Štajerský durič je plemeno psa s bohatou históriou a špecifickými vlastnosťami, ktoré ho predurčujú predovšetkým na poľovnícke účely. Toto plemeno pochádza zo Štajerska, historického regiónu v Rakúsku. Jeho vznik sa datuje do 19. storočia, keď chovateľ Karl Peintinger skombinoval krvnú líniu istrijského hrubosrstého duriča a hanoverského farbiara. Plemeno bolo vyšľachtené na lov vysokej zveri, najmä diviakov, v ťažko dostupných alpských lesoch.
Štajerský hrubosrstý durič je energický, odvážny a veľmi vytrvalý pes. Vyniká svojou nebojácnosťou a nezávislosťou, čo mu umožňuje pracovať v náročných terénoch a loviť zver samostatne. V domácom prostredí býva oddaný a lojálny k svojej rodine, ale môže byť rezervovaný voči cudzím ľuďom. Ide o stredne veľkého psa s pevnou, svalnatou stavbou tela. Jeho hrubá, drsná srsť je ideálna na ochranu pred drsným počasím. Farba srsti je najčastejšie červeno-plavá až tmavočervená, občas s bielymi znakmi na hrudi. Telo má vyvážené proporcie s dlhým, silným chvostom.
Výcvik a výchova
Výcvik štajerského hrubosrstého duriča by mal byť založený na pozitívnej motivácii a konzistentnom prístupe. Tento pes potrebuje skúseného a dôsledného majiteľa, ktorý dokáže zvládnuť jeho nezávislú povahu. Vďaka svojej inteligencii je schopný rýchlo sa naučiť rôzne úlohy, najmä ak súvisia s jeho loveckými inštinktmi, ako je stopovanie a sledovanie zveri.
Pavol Pôbiš, výcvikár Klubu chovateľov duričov, ktorý chová štajerské duriče viac než 30 rokov, zdôrazňuje dôležitosť včasného kontaktu so zverou. "Od začiatku umožnite šteňaťu kontakt s diviačou kožou. Na dvore alebo v revíri urobte krátku vlečku a sledujte, či začne štekať alebo sa, naopak, zľakne. Toto zopakujte niekoľkokrát, aby ste zistili povahu psíka a aby psík pochopil, že jeho životnou prioritou bude práca s diviačou zverou," uvádza Pôbiš.
V súvislosti s výcvikom v diviačích oplôtkoch Pôbiš radí: "Od šiesteho‑siedmeho mesiaca, teda po výmene mliečneho chrupu za trvalý, začnite šteňa vodiť k oplôtku. Overte si, či sú diviaky pokojnejšie alebo skôr útočia na psíky. Šteňa nevpustite hneď dnu, aby ho prípadný útok natrvalo neodradil. Najskôr si všimnite jeho reakciu cez pletivo a ak uznáte za vhodné, pustite ho k diviakovi. Keď je psík slabší, prípadne sa okúňa, na krátky čas k nemu pridajte skúsenejšieho psa, aby mladý odpozoroval jeho správanie. No potom už musí pracovať samostatne, rozhodne nie vo dvojici!"
Čo sa týka dĺžky pobytu v oplôtku, Juraj Velič upozorňuje na častú chybu majiteľov: "Majitelia robia pri výcviku často chybu, že psíka napríklad po piatich minútach odvolajú. Radšej ho nechajte pracovať dovtedy, kým sa neunaví. Keď už stráca záujem o diviaka, vtedy psa opatrne zoberte. Samozrejme, počas horúčav pobyt skráťte. Ale ani mimo letnej sezóny nie je vhodné psíka vodiť k diviakovi príliš často, povedzme dva- až trikrát do týždňa, pretože si na seba zvyknú a výcvik stráca efekt. Intenzitu návštev vždy prispôsobte individuálnym potrebám psa, niektorému stačí jedna za dlhšie obdobie. Zároveň je vhodné striedať niekoľko oplôtkov s rôznymi diviakmi."
Najväčšou chybou pri výcviku je podľa P. Pôbiša nedostatočná pozornosť majiteľa: "Nespoliehajte sa, že ak váš pes absolvuje skúšku odvahy v diviačom oplôtku, tak bude mať na celý život pokoj. Neskôr vás durič môže prekvapiť, že nepracuje tak, ako má. [...] Ja však hovorievam, že chyba nie je v psovi, ale že psovi sa nevydaril pán!"
