Pavol Pôbiš je výcvikárom Klubu chovateľov duričov, štajerské duriče chová viac než 30 rokov. Popri tom mal aj slovenského kopova, s ktorým bol takisto spokojný, ale od začiatku mu učarovalo práve toto plemeno. Zdroj: Archív PPPavol Pôbiš pracuje vo výbore KCHD od roku 2000. Za uvedené obdobie odchoval a vycvičil približne 20 štajerákov, každý sa vyznačoval osobitou povahou a bol niečím výnimočný.
Na čo klásť dôraz pri výchove a výcviku šteniat?
„Je vždy na majiteľovi, aby šteňa od začiatku pozoroval a odhalil a najmä podporil v ňom skrytý potenciál kvalitného poľovného psa,“ tvrdí skúsený výcvikár. Od začiatku umožnite šteňaťu kontakt s diviačou kožou. Na dvore alebo v revíri urobte krátku vlečku a sledujte, či začne štekať alebo sa, naopak, zľakne. Toto zopakujte niekoľkokrát, aby ste zistili povahu psíka a aby psík pochopil, že jeho životnou prioritou bude práca s diviačou zverou.
„Od šiesteho‑siedmeho mesiaca, teda po výmene mliečneho chrupu za trvalý, začnite šteňa vodiť k oplôtku. Overte si, či sú diviaky pokojnejšie alebo skôr útočia na psíky. Šteňa nevpustite hneď dnu, aby ho prípadný útok natrvalo neodradil. Najskôr si všimnite jeho reakciu cez pletivo a ak uznáte za vhodné, pustite ho k diviakovi. Keď je psík slabší, prípadne sa okúňa, na krátky čas k nemu pridajte skúsenejšieho psa, aby mladý odpozoroval jeho správanie. No potom už musí pracovať samostatne, rozhodne nie vo dvojici!
„Majitelia robia pri výcviku často chybu, že psíka napríklad po piatich minútach odvolajú. Radšej ho nechajte pracovať dovtedy, kým sa neunaví. Keď už stráca záujem o diviaka, vtedy psa opatrne zoberte. Samozrejme, počas horúčav pobyt skráťte. Ale ani mimo letnej sezóny nie je vhodné psíka vodiť k diviakovi príliš často, povedzme dva- až trikrát do týždňa, pretože si na seba zvyknú a výcvik stráca efekt. Intenzitu návštev vždy prispôsobte individuálnym potrebám psa, niektorému stačí jedna za dlhšie obdobie. Zároveň je vhodné striedať niekoľko oplôtkov s rôznymi diviakmi.“
Taktiež sú najčastejšie chyby: nedostatočná pozornosť majiteľa a neskoršie prekvapenie, že pes nepracuje tak, ako má. „Chyba nie je v psovi, ale že psovi sa nevydaril pán,“ hovorí Pôbiš.
Pre koho nie je plemeno vhodné?
Pre ľudí, ktorí nemajú dostatok času a poľovníkov preferujúcich výlučne lov zveri. Štajerský durič si vyžaduje mimoriadne veľa pozornosti od útleho až do vysokého veku. Je to vytrvalý lovecký pes s veľkou vášňou pre lov a skvelým nosom, ktorý odvádza prvotriednu prácu na stope a je nenahraditeľným pomocníkom na poľovačke.
Ako poľovný pes je štajerský durič náruživý a vytrvalý lovec a istý stopár. Hodí sa pre lov v extrémnych poveternostných podmienkach aj v ťažkom teréne. Je energický a priateľský, pre svoju inteligenciu sa dobre učí. Plemeno vzniklo okolo roku 1870 na území Štajerska a jeho vývoj súvisí s potrebami vtedajších lovcov.
História a vzhľad plemena
Plemeno štajerský durič začalo vznikať okolo roku 1870 na území Štajerska. Podnetom k vyšľachteniu boli požiadavky lovcov a poľovníkov, ktoré splnilo Carl Peintinger na hanoverskom farbiarovi a istrijskom hrubosrstom duričovi. Prvý štandard plemena bol spísaný v roku 1888 a o dva roky neskôr bol štajerský durič uznaný ako nové plemeno. Neskôr došlo k ďalšiemu prešľachteniu s pomocou bretónskeho duriča. Prípadné ťažkosti počas prvej svetovej vojny plemeno takmer vyhynulo, no kynológovia ho zachránili. Dnes je najviac rozšírený v Rakúsku a postupne sa šíri po Európe a vo svete.
