Štajerský durič je plemeno psa, ktoré vzniklo v druhej polovici 19. storočia v Štajersku, historickom regióne v Rakúsku. Jeho vznik sa datuje do 19. storočia, keď chovateľ Karl Peintinger skombinoval krvnú líniu istrijského hrubosrstého duriča a hanoverského farbiara. Týmto krížením sa mal získať ľahší pes, ktorý by bol pohyblivejší vo vysokohorských podmienkach. Plemeno bolo vyšľachtené na lov vysokej zveri, najmä diviakov, v ťažko dostupných alpských lesoch.
Historický kontext a vývoj plemena
Neskôr došlo k ďalšiemu prešľachteniu s pomocou bretónskeho duriča, čím sa ešte viac upevnili lovecké predpoklady tohto psa. Úspešne rozvinutý chov však prerušila prvá svetová vojna, kedy sa plemeno ocitlo na pokraji vyhynutia. Vďaka úsiliu kynológov sa však štajerský durič zachoval a dnes je najviac rozšírený v Rakúsku, postupne sa však rozširuje po Európe a ďalej do sveta.
Štajerský durič je vnímaný ako plemeno, ktoré je výnimočné pre svoje vlastnosti: dokáže držať vysokú energiu aj v náročnom teréne a má prepojený hlas na stope, čo je typické pre jeho účel v poľovnom praktikovaní. V Čechách je pomerne vzácny, na Slovensku však tiež predstavuje zaujímavú a hodnotnú možnosť pre skúseného poľovníka.
Vzhľad a stavba tela
Celkový vzhľad: Prostredne veľký, s výraznou svalovinou a strednej dĺžky chvostom, ktorý býva nesený kosákovito dohora. Výška v kohútiku sa pohybuje okolo 40 až 50 cm. Hlava je stredne veľká, s temenom mierne vyklenutým a s pevne vyvinutým tylovým hrbolom. Papuľa je od čela odsadená, čierna a vpredu rovno zrezaná, pysky neprevísajú. Chrup je dobre priliehajúci. Osrstenie je hrubé a tvrdé, s krátkou srsťou na tele a s fúzmi. Oči sú jasné, väčšinou hnedé až žlté, výrazné a múdre. Krk je hrubý, nie príliš dlhý, trochu ohnutý dohora. Ušnice nie sú príliš veľké, priliehajúce, s hladšou a mäkšou srsťou. Hrudník je hlboký, brucho dobre zvlhčené. Chrbát široký, dĺžka od tylového hrboľa po koreň chvosta sa pohybuje okolo 65-70 cm, nikdy netrčí pod 65 cm.
Chvost býva stredne dlhý, hrubý pri koreni, osrstený a kefovitý na spodnej strane, nesený kosákovito dohora. Štajerský durič má žltú až červenú farbu srsti, hrubú srsť a výrazné fúzy a obočie. Z hľadiska veľkosti je to plemeno, ktoré pripomína farbiara, pričom jeho prednosťou je poslušnosť a ovládateľnosť.
Povaha a temperament
Štajerský durič je energický, odvážny a vytrvalý pes. Vyniká svojou nebojácnosťou a nezávislosťou, čo mu umožňuje pracovať v náročných terénoch a loviť samostatne. Voči ľuďom je priateľský, no voči cudzincom môže byť rezervovaný. Je inteligentný, temperamentný s dobrou ovládateľnosťou a vyrovnanou povahou, bez známok agresivity alebo bojazlivosti voči okoliu. Pri práci je vytrvalý s vynikajúcim čuchom a orientáciou v teréne. Na výcvik reaguje veľmi dobre, čo ho robí vhodným aj pre začínajúcich chovateľov. S deťmi vychádza dobre a problém nemáva ani s ostatnými psami, hoci vzťahy s inými zvieratami môže mať komplikovanejšie, keď ich vníma ako korisť.
Jeho hlas na stope je krátky, pravidelný a jasný, čo zodpovedá jeho loveckému poslaní. Štandard plemena uvádza inteligentný, veľmi vážny pohľad a múdre oči. Celkovo je to vyrovnaný a spoľahlivý partner pre poľovníkov aj pre aktívnych majiteľov.
