Sociálny systém štátu nie je schopný zabezpečiť dostatočnú starostlivosť penzistom.
Charlesove okolie už nie je schopné sa vyrovnať s jeho starobou, s ktorou sú zároveň konfrontovaní i diváci.
Staroba nie je choroba a človek si zachováva svoju dôstojnosť až do svojho posledného dychu.
Na vyjadrenia vydedenia zo spoločnosti použil režisér metaforu blúdenia po neznámych uličkách.
Charles nenavštevuje žiadnu známu lokáciu, čo monument.
Potuluje sa po úzkych a neznámych uličkách, nedokáže a nemôže prekročiť hranicu centra mesta.
Už nie je v kurze, staroba nie je v kurze.
Preto je vykázaná z hranice mladých ľudí.
Kult tela a mladosti netoleruje vrásky, ovisnutú kožu, či spomalené myslenie.
Stáva sa vyhnancom v meste, kde kedysi žil búrlivým životom.
Aj keď nám námet vychádza z neorealizmu, štýl filmu má od neho ďaleko.
Estetika dokumentu je nahrádzaná baladickou formou.
Charlesov fatalizmus je všadeprítomný.
Už nerieši svoju starobu, ale hľadá náhradný domov pre svojho psa.
Humanizmus hlavnej postavy sa manifestuje v geste beznádejného hľadania lepšieho miesta pre psa.
Muž a jeho pes je melancholickým náhľadom na starobu a jej neduhy, no Belmondo sa s ňou vysporiadava so všetkou gráciou.
príbehy a nezabudnuteľnými postavičkami.