Štajerský durič je stredne veľký pes s ľahkou telesnou stavbou a dobre vyvinutým svalstvom. Hlava je pretiahnutá s tylovým hrbolom a stopou. Oči sú hnedé, uši nesené po líci a srsť je drsná, hrubá, v odtieňoch červenej alebo svetlo žltej. Krk nie je príliš dlhý, chvost je stredne dlhý a nesený kosákovito nahor. Plecia sú svalnaté, pohyb plynulý. Štajerský durič má prirodzene zdravé zaklínanie s menej častými dedičnými chorobami.
Štajerský durič je vhodný najmä pre aktívnych ľudí a poľovníkov, ktorí mu dokážu zabezpečiť pravidelnú fyzickú a mentálnu aktivitu. Je to pes vhodný na prácu v lese, pri naháňačkách a dohľadávaní zveri. Je vhodný aj pre začínajúcich chovateľov vďaka ľahkej cvičiteľnosti a pozitívnemu prístupu.
Starostlivosť, výživa a zdravie
Srsť štajerského duriča je nenáročná na údržbu a stačí pravidelné kefovanie, najmä počas obdobia pĺznutia. Dôraz je kladený na pravidelnú ústnu hygienu a kontrolu očí a uší. Zdravotne ide o relatívne zdravé plemeno; potenciálne problémy zahŕňajú dyspláziu bedrového alebo lakťa či sivý zákal. Denná strava by mala byť kvalitná, s vysokým obsahom bielkovín, rozložená do dvoch dávok, pričom množstvo a typ krmiva závisí od veku, aktivity a ročného obdobia.
Najlepšie sa hodí pre aktívnych ľudí, poľovníkov alebo obyvateľov vidieka, ktorí mu poskytnú dostatok pohybu a zamestnania. Držanie psa v lepších podmienkach mimo domova (napríklad byt) nie je ideálne, pretože potrebuje veľa priestoru a vonkajšieho života.
Chov a výcvik: praktické rady
Chovateľské stanice na Slovensku: Pavol Pôbiš, ktorý chová štajerské duriče viac než 30 rokov, zdôrazňuje, že „Je vždy na majiteľovi, aby šteňa od začiatku pozoroval a odhalil a najmä podporil v ňom skrytý potenciál kvalitného poľovného psa.“ Pri výbere chovateľskej stanice je vhodné overiť skúsenosti chovateľa s plemenom, zdravotný stav rodičov a ich poľovné vlastnosti.
Porovnanie s inými duričmi: štajerský durič nie je tak ostrý a útočný ako slovenský kopov, no je veľmi vhodný pri love na diviačiu zver. Poslušnosť a ovládateľnosť sú výhodou oproti kopovovi; podobá sa aj farbiarovi. Jazvečíkovitý durič sa podobá jazvečíkovi, s čiernou farbou a mahagónovými znakmi. Tatranský durič predstavuje novú formu nízkonohého duriča, ktorý vychádza z kopova. Švajčiarsky durič je staré keltské plemeno, ktoré poskytlo zázemie pre ďalšie duriče a má štyri farebné rázy.
Pri zoznamovaní nového šteňaťa s existujúcim psom je vhodné voliť jedince opačného pohlavia, aby sa minimalizovali konflikty. Pri plánovaní chovu a ak majiteľov je viac, je potrebné ich časovo separovať. Zvýšený dôraz sa kladie na pravidelný a trpezlivý prístup k výcviku, ktorý by mal vyústiť do sľubného výkonu v poľovníctve.
Tabuľkový prehľad exteriéru a povahy
| Kategória | Popis |
|---|---|
| Veľkosť | Stredne veľký pes, výška v kohútiku 40-53 cm |
| Srsť | Drsná, hrubá, odtiene červeno-plavé až tmavočervené |
| Hlava a hlavných rysy | Hlava pretiahnutá, tylový hrbol, stop; oči hnedé; uši stredne dlhé |
| Povaha | Inteligentný, vytrvalý, priateľský k ľuďom, oddaný pánovi |
| Práca | Lov, dohľadávanie zveri, stopovanie, hlas na stope |
PRÁCE NA ÚSEKU HUBOVÁ – IVACHNOVÁ POKRAČUJÚ, BLÍŽIME SA DO FINÁLE
Chov a starostlivosť zahŕňajú aj potrebnú stravu a pohyb. Denne potrebuje pes veľa pohybu a zamestnania, ideálny je poľovný výcvik, stopovanie a aportovanie. Bez pravidelného a pozitívne motivovaného výcviku môže strácať motiváciu a dosiahnuté zručnosti sa môžu vytrácať.