Sfarbenie a osrstenie
Typické sfarbenie štajerského duriča je červeno-plavé až tmavočervené, s prípadnými bielymi znakmi na hrudi. Srsť je drsná, tvrdá a hustá, neformuje chumáče a má minimálny lesk. Osrstenie je mierne zvlnené a prevažne bez lesku. Na hrudi a na zadnej strane predných nôh sú slabé zástavice. Pôvodné pančušky boli pri šľachtení odstránené. Chyby zahŕňajú príliš úzku hlavu, laločnaté alebo dolu končité ušnice, slabé nohy či príliš krátky, hrubý alebo veľmi dohora ohnutý chvost. Zafarbenie by nemalo mať iné biele odznaky ako povolené škvrny na hrudi.
Využitie, potomstvo a porovnanie s inými duričmi
Štajerský durič je poľovný pes, vhodný ako durič aj ako farbiar. V Švajčiarsku a v iných krajinách sa používajú rôzne rázy duričov na lov všetkých druhov zveri a na dohľadávanie. Vo vzťahu k iným duričom sa štajerský durič približuje farbiarovi svojou poslušnosťou a ovládateľnosťou; vo viacerých ohľadoch je menej ostrý a útočný než slovenský kopov, no aj napriek tomu si dokáže udržať výrazný lovecký inštinkt. Jazvečíkovitý durič (Dachsbracke) a tatranský durič predstavujú ďalšie z variantov duričov, z ktorých sa líšia stavbou tela a určením k rôznym typom lovu.
V porovnaní s inými duričmi má štajerský durič výrazný hlas na stope a dobrú orientáciu v teréne, čo z neho robí spoľahlivého partnera pri naháňkach a dohľadávaní zveri v náročných podmienkach. Je vhodný pre skúsených aj menej skúsených chovateľov, pri čom dôležitá je pravidelná a citlivá väzba so svojím majiteľom a dôsledný, pozitívny prístup k výcviku.
Starostlivosť, výživa a zdravotná starostlivosť
Srsť plemena je nenáročná na údržbu a stačí občasné česanie. V období pĺznutia je vhodné častejšie česať psa a pravidelne čistiť uši z dôvodu ich visiacemu tvaru, čo môže prispievať k hromadeniu nečistôt. Zdravie štajerského duriča je vo všeobecnosti dobré; medzi potenciálne problémy patria dysplázia bedrového kĺbu alebo ochorenia pohybového aparátu, ktoré sú časté u aktívnych a pohybovo zaťažených plemien. Odporúča sa kvalitné suché krmivo s dostatkom bielkovín pre svalovú hmotu a energiu, s dennou dávkou rozdelenou do dvoch jedál. Plemeno je vhodné pre skúsených vlastníkov, ktorí sú schopní zabezpečiť pravidelnú fyzickú a mentálnu aktivitu. Ideálne je pre poľovníkov a ľudí bývajúcich na vidieku, ktorí ocenia jeho lovecké schopnosti a odhodlanie pracovať v teréne.
Podľa platného chovateľského poriadku je potrebné absolvovať klubové alebo špeciálne skúšky a výstavy, ktoré potvrdia chovnosť: výstavné ocenenie podľa štandardu, minimálny vek pri výstave 12 mesiacov pre psa aj suku, bonitáciu a skúšku SD v I. alebo II. stupni. Tieto pravidlá pomáhajú udržiavať kvalitu plemena a jeho pracovný potenciál.
História plemena a súčasný stav
Plemeno sa pôvodne vyvinulo okolo roku 1870 na území Štajerska, pričom hlavnú úlohu zohral Carl Peintinger. Základom chovu bola sučka hannoverského farbiara Hela I, ktorá bola krížená s istrijským hrubosrstým duričom. Prvý štandard plemena bol spísaný v roku 1888 a plemeno bolo uznané o dva roky neskôr. Po prvé svetovej vojne došlo k dočasnému útlmu, no úspešná snaha kynológov zabezpečila záchranu plemena. Dnes je najviac rozšírený vo svojej domovine Rakúsku, no nachádza si priaznivcov aj v ďalších krajinách, najmä medzi poľovnou verejnosťou.
V porovnaní s ďalšími duričmi má štajerský durič unikátny mix vlastností: náročný poľovný inštinkt a zároveň ľahkú ovládateľnosť, čo z neho robí veľmi vhodného partnera pre poľovníkov i aktívnych majiteľov. Jeho výskyt na Slovensku je obmedzený, no plemeno predstavuje zaujímavú alternatívu pre tých, ktorí hľadajú spoľahlivého, energického a lojálneho spoločníka s výrazným nosom.