Spolunažívanie s inými psami
Pri zvažovaní zaobstarania nového psa do domácnosti s už existujúcimi psami je dôležité brať do úvahy ich pohlavie a vek. Všeobecne sa hovorí, že ak sa bijú psy, ide skôr o riešenie postavenia a nedorozumenia, pričom po bitke sa môžu opäť spriateliť. V prípade súk však môže ísť o boj na život a na smrť, ktorý neustane, kým jedna zo súk dobrovoľne neprizná porážku. Pravdepodobnosť, že súka to vzdá, rastie s vekom, ale závisí aj od jej povahy.
Skúsenosti chovateľov potvrdzujú tieto tvrdenia. Uvádza sa, že konfliktnejšie jedince v svorke sú tie, ktoré do nej prišli už v dospelom veku. Tieto jedince si často nájdu zámienku na bitku aj vo vyššom veku a nevzdávajú sa samy dobrovoľne. V prípade psov boli konflikty zväčša len o "zakopanú kosť" alebo drobné nepríjemnosti, ktoré sa vyriešili po "bububu" zo strany majiteľa.
Pri zoznamovaní nového šteňaťa so starším psom sa odporúča voliť šteňa opačného pohlavia, aby sa minimalizovali konflikty. Aj v tomto prípade je však nutné byť pri zoznamovaní a usmerňovať psov. Príkladom je situácia, keď sa majiteľovi podarilo skamarátiť 4-mesačného štajerského duriča s 2,5-ročným vlčím špicom. Po čase však dochádzalo ku konfliktom, keď nebol majiteľ doma.
V prípade, ak sa plánuje chov a majiteľa viac ťahá k sučke, netreba sa toho báť, ale treba počítať s tým, že bude potrebné ich určitú dobu cielene separovať.
Chovateľské stanice na Slovensku
Pri plánovaní kúpy štajerského duriča je dôležité hľadať dobrú chovateľskú stanicu. Pavol Pôbiš, ktorý chová štajerské duriče viac než 30 rokov a pracuje vo výbore KCHD od roku 2000, odchoval a vycvičil približne 20 štajerských duričov. Tvrdí, že "Je vždy na majiteľovi, aby šteňa od začiatku pozoroval a odhalil a najmä podporil v ňom skrytý potenciál kvalitného poľovného psa."
Pri výbere chovateľskej stanice je vhodné informovať sa o skúsenostiach chovateľa s plemenom, o zdravotnom stave rodičov šteniat a o ich poľovných vlastnostiach.
Pre koho je plemeno vhodné?
Štajerský hrubosrstý durič nie je vhodný pre ľudí, ktorí nemajú dostatok času a poľovníkov preferujúcich vyslovene iba lov zveri. Štajerský durič si totiž vyžaduje mimoriadne veľa pozornosti od útleho až do vysokého veku. Najlepšie sa hodí pre aktívnych ľudí, poľovníkov alebo obyvateľov vidieka, kde môže naplno rozvinúť svoje lovecké inštinkty.
Je to pes pre skúseného majiteľa, ktorý mu dokáže zabezpečiť dostatočnú fyzickú a mentálnu aktivitu a zároveň mu poskytnúť potrebnú pozornosť a výchovu.
Zdravie a starostlivosť
Štajerský hrubosrstý durič je celkovo zdravý a odolný pes, čo sa odzrkadľuje v jeho dlhovekosti. Medzi potenciálne zdravotné problémy patria dysplázia bedrového kĺbu alebo ochorenia spojené s pohybovým aparátom, čo je typické pre aktívne a pohybovo zaťažené plemená.
Srsť tohto plemena je nenáročná na údržbu, vyžaduje si iba občasné česanie. V období pĺznutia je vhodné pravidelne odstraňovať odumreté chlpy. Taktiež je dôležité pravidelné čistenie uší, pretože ich visíci tvar môže prispievať k hromadeniu nečistôt.
Kŕmenie by malo byť prispôsobené jeho vysokej aktivite a loveckým potrebám. Štajerský hrubosrstý durič vyžaduje kvalitné krmivo s dostatkom bielkovín na podporu svalovej hmoty a tuku na zabezpečenie energie.
